Dva knižné pozdravy zo Srbska
Pod oba tieto pozdravy sa podpísala naša kolegyňa Zdenka Valentová-Belićová, poetka, šéfredaktorka krajanského mesačníka Nový život a najproduktívnejšia prekladateľka slovenskej literatúry do srbčiny, ocenená aj prestížnou prekladateľskou Hviezdoslavovou cenou. A prvým knižným pozdravom je zbierka jej vybraných a nových básní Kráčanie po vode (Slovenské vydavateľské centrum Báčsky Petrovec 2023), druhým eseje srbského literárneho kritika, redaktora a vydavateľa Petara V. Abrutina Denník nepokoja ( Slovenské vydavateľské centrum Báčsky Petrovec a Spolok slovenských spisovateľov Bratislava 2023), ktoré teraz Zdenka Valentová-Belić v preklade zo srbčiny ponúka slovenského čitateľovi. A kniha Abrutinových esejí i Zdenkin výborný preklad (podrobnosti o preklade nižšie) nám ponúkajú inšpirujúce čítanie.
Obe knihy mám teraz na pracovnom stole a už pohľad na pôsobí podnetne. Obe majú príťažlivé farebné obálky a po nazretí do nich môžeme konštatovať, že majú príťažlivú grafiku a sú vydavateľsky starostlivo pripravené. Zdenkine básne vyšli aj s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a preklad Abrutinových esejí podporilo Ministerstvo kultúry a informovania Republiky Srbsko. S poéziou našej kolegyne sme sa mali možnosť zoznámiť už na jednom našom klubovom stretnutí a Kráčanie po vode posúva jej tvorbu do novej podoby, v jej nových básňach „ je obsiahnuté váhanie a pochybnosti o písaní poézie, ale aj skutočná viera v zázrak, ktorý poézia sama osobe stelesňuje“, ako zbierku v doslove charakterizuje srbská kritička Jelena Marićević-Balać.
Aj s niektorými esejami Petara V. Abrutina sme sa mali možnosť už na Slovensku zoznámiť. Boli publikované v Romboide a v Slovenských pohľadoch, a keď som sa do nich začítal v tomto širšom knižnom výbere, zaujalo ma, že napriek inému kultúrnemu kontextu, v ktorom eseje vznikali, v iných dejinných i kultúrnych súvislostiach, existuje v nich mnoho styčných bodov s našim spoločným zažitím obdobia budovania krajších komunistických zajtrajškov: aj autor esejí reflektuje svoju skúsenosť s Pavlíkom Morozovom, ktorý nám bol predkladaný vo svojej hrdinskej podobe, hoci podstatou jeho „hrdinského činu“ bolo udanie vlastného otca, ktoré malo pre neho v období stalinského teroru tragické dôsledky. Spoločná bola pomníková mánia, sochy partizánov a symboly komunizmu, ale rozdielne bolo vnímanie postavy maršala Tita, pre nás hrdinskej postavy nielen partizánskych bojov proti Nemcom, ale aj štátnik schopný obhájiť pred Stalinom právo na vlastnú cestu k socializmu (naši štátnici to nedokázali), kým Abrutin v Titovi vidí len panoptikálnu postavu.
V doslove k esejam Zdenka Valentová-Belić konštatuje, že Abrutina oslovuje vybraného čitateľa, ktorý sa rovnako ako samotný spisovateľ neuspokojuje jednoduchou pravdou a jeho tridsaťšesť kultúrologických esejí svojim významom presahujú národné rámce a hranice jednej kultúry a jedného jazyka. Súhlasím s ňou a oceňujem, že sa o tomto presahu môžeme presvedčiť aj my na Slovensku. Mňa osobne tento presah oslovil natoľko, že som sa rozhodol ich autorovi napísať tento list.
