Zilkova NR - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Marta Žilková
Postholokaust v stredoeurópskom umení

Holokaust ako vzrušujúca téma našla po druhej svetovej vojne svoje ukotvenie v celom európskom umení. Po r. 1989 sa aj na Slovensku začali literáti, divadelníci i filmári zaujímať o osudy židov v koncentračných táboroch i v domovských štátoch, kde sledovali ich život, či skôr živorenie v getách a pracovných táboroch. Vzniklo veľa dramatických diel o ľuďoch, ktorí s nasadením vlastného života Židom pomáhali ujsť pred deportáciami, resp. ich ukrývali na bizarných miestach, čo napokon našlo odozvu aj v Štáte Izrael v podobe verejnej vďaky a udelením ocenenia Spravodliví medzi národmi. K 1. 1. 2015 sa uvádza 546 Slovákov, ktorí si toto ocenenie zaslúžili.

Po tomto konštatovaní celkom logicky si kladieme otázku, čo sa stalo hlavne s občanmi strednej Európy, že v ich krajinách sa po skončení druhej svetovej vojny nielen objavuje, ale doslova rozkvitá antisemitizmus, nenávisť k Židom, vrcholiaci často vraždami, alebo otvorenou nevraživosťou. Ako sa mohlo stať, že ľudské trosky, vracajúce sa z koncentračných táborov, vyvolávali v ľuďoch skôr nenávisť ako ľútosť. Ako to, že s uvedenými faktami sa doteraz zaoberal málokto, resp. zahmlene a neochotne. Odpoveď možno nájsť vo vyčerpávajúcom príspevku Jany Šišjakovej ( pozri tu) z Univerzity Mateja Bela, ktorá sa zaoberá predovšetkým osudom Židov na východnom Slovensku, ale vcelku jej závery platia pre celé naše územie. Citujem z uvedeného zdroja: "Prvé povojnové roky boli obdobím, keď v českých krajinách doznievali dôsledky nacistickej okupácie a na Slovensku ľudáckeho vplyvu. Tí, ktorí sa vrátili z koncentračných táborov alebo z emigrácie, neboli všade vítaní. Spochybňovala sa ich štátna príslušnosť a národná spoľahlivosť, ale aj majetkové nároky, keďže sa dožadovali späť zabratého hnuteľného i nehnuteľného majetku, ktorý bol kedysi v ich osobnom vlastníctve. Je len pochopiteľné, že keď sa v táboroch ťažko skúšaní židovskí obyvatelia vrátili domov, a neraz podráždení, v zložitom psychickom rozpoložení, s pocitmi hnevu, rezignácie, bezmocnosti, pocitom krivdy, ale i viny (nevynímajúc pocit viny za vlastné prežitie, pričom iní neprežili), v mnohých prípadoch sa odhodlane a húževnato dožadovali reštitúcie pôvodného stavu a svojich niekdajších majetkových práv, ale na druhej strane i istého odškodnenia či akýchsi (mimoriadnych) výhod z titulu prežitého utrpenia. V rokoch 1945 - 1948 väčšina antisemitských vystúpení mala korene práve v majetkových otázkach, pričom v Čechách išlo skôr o získanie židovského majetku, na Slovensku skôr o jeho udržanie". V tejto súvislosti autorka uvádza aj názor Heleny Krejčovej (1993, s. 103 - 11), že "s proklamovanou i uskutočňovanou denacifikáciou v Československu prebiehal i proces znárodňovania, vlastne teda nacionalizácie s prvkami socializácie, čo v niektorých prípadoch viedlo až k národnostnému šovinizmu".

