Rozhovor ponad oceán s JÚLIUSOM VANOVIČOM
Miriam Margala sa v roku 1991 vysťahovala do USA spolu so svojim manželom Martinom Margalom, dnes významným vedcom pôsobiacim na University od Massachusetts. Na tej istej prestížnej univerzite získala doktorát z anglickej literatúry a lingvistiky a prednáša kompozíciu a komunikáciu akademických textov, lingvistiku, teóriu a prax prekladu a filozofiu jazyka. Publikuje odborné texty, zúčastňuje sa na vedeckých konferenciách a venuje sa aj vytváraniu a plánovaniu spolupráce medzi univerzitami, vedcami a podnikateľmi v Spojených štátoch a európskych krajinách, vrátane Slovenska a Českej republiky. V prestížnych literárnych časopisoch publikuje aj rozhovory s významnými intelektuálmi a umelcami pôsobiacimi v USA a Európe. Tak vznikol aj nasledujúci rozhovor so slovenským literárnym vedcom Júliusom Vanovičom. Jeho slovenskú verzia vyšla v prvom tohtoročnom čísle Tvorby. (TVORBA 1/2017, s. 12-28).
Milý pán Vanovič, ďakujem veľmi pekne, že ste si našli čas na náš rozhovor - o tom, čo obaja považujeme v dnešnej dobe za aktuálne a možno najdôležitejšie. Môžem začať otázkou: čo si myslíte o dnešnom mravnom stave ducha a intelektu - v národnom, európskom aj globálnom priestore? Ako vidíte dnešnú európsku civilitas a charitas?
Drahá pani Miriam, to je otázka, s ktorou by sa potrápil aj vedecký team, nie ktosi zo strednej Európy, ktorého komunistický režim štyridsať rokov kŕmil informačnou podvýživou. A môžu to byť odo mna iba kvapky do mora... O stave euroamerickej spoločnosti, jej civilizácii a kultúre, popísali sa už mnohé, a nie hocijaké knihy – možno by z nich bola aj bibliotéka.
Počínajúc Osvaldom Spenglerom a jeho Zánikom Západu, známym pamfletom Juliena Bendu Zrada vzdelancov alebo famóznou Ortegovou y Gassetovou Vzburou davov, takisto Psychológiou davu od nonkomformného Gustáva le Bona, Johanovou Huizingovou Diagnózou duševnej choroby našej doby s prorockým názvom Tieňe zajtrajška, ale najmä Pitirimovou Sorokinovou - famóznou - Krízou nášho veku. Ale môže to byť aj Max Picard, jeho Hitler v nás a Človek na úteku, alebo francúzski personalisti Emanuel Mounier (Miesto pre človeka), Jean Lacroix (Zmysel človeka) a Denis de Rougemont (Západ a láska), aj pofrancúzštený Rus Nikolaj Berďajev s prenikavou analýzou Ruska a komunizmu v dielach Duša Ruska, Ruská idea, Pramene a zmysel ruského komunizmu a i., alebo aj Váš známy Riesmann a jeho Osamelý dav, preložený u nás ešte v 60. rokoch.
Zo súčasníkov seriál Gillesa Lippovetského: Éra prázdnoty, Paradoxné šťastie, Hypermoderná doba, ale i jeho opozičníka Hervé Juvina s esejou Globalizovaný Západ, presvedčivo odsudzujúcou globalizáciu a jej seriovú "svetokultúru", ničiteľku národnej aj kmeňovej identity. Takisto Raymond Boudon s jeho sympatickou Biedou relativity, napokon aj prenikavé analýzy J.B. Metza, u nás vydané pod názvom Politická teológia. Azda všetky napovedajú, že západná, euroamerická spoločnosť je v kríze, a to najväčšej v dejinách planetárnych civilizácií. A že sa nemôže riešiť ako krízy v minulosti: návratom k starému a osvedčenému.
Hej, staré už nie je pravda – a nové sa ešte nenarodilo.
Nie, netrúfam si povedať, akú hodinu svetový orloj v ľudských dušiach odbíja.
Viacero dilem visí nad západným svetom, z nich ako azda najhrozivejšie sa vynárajú tieto: Závratný vzostup techniky a priemyslu, teda i blahobytu, nepriniesol ľuďom uspokojenie a šťastie; ten blahobyt či hyperkonzum viac znamenal cestu „od pôžitku k úzkosti“. Znamenal aj vládu trhu, bánk a peňazí nad človekom a jeho kultúrnymi hodnotami, zo skutočných hodnôt urobil diela a hodnoty degradované, premenil ich na lacný, masám lahodiaci tovar.
Závratný rozvoj techniky a priemyslu, čiže najmä chémie, sypanej do zeme aj vypúšťanej do ovzdušia – už desaťročia otravuje oblohu, pôdu aj ľudské zdravie. A hrozí kolapsom, ekologickou katastrofou. Zásoba surovín v útrobách planéty rastúcou spotrebou klesá; hrozba, že útroby sa vyprázdnia, postupom času rastie; čierne znamenia konca hustnú, šíria obavy a strach.
Aj otrávená obloha sa vyprázdnila, klenie sa nad nami akoby bez hviezd a dávnej vznešenosti; k ničomu nezaväzuje, veľmi málo ľudí už stimuluje, ničím sakrálnym nenapľňa.
Modernitu, ktorú sme ako nepomenovanú samozrejmosť, ale s uvedomovanými hodnotami a mravnými záväzkami prežívali, akoby bola aj odhaľovala a usvedčovala diablovu prácu na zemi, pretože verila aj v nekonečné a vznešené nad človekom; Juvinovými slovami: ešte „promlouvala o nebesích“. Bezohľadne šírená „svetokultúra“ a postmoderna, ktorá modernitu vystriedala, hoci ju neprekonala a jej úlohu nenahradila, už vznešené, patetické a sakrálne nevyznávala a „o nebesích nepromlouvala“. S rastúcim konzumom a blahobytom, teda aj rastúcim hedonizmom, šírila sa ako radosť z uvoľnenia spod spoločenských zábran a konvencií, radosť z krachu ideológií a utópií o budúcnosti ľudstva; v Európe aj z pádu totalitných režimov, v Štátoch azda aj z rozpadu dlhotrvajúcej ríše zla, ako Sov. zväz nazval prezident Regan. Bola akoby „triumfom konzumných hodnôt“ orientovaných výlučne na prítomnosť, na „tu a teraz“. Carpe diem, uži dňa! Len už nie v goetheovskom estétskom zmysle: „Postoj, chvíľa, si taká krásna!“
Životný pocit: niet autority, ani ľudskej ani Božej, vládne sloboda svojvoľná; každý má právo na svoj príbeh i svoju pravdu, ktorá je rovnocenná s ostatnými. Všetko je relatívne, a všetko príjemné je dovolené; žijeme v konzumnom raji, nič nás nestraší a neobmedzuje.
Tento či takýto postmodernizmus – píše jeho vykladač, ak nie hlásateľ, Lipovetský – „pôsobí už dnes ako mierne zastaralý“. Prečo? Čas sa nachyľuje k horšiemu, blížia sa nepredpovedané, neohlásené mračná. Sociálne, hospodárske, ekologické, teroristické. Krátka bola bezstarostná chvíľa postmoderného panstva. Krátka radosť z uvoľnenia, z neplatnosti morálnych kódexov, autoritatívnych ideológií, zo spoločenských konvencií aj nepísaných príkazov.
Ale tie príkazy a staré obmedzenia sa znovu vracajú! Pribúda neistoty a strachu: z teroristov, agresivity islamu, z utečencov, zo sociálnych priepastí, pribúda obáv z nových rasových nepokojov, hospodárskej a menovej nestability, z možných totalitných režimov a revolúcií.
