Vzácne životné jubileum Antona Baláža
Tibor Žilka
Píše sa rok 1980. A. Baláž vydáva román Skleníková Venuša. Ako to býva zvykom, vo Zväze slovenských spisovateľov (Obrancov mieru 8, teraz Štefánikova ul.) sa uskutoční prezentácia knihy a ja sa na tej akcii zúčastním. Priebeh hladký, autor je sympatický, aj vzbudzuje pozornosť, veď otvára ekologickú otázku – témou je znečisťovanie životného prostredia. Po besede nás autor pozýva na občerstvenie, aj mňa, pre ktorého je ešte táto spoločnosť nie je príliš známa, ani príliš domácka. Ale napokon pozvanie prijímam. A. Baláž je vždy príjemný, ako človek, ako spisovateľ, od tejto chvíle sa vždy dobre cítim v jeho spoločnosti. Ale stretávame sa veľmi zriedkavo, pri ďalších knihách zostávam bokom, hoci A. Baláž patrí medzi veľmi produktívnych autorov spomedzi slovenských prozaikov. Vtedy mal iba 37 rokov. Ani som netušil, čo tomu predchádzalo.
Narodil sa 20. septembra 1943 v Lehote pod Vtáčnikom. V tej istej obci, odkiaľ pochádza Ján Ducký, ktorý sa stal čelným predstaviteľom HZDS a ktorého vražda dodnes nie vyšetrená. A. Baláž aj vtedy stál na opačnej strane barikády: presne odhadol, že mečiarizmus je na škodu slovenskej spoločnosti. Ak spätne hodnotíme jednotlivé etapy jeho života, ľahko dospejeme k názoru, že vždy vedel zaujať správny postoj. V jeho biografii nie sú žiadne škvrny, ani omyly. Skôr naopak. Vždy sa vyznačoval veľkým nasadením v práci, húževnatosťou, týmito vlastnosťami dokázal zdolávať aj prekážky. Už na samom začiatku tvorby musel čeliť neopodstatnenej kritike; normalizátori ho chceli diskvalifikovať, odsunúť na vedľajšiu koľaj. Vieme, že druhá polovica šesťdesiatych rokov sa niesla v znamení nástupu mladej generácie aj v literatúre. Hodne sa experimentovalo, začínajúci autori sa chceli začleniť do moderného prúdu literárneho vývoja. Skrátka, aj v literatúre prebiehala westernizácia. O tom svedčí tvorba Ruda Slobodu, Petra Jaroša, Jána Johanidesa, Vincenta Šikulu ako priekopníkov tohto trendu. K nim sa postupne pridávajú aj ďalší autori, menovite Dušan Mitana a Laco Ballek. Zoznam mien by bol neúplný, ak by sme do tohto radu nepridali aj A. Baláža, ktorý práve v čase politického odmäku študoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (1965-1970). V tom obdobíje v neustálom kontakte s Jurajom Špitzerom a nadväzuje priateľstvo s Martinom Rodanom, ktoré dodnes pretrváva. Nie je bez zaujímavosti spomenúť, že býval na internátnej izbe s Dušanom Mitanom, večne experimentujúcim prozaikom. Vďaka spoločenskej atmosfére aj v ňom dozrieva predsavzatie priložiť ruku k dielu. A priložil.