Antisemitizmus, vybičovaný vojnou a Hitlerovou ideológiou, neskončil v deň podpísania kapitulácie Nemecka. On sa iba na chvíľu ukryl, aby s rovnakou intenzitou vyrazil na svoju zničujúcu cestu. Ale nie otvorene prostredníctvom ideológie, ako to urobil Hitler, ale pod pokrývkou falošnej internacionalistickej idey, hlásajúcej rovnosť všetkých ľudí bez rozdielu náboženstva. Kto teda zapríčinil zlé hospodárske výsledky, chudobu a nespokojnosť? Bolo potrebné nájsť škodcu a nepriateľa, teda ľudí, ktorí škodili "socialistickej vlasti". Začali sa vymýšľať nové manévre na odstránenie nepohodlných ľudí, ku ktorým - celkom samozrejme --patrili aj Židia, ľudí, ktorých označili za nepriateľov komunizmu, obvinili zo šmelinárstva, podkopávania a zneucťovania komunistickej strany a znižovania jej autority. Začali sa socialistické likvidácie.


Transporty nádeje

Tesne po vojne sa antisemitizmus objavil skôr v konaní obyčajných ľudí (tzv. ľudový antisemitizmus, termín M. Šromovského (2015, s. 16) v podobe nenávisti (pozostatok ideológie klérofašistického slovenského štátu), založenej na závisti a strachu, že prídu o majetky nadobudnuté arizáciou. Až neskôr, teda po roku 1948, keď nastúpila vláda komunistov, sa zmenil na "antisemitizmus vládny" (ten istý, 2013, s. 21).

Uvedený stav spoločnosti na Slovensku, Maďarsku a Poľsku sledovali autori v odborných, prozaických, dramatických a filmových dielach. Z veľkej ponuky nás zaujala tvorba slovenského autora Antona Baláža ktorý sa vo viacerých dielach beletristického aj faktografického charakteru dotkol tzv. židovskej otázky po skončení vojny.

V roku 2010 mu vyšla kniha Transporty nádeje, ktorú môžeme pokladať za literatúru faktu, hoci sa číta ako dobrodružný román. Autor dokázal pozbierať množstvo údajov okolo zvolenej problematiky, pričom ich nepodáva suchým faktografickým jazykom, ale nechá ich prejsť cez vlastné pocity a až potom ich ponúka čitateľovi. Nemá preto problém vyjadriť svoj pocit zo získaného materiálu i názor naň, hoci sa vždy nezhodoval s názormi oficiálnych vládnych kruhov. Často vyjadruje svoje zdesenie z diania tesne po vojne, ktoré je paradoxne obrátenou podobou fašistickej perzekúcie Židov.

Do diania po vojne vstupuje in medias res opisom pomerov v Tábore nútených prác v Novákoch, kde boli internovaní maďarskí utečenci. Tu našiel dokument, kde sa uvádza, spôsob, akým museli tieto osoby preukázať svoju príslušnosť k izraelitskému vierovyznaniu. Mužov vyšetroval lekár, "ženy na potvrdenie svojho židovského pôvodu museli menovať nejaké židovské sviatky a deti odriekať modlitbu Majde ani, Maništano... navyše sa to udialo v tom istom nováckom tábore, z ktorého od jari do jesene roku 1942 odchádzali transporty slovenských Židov do Osvienčimu a ďalších nacistických táborov smrti" (s. 7-8). V časoch vojny sa odohrala obrátená situácia. Židia, ak sa chceli zachrániť, museli citovať Bibliu a odriekať modlitby, po vojne - naopak -- museli dokazovať svoje židovstvo. Hoci cesta do zasľúbenej zeme, do Izraela, sa často uskutočnila vo vagónoch pre dobytok, jej koniec - na rozdiel od vojnových časov - bol osvetlený nádejou na záchranu a víziou vytúženej krajiny otcov. Tak sa transporty beznádeje zmenili na transporty nádeje, ako svoju knihu pomenoval A. Baláž.