Keby len to. Ale aj z ubúdania surovín v chudobnejúcich útrobách trpiacej zeme, nakazenej všadeprítomnou chémiou; strach z dôsledkov pustošenia prírody, jej rastlinstva a živočíšstva, azda aj z globálneho otepľovania, z možnej, priam apokalyptickej ekologickej katastrofy. A možno najväčší je strach z prázdnoty, horror vacui...
Ale hrozba prichádza aj z minulosti: čo ak sa na skutočnosť premení provokatívny výkrik Slavoja Žižeka, najväčšieho vraj intelektuálneho postrachu Západu: „Stretneme sa v komunizme, alebo v pekle!“
Nezaznelo to ako z hrobu zmŕtvych vstalého Karola Marxa?
Pán Vanovič, viac konkrétne - kto je podľa Vás intelektuál – aká je jeho/jej úloha v spoločnosti, kultúre, aké má záväzky?
Ten, kto absolvoval univerzitu, nemusí byť ešte vzdelancom a intelektuálom hodným toho mena. Môže byť vzdelaný, a nemusí rozumieť človeku ani životu, môže mať rozum, a nemusí mať svedomie. Pre takýto typ mal Robert Musil termín „vzdelaný hlupák“. Karel Čapek má zas triádu: ľudia sú chytrí, alebo vzdelaní, alebo múdri. Takže vzdelanosť môže znamenať aj chytrosť a chytráctvo, pragmatizmus, utilitárnosť, ba „prolhanost“ – koľko je takých „vzdelancov“! A vzdelanosť ešte nemusí znamenať múdrosť: tá je menej častá, pretože vrcholná a výsostná vlastnosť vzdelaného človeka; ba človek múdry nemusí byť ani vzdelaný, múdrosť mu bola darovaná ako charizma. „Komu není z húry dáno, v apatyce nekoupí,“ znie české porekadlo.
Čo je podstatou a hlavnou úlohou vzdelanca? Hľadať pravdu, vedieť ju nájsť uprostred lží, a nielen pomenovať, ale aj brániť – tak nejako v parafráze ho definuje človek na výsosť povolaný, Šaldov nástupca v českej kritike, prof. Václav Černý. Európsky romanista, z Karlovej univerzity vyhodený raz nacistami a dvakrát komunistami, väznený nacistami aj komunistami, zbavený svojho Kritického měsičníka nacistami aj komunistami.
Ozvať sa vždy, keď sa mrzačí právo, falšuje sloboda, ruší spravodlivosť. Ale to znamená veriť v silu intelektu a oslobodzujúcu silu pravdy, veriť v tvorivého ducha. Byť celoživotným Don Kichotom a veriť vo svoje ideály, aj keď ho ľudské stádo považuje za blázna. V mojom pohľade je podstata kultúry aj intelektuála donkichotská.
Komu teda patrí hrdý názov intelektuál? Môže to byť filozof, vedec, spisovateľ, umelec. Ale aj ten, kto kultúru šíri – novinár, redaktor, učiteľ – profesor. Kedysi názov profesor neznamenal len učiteľ a vykladač, ale aj confessor, čiže aj vyznavač a hlásateľ. Ale aj dnes by mal byť intelektuál zároveň confessor, „tvorca, strážca a obhájca hodnôt, ktoré sú podmienkou kultúry, náplňou aj zmyslom ľudského života“, a to sú predovšetkým: pravda, sloboda, spravodlivosť, mravnosť.
Lenže v našej dobe intelektuál často býva prolhaný, chytrácky a nemorálny, nehodný svojho hrdého mena; svoje poslanie neplní, ale sa mu spreneveruje, ba ho zrádza.
Kríza intelektuálov a inteligencie vôbec sa konštatovala už v tridsiatych rokoch minulého storočia, ale totalitné režimy ju ešte znásobili. Počas komunizmu, najmä v ČSR, krach intelektuálov – vedcov, spisovateľov, umelcov, profesorov, advokátov, ale i kňazov – bol v dejinách najväčší.
O slovenských intelektuáloch na Slovensku možno povedať, že vo väčšine, azda na osemdesiat percent, slúžili komunistickému režimu, že za misu šošovice zradili svoj svetonázor a zlomili charakter. V humanistike – vo vede, filozofii, umení, literatúre je to najviditeľnejšie – a najbolestivejšie.
Idealistickí, nematerialistickí filozofi sa pomarxisštili, historici falšovali dejiny, básnici ospevovali mier, komunistickú stranu a jej potentátov, Gottwalda, Stalina, Lenina atď., prozaici vyrábali romány, v ktorých sa ako v rozprávke menil človek a budoval socializmus, skladatelia komponovali najrôznejšie kantáty na mier, na Stalina, atď., sochári tesali gýčové sochy o vodcoch proletariátu, maliari farbotlačové vyjavy z budovania socializmu a „nového života“. Za misu šošovice, za spoločenské výhody, za peniaze a tituly, kvôli kariere – ale to všetko uprostred násilia, neslobody, popráv, väzení, vyhánaní ľudí z bytov a zamestnania, deti „triednych nepriateľov“ zo škôl, alebo ich do nich nepripúšťali.
Nielen vzdelanec, ale často aj obyčajný človek v úrade, na vidieku, v továrňach aj poľnohospodárskych družstvách – viac dobrovoľne ako nedobrovoľne – kolaboroval, hral falošné divadlo – a všetko v žalostnom deformovaní vlastnej identity, v schizofrénii svojho svedomia.
Myslíte, že po páde komunizmu intelektuál u nás prešiel sebaspytovaním, trápil sa výčitkami, prežil katarziu? Že minulú činnosť ľutuje, cíti aspoň spoluvinu, keď nie vlastnú vinu? Kdeže? Tvári sa, žije, podniká, hromadí majetok, podpláca a kradne, aj píše a „tvorí“ - akoby nič zlého za ním nebolo, akoby sa s ním ani s krajinou nič nebolo stalo. Pravý diskontinuitný človek Maxa Picarda, akoby slovenský „hrdina“ jeho kníh Hitler v nás alebo Človek na úteku! – človek bez pamäti, bez minulosti, bez výčitiek a viny, s prázdnotou v duši – priam ako nacistickí zločinci na Norimberskom procese.
Iba že súd nad komunistickými potentátmi a zločincami – na rozdiel od nacistických – v nijakej postkomunistickej krajine sa nekonal. A nepotrestané zločiny lámu ľuďom vieru v spravodlivosť.
Takže sloboda na Slovensku má dnes nielen opojnú, ale aj trpkastú príchuť; takže po 40. rokoch obnovená demokracia, hoci tu bola 20. rokov (1918 – 1938) demokracia Masarykova, modelovaná podľa demokracie severoamerickej – dostala doteraz nevyblednuté tiene. Prišla a panuje – aspoň u tých, ktorí nestratili pamäť – aj po štvrťstoročí „kocovina zo zamatovej revolúcie“, dýcha sa otrávený vzduch z politikov, novozbohatlíkov, z tunelovaných korupcií a podivných súdnych procesov. Demokracia liberálna? Skôr znejasnená, nezrelá a neprehľadná, pretože patologicky prerastená komunistami, eštebákmi, ľuďmi s maslom na hlave.
Takže akoby sa z toho istého, starého materiálu budovala demokracia postkomunistická – bez nového, očisteného a vyššieho zmyslu – aspoň mne pripomína stavanie druhej veže Babylonskej. Tá biblická skončila zmätením jazykov a rozchodom ľudských rodov; táto „naša“ - veruže nevieme, aký koniec pre ňu – blízka? ďaleká? - budúcnosť chystá.
Ako vnímate a chápete ono dnešné okrídlené „národné vs globálne“? – inými slovami národná identita vs kozmopolitná globalita, národná kultúra vs „svetokultúra“?