V lete v roku 1968 začína písať novelu, ktorá mu mala otvoriť cestu do veľkej literatúry. Pozostáva z epizód pospájaných do celku vďaka obraznému a kompozičnému stmeleniu prostredníctvom dobre zvoleného názvu. Ten názov znie: Bohovia ročných období. Boha autor používa obrazne: ide o ročné obdobia, okolo nich sa zoskupujú jednotlivé epizódy. Ako sám tvrdí, samotný text obsahuje tri entity ľudského bytia: boh, revolúcia, každodennosť. Samotná novela už v októbri 1968 mala definitívnu podobu, ba bola aj posúdená. Milan Hamada ju pokladal za jeden z najzávažnejších pokusov o moderný prozaický útvar v slovenskej literatúre. Aj Vladimír Petrík a Ján Števček kladne hodnotili rukopis. Peter Zajac dostal na starosť vo vydavateľstve Smena redaktorskú prácu. Kniha napokon aj vyšla v roku 1971, ale pokiaľ odborníci ju hodnotili najvyššou známkou, iný názor zastával Ľudovít Pezlár, vtedajší ideologický tajomník a známy normalizátor. Hodnotil ju ako prejav protisovietskej hystérie. Punktum. Koniec. To je zároveň príkaz na jej zošrotovanie. A stalo sa. Z hystérie obvinený mladý autor, ktorý od vstupu do literatúry až podnes sa vyznačuje toleranciou, pokojom, empatiou. Skrátka vlastnosťami, ktoré sú v úplnom protiklade s fiktívnou príčinou pre zastavenie tvorivého rozletu začínajúceho prozaika. Našťastie A. Baláž nie je z tých, ktorí by ľahko rezignovali. Popri svojej príjemnej povahe vedel aj taktizovať, presadzovať sa v mútnych vodách totalitnej spoločnosti. Nerozdúchaval oheň okolo prvotiny, horko-ťažko sa vyrovnal s tým, že Bohovia ročných období mali zahatanú cestu k čitateľovi a koncentroval sa na iné témy. Na témy, ktoré po spracovaní a vydaní boli nazvané ako historické prózy. Takto uzreli svetlo sveta jeho romány Sen pivníc (1977) a Tiene minulosti (1978). Robil to isté ako vtedy už etablovaní autori: Peter Jaroš, Vincent Šikula a Laco Ballek. Keďže normalizačnými praktikami deformovaná súčasnosť sa nedala zobraziť objektívne, lebo zákonite by zasiahla cenzúra, obrátili svoju pozornosť do minulosti, na historické témy (rakúsko-uhorské obdobie, slovensko-maďarské vzťahy po druhej svetovej vojne, povstalecká tematika a pod.). Podobným spôsobom postupoval aj A. Baláž.
Po absolvovaní žurnalistiky sa stal redaktorom, neskoršie zástupcom šéfredaktora, napokon aj šéfredaktorom týždenníka Sloboda, ktorý vydávala Strana slobody, založená v roku 1946 Vavrom Šrobárom. A hoci všemocná komunistická strana všetko kontrolovala, predsa len táto strana jestvovala mimo hlavného prúdu totalitnej diktatúry. Až do Nežnej revolúcie teda nebol zamestnancom komunistických médií, ale tvoriť neprestával, ba aj literárne ceny získaval. Podarilo sa mu vydať ešte tri romány: Tu musíš žiť (1983), Kreslo pre dvoch (1986), Chirurgický dekameron (1989). V septembri 1989 dovŕšil 46. rok svojho života a o dva mesiace masové demonštrácie po celej československej republike otriasajú základmi totalitnej spoločnosti. Otvárajú sa nevídané možnosti a A. Baláž ich okamžite využíva. Začína vychádzať Slovenský denník a stáva sa jeho redaktorom, potom šéfredaktorom. Treba sa preniesť do toho obdobia. O noviny všeobecne bol taký záujem, že ľudia stáli v rade, aby si ich mohli kúpiť a čítať. Ani redaktori Slovenského denníka nezaháľajú. Zamestnávajú tu aj bývalého politického väzňa, Ruda Dobiáša. On sa im odvďačí originálnymi reportážami. Hlavne reportážami o popravených absolventoch trenčianskeho gymnázia. To všetko aj vďaka Tonkovi Balážovi, ktorý nadväzuje úzky kontakt a priateľský vzťah k Rudovi. Ich spolupráca napokon vyústila do vzniku knihy rozhovorov, ale až o dve desaťročia neskôr. Kniha má názov: Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci/ Rozhovory s Rudolfom Dobiášom (2014). Tu sa prejavuje ako publicista, lebo samotné interview ako žáner primárne patrí do publicistiky, aj keď rozhovory tohto druhu nadobúdajú aj beletristickú podobu. Poznám to z vlastnej skúsenosti, lebo druhá a zatiaľ posledná Balážova kniha tohto druhu vznikla práve v spolupráci so mnou pod názvom Dar bremeno dvojitej identity/ Rozhovory s Tiborom Žilkom (2021). Vie klásť otázky na telo a dokáže vytiahnuť z respondenta aj to, čo dlhé roky ukrýval pod rúškom tajomstva a nehodlal zverejňovať pred verejnosťou. Ale konečný výsledok vždy predstavuje istú kvalitu, lebo kniha sa stáva dobrou lektúrou a je o ňu záujem u čitateľov. V tejto súvislosti možno poukázať na jednu pozoruhodnú vlastnosť A. Baláža ako autora mnohých úspešných literárnych diel. Vie totiž odhadnúť aktuálnu tému, námet, ktorý zaujme čitateľa. Či už ide o dokumentárnu prózu alebo o beletriu.
Nemožno pokladať za náhodu, že ho Česi odmenili Cenou Miroslava Ivanova 2022 za trvalý prínos do českej a slovenskej literatúry faktu; v tom istom roku sa stal aj laureátom Národnej ceny Vojtecha Zamarovského za trvalý prínos do literatúry faktu na Slovensku. Pri udeľovaní tejto ceny ho predstavoval Ivan Kamenec aj týmito slovami:„K Balážovej literárnej tvorbe ma zvlášť priťahuje fakt, že autor sa vo svojich textoch tematicky stále viac orientuje na umeleckú, resp. umelecko-dokumentačnú, teda faktografickú rekonštrukciu jednotlivých historických procesov, udalostí alebo osobností z modernej slovenskej histórie, predovšetkým z obdobia dvoch totalitných režimov v 20. storočí. Vybrané témy umeleckou formou približuje na pôdoryse tzv. malých dejín, teda zväčša málo poznaných každodenných všedných udalostí, ktoré sa odohrávali v kulisách oficiálnej alebo ak chcete veľkej politiky.“
Tzv. malé dejiny majú neustále miesto v tvorbe A. Baláža. Ide hlavne o holokaust a jeho následky po druhej svetovej vojne, ale aj o totalitný systém sovietskeho typu. Čo sa týka dokumentárnej prózy, tak tá sa zameriava hlavne na nové podoby holokaustu v povojnovom období na Slovensku. A. Baláž zmapúva udalosti, ktoré nielen súviseli s prenasledovaním Židov za Slovenského štátu, ale mali svoje pokračovanie aj po vojne. Svojím spôsobom je to originálna téma, lebo literárna tvorba sa vždy sústreďovala na koncentračné tábory počas druhej svetovej vojny, menej si všímala, že umele vytvorený kastový systém aj v mierových podmienkach lokálne pretrvával a nadobúdal iné podoby. Originálnym prínosom k malým dejinám možno zaradiť knihu Transporty nádeje (2010), ktoré majú kapitolu aj o návrate do povojnového života po holokauste. Židia neboli všade vítaní, lebo mnohí sa ťažko vedeli zmieriť s tým, že sa musia vzdať skonfiškovaného majetku. Autor podrobne opisuje prejavy antisemitizmu v Topoľčanoch, kde prepukol pogrom proti Židom na základe falošnej správy a výsledkom bolo až 47 zranených, najťažšie doktor Berger. Osobitnú pozornosť venoval vysťahovalectvu Židov do Izraela, ktoré prebiehalo v povojnovom období. Zo začiatku bez prekážok, ale neskoršie bol antisemitizmus rozdúchaný priamo z Moskvy a postupne sa „transporty nádeje“ do starej vlasti zastavili. Typické na postupy A. Baláža je spôsob, ako získava informácie. Veľa mu pomohol vtedajší povereník vnútra, Daniel Okáli, ktorý v päťdesiatych rokoch bol obvinený z buržoázneho nacionalizmu a takmer desať rokov strávil vo väzení.
Vďaka svojej tolerantnej povahe sa A. Baláž pustil aj do takej témy, ktorá je nesmierne náročná. Myslím tu na jeho knihu Dva slovenské osudy/ Špitzer – Mach (2019). Kontakt na A. Macha síce inicioval J. Špitzer, ale spracovať osudy slovenského Žida na základe ostrého protikladu s osudmi Šaňa Macha, jedného z hlavných predstaviteľov protižidovských sankcií vyžaduje naozajstnú odvahu. Zdá sa, že A. Baláž to zvládol excelentne a majstrovsky. Už samotný výber témy je odvážny čin, no samotné spracovanie si zaslúži veľké uznanie. Zo samotnej témy autor vykúzlil ponaučenie: ministra totálne pokazila moc, živená z Nemecka importovaným antisemitizmom, ktorý rozvíjalv sebe aj pod vplyvom slovenského rustikálneho nacionalizmu. Tento vojnový zločinec akoby totálne skrotol pri odpykávaní 25-ročného väzenia. Napriek tomu, že svoje názory asi neskorigoval. Aspoň takýto pocit sa nás zmocňuje pri čítaní Balážovej knihy.
Holokaust ako aktuálna téma má svoje pevné miesto aj v jeho umeleckej tvorbe. Túto podstatu jeho tvorby vystihol aj I. Kamenec, ktorý tvrdí, že po roku 1989 boli najčastejším objektom Balážovho spisovateľského záujmu osudy tunajšej židovskej komunity. Ich životné príbehy sú v značnej miere determinované autentickou tragickou skúsenosťou z holokaustu. Tá je jadrom obsahu Balážových literárnych diel, ktoré sú postavené nielen na autorovej umeleckej fabulácii, ale opierajú sa aj o štúdium dobových historických prameňov a používajú metódy orálnej histórie. Vychádzajú totiž z priamych rozhovorov alebo z korešpondencie s viacerými osobami. Tieto konkrétne osoby sa stávajú prototypom postáv Balážových literárnych príbehov alebo sú v nich zobrazené v symbolickej či v modifikovanej podobe. Táto tvorivá metóda je charakteristická pre jeho tvorbu aje aj náležite originálna. Ako príklad možno uviesť Balážove dlhoročné priateľstvo s Martinom Rodanom, s ktorým sa zoznámil počas štúdií na Univerzite Komenského v Bratislave. Životný príbeh Rodanovej rodiny, najmä jeho matky Pavly Rodanovej (rod. Schreiberovej) a jej sestry Eugénie sa stali námetom pre literárne dielo Krajina zabudnutia (2000), ale aj pre poviedku menšieho rozsahu pod názvom Šimon Pútnik (2014). Treba k tomu dodať, že Krajina zabudnutia patrí k vrcholným dielam s tematikou holokaustu a jeho následkov v psychike preživších v slovenskej literatúre.
Pokiaľ A. Baláž s nacizmom nemá bezprostredné, iba sprostredkované skúsenosti, to už neplatí o totalitnom systéme sovietskeho (ruského) typu. Tú sme prežívali spoločne od 25. februára 1948 v rozličných podobách. To, čo Rusi (predovšetkým oni mali moc v Sovietskom zväze) vymyslia, popri nesmiernych utrpeniach a strádaní veľmi často má aj smiešnu podobu. Neraz práve táto smiešna stránka dominuje v tvorbe A. Baláža v dielach, v ktorých sa venoval zobrazeniu tzv. spravodlivej spoločnosti bez vykorisťovania pracujúcich. Práve jeden z vtedajších vtipov vystihuje jeho podstatu: Aký je rozdiel medzi kapitalizmom a socializmom? Kapitalizmus je založený na vykorisťovaní človeka človekom a v socializme je to presne naopak. Ani päťdesiate roky neboli iba obdobím vykonštruovaných procesov a popráv, ale sa vyznačovali aj humorne vyznievajúcimi pokusmi o prevýchovu niekdajších vykorisťovaných živlov. Komunisti si posvietili aj na prostitútky, v bratislavskej Vydrici ich naložili na nákladné autá a preniesli do nováckych barakov nútených prác, kde za Slovenského štátu sústreďovali Židov pred ich odtransportovaním do Osvienčimu. Práve téma ich prevýchovy sa stala námetom románu A. Baláža Tábor padlých žien (1993). Ukazuje sa, že tento satirický román dosahuje najväčší úspech v Balážovej tvorbe, lebo vychádza v prekladoch v zahraničí. Novšie bol preložený do slovinčiny, ale aj na Slovensku neustále žne úspech, veď už vychádza v 4. vydaní. Bodaj by nie, veď je plná absurdity, ktorá sa uskutočňovala podľa sovietskeho vzoru. Uznajte, prostitútky živiace sa z najstaršieho remesla sa museli vzdať svojich sexuálnych radovánok za peniaze a pracovať na poliach. Ako všade, aj ich mali povzbudiť do práce prázdne heslá typu: Rýchlejšie, lepšie ako kapitalisti vykonáme mierovú žatvu! Takých absurdít je neúrekom v Balážovej knihe. Keďže v slovenskej literatúre veľa vydarených satirických diel neevidujeme, o to vzácnejším klenotom sa javí Tábor padlých žien. A keďže A. Baláž je autorom aj ďalších diel satirického charakteru (Hijó, kone Stalinove; Kronika šťastnejších zajtrajškov), možno ho zaradiť k satirikom, akými boli Jonáš Záborský či Janko Jesenský, z povojnového obdobia Milan Lasica.
