Monika Zumríková Kekeliaková
Ísť – a vedieť kam, ísť – a vedieť prečo
Na hodinách poézie s mŕtvymi
Nie je to prvýkrát, čo sa Dana Podracká predstavuje svojim čitateľom a čitateľkám výberom z vlastnej poézie. Prvé obhliadnutie autorka urobila v roku 2008, keď jej vyšla kniha pod názvom Kupola, aktuálny výber Byť paňou svojho Muzotu už názvom (ktorý je mimochodom veršom z Podrackej zbierky Grizly v spiacom dome, 1991) signuje presun dôrazu z výšok kupoly dole, do priestoru zámku, ktorý má svoju pani. Vynára sa asociácia zámku duše s Pani Animou, zámku mysle s Pani Cogito a inšpirácia reálnym zámkom Muzot, na ktorom básnik RainerMariaRilke napísal niektoré z kľúčových diel. „Byť paňou“ – ako ukazujú aj básne vo výbere – je potom sebavedomým gestom autorky emancipovať v poézii to ženské, čo spalo, bolo potopené, nemalo hlas, vlastnú cestu, nemalo omfalos(bytostný stred) a ani svoj Muzot (tvorivý priestor) na vznik vlastného rýdzeho jazyka (ktorý Podracká v jednej zo svojich esejí nazvala jazykom zielpunkt). „Príbeh“ Pani Cogito (ženy premýšľajúcej, ženy s hlavou) a Pani Animy (ženy v rozhovore so sebou) prebieha u Podrackej ako mýtus cesty k celistvosti, vernosti a pravde. Kráčanie hrdiniek je akoby stočené do kruhu, v ktorom sa ide vždy dopredu. Napriek vracajúcim sa pochybnostiam a strachom sa potvrdzuje Cvetajevovej prikázanie „Neutečieš“ a biblické i orfeovské „Neobzrieš sa“; a staneš sa tak stredom svojho putovania (verná/verný sebe). Podracká o tom opakovane píše aj vo svojich esejach.
Umelecký koncept Dany Podrackej dnes manifestuje štrnásť básnických zbierok, ktoré vzácne zjednocuje variant pevnej, silnej ženy bez ponosovania sa či nariekania aj napriek zvýšenej miere citlivosti a prežívaným krízam. Hrdinka sa od prvej básne v debute hýbe k človeku, predovšetkým k žene, ktorá padá a udiera sa; chce byť pre ňu svetlom a ochranou. Bolí ju aj to zvieracie, poľudštené deficitnosťou (krívajúci kôň, krivkajúce vtáča), čím sa Podracká napája na francúzsku linku tzv. jammizmu (súcitnú poetiku ubolených zvierat Francisa Jamma), zvlášť živú v slovenskej poézii v medzivojnovom období (v básňach Janka Silana, Jána Motulku, Jána Smreka, Laca Novomeského, Eleny Kamenickej) a neskôr u Miroslava Válka. V poetkinom debute síce mocnejú smutné tóny, ale smrti, bolesti a beznádeji sa vzdoruje silou života. Koľko je zimy, toľko je aj tepla – spomína sa v jednej z básní knižnej prvotiny. Prebúdza sa skľúčenosť, chvenie, bezmocnosť, pribúda partnerských hádok, chladu, ale stále to nie sú výlučné ponory do tmy. Zadefinované je donquijotské odhodlanie hľadať dobro (báseň List pre Dona Quijota) a „[v] beznádeji dať[...] istotu / žiť / aj pre bolesť“ (b. Veno).
Ostatné tri básnické zbierky Dany Podrackej – Kubus (2014), Paternoster (2018) a Posuvné dvere (2022) – akoby spolu tvorili súzvuk a komplementaritu trojbytia. Zjednocuje ich rovnaká kompozícia siedmich básní v desiatich častiach, čo navodzuje antickú (pytagorejskú) a biblickú optiku integrity a dokonalosti, ktorú obe čísla v oboch tradíciách stelesňujú. Poetka našla svoje fungujúce estetické, filozofické i psychologické konštanty, nevzdáva sa ich ani v tomto „triptychu“ – a ak jej výpoveď smeruje v poslednej zbierke k syntéze, stále to nie je koniec verného kráčania za tým, čo nevidieť. Bytie lyrickej hrdinky nie je bezduchým „bytím idolu“, ale je „bytím ikony“, ktoré sa nezastavuje a neuzatvára v sebe ani v druhých (Podracká takto uvažuje o ženstve v knihe esejí Pani Cogito. Mýtus o celistvosti, 2005). Ivan Čičmanec to výstižne a objavne nazval ženským variantom „kierkegaardovskej voliacej osobnosti, ktorá si je vedomá vnútorných súvislostí medzi ľudskou telesnosťou, estetickým zmyslom a schopnosťou skoku do rýdzej spirituality[...]“ (z doslovu k zbierke Paternoster).