„Milý kolega, prišla mi knižka Vašich esejí Denník nepokoja s príťažlivou obálkou a vo veľmi dobrom slovenskom preklade. Keďže som už viaceré eseje čítal, vtedy i teraz oceňujem, s akým náročným textom, jazykom plným metafor a filozofických podtextov sa musela Zdenka pri preklade vyrovnať. V súčasnosti nie je na Slovensku autor, ktorý by sa Vám kvalitou svojich esejistických textov vyrovnal. Píšem Vám pár riadkov aj preto, že ma osobitne oslovil úvodný text Okno. Jednak je to náš podobný osud, po zošrotovaní mojej prvej knihy a sledovaní štátnou bezpečnosťou, nad mojou literárnou tvorbou vždy visel tiež nedôvery totalitného režimu a mnohokrát mi to dali aj vedieť. Tiež ma nevyznamenávali, ale aspoň mi dovolili moje knihy vydať. Obdobie mojej slobodnej tvorby vlastne začalo až po páde komunizmu po roku 1989. Druhá vec, ktorá na mňa z Okna silne zapôsobila, je zmienka o Vašom profesorovi a to, čo Vám povedal o Osvienčime. Je to silné a podobne silne sprostredkovali Osvienčim aj slovenské Židovky, ktoré tam strávili tri roky – a prežili. Ako prežili a aké to malo dôsledky na ich život, o tom som napísal román Krajina zabudnutia. Vyšiel aj v preklade do hebrejčiny. Tému románu som stručne zhrnul v biografickej eseji Osvienčimská nahota v mojom románe aj v jej reálnom predobraze – Zdenka je taká láskavá, že sa ju rozhodla preložiť do srbčiny, aby sme si ju mohli prečítať“.
Ešte pred prekladom eseje mi Zdenka poslala Abrutinovu odpoveď na môj list. Píše:
„Ďakujem za milé slová o mojej knihe, aj keď kniha je viac Zdenkina ako moja. Texty som písal v posledných rokoch, ale Zdenkina vytrvalosť a úpornosť vytvorila túto knihu. Bez nej by určite neexistovala, pretože som ja príliš nonšalantný vo vydávaní svojich textov. Píšem, aby som našiel vzácnych spolubesedníkov a som rád, že som na Slovensku našiel ďalšieho, už ich mám hádam aspoň desať, to je celkom dosť. Preto som texty vlastne zverejnil na svojom blogu, aby som nemusel myslieť na vydavateľov a ľudí, ktorým by som musel posielať svoje rukopisy. Viem, akí sú a v tomto biznise sa pohybujem tridsať rokov a snažím sa ho učiniť iným, a trochu sa mi to aj podarilo. Preto píšem tento „denník“, pretože som nechcel veriť, že som zostal sám. Verím, že hovorené/písané slovo zaznie tam, kde má, a nie tam, kde chceme, preto ma ešte viac teší, že moje texty „prehovorili“ v inom jazyku v knihe, ktorá nemá vlastné srbské vydanie, teda oveľa viac pre mňa dôležitejšie ako literárna sláva tu a z literárnej slávy vôbec. Na Slovensku som získal spolubesedníkov, ľudí, ktorí zmýšľajú podobne a ktorých bolí všetko, čo bolí aj mňa. Takých nás je čoraz menej.
Vo svojom liste spomínate totalitu a ja stále hovorím, že táto pliaga sa neskončila, tie zlé semienka nám zasiali do myslí komunisti a fašisti. Michael Epstein hovorí: "Vzťah medzi slovom a obrazom bol kedysi rituálny, a dnes je totalitný." Literatúra voči nej nie je imúnna. Som rád, že som vo vašich dvoch knihách „Tábor padlých žien“ a „Len jedna jar“, ktoré som čítal vo výborných Zdenkiných prekladoch, našiel skutočný odpor voči totalitným „pravdám“. Málokedy majú spisovatelia taký vyvinutý cit pre osamelého človeka v masových vzletoch a pádoch, ktoré poznačili storočie, ktoré ostalo za nami, no lepšie storočie nám neprišlo. Ale ako by povedal jeden pravoslávny teológ: "Kým bude na zemi krik, bude ozvena aj v nebi." To je to, čo nám zostáva, aspoň tým z nás, ktorí sme sa rozhodli dať svoje slová jasne najavo, sa nechceme odchýliť od pravdy.
Dúfam, že sa niekedy uvidíme na Slovensku alebo v Srbsku, ako keby tam bol nejaký rozdiel“.
K tomu už len informácia, že Petar V. Abrutina prejavil záujem prísť, spolu so svojou prekladateľkou na niektoré naše klubové stretnutie, aby nám predstavili jeho knihu esejí. Myslím, že by sme mali jeho ponuku využiť.
Anton Baláž