Identitu národných aj kmeňových kultúr vytvorili stáročia; je dielom spoločenstva, jeho pamäťou, mentalitou aj štýlom života; čímsi živým, vlastnou tvorivou imanenciou sa vyvíjajúcim, a isteže: aj nadosobným, tým, čo spoločenstvo spája: jazyk, územie, spoločná pamäť a dejiny, folklór, literatúra, umenie, a vôbec: duchovná tradícia - náboženstvo, jeho mýty a ríty – čiže všetko, čo národné alebo kmeňové spoločenstvo zdedilo, čomu verí, čo uctieva, v čom dobrovoľne pokračuje; aj na čom možno žije aj padá. Lebo keď sa takáto identita zahmlí alebo násilne rozbije, z ľudí jedinečných a celistvých sa stane beztvaré nesúrodé stádo. Bez úcty a vyznávania toho čo ich spájalo a udržovalo, zväzovalo aj zaväzovalo, čo ich skrátka utvorilo, urobilo tým, čím sú.
Keď Indiánom vzali územie, ich šíre prérie so stádami byzónov, lesy a hory so zverinou, rieky s vodným živočíšstvom – píše Johan Babtist Metz – vzali im aj to, čo bolo územím ich kolektívnej pamäti, miestom ich dejín a činov. Skrátka, keď ich okradli o zem, obrali ich aj o minulosť, zrúcali im božstvá, ich mýty zviazané s tou stáročnou pôdou, pošliapali zdedené „posvätné nekonečno v nich“. (!)
A je to práve globalizácia s jej servírovanou masovou kultúrou, onou „svetokultúrou“, ktorej vládne duch priemernosti, ktorá zbavuje ľudí a národy „vedomia ich vlastnej subjektivity!“
Dobre o tom hovoria dvaja polemizujúci Francúzi: Gilles Lipovetsky a Hervé Juvin. U prvého máme čierne na bielom: „Je naivní myslet si, že po nástupu světokultury mohou zústat púvodní kultury v podstaťe neměnné. Zpúsoby myšlení, jednání, výchovy a vzdělání i v těchto kulturách nenápadně přebírají znaky moderního a hypermoderního světa.“ (Hypermoderní doba)
Alebo: „Žádné společenství a žádný národ již nestojí mimo dosah západní dynamiky a neubrání se rozpadu svých tradic.“
Takže globalita so svojou „svetokultúrou“ má ovládnuť kultúru celej planéty – a národné kultúry-identity budú blednúť a chradnúť, až sa aj tie stanú hudbou minulosti.
Esejista Hervé Juvin, Francúz, ktorý si hrdo uvedomuje nenahraditeľnosť identity a zároveň univerzality rodnej kultúry, je jednoznačný: „Krize, do ktoré nás tržní systém uvedl, je krizí kultury. Jde totiž o krizi vztahú ke skutečnosti a krizi zrozumitelnosti světa.“ (Globalizovaný Západ. Kultura a globalizace)
Alebo: „Čím je kultura, která se nedovoláva osobního svědomí, nesnadného a nonkonformního, a která nedokáže současně vyjádřit tragiku života i kouzlo stále nových lidských plánú?“
„Kultury bývaly rozmanité – ona je jen jedna.“
„Za svou misi považuje sjednocení lidstva, což hodlá učinit tak, že vlastní přítomnost a neomezeným užíváním vlastních prostředkú zadusí všechny ostatní kultury v jejich nároku na odlišný výběr.“
„Světokultura nám zakazuje tázat se po smyslu.“
„Snadno a bezděčně mluvíme o univerzalitě, ale skoro vždy míníme touhou uniformitu, totiž redukci kultur na ekonomii.“
„Účinky západního vlivu jsou ničivé. Samožřejmě znamenají nástup něčeho nového – ale čeho? Poctivo musíme říci, že nemáme tušení (...) je to historický příliv vzedmutý krizí, který po sjednocené planetě brzy rozseje všeobecné banality, tak jako již niní rozsévá hlouposti o konci národú.“
„Před světokulturou se múžeme bránit právě tak málo, jako před příslibem blahobytu.“
A predsa: bránia sa jej o odolávajú jej veľké osobnosti dnešného umenia literatúry, rastúce obyčajne zo svojich pôvodných národných, kmeňových a rasových koreňov; vplyvy zo sveta len kultivujú a obohacujú ich silnú identitu, ktorú nikdy nestratili, ktorou sa práve stali jedineční a svetoví.
Ale národy? Tak ako osobnosti, veľké národy a veľkí autori veľkých sebestačných kultúr si identitu vziať nedajú – malé sú ohrozené. Najmä tie posttotalitné v strednej a východnej Európe, ktoré prekonali 40 ročnú devastáciu najmä kultúrnych, duchovných a náboženských hodnôt. Sfalšovala sa história, spochybnilo sa to, čo bolo v národe a jeho dejinách najcennejšie. Česká televízia uvádzala seriál príznačne nazvaný „Ztracena duše národa.“
Na novembrových mítingoch štrnganím kľúčmi sme odzvonili diktatúre: „Posledné zvonenie, posledné zvonenie!“ Potom prišlo vytrezvenie, všeobecne známa „kocovina zo zamatovej revolúcie“. Vypukla sloboda, ale bezbrehá a neujasnená, začali majetkové reštitúcie veľmi často sprevádzané sklamaním, a prišlo „privatizovanie za jednu korunu“, pričinením pánov–súdruhov pri vesle a tendenčnou blahovôľou lídrov politických strán; rozprasilo sa podnikanie, bohatnutie aj krachovanie: liečenie hospodárstva bezhlavým šokom, nie plánovanou evolúciou; v ovzduší poletoval hospodársky chaos. Padli hraničné závory, svet sa otvoril dokorán: ľudia sa opájali západným tovarom, dovolenkami pri mori, rodinnými, hospodárskymi aj študijnými pobytmi v zahraničí, slobodným prístupom k informáciám, čítaním novín a kníh ako desaťročia zakazovaného a zrazu prístupného ovocia.
Ale tiež: príval západných, najmä amerických filmov – so surovosťami, podvodmi, lúpežami aj vraždami, sexuálnou revolúciou, na slovenské pomery s privoľnou morálkou; aj u nás sa upelešil hedonizmus so svojím carpe diem, ľudia sa prestali hanbiť za obezitu a veľké bruchá. Bozkávanie, objímanie, erotika na uliciach a v električkách, hlasné dialógy s mobilmi, vysedávanie pri počítačoch a internete. Všetko sa zrýchlilo, u väčšiny aj spovrchnelo. Pokles a zanikanie serióznych časopisov, záplava bulváru, koniec starej i modernej klasiky, príval zábavného – hoci najmä v Čechách aj vážneho – čítania, kníhkupectvá ako kaviarne, príval reprodukčnej techniky, nepreberné množstvo bulváru.
Aká priaznivá, priam pripravená pôda na príchod masovej kultúry, zábavného umenia, tej sériovej, konvenčnej a komerčnej „svetokultúry“. Národ s doteraz neujasnenou, stále sa len tvoriacou identitou, národ okrem toho malý a poddajný, s morálkou, ktorú si nesie z komunizmu, musí čeliť veľkému, nebezpečnému pokušeniu hypermodernej doby: agresívnej, hoci pre masy aj zvodnej – globalizácii a jej „svetokultúre“.
V prostredí komerčnej a masovej kultúry sú osobnosti – skutočné osobnosti nesmierne potrebné. Mohli by ste bližšie priblížiť úlohu osobnosti v dnešnej spoločnosti a jej kultúre?
Osobnosť sa považuje za cieľ a zmysel kultúry, aspoň hodnej toho mena. J.W. Goethe povedal, že osobnosť je najväčším šťastím človeka na zemi, koruna tvorivosti a kultúry.