Transporty Židov zo Slovenska neboli bezvýznamným aktom v povojnovej kapitole ich existencie. Z Bratislavy totiž odišlo viac ako šesťdesiattisíc židovských utečencov zo susedných krajín a viac ako 19 000 zo Slovenska. Slovensko bolo poslednou krajinou, ktorá povolila vysťahovalectvo Židov do Izraela. Roky 1945 až 1953 boli v podaní A. Baláža vzrušujúce až dobrodružné, často hraničiace s výmyslom. Keby udalosti nerozprávali živí ľudia, ktorí prešli najprv peklom v koncentračných táboroch a následne vo svojich bývalých domovoch, kde ich nevítali ani s láskou, ba ani so súcitom, mysleli by sme si, že ide o fabuláciu autora. Sledovanie vzťahov obyvateľov Slovenska k navrátivším sa Židom zaujalo autora medzi iným aj preto, lebo sám pre seba hľadal odpoveď na otázku, prečo nenávisť nakopená v ľuďoch počas vojny vypukla po jej skončení takou silou, vyvolávajúc pogromy, vraždenie, strach o život. A tak začal pátrať v dokumentoch, vo výpovediach žijúcich svedkov, snažiac sa objektívne zmapovať povojnové dejinné udalosti. Odkrýva pravú tvár komunistického povojnového štátu, ale zároveň objektívne hodnotí funkcionárov, ktorí zmierňovali dopad politickej zlovôle na tu žijúce, ale značne zdecimované židovské obyvateľstvo. Po tlaku sovietskych poradcov sa sionizmus vyhlásil za protištátnu ideu, stáli pred súdmi stáli rovnako Židia, ako aj ich obhajcovia. Strohé až novinárske komentovanie udalostí vyvažuje autor výpoveďami ešte žijúcich Židov z Izraela, ktorí rozprávaním svojich zážitkov emocionálne dopĺňajú fakty z dokumentov a odbornej literatúry.

Zaujímavosťou Balážovej knihy Transporty nádeje sú dve reálne postavy: dr. Kalina (Áron Katz), prednosta Palestínskeho úradu v Bratislave a Neguš - splnomocnenec Prisťahovaleckého úradu, ktorí vybavovali dokumenty, stravu či ubytovanie pre vysťahovalcov z Maďarska. Zachránili sa v poslednej chvíli útekom za hranice, podobne ako predseda Zväzu židovských náboženských obcí E. Frieder či Max Weiss. S oboma postavami sa stretneme aj v románe A. Baláža Portréty prežitia, kde autor zmenil ich identitu, pridal, ubral, resp. upravil ich životné osudy, aby zapadli do mozaiky ľudských osudov citovaného románu.

Kniha A. Baláža Transporty nádeje je dôkazom jeho spisovateľského majstrovstva, lebo dokázal faktografický materiál zmeniť na vzrušujúce čítanie, kde sa striedalo strohé citovanie dokumentov so živým rozprávaním ľudí, návraty do minulosti so scénami zo súčasnosti, vlastné komentáre s názormi oslovených svedkov dávnych udalostí atď. Pestrá mozaika žánrových postupov, vnútorné monológy, živý jazyk, originálne hodnotenie historických udalostí priblížilo dramatické povojnové roky pravdivo, ale s veľkou dávkou emócií.


Portréty prežitia - Krajina zabudnutia

Kniha Portréty prežitia (2014) pozostáva z románu Krajina zabudnutia a dvoch poviedok (Trhlina a Šimon Pútnik). Je dosť nezvyklé v jednej publikácii spojiť román s poviedkami, ale v tomto prípade to má svoje opodstatnenie. Vo všetkých troch sa totiž odohrávajú príbehy Židov po skončení druhej svetovej vojny. My sa budeme zaoberať románom Krajina zabudnutia. Zvolili sme si ju preto, že beletristickým spôsobom sa zmocňuje rovnakej problematiky ako predchádzajúca literatúra faktu v knihe Transporty nádeje. Obe publikácie spája téma, doba, dokonca aj postavy, pretože sa tu často spomínajú aj mená dobových funkcionárov a politikov. Mohli by sme povedať, že autor si v prvej knihe si k faktom pribral prvky umeleckej literatúry a v druhej do románového príbehu pribalil reálne dobové fakty a postavy.