Nemožno nespomenúť, že náš oslávenec je autorom aj zaujímavých životopisných diel: Prehovor Ezechiel (2012) o Jánovi Lajčiakovi; Povedz slovo čisté (2017) o Štefanovi Krčmérym. Ich osudy sú natoľko zvláštne, že právom vzbudzujú pozornosť čitateľov. A znovu musíme pochváliť autora, že siahol na témy nesmierne príťažlivé, ale aj objavné.
Osobitnú kapitolu v tvorbe A. Baláža predstavujú filmové scenáre a rozhlasové hry. Na prvom mieste práve filmová adaptácia románu Tábor padlých žien (1997) s hviezdnym obsadením (J. Kukura, H. Gregorová, Š. Kvietik, J. Vajda, M. Sládečková, F. Kovár). Scenár napísal sám autor a režisérom filmu je Laco Halama. Ale aj román Skleníková Venuša bol sfilmovaný v roku 1985 a z románu Tu musíš žiť vznikol televízny film. Bol úspešný aj ako autor rozhlasových hier, dokonca získal aj ocenenia.
Záverom sa žiada spomenúť aj jeho pôsobenie v prezidentskej kancelárii za čias Michala Kováča (1993 – 1996). V septembri v roku 1994 som z rúk prezidenta prevzal diplom univerzitného profesora a vtedy som mal možnosť po oficiálnej časti sa stretnúť a podebatovať s dvoma výraznými osobnosťami vtedajšieho personálu prezidenta – s Jankom Findrom a Antonom Balážom. Vtedy sme ešte ani netušili, čo bude musieť o rok riešiť kancelária prezidenta. A. Baláž nebol jej pracovníkom, keď uniesli prezidentovho syna a začala sa nechutná kalvária okolo únosu. Hoci bol dovtedy oporou prezidenta, ešte v máji 1995 odišiel z kancelárie dobrovoľne, lebo vláda zámerne obmedzovala jej finančnú podporu a on sa dokázal postarať o seba aj inak. Zažil však prvé Mečiarove útoky na prezidenta a bol medzi tými, ktorí o únose mali informácie z prvej ruky a všetko vedeli. Vrcholom bolo prekvalifikovanie únosu premiérom V. Mečiarom na samoúnos. Aj v tejto situácii čestne a dôstojne obstáli spolupracovníci M. Kováča, medzi nimi aj A. Baláž, napriek tomu, že už nebol zamestnaný v kancelárii prezidenta.
Vážený oslávenec, milý Tonko, záverom Ti želám pevné zdravie, veľa síl a tvorivých invencií do ďalších rokov. Osemdesiatiny sú síce vekom účtovania a sumarizácie, ale nie pre každého rovnako. Ty v dedinke Hrašné nielen tvoríš výborné literárne diela, ale si aj dobrým hospodárom. Užívaš si dôchodok vo svojej záhrade, no zároveň zdravé prostredie Ťa neustále inšpiruje k novým nápadom. Popri tom sústavne produkuješ nové a nové laudácie a recenzie pre webovú stránku Klubu nezávislých spisovateľov. Nech Ti tento elán ešte vydrží dlhé roky. Zostaň naďalej najproduktívnejším autorom tohto klubu!
