Tamara Archlebová
Podstatné je cítiť jazyk, dôležitá je aj intuícia
Písať sa dá naučiť, ale to ešte
nezaručuje, že sa z vás stane dobrý spisovateľ. Rovnako sa dá naučiť
prekladať, ale to tiež nezaručí, že sa z Vás stane dobrý prekladateľ. Ja
som sa nikdy neučila písať, ani prekladať. Priznám sa, že som v oboch
oblastiach amatér. Mala som to však vždy v krvi. Zrejme som to zdedila od
mojich rodičov – novinárov-prekladateľov maďarskej národnosti . Matka, Oľga Lőrincz Gályová
bola aj spisovateľka. Mimochodom, ani moja matka nevyštudovala prekladateľstvo
a preložila do maďarčiny viacero kníh popredných slovenských spisovateľov
(R. Slobodu, A. Hykischa, J. Johanidesa, A. Wetzlera, J. Špitzera, A. Baláža
a ďalších. Prekladala aj poéziu) a získala nimi nejednu cenu. Rovnako môj
otec, Ivan Gály získal cenu ako najlepší novinársky prekladateľ, žiaľ,
nevenoval sa prekladu beletrie. Podľa mňa je podstatné cítiť jazyk, dôležitá je
aj intuícia (aký výraz najviac zodpovedá danému slovu). Ako polročnú ma dali do
slovenských jaslí, doma sme hovorili po maďarsky. Takže som bola aj som
„dvojjazyčná“: rozmýšľam, píšem, snívam rovnako v oboch rečiach. Maturovala som na maďarskom gymnáziu v
Bratislave, neskôr som absolvovala FFUK (dejiny výtvarného umenia). Celý život som
sa živila písaním, ako kritička umenia, spisovateľka, novinárka, prekladateľka.
Pracovala som v rôznych časopisoch ako redaktorka. Články som publikovala
v novinách a časopisoch na Slovensku, v Česku, aj Maďarsku.
Popritom som sa venovala písaniu maď. aj slov. poézie a prózy. Vyšli mi
zatiaľ dve básnické zbierky: 1/ Ugye, ez nem igaz? (Však to nie je
pravda?, BA, AB-ART, 2000, maď. básne), 2/ Mliečna dráha, BA,
Petrus, 2005/6, slov. básne).
V decembri 2010 som vydala prozaickú knihu
s názvom: Ako Ruth odišla do jazera a iné sny (vyd.
ZING PRINT, Bratislava).
Svoje pôvodné básne a
poviedky som publikovala aj v časopisoch, resp. v antológii Ženy
a fjordy (2001, Bratislava, vyd. SSS). Moje preklady básní Mily
Haugovej či Milana Richtera do maďarčiny uverejnilo niekoľko časopisov. Napísala
dva filmové scenáre. Preložila niekoľko románov do maďarčiny, resp. z maď.
do slov. (Vincent Šikula: Veterná ružica /A szélrózsa, KT Kiadó, Komárno, 1999), Peter Karvaš: Fascikel S /Az
M-dosszié/, KT Kiadó,
Komárno, 2000), L. Gály Olga: Néma madár – Nemý vták, ZING PRINT,
Bratislava, 2003), Feledy Ďurica
Katalin: Szlovákul szeretni (Slovensky
milovať, 2015, zatiaľ publikovaný len maď. originál). V marci 2015 som odovzdala Litfondu svoj
autobiografický román s názvom Identifikácie. V súčasnosti
dokončujem preklad románu Jany Bodnárovej: Takmer neviditeľná (ASPEKT, 2008)
pre renomované maď. vydavateľstvo Gondolat.