Toto slovo sa však dnes – aspoň na Slovensku – strašne zneužíva, priam ako meno Božie berie nadarmo. Kto všetko je na Slovensku, ale možno aj v Európe, „osobnosťou“? Všelijakí komisári, úradníci E.Ú.? Všeliaké individuá ľahkej a zábavnej kultúry: speváci, textári, moderátori, hocikto, kto je obľúbený a úspešný: aj „úspešní“ politici, herci ba aj športovci. Celebrity verejného života, často s temnou komunistickou minulosťou. V literatúre zas autori ľahkých obľúbených žánrov, nie umelci, skôr žurnalisti. Samozrejme aj celebrity, úspešné figúry z hospodárskeho života, podozrivo rýchli zbohatlíci a miliardári, u ktorých úcta a láska k peniazom stala sa akoby novým náboženstvom. V politike nijaký T. G. Masaryk, M. R. Štefánik alebo M. Rázus, ale aj v Európe dnes nijaký W. Churchill alebo Ch. de Gaule. Veľké osobnosti aj v európskej politike – hudba minulosti.
Aký je vlastne rozdiel medzi onými osobami-osôbkami – a osobnosťami? Ako osoby sa rodíme, ale osobnosťami stávame. Cesta od osoby k osobnosti býva však dlhá a tvrdá: znamená zápas so sebou samým, s vlastnou roztekanosťou, nesúrodosťou, lenivosťou a neplodnosťou; znamená hľadanie a upevňovanie najvlastnejšej podstaty či identity vlastnej bytosti, akéhosi sebestačného a vzdorného Hradu prepevného, v labyrinte sveta – Komenského slovami – nájsť raj srdca.
Premeniť sa, alebo prijať? – znie základ,ná otázka. Prijať, pravdaže prijať, zosobniť sa; andrégideovsky aj so svojimi neresťami, aj s odporom k sebe: no viesť ich tvorivo, nie dolu, ale hore svahom. Urobiť zo seba nikomu sa nepodobajúcu, Andre Gideom privolávanú „najnenahraditeľnejšiu z bytostí.“
Cesta za sebou samým je zo všetkého najťažšia: to trvanie na vlastnej i na kosti, vlastnej autonómii, tá vôľa nájsť zmysel vlastného života v sebe. Poslúchať „hlas vnútra“, svojho našepkávača, onoho jungovského osobného démona, vyzývajúceho na vlastné, nikým nevyšliapané, aj rizikové cesty. „Buď, staň sa tým, kým si!“ – upni sa v sebe k tomu, čo sa nevyskytuje o nikoho; každý človek sa predsa narodil, aby bol iný, ako sú iní. A nemôžeš byť každým, môžeš byť len jediným.
Takže: osobnosť, personalita bude integrovaním, individualita rozptyľovaním; v osobnosti prebieha dráma voľby, výberu toho najlepšieho, najtvorivejšieho z jej vlastností a možností. Ale najpodstatnejší rozdiel medzi individualitou a personalitou? Prvá je slobodou nespútanou, bez záväzkov, druhá slobodou spútanou, so záväzkami. Individualita nemusí mať etos a charakter, personalita bez etosu a charakteru je nemysliteľná. Erbovným znakom osobnosti je charakter.
Ako jasne to bolo vidieť, ako pádne to platilo počas 40. rokov komunizmu! Tých bezzásadových individualít bolo nepomerne viac ako personalít, čo bolo tragédiou pre Slovákov a Čechov – dôsledky cítime na vlastnej koži doteraz.
A čo vy osobne – alebo aj dôverne – v tejto kľúčovej téme – dileme?
Isteže, vyznávam bergsonskú cestu sebautvárania a potom personalizovania.Priviedol ma k nej, žiaľ, až v dospelosti, počas temnej konsolidácie človek na to najkompetentnejší, Šaldov pokračovateľ Václav Černý.
Bola to najmä bergsonská koncepcia duševného života ako trvania (durée), čiže jeho (Bergsonovo) „pojetí duševního dění jakožto tvúrčího času, to jest nikoliv sčítání psychických stavú, nýbrž proudného plynutí, vněmž minulost souvisle navždy trvá v přítomnosti a donekonečna narústá v novou, neznámou a nepředvídatelnou budoucnost“ – čo znelo i pre mňa priam ako zjavenie.
V metafore si môžeme bergsonské durée, naše psychické trvanie, predstaviť ako čas súvislý a stále živý, pretekajúci nami ako prúd rieky. Stále sa pohybujúci a meniaci, čiže aj tvoriaci – a nesie so sebou i v sebe všetky svoje vody od prameňa po ústie. Na ktoromkoľvek mieste do tej rieky vstúpiš, obmyjú ťa všetky, od prameňa až po miesto kde stojíš, priplavené, súvislé vody.
Zároveň narastá ten čas a tvorí sám seba, čiže teba, ide, valí sa ako snehová guľa (ďalšia metafora) dolu svahom, čoraz väčšia a väčšia, no zároveň či súčasne nesúca a obsahujúca všetok sneh nazbieraný od prvej vločky až po chvíľu či miesto, kde stojíš. – Tak nejako to tvrdí Monsieur Bergson.
Druhý veľký zážitok z Bergsona bola jeho filozofia slobody, filozofia autentického osobného tvorivého činu. Aj mne Bergson hovoril, že „svoboda v podstatě není než niterná jistota osobní svobody a pevná vúle být sám sebou. Celý determinismus byl pro něho jen špatně umístěnou perspektivou pozitivizmu, zabedňujícího se – umístějícího se bezvýchodně v racionalistických samozřejmostech. Takovou samozřejmostí je: Nic není bez příčiny. A: není činú svobodných, neboť nemúže být činu neredukovatelného na svoje dúvody. Ale kdo to jakživ popíral? Jenomže svobodný čin není čin bezdúvodný a nepříčinný, je to prostě čin, jehož dúvoden jsem já, je to čin múj, je tím svobodnější, čím všestranněji a hlouběji vyvěrá z mé osobní jedineční originality, čím věrněji je mým nepřenosným výrazem. Čím víc má ze mne.“
V parafráze: čím viac sa bude ten čin na mňa podobať, tým viac sa môžem ja hlásiť k nemu! Keď je taký, že som ho mohol stvoriť len ja, potom sa budem aj musím k nemu hlásiť: je môj, beriem zaň všetky záväzky aj zodpovednosť, ručím zaň – ale si ho ani nedám vziať! Je môj, je obrazom môjho najosobnejšieho, najhlbšieho ja – nedovolím vám, aby ste ho rozptýlili do akýchsi anonymných príčin! Výraz či rozhodnutie svojej intímnej slobody nedovolím vymieňať za voľáku „objektívnu nevyhnutnosť“, ako sa hlbokomyseľne aj plytko zvykne hovoriť.
Lenže Bergson v tej istej Eseji o bezprostredných danostiach vedomia povie „takto chápané činy sú vzácne“ – to preto, lebo „sloboda pripúšťa stupne“; to preto, že do hlbokého a základného ja stále sa mieša „akési príživnícke ja“, a veľa ľudí takýmto spôsobom žije a umiera „nepoznávajúc pravú slobodu“.
V parafráze: žijeme svojmu vonkajšiemu, kalkulujúcemu a zvykovému ja, namiesto ja vnútorného, hlbokého, onoho „le moi profond“, autentického a slobodného, a vyvíjame sa viac v priestore ako v čase, žijúc skôr vonkajšiemu svetu ako pre seba, viac hovoríme preberajúc predstavy a slová hotové, než myslíme a dolujeme vo svojich hlbinách, viac sa s nami jedná, ako my so sebou jednáme. Ba aj na našu čerstvo a ťažko nadobudnutú autentickosť a slobodu, na náš tvorivý čin číhajú odpory hmoty, číha automatizmus a mechanizmy, vlastná ospalosť, sebaabdikácia. Myšlienka zľadovatie vo formule, litera zabíja ducha, živú myšlienku krunierske, pojmové slovo. Naše neutilitárne nadšenie zadúša chlad a vypočítavosť; elán, tak bohatiersky rozletený, klesá do polospánku.