Ak sa pozrieme na obálky všetkých troch posledných zbierok Dany Podrackej a vytvoríme z nich pred sebou pomyselný „oltárny triptych“ – na obálke Paternostra (ktorý je uprostred zbierok a preto dominantný) všetko začína padať do výšky, naľavo (na obálke Kubusu) cez hranatý otvor štôlne (možná metafora Animy) prebleskuje svetlo, a úplne napravo (na obálke Posuvných dverí) možno pozorovať už len zvislú čiaru. Geometria ducha (tematizovaná na obálkach i vnútri zbierok) sa zjednodušuje až k priezračnosti a do neviditeľna (k čiare). Od priestoru s troma rozmermi, kde je pozícia objektov určovaná sústavou súradníc, sa smeruje k jednorozmernej čiare (ešte to nie je dokonale rovná priamka). V trojici zbierok „[n]astal čas tuhnutia“ vo význame smrti, a tak aj smer, intenzita a zmysel pohybu sa mení od mallarméovskeho hodu kociek (zbierka Kubus) cez nepretržitý obeh paternostra, čiže špeciálneho typu výťahu (zbierka Paternoster) k praobyčajnému posunu dverí (zbierka Posuvné dvere).
V textoch Kubusu sa výrazne presadzuje Podrackej nábožensko-filozofická vízia sveta, kde sa polarizuje vina a odpustenie, vina a trest (odsúdenie): „najťažší obrad duše, /odpúšťanie vín“, lebo „neprichádzame na svet, aby sme súdili, ale aby sme osvetlili koridor temnej, ťažko skúšanej noci“. Pripomína to úvahy Paula Ricœura inšpirovaného Blaisom Pascalom o vertikále s hlbinou viny a výšinou odpustenia. Do Podrackejdiskurzu o vine/treste a o ranách zločinu, ktoré je tendencia vypaľovať zo spoločnej pamäti, sa integruje aj židovský holokaust. Zmienky o ňom sú v básňach tíšením hrôzy, ktorá je priznane opretá o reflexie z poľského literárneho a filozofického prostredia: „Volá Bohdan Urbankowski, nemôže spať/ Dopísal článok o stodolách smrti / v Białystoku, v Jedwabnom a Gardenlegen“. Rezonancie holokaustu sú však o niečo komplexnejšie, židovské sa zvykne spájať aj s významom Božieho vyvolenia a Podrackej je blízka táto duchovná privilegovanosť, konkrétne vo vnímaní vlastnej pozície spisovateľky. Tvorivých ľudí prirovnáva k vysokej zveri, na ktorú priemerní neraz poľujú, lebo génius ostatných desí. Umelkyňa nachádza prepojenia aj v tvorivom geste Marguerite Durasovej, ktorá „štylizujúc sa do židovského pôvodu akoby chcela zdôrazniť aj svoju ,vyvolenosť´ vo veciach literatúry a písania, ale aj ,nové náboženstvo´, ktoré prijala na základe skúsenosti: byť subjektom (absolútnej) lásky“ (Podracká D.: Zielpunkt. Mýtus o vernosti, s. 159).
V Kubuse dobre esteticky fungujú texty na spôsob akoby odliatej posmrtnej masky –taussadovskej tváre mŕtvych – najmä upálených či spálených (Giordano Bruno, Jan Hus, JanPalach, obete genocíd) – a prichádzajú aj vyhnanci (Judáš, hamburské prostitútky), vrahovia (Kain, Irena Čubírková), mŕtvi vojaci, mŕtvi predkovia (otec, mamin brat), obete havárie (a to v silných básňach Pád Airbusu 330, Cesta hrdelným povrazom, Denník pacifistu, Valkýra, ktorá neprichádza alebo Dar). Podrackej text o mŕtvom je často svedectvom, hlas takejto básne je hlasom „confabulatoris nocturni“ (hlasom nočného rozprávača) alebo daimonionu (hlasom svedomia).
V Paternostri sa o niečo viac vstupuje „do inej dimenzie“ s tými najbližšími. Do inak neviditeľného sveta sa dá dovidieť už aj cez obyčajnú prasklinu v stene prázdneho rodičovského bytu; a na hodinu poézie ísť s mŕtvou matkou. Silnú predstavu tu dokáže vyvolať obraz, ktorý je zároveň reálny i mystický (vizionársky). Je zo sveta živých, a predsa paralelne figuruje v novom svete mŕtveho. Niekedy je to písací stroj (mŕtvi „[r]odičia[...]// [v] taške nesú písací stroj Underwood, tak ako ho priniesli / z povaly radnice [...]// Na zvítanie, keď prídem za nimi“ (b. Prázdny byt). Inokedy esteticky účinný a až znehybňujúci pocit sugerujú záhradné topánky: „mám hodinu poézie s mŕtvou matkou // Na nohách má čižmy s červeným brečtanom, / ktoré som jej kúpila do záhrady//Roky stáli v igelite na skrini“ (b. Hodina poézie s matkou v inej dimenzii). Vo vízii matky, tri dni po jej pohrebe, má mŕtva na sebe to, čo si zobrala na poslednú cestu; magický dotyk dvoch svetov tu väčšmi zrkadlí prechod cez tekuté sklo než kostený hrebeň vo vlasoch: „Matka[...]// V bielych rukavičkách prešla tekutým sklom /[...]/ s kosteným hrebeňom vo vlasoch“.
Básnická duša Dany Podrackej má za sebou viac ako 40-ročnú cestu a predsa aj v poslednej zbierke Posuvné dvere (2022) (rovnako ako vo všetkých predošlých) hľadá svoj ďalší smer a jeho zmysel. Anima vyhľadáva už len istý typ chodníkov, miestností a vchodov: chodníky metafyzické, katedrály priezračné, kostoly biele, vchody vedúce do nadpozemského – dvere, ktoré pár týždňov pred smrťou vidí umierajúci: „O takých dverách rozprávala matka / [...] // Ukazovala mi ich medzi plafónom a múrom / V rozmedzí chvíle kótovali svetlo, / lom v neviditeľnej vode // Upokojovalo ju, že ich vidím tiež“ (b. Nepravé dvere). V textoch posledných kníh sa až elektrizujúco zažíva skúsenosť „poslednej komory lásky“, ktorá sa už nezadržiava a je navigáciou nielen pre živých, ale aj pre duše odlietajúce do večnosti: „Medzi stromami, vyzdobenými srieňom, / vidím matku v svadobných šatách s kyticou tuberóz// Topánky z atlasu vrastajú do skla / Spomalene, akoby jej zamŕzal hlas, vraví: / Neviem, kadiaľ ísť // Kam láska, matička“ (b. Nevesta, zb. Paternoster). Láska v Posuvných dverách tiež dorastá až k tým, čo sú bez pomoci (bezdomovec, sirota Ján Smrek, ukrajinské siroty, obete pandémie a vojny na Ukrajine, odtransportované židovské domácnosti v roku 1942, politickí väzni).
Podrackej básne akoby začínali mať čoraz zreteľnejšiu podobu mince, možno tej poslednej, potrebnej na prevoz nesmrteľnej duše na druhý breh; básne-mince so „striebrom vnútri, / so zlatou aurou naokolo“ (b. Aj skelet autobusu je dom).
Nový básnický výber Byť paňou svojho Muzotu, ako i celá Podrackej poézia, sú dnes pozoruhodným skrúteným hadom objavovania vlastnej cesty. Lyrickej hrdinke ju ukazuje láska, mementá zločinov druhých a všetko, čo ako Jakubov rebrík (pyramída či paternoster) dvíha hore a zjavuje ďalší nový horizont. Primárny fokus je na vyrovnávaní narušenej celistvosti ženy a spoločenstva, v ktorom dnes ako ľudstvo žijeme. Žene sa navracia status sebahľadania, identita premýšľajúcej, ktorá neprestáva mať kontakt primárne so svojou dušou – no ani so svojím telom alebo so svetom tam vonku. Aby sa neprepadala do duchovnej prázdnoty má svoj vlastný jazyk vnútra a cit pre metafyzické. Hovorí s mŕtvymi a hovorí s Bohom ako Matkou, vďaka čomu sa transcendentálnosť zviditeľňuje a vtláča sa mu originál ženského. To všetko (zvlášť vďaka posledným trom zbierkam) drží túto poéziu v centre záujmu súčasnej kritiky a naznačuje, že zastáva výnimočné miesto (nielen) v kontexte slovenskej poézie.
(Poznámka: tento príspevok o poézii Dany Podrackej je krátenou a upravenou verziou Doslovu k poetkinmu výberu: Byť paňou svojho Muzotu, Fraktál, 2023.)