Roku 2015 som preložila do
maďarčiny dokumentárnu prílohu románu Antona
Baláža: Krajina zabudnutia. V maďarskom
preklade L. Gály Olga vyšla kniha
pôvodne roku 2002 (A feledés földje, AB-ART) . Cca 70-stranový dodatok som preložila podľa druhého vydania
románu, ktorý vyšiel v slovenčine r. 2014 ako súčasť knihy Portréty
prežitia. (Autor sa dlhodobo zaoberá povojnovými osudmi slovenskej
a celej stredoeurópskej židovskej komunity). Anton Baláž toto vydanie
doplnil a upravil, vzhľadom na to, že román tento rok vyšiel aj v hebrejčine
(izraelským čitateľom neboli známe dobové fakty a súvislosti, ktoré sa
udiali v strednej Európe po spustení železnej opony...). Dokumentárna
príloha vychádzala z jeho knihy literatúry faktu Transporty nádeje, ťažiskom ktorej je vysťahovalecká
akcia po vzniku Štátu Izrael.
S novým maď. prekladom
knihy Krajina zabudnutia sme sa s autorom predstavili aj na
tohtoročnom Týždni maďarskej knihy v Budapešti, vďaka ktorému očividne
vzrástol a rozšíril sa záujem čitateľov v Maďarsku o tvorbu
slovenských spisovateľov. Niektoré kapitoly (Maďarská Bricha a jej dvojitá historická optika a V Rajkovom smrtiacom tieni) na
základe odtajnených archívov Štátnej bezpečnosti a tajného vtedajšieho
povereníka vnútra D. Okáliho historicky verne a faktograficky objavne
rekonštruujú útek Židov z Maďarska na Slovensko a drámu ich odchodu do
Izraela. Súčasťou prílohy boli dokumenty povereníkovho archívu, hlásenia
pohraničných orgánov a orgánov Štátnej bezpečnosti. Román je príbehom dvoch
mladých židoviek, ktoré spolu prežili Osvienčim a opäť sa za dramatických
okolností stretajú v povojnovej Bratislave. Odohráva sa v roku 1949, kedy sa
stále tesnejšie sťahuje aj okolo strednej Európy železná opona a pod nálepkou
sionizmu sa začína nová vlna antisemitizmu. Jedna utekala z Budapešti pred tajnou políciou, druhá pracovala na
Palestínskom úrade (Jewish Agency) a organizovala vysťahovalecké transporty do
Izraela. Na Slovensku bola vysťahovalecká akcia ešte legálna, ale Maďarsko po
Rajkovom procese vysťahovanie do Izraela zastavilo. Maďari prichádzali do
Bratislavy ilegálne a snažili sa dostať do niektorého vysťahovaleckého
transportu. Pre stredoeurópskych Židov nastal zápas o prežitie. Pre tisícky z nich
vysťahovanie do Izraela predstavovalo odchod do „krajiny zabudnutia“ ako ich
nového trvalého domova. Tým, že sa už niekoľko rokov trocha venujem aj štúdiu
judaizmu, som mohla odborne konzultovať a na základe toho poopraviť drobné
nepresnosti v tejto oblasti, ktoré sa vyskytli v pôvodnom preklade
románu.
Čiastočne autobiografický román
Jany Bodnárovej Takmer neviditeľná môže byť pre čitateľov v Maďarsku podobne
zaujímavý nielen vďaka literárnej kvalite jej kníh, ale aj témou a prostredím
o. i. z Košíc a Prešova (ktoré boli kedysi súčasťou Maďarska). Pri
preklade Bodnárovej kníh zas je pozitívom aj to, že som – podobne ako ona –
pôsobila ako kritička umenia, takže sa dôverne vyznám aj v odbornej
problematike výtvarného umenia, ktorým sa neraz inšpiruje. Spája ma s ňou
aj jej „soft“ feministické zmýšľanie, poetické videnie a sympatie
k budhizmu.
Jazyky sa stále vyvíjajú
a aj preto by bolo osožný napr. štipendijný pobyt v danej krajine. Celkovo
si myslím, že sa širšie pootvorili dvere maďarských čitateľov voči aj v
Maďarsku menej známym slovenským spisovateľom (napokon, nás spája aj dlhoročné
spolužitie, história), a to treba využiť. Ohlas na ich tvorbu bol tento rok
údajne pozoruhodný...
Tamara Archlebová