Naše hlboké a celistvé ja skrátka ako hotové neexistuje, musí sa stále,
znovu a znovu vytvárať: úsilím vôle, sebakoncentrovaním, t.j. mobilizáciou rozptýlených prvkov, ako sa povedalo, premáhaním nášho roztržitého, nepravého, povahového či spoločenského ja, na čo má Bergson po diele síce roztrúsenú, ale sugestívnu, k činom vyzývajúcu metodiku.
Čo žije, tvorí a je samým sebou, je – malo by byť – jedinečné, neopakovateľné; základný zákon života podľa Bergsona znie: „Nikdy sa neopakovať.“ Ak sme tvoriví, sme nenapodobiteľní; napodobiteľní, píše sa v knižke O smiechu, „sme len odvtedy, keď prestaneme byť sami sebou“.
Takže aj život, aj ľudská personalita „pokud není mdlým polospánkem duševního automatizmu“, alebo nevedomosťou, živočíšnosťou, ľahostajnosťou alebo sebaabdikáciou, „je vlastně uměleckým dílem“. "Tak si aspoň spomínam v svojích Antimemoároch."
Neznie to všetko ako apel či biblická výzva: Jdi a čiň podobně! ...
A už sme pri probléme mravnosti – morality - etosu. Ako je zviazaná kultúra, literatúra a umenie - s étosom?
Iste ste si všimli, že mnohí si v kultúre mýlia moralizovanie s etosom, tak ako nerozoznávajú rozdiel medzi etikou a morálkou. Bez kultúrneho etosu niet skutočnej kultúry ani literatúry; ak ho literatúra nemá, autori plodia len akési štylistické cvičenia – pre zábavu, zárobok, popularitu. Etos je vrodený, moralizovanie býva aj naučené a chcené, voluntárne a utilitárne.
Mravnosť bola nazvaná „štylistikou ľudskej tvorivej činnosti“ - a tá zahŕňa aj prítomnosť svedomia. Sú autori, ktorých nazvali „svedomím národa“ alebo „svedomím doby“. Lebo literatúra alebo má svedomie, a je literatúrou hodnou toho mena, alebo svedomie nemá, a nie je literatúrou, len hrou či márnym hromadením slov. Takže znova: „niet kríz kultúry, sú iba krízy osobností a charakterov“. Veľmi presne a bolestivo sme to pociťovali v rokoch komunistickej diktatúry, keď autori ako charaktery zlyhali, zradili hodnoty, kwtoré mali zastupovať a brániť – dnes majú miesto na tržisku márnych, premárnych slov.
Gustave Flaubert povedal, že autor má byť v diele prítomný tak ako Pán Boh vo svete: neviditeľný, ale všadeprítomný. To platí aj o etose. Keď je viditeľný a udiera do očí, nie je už etosom, ale moralizovaním.
Hovoríte: bez morálky a étosu niet skutočnej kultúry. Chápem, čo je etos, čo predstavuje, čo znamená – ale otázkou zostáva, z čoho etos pochádza, kde ho nachádzame, ako rozvíjame?
Áno, morálku aj mravnosť rodí súvislá pamäť, kontinuita – tak ako sa zo súvislého času, onoho durée, rodí, utvára personalita. V súvislej pamäti aj osobnosti všetko súvisí so všetkým; v osobnosti navyše názory aj činy si nemajú protirečiť. Človek má byť súvislý a jednotný, len jeden a z jedného kusa. Život mnohých sa zdá, že ho žili a v ňom vystupovali nie ako jeden, ale ako viacerí, sebe nepodobní, navzájom si odporujúci ľudia. Ako vidíte, so súvislosťou času a súvislou pamäťou, čiže bergsonským durée-trvaním, máme aj budeme mať v kultúre stále dočinenia.
Rada by som naviazala na otázku komunikácie – možno ešte v dnešnej globálnej kultúre balastu hľadať a nachádzať skutočný étos - opravdivé posolstvá pre človeka?
„Obehuje a ešte skôr pobehuje veľa slov, až beda zodraných, panuje prázdna a pohotová rétorika, ktorej nikto neverí, berieme nadarmo i sväté slová, sme skrátka svedkami a spoluhercami veľkej maškarády“, povedal Alexander Matuška v rozhovore so mnou, v lepšom čase komunistického režimu, r. 1967.
Hoci dodal, že to nie je „nič špeciálne slovenské – vo svete sa tiež šírila inflácia slova – to provizórium, v ktorom sme sa nachádzali,“ malo však „špeciálne slovenské korene“.
Bola to pretvárka a dvojtvárnosť, mravná schizofrénia, v ktorej tisíce žili – aby v komunizme „prežili“.
Čo sa odvtedy zmenilo?
Nezodpovednosť a ľahkomyseľnosť či nemorálny vzťah k slovu ako dedičstvo po komunizme zostali, a s príchodom slobody, kapitálu a tovaru sa ešte viac rozrástli.
Nebolo problémom pre komunistov, štátnych úradníkov, policajtov, sudcov, novinárov vymeniť slovník, brať do úst, klásť na papier iné, opačné slová, a tváriť sa, že sa dokopy nič nestalo. Aj oni vraj trpeli, aj oni boli ak nie obete, tak poškodení či zneužívaní režimom; ani oni za nič nemôžu. Sme donášači? Informátori? agenti Štb? Nech sú na zodpovednosť volaní „tí hore“, ktorí nás navádzali a donucovali podpísať spoluprácu; oni nič, oni museli. Dnes podnikajú, hromadia kapitál doma i v cudzine, vstúpili do nových politických strán, sedia v parlamente. Slová: demokracia, sloboda, spravodlivosť, ľudské práva, nezávislosť súdov, humánnosť, tolerancia – tie všetky slová berú ich ústa nadarmo.
Lebo všetko sa dialo cez slová, výmenu slovníka a masiek.
Slovo ako nevinný nástroj dorozumievania slúži či posluhuje všetkým, aj tým, ktorí klamú, berú ho nezodpovedne, ľahostajne, falošne, úskočne, skrátka: nadarmo.
Takže to, čo povedal Matuška, sa akoby z diagnózy stalo dlhotrvajúcou chorobou. Myslíte, že mali „stále trvajúci vplyv“ tie kritiky, usvedčovania, rozhorčovania nad kolaboráciou v normalizácii, vtedy keď sa všeobecne vedelo, že tzv. socializmus nemá na existenciu ani hospodárske ani morálne dôvody? Usvedčovaní mlčali a doteraz mlčia; len niekoľkí sa ozvali komickým a neplatným spôsobom.
Inflácia slova – slovo ako tovar, ako sprostredkovateľ konvenčných alebo falošných politických a právnických významov; slovo, viac zneužívané ako používané, slovo ako sériový nástroj masovej kultúry, aj pre národy globalizujúcej „svetokultúry“.
Slovo bez vplyvu a sily; slovo, ktoré už ani v literatúre „nepromlouvá o nebesích“ – tak „na globalizovanom Slovensku“ ako „v globálnom meradle“.
„ Zdá sa mi zrejmým, že pokles autority a významnosti verbálneho výrazu hrá nesmiernu úlohu aj v dejinách a povahe moderného umenia,“ píše George Steiner v knihe Language and Silence, vydanej v New Yorku ešte r. 1967. A v nej svoju fundamentálnu esej Ústup slova začína vetami: „Apoštol nám hovorí, že na počiatku bolo Slovo. O konci nám nič istého nevraví.“ .....
Čiže pravda, vlastný názor, svedomie, individualita-personalita, odvaha existovať ako jedinečný jednotlivec, sú základom kultúry a spoločnosti. Zdá sa mi, že v modernej dobe, ktorá je presiaknutá konvenciami a uniformitou, rozvinutá individualita sa ťažko hľadá a najmä presadzuje.
Každý sa narodil, aby bol iný ako sú iní, aby bol jedinečný a nenahraditeľný – lebo len inakosť a jedinečnosť obohacuje svetovú kultúru, aj onú „svetokultúru“. Tá, správne chápaná, potrebuje nie to, čo už má, ale čo nemá, čo ju môže prehľbiť a obohatiť, a isteže, oslabovať, ak nie popierať jej priemernosť a uniformitu.
Aj Carl Gustav Jung tvrdí, že všetko sa začína a končí u jednotlivca, že práve od neho bude závisieť „na ktorú stranu sa vychýli jazýček svetových dejín.“ Takto a podobne hovorí Simone Weil, Johan Huinzinga a iní.
Čo vôbec spôsobuje, že niekto volí vlastnú cestu „a tým ako z hmly vystupuje z povědomé identity s masou?“ Čo dáva človeku odvahu a dôslednosť vymaniť sa z masových sociálnych, politických a náboženských konvencií drvivej väčšiny, nevoliacej vlastnú cestu, ale konvenciu, ktorá ich samých nerozvíja?
Je to práve „hlas nitra“, píše Jung, volanie vlastného povolania ako Božieho zákona, „který osudově pudí k emancipaci ze stáda a cest, jež stádo vyšlapalo.“ A ktorý nemožno neposlúchnuť, ktorému sa nemožno spreneveriť. Ale: „Skutečnost, že mnozí na své vlastní cestě zahynou, pro člověka s posláním nic neznamená. Musí být poslušen vlastního zákona, jako kdyby to byl démon, který mu našepkal nové, podivné cesty. Kdo má povolání, naslouchá hlasu nitra, je povolán,“ píše v Duši moderného človeka.
No povolanie či pocit povolania nie je privilégiom veľkých osobností. Môžu ho mať aj osobnosti malé, až po „osobnosti vreckového formátu,“ vraví Jung. Ale: s umenšujúcou sa veľkosťou býva pocit určenia čím viac zastretejší a neuvedomelejší. Akoby sa hlas vnútorného démona čím ďalej, tým viac vzďaľoval a hovoril čoraz redšie a nejasnejšie – tak si to približne pamätám z Junga, ktorý ma nadchýna doteraz a uľahčil pochopiť závratné objavy „transpersonálnej psychológie“ českého emigranta, amerického psychiatra, prof. Stanislava Grofa, ktorému v Štátoch hovoríte „český Jung“.
Americkej pretechnizovanej spoločnosti – píše druhý američan Paul Tillich vo svojom teologickom bestselleri Odvaha byť (The Courage to Be), že pre konvenčnosť a uniformitu v konaní i ľudských vzťahoch hrozí až akási „kolektivita“; nielen v ekonomickej a politickej oblasti, ale „veľmi silne v modeli každodenného života a myslenia“. Ale aj Tillich vidí nápravnú perspektívu v rastúcom množstve nesériových, svojhlavých, samostatne mysliacich a konajúcich jednotlivcov. Či spoločnosť skonformnie, či sa skolektivizuje, bude závisieť aj od sily odporu tých, ktorí majú odvahu byť, existovať ako individuality.
Neprestáva ma prekvapovať ako moji poslucháči v Štátoch, kde prednášam, nie sú práve nadšení, keď zistia, koľko esejí budú musieť prečítať. Ale neskôr sú prekvapení, keď si uvedomia, aká veľmi zaujímavá, poučná, plná vzácnych reflexií, môže byť kvalitná esej. Vždy sa usilujem, aby si uvedomili ako je pre kultúru bytostne dôležité, aby mala tvorivých, do spoločnosti a vedy pozitívne zasahujúcich esejistov. Ale čo je vlastne vo vašom chápaní a vlastnej praxi esej, čím sa odlišuje od ostatných literárnych žánrov, čím je vlastne krásna a pôsobivá?
Keď píšem o literatúre, viem sa vyjadrovať len esejou. Nemusím si o nej nič dokazovať ani jej štatút definovať. Suchá reč scientizmu, jeho terminológia mi nesedí, dokonca mi je cudzia, nemám ju v láske.
Keď sa z nej musím o niečom poučiť, pri čítaní mám pocit, že namiesto dobrého jedla žujem suchý piesok: v zuboch škrípe ten scientizmus bez chuti.
Mám rád najkrajšiu dámu literárnej reflexie, tak som si ju definoval, akoby najkrajšiu zo žien.
Keď scientista interpretuje umelecký text, najprv ho – píše jeden významný – v sebe neoživí, „ale umŕtvi“, aby získal „chlad“ a „nadhľad“ – takýto prístup a jeho výsledky považujú za „objektívne“ a vedecky platné.
Ale veď beletria - poézia, próza i dráma – sú mocnosti, ktoré zasahujú človeka emocionálne, senzuálne, vizionársky, esteticky, eticky, ba i nábožensky. Pôsobia, priam zaútočia – a ten útok na nás, aj ich pôsobenie v nás, sa nedá zredukovať, voluntárne sputnať do terminologického jazyka, do metódy, do pojmov. Pojmy, to sú len barličky, pomáhajú pri chôdzi, ako vedcovi vo výklade.
Ale obsahy, významy, emócie, posolstvo, katarzia sa prelievajú ponad ne, a do nich sa nevmestia. Nehovoriac o detailoch vmontovaných do diela – voči nim je scientistická analýza a literárna veda macošská, ak nie bezmocná, možno tendenčne slepá. Keď sa detail – hoci funkčný a dôležitý – do koncepcie, metódy či štruktúry nevmestí, jednoducho nechce vedieť o ňom.
Tie štruktúry, tie koncepcie a systémy sú pre mňa neživotné, abstraktné, estetický zážitok umŕtvujúce, v trúfalom predpoklade, ktorý výklad predbieha: že umelecké slovesné dielo je systém, štruktúra a pod. Tie sa však podaria len veľkým umelcom v ich najdokonalejších dielach. Väčšina slovesných diel, najmä románov, predstavuje štruktúry nedodržané, nedosiahnuté, nedokonalé. Scientista, ktorý verí v štruktúru, mal by neveriť v jej dodržanie.
Scientistickým postupom a vedeckej suchárčine sa vysmieva: intuícia - a tá je podľa Bergsona „tou duševnou sympatiou, ktorou sa prenášame do vnútra predmetu, aby sme splynuli s tým, čo má jedinečného, a tým nevyjadriteľného; vciťovaním a vžívaním splývame s tým, čo poznávame. Intuíciou sa zmocňujeme jednoducho a razom toho, k čomu príde analýza len pomaly a zložito; poznáva skrátka jednorázovo, ale synteticky a celkovo to, čo je jedinečné, nezameniteľné a špecifické, pojmovou rečou nevysloviteľné.“
Možno preto najväčší, najvydarenejší vedci, povedzme: Emil Staiger, Hugo Friedrich, Leo Spitzer, George Steiner, Václav Černý a iní – sú nielen vedci, ale aj nerealizovaní umelci. Keď ich čítame, nielen poznávame, ale aj prežívame, vzrušujeme sa ich textom ako oni textom autorovým, skrátka, obdarúvajú nás estetickým zážitkom, ktorý je v ich prípade aj existenciálny, pretože vedcom takéhoto typu nechýba „antropologická konštanta“. Sú objavní, sú presní, a sú zážitkoví. Vedátoria, tvoria na hraniciach vedy a umenia, takže ich slovesným prejavom je esej – tiež na pomedzí vedy a umenia.
Dnes – u nás i na Západe – nad humanistikou vývodia, vlastne panujú technické a prírodné vedy; technológia pomaly okupuje aj literárnu vedu, a tak písanie o literatúre u mnohých „stratilo dušu“. Tým vzácnejšia a potrebnejšia je esej pre dnešného čitateľa. Na rozdiel od vedy, bez existenciálnej a estetickej účasti, teda aj špecifickosti a sugestivity štýlu, je esej nemysliteľná. Na rozdiel od vedy vlastní dar robiť sondy a prieskumy aj na územiach neprebádaných a rizikových. Tým cennejším stáva sa jej posolstvo, pretože za ním stojí – má stáť – celý človek, respektíve jeho jedinečná a charakterná osobnosť: „Nestojím o názor na člověka a svět, jenž by nenesl jako záruku a znak odpovědnosti, pečet toho, co je lidsky největším výbojem: personality!“ – hovorí Václav Černý.