Prvý znak umeleckej prózy, ktorý vnímame počas celého čítania, je autentické zobrazenie atmosféry v povojnovej Bratislave. Mesto je opísané takmer filmovým spôsobom: na stenách budov sú vápnom pozatierané Dávidove hviezdy, v centre sídli Palestínsky úrad a americký joint, nezmyselný tunel hneď pri synagóge, ktorý takmer zničil hrobku Chatama Sofera, po Vydrici sa prechádzajú prostitútky, kvitne čierny obchod i šmelina, kultúrnych udalostí sa zúčastňujú rovnako komunistickí tajomníci, ako aj tajní, UNRA rozdáva balíčky, do Viedne už nechodia električky atď. Zdá sa, akoby mesto naberalo nový dych. Do pozitívnej nálady však vstupuje trúchlivý tón spojený so strachom, ktorý sa ukrýva nielen v Židoch, ale aj v umelcoch a iných pre štát nepohodlných ľuďoch. Začiatok komunistickej tyranie pôsobí o to hrozivejšie, že sa utajuje, často sa odohráva na miestach, kde ešte prednedávnom vyčíňali fašisti - slovenskí aj nemeckí (niekedy sú to tí istí ľudia) a z povedomia ľudí sa ešte nestratil strach a neistota, prežívané vo vojne. Tieto pocity sa znásobujú a často ústia až do groteskna. Prvé prejavy či náznaky netolerantnosti majú niekedy až humornú príchuť, ale v pozadí vždy možno cítiť skúsenosť s ňou.

Pretože Bratislava bola prestupným mestom pre maďarských Židov, autor celé pasáže venoval situácii v Maďarsku, kde sa najprv sa rozšírila šepkaná propaganda, že Židia vyvážajú peniaze a cenné šperky a potom sa celkom prestalo hovoriť o utrpení Židov.

V tomto momente nastupuje bratislavský Palestínky úrad, ktorý vybavuje doklady na ilegálnu cestu vysťahovalcov z celej Európy do Izraela a tu sa stretávame aj s hlavnými aktérmi románu. Všetci sú nejakým spôsobom zainteresovaní na vysťahovaleckom procese, kde si liečia svoje vojnou spôsobené rany. Miriam a Erna, Kalina alias Áron Katz, Jakub Beňadik-fotograf, Čierny Neguš z Izraela, moderný žid, ktorý už netrpí ilúziami a nemá ani trpké skúsenosti z tábora. Všetci trpia, všetci majú nevyliečené traumy, výčitky svedomia, že prežili a ich rodiny ostali v táboroch smrti. Autor vytvoril päť prototypov ľudí, v ktorých sústredil najvýraznejšie znaky postihnutia židovskej pospolitosti. Napríklad Miriam charakterizuje syndróm nahoty nadobudnutý v lágri. Zbavil ju ženskosti a úcty k vlastnému telu. Máloktorý autor sa dokázal až tak priblížiť k lágrovým väzňom, aby pochopil a dokázal zachytiť nielen citové, ale aj zmyslové prežívanie trpkého osudu, niekedy nekončiaci smrťou. Jej priateľka Erna trpí syndrómom špiny. S odporom si spomína na zavšivavené prične, kde sa museli uhýbať pred močom z hornej postele, preto pri stretnutí s Miriam si priamo vychutnáva čistú bielizeň.

