Z Kordíkov do sveta literatúry
Juraj Kuniak: Ako sme sa stali
Skalná ruža, Kordíky 2022
Desiata básnická zbierka Juraja Kuniaka mi pripomenula ako som sa s „jubilantom“ zoznámil a čo všetko som o ňom ako autorovi pospisoval. Tak teda: zoznámil som sa s ním v roku 2001, keď vydal básnickú zbierku Cor cordi a bol úspešným podnikateľom v telekomunikačnom biznise. Podnetom k zoznámeniu bolo zaradenie jeho literárneho portrétu do elektronického Abumu slovenských spisovateľov, ktorý pripravovalo Literárne informačné centrum. Viedol som tam literárne oddelenie. Kuniakov portrét sa rodil po zoznámení sa s jeho básnickou, prozaickou a esejistickou tvorbou a – na moje prekvapenie – vedenie centra ho takmer bez zmeny ponechalo v albume doteraz.
Z jeho tvorby tu len pripomeniem, že jeho básnický debut Premietanie na viečka (1983) získal Cenu Ivana Kraska, jeho druhá zbierka Kúsok svetového priestoru vyšla o desať rokov neskôr a zaujala Milana Rúfusa, jeho básnického mentora natoľko, že v doslove k nej napísal: "Môj osobný pocit z druhej Kuniakovej knižky je taký, že dávny Rázusov výrok hodno bolo spievať, je aktuálne v tomto prípade obmeniť alúziou naň: hodno bolo aj takto dlho mlčky čakať na pieseň". Koncom 90. rokov vydáva básne-epištoly Pozdrav a Z kordíckej samoty a už na začiatku 90. rokov literárnu esej Pán Černovský, a ako prozaik sa predstavil súborom autobiograficky ladených poviedok Nadmorská výška 23 rokov, tie aj s venovaním: „Našim deťom, aby si nemysleli, že ich rodičia boli vždy dospelí“. V jeho kordíckej samote vznikla aj myšlienka založil vydavateľstvo Skalná ruža, kde odvtedy vychádzajú všetky tie kvalitné diela popredných slovenských básnikov a preklady z poézie Cz. Milosza, J. Wrighta, O. Paza a R. Hassa, sprevádzané zasvätenými doslovmi ich prekladateľov.
Napriek početným cestám po viacerých kontinentoch, ktoré nachádzajú ohlas v jeho tvorbe, sa postupne ťažiskovou témou jeho poézie stáva krajina a jej reflexia. Za vrchol tejto reflexie považujem dielo Mystérium krajiny/ Mystery of Landscape . Do Knižnej revue som o nej napísal aj toto: „Ján Kudlička a Juraj Kuniak spriaznení putovaním pamäťou i prírodným reliéfom krajiny, ktorá ich od detstva obklopovala, obaja osobitým tvorivým spôsobom hľadali jej kódy. Nástrojom tohto poznávania sa Kudličkovi stala maľba a Kuniakovi slovo. Kniha Mystérium krajiny je prienikom a symbiózou tohto hľadania na ploche rozsiahlej, vyše tristostranovej monografie, ktorá prináša reprodukcie takmer 170 Kudličkových výtvarných diel a Kuniakov decentný román maliarovho života. Kompozične je kniha tvarovaná do podoby dvadsiatich zastavení na Kudličkovej životnej ceste. (...) Zážitok z čítania i zážitok z tvorby – dva rovnocenné, navzájom sa doplňujúce a obohacujúce dojmy sú charakteristické znaky tejto neobvyklej monografie. Mystérium krajiny zároveň obnovuje (spolu s nedávno vydanou Milanchóliou Mareka Ormandíka a Milana Lasicu) spojenie obrazu a slova, výtvarného umenia a literatúry, ktoré s takou silou nezaznelo od čias básnicko-obrazného dvojhlasu Milana Rúfusa a Martina Martinčeka“.
V reflexiách o krajine pokračuje Juraj Kuniak aj v súčasnosti, svedčí o tom aj ôsme tohoročné číslo Romboidu, kde svoj pohľad konfrontuje s ďalšími autormi, ktorých krajina rovnako bytostné básnicky oslovuje: s Milou Haugovou, Mariánom Milčákom a Jánom Zamborom. A svojou básnickou krajinou sprevádza čitateľa aj v najnovšej zbierke Ako sme sa stali, v rovnako mnohotvárnych čisto lyrických, inokedy reflexívnych podobách. V básni Ako sme sa stali kvetmi takto do nej vstupuje: „Rúbanisko v zmiešanom lese, nízke malinčie,/ sparno, bezvetrie, slnečné lúče, v nich my dvaja/ a lopúch, repík, čakanka, ľubovník, šalvia, kostihoj,/ trezalka, nezábudka a ďalšie vône a tvary a farby/ zlievajúce sa do pestrej skutočnosti“. A iná rovnako osobná poloha zbierky, kde sú ale opäť oni dvaja, báseň Femme fatale, ktorú som ja prečítal aj ako fatale femme – žena (jeho) osudu. More, bezvetrie, nehybné tiene, teplé tône, priestor pre nehu a vrúcnosť, básnikovi sa zdá, že slovo blízkosť bolo stvorené pre nich dvoch. „S mojou ženou sme zrastení, a tak ma neprekvapí,/ keď zacituje z knihy, do ktorej sa dnes ponorila,/ akurát túto vetu Majstra Eckharta: „Ak by tvoja jediná modlitba bola ďakujem, bolo by to dosť.“
Keď som si pred pár dňami prečítal túto báseň v takejto mojej interpretácii, napísal som Jurajovi, aby hneď zobral Majku, zvieratá, zavolal suseda aby ich odfotil a keď mi fotku poslal, napísal: „Na Kordíkoch slnko zachádza v decembri dosť rýchlo za Kremnický hrebeň, tak sme to stihli tak akurát. Odfotil nás sused Marián Kováč (spoluautor-fotograf v Nepálskom diptychu)...
Už len dva slovné dúšky. Na záložke zbierky Jana Juhásová píše: „Autor uprednostňuje príbehový charakter textov, priliehajúci k jeho naratívnemu titulu. Oproti predchádzajúcej tvorbe necháva viac naznačené, hassovsky nedopovedané." A Anna Valcerová v dvojčísle 9-10 Romboidu prináša zasvätený literárno-kritický pohľad na jubilejnú Kuniakovu zbierku pod názvom Napokon predsa len vstal. Evokuje ním báseň Svet ako umelecké dielo rodiace samo seba. Príbeh záchrany jeleňa na ľade Liptovskej Mary. Jedna z najkrajších básní modernej slovenskej literatúry, ani sa z nej neodvážim citovať, aby som nenarušil monumentálny príbeh zápasu dvoch statočných bytostí: zvieraťa a človeka. Skončil dobre.
Áno, aj my, milí kolegovia, po všetkých skúškach, ktorými sme prešli v tomto krutom vojnovom roku, posilnení aj duchom poézie, vstaneme do nového roku 2023, lebo, v zhode klasikmi, „napred sa ísť musí“.
Anton Baláž