Takže esej svojou reflexiou, aj individuálnou, sugestívnou rečou, predbieha myslenie tradičné, zaužívané a inštitucionálne. Jej reč a obsahy majú moc vzrušovať a ovplyvňovať čitateľský svet. Tu akoby sa blížila k básnikom, ktorí sú podľa P.B. Shelleyho „neuznávanými zákonodárcami sveta“.
Charakter - osobnosť – esejista. Mohli by ste sa, pán Vanovič, bližšie vyjadriť k potrebe a existencii charakterov a osobností vo fungovaní dnešnej spoločnosti a jej kultúry? A ku prepojeniu charakter- osobnosť - esejista?
Charaktery a osobnosti kultúra a spoločnosť vždy potrebovali, ale dnes ich potrebujú mimoriadne. Na Slovensku charaktery a osobnosti aj teraz sú, ale nie na výslní; nijaké celebrity, nijaká smotánka. Takých ľudí hneď nevidno, treba ich hľadať. Sú to najmä tí, ktorí pod komunizmom trpeli a riskovali proti nemu odpor. Pracujú obyčajne tam, kde ich tí novoúspešní a mocní nepotrebujú, často odstrkujú, marginalizujú alebo zamlčujú. Nechcem menovať, aby som neublížil tým, na ktorých si v tejto chvíli neviem spomenúť. Ale oni sú tou biblickou „soľou zeme“.
No keď by som mal silou mocou na Slovensku menovať, neobišiel by som spisovateľa a komunistického väzňa Rudolfa Dobiáša, alebo kresťanského disidenta Františka Mikloška. V Čechách predovšetkým Václava Černého.
V zahraničí? Akademik Sacharov, Boris Pasternak, donedávna i Solženicyn. Ale aj hrdinovia sa menia. Autor Gulagu a Jedného dňa Ivana Denisoviča v závere života vystupoval ako imperiálny Veľkorus, dokonca antisemita a Putinov žičlivec. Predtým? W. Churchill, de Gaule, mierotvorca Dag Hamarskjóld, Dietrich Bonhoeffer, Louise Weiss. Dlho a bez konkurencie Albert Schweitzer.
Dnes ťažko vyberať a preferovať. Kto je hrdina? A koľko ich je? Možno by sme ich veľa nenarátali. Ale koľko martýrov a hrdinov z dvoch svetových vojen, z holokaustu a Gulagov nezažilo ani vďaky ani satisfakcie, ba ani známosti mena; ako zakliati ležia a mlčia v známych aj neznámych hroboch, alebo ani nie hroboch.
Osobnosti ktoré uvádzate, prežili nesmierne ťažké obdobia – a nikdy sa nevzdali, vždy vedeli nájsť to, čo ich viedlo, čo ich presahuje, pre čo sa oplatí zápasiť, riskovať, žiť.
To napätie medzi „deštrukciou a chuťou životu“ je citát z Ingmara Bergmana. V časoch čiernych oblakov a takmer denne trápiacich depresií utešoval som sa utopickou myšlienkou, že najhoršie môže byť aj to najlepšie. Nemyslím, že človek vždy musí prejsť tým najťažším, aby sa zmenil, našiel v sebe dobré a najcennejšie. Stáva sa to síce dosť často, ale nie je to pravidlo.
Hoci, ako je známe, existuje teológia dialektická, alebo negatívna, alebo teológia krízy (Karl Barth, Eduard Thurneyssen, Emil Brunner a i.). Vznikla zo životného pocitu po prvej svetovej vojne tak, že k hodnotám, premene, metanoie a vôbec k Bohu sa dostávame aj paradoxne: hriechom a vinou, kritikou, popieraním, mravnou krízou; tak, že viera sa neprejaví pokojom, ale rozporom v ľudskom svedomí, a utužuje sa práve v krízach čohokoľvek ľudského, vtedy, keď človek „stojí zrútený, porazený, bezmocný, opustený, sklamaný, keď stojí na troskách svojich možností“.
Kiežby s takýmto výsledkom skončila aj kríza našich čias!
Nepriateľkou toho všetkého je priemernosť, všeobecne obľúbená a preferovaná. Dnes ako demokratická voľba väčšiny, za starých dôb ako “predpis” režimu. Ale stále je to priemer, masový vkus, gýč....
Áno, duch priemernosti vládol už počas socializmu – kolektivizmus, ľudovosť, masovosť – a „demokraticky“ zavládol i dnes. S tým rozdielom, že vtedy bol vynucovaný režimom, a dnes v slobode a demokracii má voľné, vábiace pole. Ale spoločným menovateľom oboch je podľa všetkého meštiactvo, nie ako trieda ale spôsob života. Bolo definované ako najpriemernejší ľudský priemer, dôsledné vydávanie relatívnych hodnôt za absolútne, hovenie si vo vlastnom pohodlí, nekritická zahľadenosť do seba samého, ku gýču inklinujúcej estetiky, hlboko zakorenená nedôvera voči všetkému, čo je inakšie ako priemer, čo si vedome hľadá vlastnú cestu.
Zaujímavé – alebo príznačné? – že termín malomeštiactvo nápadne vyšiel z módy, v krajinách postkomunistických i kapitalistických. Na scénu vystúpil rasizmus, nacionalizmus, vojna, globalizácia, chudoba, životné prostredie – ale o žabe na prameni ako príčinách týchto nešťastí sa podivne mlčí.
Myslím si, že dnes je ťažko hovoriť o kráse, pretože priemernosťou nasiaknutý človek nie je schopný pochopiť, čo presne krása znamená – mohli by ste sa zamyslieť nad témou krása v „posthumanistickej dobe“?
„Krása spasí svet,“ hovorí Dostojevský. „Na holú pravdu o smutnej podstate sveta by sme zahynuli“ – akoby pokračoval Schopenhauer. No poruke je čarodej, ktorý pozná lieky – ten božský čarodej sa volá u m e n i e. Svet bol najprv krásny, až potom pravdivý. Krása je viac ako pravda!
Estetická rozkoš, ten veľkolepý stav „čistej kontemplácie“, „blaženosť bezvôľového nazerania“ – aj bezzáujmového a neutilitárneho; slovom nezemský, priam rajský stav, ktorý si Epikuros pochvaľoval a Schopenhauer veľmi túžil po ňom: „Najvyššie dobro a stav bohov“, v ktorom sme oslobodení od šalebného pachtenia vôle a pudov, od všetkého zištného a nízkeho. Chvíľa nirvanického spočinutia v kráse: padá Májin závoj, koleso utrpenia, koleso Ixionovo sa zastaví.
Pre klasicistickú dobu – v príkrom opaku od doby „posthumanistickej“ – krásne, takisto ako mravné, nemohlo byť nerozumné, iba prirodzené, dobré a pravdivé: jas krásy rovnal sa jasu rozumu, a ten nemohol protirečiť jasu mravnému.
Ďaleko je to od „posthumanistickej“ doby, ktorá „nepripisuje kráse emocionálnejšiu, intelektuálnejšiu, duchovnejšiu váhu,“ ďaleko aj od Vášho, pani Miriam, „kultivovania toho najhlbšieho, najplnšieho vnútorného života.“
„Posthumanistická“ doba? – vynález istých teoretikov, ktorým všetko ľudské je asi cudzie. Tradičné humanistické hodnoty pre nich neplatia, bez rozpakov ich spochybňujú, vidia len to, čo majú negatívne.
Nie človek, ale počítače a technológie určujú – a redukujú - ľudskú dimenziu; počítače a technológie nasmerované nielen na vytvorenie umelej inteligencie, ale aj „myšlienku bez tela“, tá, ktorá má nahradiť človeka po tepelnej smrti Slnka.
Jean Francois Lyotard, osnovateľ a prvý vykladač postmoderny, ten, ktorý oslobodzoval človeka od veľkých príbehov, čiže utláčateľských ideológií, a programoval drobné príbehy, ktoré mali vrátiť politickú moc jednotlivcovi a ohroziť mocenské štruktúry autoritárskych štátov; ten, ktorý vyhlásil „vznik nového kultúrneho paradigmatu, vychádzajúceho z rastúcej skepsy voči teóriám na zmenu sveta“ – ten Lyotard pripravil filozofickému svetu neočakávané prekvapenie.
Prešlo necelé desaťročie, a vo svojom pozdnom dielku N e ľ u d s k é (Inhumaine, 1988) radikálne zmenil liberálny pohľad na viac ako pochmúrny: Ľudstvo má nových nepriateľov, nebezpečnejších ako predošlé ideológie. Po tepelnej smrti Slnka na planéte nemá prežiť človek, ale jeho umelé náhradky – a toto neľudské riešenie podporujú „techno-vedy“, čiže nielen technológia a veda, aj pokročilý kapitalizmus, nadnárodné globalitné spoločnosti.
A včerajší postmodernista vyzýva ku kampani proti technovede a jej neľudskej praxi. Odpor je nevyhnutný, vraví, lebo jeho opakom je víťazstvo neľudského: „V tomto zápase nejde o nič menšieho ako o prežitie ľudstva.“ To neľudské už preniklo do nášho každodenného života, človeka už- už nahrádzajú technológie, plánujú sa umelé inteligencie, ba aj umele „vyvolaný“ život.
(Človek zo strednej Európy si nevdojak spomenie na výstražné diela Karla Čapka: Válka s mloky, R. U. R. - rosum universal robot – na jeho Krakatit, Bílu nemoc alebo Továrnu na Absolutno – výstražné varovania veľkého humanistu obehli pred druhou svetovou vojnou azda celý vzdelaný svet: a zamrazí ho, že ľudstvo stále nezmúdrelo a doteraz podlieha rozkladnému Démonovi, vlastnému, nie osvietenému, ale slepému r o z u m u, schopnému vyvolať aj svetovú Apokalypsu.)
Ako vidno, n e ľ u d s k é by chcelo likvidovať aj k r á s u. Mr. Brooks patrí zrejme do okruhu odľudštených, tzv. posthumanistických, ak nie neľudských teoretikov.
„Krása spasí svet“ – opakujeme s Dostojevským – a nezahynie. A keď nezahynie ona, ani svet nezahynie. Bude vždy sprevádzať človeka, bude sídliť v ňom – tak ako láska, smútok, radosť, hnev, nenávisť, ale aj étos a pátos, baženie po vznešenom a nekonečnom. Posledné štyri mocnosti stíhala postmoderná prohibíciou. A vidíme, že aj ona, nekriticky nafúknutá, sa neplánovane pominula. Tak ako sa pominie tzv. posthumanistická doba a jej čudesní hlásatelia. Ale to, čomu dali ľudia bledé meno k r á s a, nebude ničím nahradené, nijakými analýzami vysvetlené, nijakými sklenníkovými mysliteľmi zlikvidované. To by musel planétu osídliť akýsi p o s t č l o v e k, voľáky postantropos, vyklonovaný v skúmavkách, naprogramovaných počítačoch; ten netvor by mohol potom splodiť aj „posthumanistickú dobu.“
Ale takto odľudštene, takto odduchovnele môžu rozmýšľať a konať len m a t e r i a l i s t i - tí ktorí nevidia a necítia, že človek je uhnietený nielen z prachu zeme, ale existuje aj ako tvor duchovný, do pozemského prachu vyslaný Božím úmyslom.
A na záver, pán Vanovič - ktoré sú podľa vás najdôležitejšie povinnosti dnešného človeka? Práva človeka už poznáme – ale jeho povinnosti dosiaľ sídlia kdesi v hmlách.
Ach, pani Miriam, nie som sudca ani mravokárca, ani zákonodárca – ak, tak len hovorca seba samého. A znovu to môžu byť len kvapky do mora, kvapky subjektívne, teda zanedbateľné.
Možno celá bieda „posthumanistickej“ doby leží v tom, že je nakazená či prerastená m a t e r i a l i z m o m; že v nej platí len to, čo je z tohto sveta, čo možno vidieť, počuť, odmerať, spočítať alebo ohmatať; z čoho je úžitok, bohatstvo, pohodlie, blahobyt; iným slovom to, čo je relatívne, nezáväzné, ale pozemsky užitočné a zvodné, skrátka, čo je z tohto dočasného sveta a platí dočasne pre tento svet.
„Keď niet Boha, všetko je dovolené“ – znovu volám na pomoc Dostojevského. Keď Ho cítiš vo svete aj v sebe, všetko vieš: aj to, čo je dobré a zlé, čo je dovolené a čo záväzné, čo nesmieš robiť, ale nekompromisne musíš poslúchať.
No zápas ducha s hmotou, pravdy so lžou, slobody s despociou, statočnosti so zbabelosťou – je čoraz ťažší, komplikovanejší, pretože neprehľadný, ešte záludnejší a lstivejší.
Čo z toho pre mňa ako človeka, občana Európskej únie a človeka euroamerickej kultúry vyplýva?
Nijaký „posthumanizmus“, ale obecný a odveký, vždy, vo všetkých ľudských končinách platný humanizmus. Boli u nás snahy o humanizmus socialistický, triedny, revolučný a neviem ešte aký – ale každé adjektívum sa zmenilo vo vlastný opak.
Aké sú najdôležitejšie povinnosti dnešného človeka?
Asi tie a to, o čom sme dosiaľ hovorili. Hľadať pravdu a hodnoty – ale aj brániť ich; nemlčať, keď sa falšujú, likvidujú alebo znásilňujú. Popierať ľahostajnosť a zbabelosť v sebe, nevyhýbať sa zápasom a rizikám. Neprestať sa vzdelávať, zdokonaľovať a rásť; zo svojej náhodnej osoby v neistotách a protivenstvách života – aj z toho uhýbavého postmoderného piesku – budovať, pretože možno budovať, svoju vlastnú celostnú, nepodkupnú a charakternú, neopakovateľnú osobnosť. Akým procesom, akým úsilím? Aj o tom sme hore vyššie hovorili. A najmä dnes: mať v úcte a šetriť prírodu, pomáhať všetkému živému, čo je ohrozené a d o s i a ľ žije – lebo keď príroda, zem a vzduch ešte viac ochorejú ako ochoreli „posthumanistickí“ ľudia, čaká planétu a nás všetkých - v tejto chvíli ťažko vysloviteľné, ale reálne slovo: koniec.
Drahá pani Miriam, môžem len opakovať, čo som inde povedal: nevidím iného najaktuálnejšieho, hoci vždy platného absolútneho rozkazu, ako je všeobsiahly kategorický imperatív Immanuela Kanta: - ži a konaj tak, aby sa tvoj život a tvoje činy mohli stať kritériom aj zákonom pre všetkých.
Pán Vanovič, srdečná vďaka za taký výstižný, hĺbavý, obohacujúci a fascinujúci rozhovor, plný hlbokých reflexií – dalo by sa povedať, že náš rozhovor bol esejou v hovorovej forme.
Podstatnú časť rozhovoru uverejňuje vo svojom júnovom čísle významný britský literárny časopis THE SEVENTH QUARRY, ktorého zakladateľom a šéfredaktorom je známy britský básnik Peter Thabit Jones. Časopis vychádza dvakrát do roka v meste Swansea vo Walese.