Doktor Kalina alias Áron Katz (stretli sme sa s ním aj v predchádzajúcej knihe) ako románová postava zahynie, lebo výčitky svedomia za smrť celej rodiny ho privedú k samovražde. Je typom vzdelaného a kedysi úspešného človeka, ktorého vojna pokrivila, zdeformovala a nakoniec nepriamo aj zabila. Naopak Neguš je revolučný typ Izraelca, pripravujúceho Židov na "alijovanie" (vysťahovanie do Izraela). V jeho prehovore sa objavuje slovo sionista, ktoré sa neskôr stane politickým strašiakom: "My v Izraeli už nechceme počúvať o vašom utrpení. Už v Prahe som zistil, že vy, európski Židia, sa stále vyžívate len v nárekoch. Talmudisti tisíc rokov nariekali nad zničením Jeruzalema. Jerušalaim, Jerušalaim shel zahav! Namiesto toho bolo treba naše sväté mesto dobyť. A my, sionisti, sme to urobili a už nikdy nikomu Jeruzalem nevydáme!" (c. d., 2010, s. 71). Neguš je postava moderného sionistu, ktorý - podobne ako ostatní Židia v Izraeli - nevie pochopiť európskych Židov, že sa nechali zabíjať.
Pre bežného čitateľa je veľmi dôležité, že autor zaradil do príbehu postavy s rozličným stupňom náboženskej viery, pretože na praktickej ukážke prezentoval aj dodnes trvajúce nezhody napr. medzi ortodoxnými židmi a sionistami.

Spomedzi spomenutých postáv sa vyníma mladý fotograf Jakub Beňadik, ktorý nie je Žid. Ide o dôležitú postavu, lebo jeho pohľad je pohľad autora. Jeho očami sleduje židovskú otázku i vzťah k Židom - najskôr ľahostajný, potom závistlivý, napokon nenávistný, ale v konečnom dôsledku zbabelý. V knihe je tento proces zachytený v scéne, kde vo fingovanom boji so šmelinármi komunisti postavia na pranier starého Žida Weissmanna, obchodníka s látkami. Jakub sa radšej zbabelo ukryje v dave. Až láska k Miriam mu otvorí oči a privedie k aktívnemu postoju.

Konanie a vzťahy románových postáv sa často opierajú o reálne fakty, ale pôsobivosť ich osudov, vyvolávajúca emocionálnu recepciu, je zakotvená v prostriedkoch umeleckej literatúry.

Pre širšiu čitateľskú verejnosť, pre jej zoznámenie sa s charakterom židovského národa slúžia v románe podrobné opisy náboženských zvyklostí, ako napríklad šábes, ale aj množstvo hebrejských slov (kibuc, saba, ješiva, salom, šiksa, talita, leman ha šém, šoa, bocheri, chaverim a chaverot atď.), dotvárajúcich charakter židovskej pospolitosti. Uvedené prostriedky nie sú iba umeleckým prvkami, sú aj nositeľmi vzdelávacej stránky románu. Bežného čitateľa by možno potešil prekladový slovníček týchto výrazov.


Filmové stvárnenie postholokaustu

Slovenská televízia (RTVS) uviedla 29. januára 2016 poľskú filmová drámu Dozvuky natočenú v roku 2012 v koprodukcii rusko-poľsko-holandsko-slovenskej, v réžii známeho poľského režiséra W. Pasikowského. Uvedenie filmu bolo dôležité pre slovenského diváka aj pre porovnanie osudov Židov doma a v okolitých krajinách. Tvorcov filmu motivovala skutočná udalosť z roku 1941, keď v dedinke Jedwabne susedia upálili niekoľko desiatok židov v stodole, zvaliac vinu na Nemcov. Neskôr vyšlo najavo, že to urobili samotní dedinčania. Film však na túto udalosť iba poukazuje, zaoberá sa stavom dediny po skončení vojny.

Jadro filmu tvorí masaker Židov v mestečku Jedwabné, ktorý vykonali miestni obyvatelia. Poliaci veľmi neochotne priznávajú, že aj oni boli vrahovia a nie iba obete, ako to bolo vžité. Film vyvolal búrlivé reakcie a polemiky. O jeho umeleckú úroveň sa zaslúžil režisér, autor hudby, kameraman, ale aj predstavitelia bratov Kalinových -- Maciej Stuhr, Ireneusz Czop.
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky