Vilikovsky LetmySneh - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Pavol Vilikovský: Letmý sneh
Slovart, Bratislava 2014

Prozaik Pavel Vilikovský, prítomný v slovenskej literatúre od roku 1965, keď debutoval zbierkou noviel Citová výchova v marci, už celé desaťročia prekvapuje svojich čitateľov i literárnu kritiku. Prekvapuje a neraz i zaskočí. Ťažko povedať koho viac - či čitateľov, alebo kritiku. Spravidla a principiálne sú to však prekvapenia či zaskočenia veľmi príjemné, často totiž ponúkajú čosi ako intelektuálne šifry, čiže skutočné dobrodružstvo čítania. Ani si nespomínam, že by kritika - aspoň tá meritórna, nerátam dajakú "socrealistickú" - niekedy vzniesla voči Vilikovského knihe zásadné výhrady, teda zaujala by odmietavé stanovisko. Ak predsa len sem-tam zazneli námietky, tak mali skôr charakter poznámok o tom, že predchádzajúca kniha autora bola o čosi lepšia ako tá, o ktorej recenzent práve píše.
Pavel Vilikovský si už na začiatku svojej prozaickej dráhy vytvoril svojský autorský rukopis, spôsob rozprávania, štýl, ktorý je nezameniteľný, čo okrem iného znamená, že odborník, keby sa mu dostala niektorá jeho kniha do rúk bez uvedenia mena tvorcu, by s najväčšou pravdepodobnosťou dokázal určiť autorstvo. To však vonkoncom neznamená, že náš prozaik píše rovnako, či - povedané hrubším jazykom - na jedno kopyto. Naopak. Od knihe ku knihe je originálny invenčným spôsobom, inak. A čo je najdôležitejšie, originálne je predovšetkým jeho videnie skutočnosti a spoločnosti a uvažovanie o nich.
Aj najnovšia novela Pavla Vilikovského Letmý sneh, za ktorú jej tvorca získal výročnú cenu Klubu nezávislých spisovateľov, si vyžaduje percipienta s nemalými intelektuálnymi predpokladmi a čitateľskou skúsenosťou. Autor v nej - opäť originálnym spôsobom - spracúva problematiku ľudskej existencie v širších univerzálnych súvislostiach. Dotýka sa pritom základných otázok, ktoré trápia predovšetkým starších ľudí, čo majú už zenit svojho života za sebou. Rozpráva sa tu o strate pamäti, starnutí, blížiacej sa smrti, zmysle života, jeho naplnení či nenaplnení a o kadečom inom. Dôležitú rolu v novele zohráva motív lavíny ako symbolu rútiaceho sa času i pominuteľnosti ľudskej existencie. Naše bytie je pominuteľné, sme tu len letmo ako ten každoročný sneh. Významná je tu aj symbolika jazyka, teda prostriedku, ktorým sa dorozumievame, ale dokážeme sa ním aj odcudzovať. Nositeľom reflexie v diele nie je autorská reč, ale jej aktérmi sú postavy, odohráva sa v ich rozhovoroch či monológoch. Všetko je podané hravou, nadľahčenou, ironizujúcou formou. Komické sa v texte prelína s nie príliš veselým, ba i veľmi, veľmi smutným. Toto - povedané slovami autora - "voľné táranie na všelijaké témy" však v konečnom dôsledku ponúka čitateľom pútavý tragicko-poetický príbeh, i keď nejde o príbeh vyslovene epický.

Igor Hochel

Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky