Srholec - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Za Antonom Srholcom

Rímskokatolícky kňaz, salezián, bojovník proti neslobode, odporca komunistického režimu a zakladateľ centra Resota Anton Srholec zomrel 7. januára 2015. Dožil 86 rokov. Narodil sa v Skalici, kde študoval na gymnáziu. V roku 1946 sa pridal k saleziánom. Keďže mu komunisti neumožnili študovať teológiu, v roku 1951 sa rozhodol pre útek. Chytili ho a odsúdili na dvanásť rokov, vo väzení nakoniec strávil desať. Prevažnú časť v uránových baniach v Jáchymove.

Po páde komunizmu v novembri 1989 patril Anton Srholec k tým väzňom svedomia, ktorí ako prví vydali svedectvo o desaťročiach neslobody. On v knihe Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov. Vyšla v roku 1991 o v jej úvode o jáchymovských koncentrákoch napísal, že " to sú predovšetkým koridory z ostnatých drôtov, hromady kamenia, brázdy, ktoré v blate vyryjú nákladné autá, strážne veže. Nikde nevidno dedinu. V týchto horách líšky dávajú dobrú noc a my tu máme obetovať svoju mladosť, možno i svoje životy za urán, ktorý nateraz slúži iba na ničenie ľudí". A do tohto "rádioaktívneho prostredia" prišiel vo väzenskom autobuse a s putami na rukách začiatkom novembra 1953 aj Rudolf Dobiáš, odsúdený za velezradu na 18 rokov väzenia. S Antonom Srholcom sa stretol o rok v tábore Vojna. V knihe našich spoločných rozhovorov Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci o Srholcovi povedal:
" Anton bol obdivuhodne vyrovnaný človek, už svojim fyzickým zjavom pôsobil na spoluväzňov upokojujúco, každý podvedome cítil, že u tohto mladého a láskavého muža nájde fyzickú aj duchovnú oporu. Pomáhal mu v tom aj jeho sonórny hlas. Jeho saleziánska výchova, hoci trvala krátko, ho predurčila na to, aby sa vedel priblížiť väzňom rôzneho veku a sociálneho pôvodu, nielen veriacim, ale aj ateistom, ba i vrahom a hádam aj väzňom inej sexuálnej orientácie. To bola jeho prvá veľká pastorácia, v ktorej Anton Srholec pokračuje inou formou doteraz".
A doteraz, teda do posledných chvíľ Srholcovej pozemskej púte, rôznymi formami pokračovalo aj priateľstvo bývalých "jáchymovských chlapcov" a dlhoročných politických väzňov Antona Srholca a Rudolfa Dobiáša. Napísal o tom: " Puto, ktoré vzniká medzi spoluväzňami, je oceľové lano, ktoré nehrdzavie. Také puto ma spája aj s Antonom Srholcom." Obaja patrili k zakladateľom Konfederácie politických väzňov Slovenska v roku 1990. Srholec potom dlhé roky stál na jej čele a Dobiáš redigoval i autorsky napĺňal časopis konfederácie Naše svedectvo. Venoval priateľovi Antoniovi aj viac svojich básní. Keď mu Trnavská univerzita v roku 1999 udelila čestný doktorát sociálnych vied pozdravil Antona Srholca touto básňou.

Buď pozdravený, milý Anton,
ty číry rubín skalický.
Bol si nám viac než kamarátom,
bol si nám bratom fakticky.
Život Ťa kresal tupým dlátom,
ty si to znášal stoicky.
Na tomto svete hrboľatom
netreba splácať pôžičky.

S Antonom Srholcom som sa zoznámil v roku 1991, keď som bol šéfredaktorom Slovenského denníka a v prílohe Slovenská nedeľa sme na Vianoce publikovali jeho príhovor nazvaný Až ten posledný človek je mierou našej lásky. Už v ňom vyslovil túto apelatívnu myšlienku: " Ani jeden náš občan by nemal byť bezdomovcom, ako sa to na večnú hanbu stalo dávno v malom mestečku Betlehem." Krátko na to Anton Srholec založil v Podunajských Biskupiciach občianske združenie Resoty a odvtedy sa tu až do nedávneho času obetavo staral o bezdomovcov. Odvtedy som sa s týmto výnimočným človekom sporadicky stretával na rôznych spomienkových podujatiach k 17. novembru 1989, naposledy v januári 2015, keď prijal pozvanie do kníhkupectva Literárneho informačného centra v Bratislave na Námestí SNP, aby sa zúčastnil prezentácie spomenutej knihy rozhovorov Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci. Uskutočnila sa bez Rudolfa Dobiáša, ktorý bol v tom čase v nemocnici, a tak ho Anton aspoň telefonicky vrelo pozdravil. Počas prezentácie vznikla aj nahrávka rozhlasovej redaktorky Rádia Devín Ivice Ruttkayovej, v ktorej Anton Srholec vrelými slovami hovoril o priateľstve s Rudolfom Dobiášom a ocenil jeho umelecký prínos pre poznanie osudov ľudí, ktorých totalitný režim označil za triednych nepriateľov a osudovo tak poznačil ich životy. Aj z tej nahrávky, z jeho "sonórneho hlasu" zaznieva jeho ľudská žičlivosť a múdrosť ušľachtilého človeka, výnimočnej slovenskej osobnosti. Tento hlas by v našom vedomí, v našich dejinách nemal nikdy zmĺknuť.
Česť Tvojej pamiatke, Antonio!
Anton Baláž
Na pohrebe Antona Srholca v interpretácii herca SND v Bratislave Štefana Bučka zaznela báseň nášho klubového kolegu Rudolfa Dobiáša : Kam odchádzate jáchymovskí chlapci?


Kam odchádzate, jáchymovskí chlapci?
Rudenku hľadať, fárať do bane?
Po toľkých rokoch a po takej pláci
byť zase na dne a zas na rane?

Kam odchádzate, jáchymovskí chlapci?
Odviezť sa v klietke, visieť na lane,
a potom ako špendlík zatvárací
dve ruky zopnúť k márnej obrane?

Či azda chcete, jáchymovskí chlapci,
znovu vziať ťažký krompáč do dlane,
pod zemou hľadať, hoci nevidiaci,
jas Božej lásky v čiernom uráne?

Či trúfate si, jáchymovskí chlapci,
dobehnúť ešte vlaky zmeškané
a potom ako sťahovaví vtáci
do vetra zvolať svoje volanie?


Kam odchádzate, jáchymovskí chlapci?
Rudenku hľadať, fárať do bane,
na novom diele pokračovať v práci
odznova plniť staré poslanie?


Povedzte, prosím, jáchymovskí chlapci:
Keď odídete, kto nám zostane?

Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky