Echo politickej a erotickej revolúcie
Po vyjdení srbského prekladu románu Antona Baláža Len jedna jar v prestížnom belehradskom vydavateľstve Služebni glasnik sa v máji stal román Knihou mesiaca. Renomovaný srbský týždenník NIN (Nedeljne informativne novine), ktorý vychádza od roku 1935 požiadal preto Antona Baláža o rozhovor. Otázky mu kládol redaktor kultúrnej rubriky týždenníka Mića Vujićič, ktorý je aj uznávaným srbským literárnym kritikom a autorom doslovu k srbskému vydaniu Balážovho románu Tábor padlých žien. Rozhovor je v časopise doplnený stručnou autorovu biografiou aj priblížením stručného obsahu románu Tábor padlých žien.
(zvb)
Kedy a ako ste sa, pán Baláž, rozhodli napísať román Len jedna jar o roku 1968? Potrebovali ste časovú vzdialenosť? Je vtipné, keď sa režisér z vášho románu zamyslí nad obdobím „spred dvadsiatich rokov“ a všetko mu znie ako z paleozolickej doby, nie z doby spred dvoch desaťročí.
Do pádu komunizmu v Československu v novemberi 1989 bola téma pražskej jari, socializmu s ľudskou tvárou, ktorej symbolom bol Alexander Dubček absolútne tabuizovanou témou. Moje intenzívne zažitie tej „bratislavskej jari“, keďže v tom čase som žil v Bratislave, zostalo len takou pamäťovou schránkou, ktorú som si začal otvárať až v deväťdesiatych rokoch. Literárny návrat k jari našej generácie som dlho odkladal, bal som obavy, aby som z príbehu nezotrel ten „jemný peľ udalostí“, ktoré sme prežívali. Preto som román začal písať až s viac ako štyridsaťročným odstupom. Umožnil mi to príbehové odľahčenie a humorno- erotický tón románu. Čitatelia román dobre prijali.
V roku 1968 ste mali dvadsaťpäť rokov. Kde ste boli? Na ulici? Ak to nie je príliš osobné…
Ako študent tretieho ročníka novinárstva na filozofickej fakulte som bol skutočne denne na uliciach mesta, zúčastnil som sa všetkých slávnych pochodov a happeninov a písal som o tom do časopisu Echo bratislavských vysokoškolákov. Bol som na ulici aj 21. augusta, keď sa do mesta dovalili kolóny ruských tankov a bol som aj svedkom, keď práve na schodoch našej univerzity skosila dávka ruského samopalníka mladé šestnásťročné dievča Danku Košanovú. Potom nás u ulíc mesta obuškami a vodnými delami vyháňali naši vlastní domáci okupanti.
Poznali ste Dubčeka?
Osobne som sa s ním stretol až na oslave jeho sedemdesiatky na Bratislavskom hrade v roku 1991. Počas krátkeho stretnutia (mám z neho aj peknú fotografiu) som mu pripomenul dve veci: ako som ho videl v noci z 31. decembra na 1. januára 1969 stáť pri vyhlásení československej federácie, keď jeho tvár namiesto úsmevu odrážala smútok, a potom v rokoch, keď ho vylúčili zo všetkých funkcii a sledovala ho tajná polícia, som ho stretal na ulici, kde sídlila naša redakcia Slobody a on sa po nej v ťažkom lesníckom kabáte a s robotníckou taškou v ruke vracal domov z lesnej správy, kde mu Husákov režim na takmer dvadsať rokov určil „miesto pobytu“. Dojalo ho, keď som mu to všetko na hrade pripomenul. S odstupom ďalších rokov som o ňom pripravil filmovú dokumentárnu drámu Návrat k Dubčekovi, zatiaľ nerealizovanú.
Je mimoriadne zaujímavé, ako sa do románu Len jedna jar dostáva – história ! Zvládli ste to bravúrne, konštruovali ste ju uprostred vašej fikcie nakrúcanie filmu. Rekvizitári prinášajú pušky z múzea. Vyzerá to tak, že nehovoríte len o roku 1968, ale aj o roku 1948 a potom idete ďalej a ďalej do minulosti? Vaši hrdinovia nosia kostýmy z minulosti. A nielen to... Na strane 223 opisujete hrdinku Anitu. Jej tvár „zdá sa, akoby sa ponorila do tieňa minulosti“.
U Anity je to tieň Osvienčimu, ktorý prežila ako dieťa, u mojej generácie to boli tiene stalinských zločinov a represii komunistického režimu, ktoré sme zažívali ako deti, u generácie našich otcov to bol zasa rok 1948, keď sa komunisti dostali k moci a zo dňa na deň padli všetky nádeje na slobodný život, za ktorí bojovali a umierali v národnom povstaní ich rovesníci. Zároveň, a to sa stáva aj s históriou iných krajín, sa začne táto história obliekať do kostýmov, zľahčuje a banalizuje sa, stáva sa naozaj len rekvizitou. Dal som tomuto poznaniu práve podobu filmovej fikcie – pravda, s tragickým vyústením. Lebo zľahčovať, banalizovať dejinnú pamäť, máva pre národy zväčša tragické dôsledky.
Raz som sa ocitol v spoločnosti komparzistov na nakrúcaní filmu Ljubišu Samardžića. Fascinovalo ma, ako tam na natáčaní zastal čas. Nakrúcanie šlo pomaly, čakalo sa a za ten čas sme akoby vytesnení z reality. Niekde v medzere času! Keď som pred chvíľou počúval správy a vrátil som sa k vášmu románu, k slovám „železná opona“, pomyslel som si: čas stojí, všetko sa opakuje, akoby sme boli nejaký komparz z Balážovej fikcie. Tu, dokonca aj v Paríži, sú opäť demonštrácie. Čo na to poviete?
Asi je to len opakovanie skúsenosti, ktorú som popísal v predchádzajúcej odpovedi.
Vaši hrdinovia spomínajú Parížanov z roku 1968, ich postoj ku kapitalizmu. Čo si myslíte – koniec koncov – kde je riešenie? Komunizmus, kapitalizmus... Čo z toho skončilo?
Ľudstvo nemôže žiť bez ilúzii. Našou bol „opravený“ komunizmu v podobe socializmu s ľudskou tvárou. Ďalšou bol návrat k slobodnej, prosperujúcej spoločnosti, ktorú predstavoval moderný kapitalizmus s fungujúcou sociálnou trhovou ekonomikou. Dnes zažívame, že jej sociálny rozmer je z veľkej časti rovnakou ilúziou. Zrejme musíme čakať na nejakú novú ilúziu. Inú odpoveď ja, žiaľ, nemám.
Rovnako ako v Tábore padlých žien – telo je dôležité. V Len jedna jar je dokonca zvolanie, že revolúcia oslobodzuje duch a telo. Tu, v románe, teraz je časopis Playboy je kusom histórie, je tam aj tá jemná hra so zrkadlami. Vo vašej prozaickej tvorbe sa zdá byť dôležitá sloboda tela?
Práve jar našej generácie mala aj výrazný erotický rozmer. Vnímal som to ako dar, ktorý možno rozmnožovať aj v totalitných obmedzeniach a zákazoch a dal so jej podobu oslobodzujúcej telesnej lásky: v prvom, po vydaní zošrotovanom románe Bohovia ročných období to narazilo na cenzúru, ale v románoch, ktoré som publikoval od osemdesiatych rokov: Skleníková Venuša (bol aj sfilmovaný), Tu musíš (aj televízny seriál) a Chirurgický dekameron, mali erotické scény aj túto oslobodzujúcu funkciu. Naplno, už bez obáv z cenzúry, som túto skúsenosť využil práve v románe Tábor padlých žien.
Spomína sa aj „skutočná revolúcia“. Je skutočná revolúcia v konečnom dôsledku možná len na úrovni malých, osobných zmien?
Pri vašej otázke mi prichádza na um autor Dobrého vojaka Švejka Jaroslav Hašek a jeho recesistický projekt strany „mierneho pokroku v medziach zákona“, či zmúdrenie Dona Quijota na konci jeho rovnako slávneho románu. Po našej generačnej skúsenosti so skutočnou revolúciou dávam prednosť duchovnej evolúcii.