Rozhovor
s Jozefom Špačkom : O nepovinnom i povinnom čítaní a písaní
Jozef Špaček
(nar. 1950) ako absolvent Filozofickej fakulty UK v Bratislave vyučoval na
gymnáziu v rodnej Skalici od roku 1975 do roku 2013 slovenský jazyk, ruský
jazyk a estetiku a od roku 1971 písal recenzie, kritické štúdie,
literárnovedné texty a eseje do
všetkých prestížnych dobových literárnych časopisov najmä o slovenskej,
českej i ruskej próze. Do rôznych učebníc literatúry pre stredoškolákov
vypracoval portréty desiatok autorov viacerých generácii slovenských
spisovateľov – od Rázusa, Smreka, Lukáča, Novomeského, cez Chudobu, Hykischa,
Blažkovú, Johanidesa, Slobodu, Balleka, Jaroša, Vilikovského, až po Dušeka,
Mitanu, Puškáša, do Slovníka slovenských spisovateľov spracoval 29 hesiel,
pôsobil v porotách viacerých literárnych súťaží, kde k viac ako trom
stovkám publikovaných kritických textov pridal už nepočítané posudky na diela
budúcich adeptov na literárnu slávu. Je aj autorom románových noviel Na kobyle,
na žrebcovi, Ruže a tŕnie, Sever a iné túžby a Neúplný rozvrh
hodín, prozaického súboru Niečo o abecede a románu V ulitách.
A v ostatnom čase sa ako kritik predstavil dvoma väčšími knižnými
výbermi: v roku 2015 Nepovinným čítaním a v marci toho roku
knihou Od slova do SLOVA s podtitulom Recenzie a príležitostné texty.
- Keď som si prečítal tvoj najnovší kritický opus, texty v ňom zhromaždené ma natoľko oslovili, že som ti navrhol tento rozhovor a svoj údiv nad tvojimi neúnavne a už takmer päť desaťročí pokračujúcimi kritickými aktivitami. Písaniu akýchkoľvek literárnych textov predchádza čítanie. Moje prvým čítaním, keďže pochádzam z malej dedinky spod Vtáčnika, boli len svätovojtešské kalendáre. U teba, ako „mešťana“ to bolo iste inak.
Možno svoju úlohu zohral fakt, že som rodák zo Skalice, no bývali sme na Predmestí, okrajovej časti, takže som bol určite viac Predmešťan ako mešťan, moje detské roky možno boli podobné ako tvoje, tiekol tade potok, blízko bolo do prírody, domov som sa vracal od detských hier až keď už bolo naozaj treba alebo som bol hladný. Čítanie bolo v našej rodine čímsi úplne samozrejmým, rodičia nám spomínali rôzne drobnosti, ktoré poznali z čítania, hoci mali len základné vzdelanie. Spomínaš, že teba zaujali kalendáre, aj moji starí rodičia mali kalendáre, Tranovského, párkrát som v nich zalistoval, no nezaujali ma, čo bolo možno na škodu veci...Môj záujem upútali iné možnosti zoznámenia sa s rôznymi výtvormi spisovateľov. Každú sobotu sme počúvali v rozhlase čítanie na pokračovanie po česky, dodnes mi v hlave utkveli pasáže z kníh ako boli Veselí občané sychemští alebo Bylo nás pět, išlo o večerné čítania a ešte predtým poobede som stíhal si vypočuť aj niektorú rozhlasovú hru, kvalitne pripravovanú v bratislavskom štúdiu. Bolo to čosi ako rituál, pri ktorom som hrejivo cítil, ako sme si užívali spoločné rodinné chvíle. Hneď ako som sa naučil čítať, určite ma veľmi ovplyvnil môj starší brat Ivan, ktorý je dodnes veľkým knihomoľom, bol častým návštevníkom mestskej knižnice, kam som začal chodiť aj ja hneď, ako sa len dalo. Pamätám si, že som s veľkým nadšením niekoľkokrát prečítal knihu R. Morica EXPLÓZIA, potom i Z poľovníckej kapsy. No jednu zo svojich prvých vlastných kníh, Gulliverove cesty vo veľmi krásnom trojrozmernom leporelovom vydaní, hoci i skrátenom v textovej úprave, ktorú som dostal na Vianoce, to už bolo možné považovať, ako sa dnes módne vraví, za iný level. Tiež som bol nadšený Nevedkovými dobrodružstavami, Pinocchiom či Buratinom. Nasledovali obligátni Traja mušketieri, potom niekoľko kníh o grófovi Monte Christovi, všetko o Sherlockovi Holmesovi a celý rad ďalších podobných kníh vrátane winnetuoviek. Z tohto obdobia sa vo mne zakorenil záujem o dobrodružné, tajomné, detektívne či krimipríbehy, oddychovo im dávam občas priestor i v dnešných časoch. Ešte pred koncom prvého stupňa základnej školy som sa pustil dokonca čítať i Červené víno alebo Petra Veľkého od A. Tolstého, bolo to však pre mňa veľké sústo, všeličo som z toho nepochopil. Pravidelne som si kupoval zošitové Dobrodružné romány, skoro som sa nevedel dočkať, kedy vydajú vo vtedajšej Smene nejaký nový titul, dnes majú tieto „zošity“ už slušnú zberateľskú cenu, ako som sa nedávno dozvedel. Romány v takomto vydaní od maďarského autora, ako bol Jenö Rejtö, to bolo pre mňa čosi nevídané, dobrodružstvá a k tomu humor, irónia, jazykové hračky! A Rejtö vraj zahynul v gulagu... A s koncom ZDŠ-ky prišla už tá naozaj vážnejšia lektúra, cez Troch kamarátov až k Anne Kareninovej, Zločinu a trestu, Kentaurovi a Rudolfovi Slobodovi s jeho Narcisom či Bohumilovi Hrabalovi v skvelom výbere Automat Svět. Takmer výlučne som sa venoval len prozaickej lektúre, poéziu som hriešne zanedbával, zameškané som sa snažil dohnať po príchode na vysokú školu. Taká bola moja dosť dlhá a určite krkolomná cesta od čítania k písaniu.
- Druhá polovica šesťdesiatych rokov, keď si študoval na strednej škole, bola pre literatúru mimoriadne tvorivým obdobím. V uvoľnenej spoločenskej atmosfére, ktorá sa v literatúre prejavila návratom predtým zamlčiavaných či vynechávaných autorov aj do stredoškolských učebníc či osnov a výrazným tvorivým nástupom generácie autorov (Johanides, Sloboda, Šikula, Jaroš) o tvorbe ktorých si potom sám písal. Iste si už tiež vnímal túto atmosféru, čítal aj nepovinných autorov, možno obdivne, možno už aj kriticky? Boli tie roky pre teba rozhodujúcim impulzom zvoliť si literatúru ako základné životné a tvorivé smerovanie?
Štúdium na skalickej SVŠ-ke by som mohol nazvať s pokojným svedomím za naozaj aj pre mňa mimoriadnym. Mali sme šťastie na kvalitných vyučujúcich a vtedy sa mi podarilo urobiť zrejme rozhodujúci krok, keď som od čítania prešiel či skúsil prejsť aj písaniu. Moje prvé naozaj začiatočnícke pokusy mi pochválila profesorka slovenčiny p. Greššová, vraj tá moja prózička má celkom švih, čo mi stačilo. Založili sme aj ďalší z radu skalických gymnaziálnych časopisov s príznačným názvom ŠTAFETA, kde som tiež umiestnil svoju prózu. Ako študentovi III. ročníka sa mi podarilo vyhrať svoju kategóriu vo vtedy prestížnej súťaži stredoškolákov Strážnice Marušky Kudeříkovej s prózou Šesť kilometrov do stanice Samota. Ten názov som si zvolil preto, lebo som bol po otcovej náhlej smrti, ktorý zomrel deň po mojich sedemnástinách, oveľa častejšie sám ako predtým, bezstarostným rokom odzvonilo...Mám ju kdesi odloženú, možno to niekedy niekoho zaujme, možno nie. Vtedy mi ktorýsi z porotcov plietol v rozhovore hlavu s vydaním knihy, no to bolo predsa len ešte na mňa veľa, také čosi, v osemnástich rokoch! Čítal som už predsa len selektívnejšie, aj francúzskych autorov som objavil pre seba, Sartra, Camusa, Saganovú som prelúskal celú, jednu jej knižku denne, z ruských najmä Gogoľa, ale i Babeľa či Pilňaka a, samozrejme, i vyššie spomenutých slovenských spisovateľov, hoci viacerí z nich mali tie výraznejšie tvorivé výkony ešte len pred sebou. Môj postoj k týmto autorom bol vtedy skôr obdivný ako kritický, hoci v rozhovoroch s kamarátmi sme posúdili napr. Sartrov román Hnus súhlasne s jeho názvom, hoci išlo, pochopiteľne, o veľké zjednodušenie. Boli to roky veľkého objavovania, hoci poniektorí autori ešte unikali mojej pozornosti, najmä Juhoameričania. Až počas vojenskej prezenčnej služby sa objavil u nás Márquezov román Sto rokov samoty a to bol pre mňa snáď najväčší čitateľský objav, aký som mal možnosť zažiť. K tomu prišli skvelé romány B. Okudžavu a div sa svete – prečítal som si Faustiádu J. Záborského, ale po česky! Skvelý preklad, pôvodcu si už nepamätám, vo výbornej edícii Světová četba, vychádza dodnes s výbornými titulmi, my sme s kontinuitou tohto druhu, žiaľ, niekde inde, nevydržala ani Hviezdoslavova knižnica, nieto knihy v Mladej tvorbe či Knižnici slovenského spisovateľa.
- Keď si v roku 1969 prišiel študovať slovenčinu a ruštinu do Bratislavy na filozofickú fakultu, bolo v literatúre ešte takmer všetko ako pred augustom 1968: stále vychádzala Mladá tvorba, do vydavateľských plánov ešte nikto nezasahoval, na fakulte si na prednáškach ešte našiel všetkých uznávaných a obľúbených pedagógov. No v roku 1974, kedy sa štúdium končil, bolo už silne cítiť normalizačný tlak na literatúru a jej tvorcov, znova sa vyraďovali zo slovníkov a učebníc ideologicky závadní autori, opäť boli mnohé témy tabuizované. Ty si sa po ročnej vojenskej službe stal stredoškolským profesorom na gymnáziu v rodnej Skalici. Ako si sa – ako sa vôbec stredoškolskí učitelia slovenskej literatúry vysporiadávali s touto situáciou? Alebo si nevnímal situáciu v pôvodnej literatúre tak dramaticky (a osudovo) ako napríklad ja, keďže v roku 1971 zošrotovali môj knižný debut a dlho som potom nemohol publikovať...
Spomenul si časopis Mladá tvorba, navštívil som redakciu, ponúkol nejaké prózy, no takmer vzápätí nenávratne skvelý časopis zanikol, jedny dvierka sa nám zatvorili. Do literatúry som však mal ešte ďaleko, takže pre mňa sa situácia tak ako u teba nestihla vyhrotiť, no publikačný priestor bol veľmi obmedzený. Na fakulte to bolo počas mojich študijných rokov ešte naozaj veľmi dobré, vládlo prajné ovzdušie so skvelými pedagógmi, nemôžem povedať, že by som vnímal nejaký normalizačný tlak, štátnice sme mali iba z oboch jazykov, hoci už sme museli absolvovať také predmety ako vedecký komunizmus či vedecký ateizmus, kde vyučujúci po každej stránke zaostávali za inými pedagógmi, skutočnými osobnosťami, ako boli napr. J. Števček, P. Bunčák, M. Tomčík, M. Rúfus, J. Mistrík, L. Jurzová či I. Slimák. Z iného pohľadu možno bolo na škodu veci, aspoň pre mňa, že som sa až dosť neskoro, v III. ročníku, zoznámil s budúcimi spisovateľmi, ako boli Jano Švantner, Milan Richter, Valér Mikula, Braňo Hochel či Daniela Hivešová. A po nástupe na gymnázium v r. 1975 som však zažil kontrolu zakázaných autorov v gymnaziálnej žiackej knižnici či likvidovanie stránok o A. Solženicynovi v čítanke z ruskej a sovietskej literatúry pre gymnazistov...Ale bol som svedkom aj úplnej likvidácie kníh zo školských kabinetných knižníc s iným obsahom po novembri 1989, čo už je však iná história. Ja som rozširoval gymnazistom obzory tým spôsobom, že som pripravil aspoň zoznam najznámejších autorov zo svetovej literatúry s ich najlepšími knihami, vtedy u nás bežne dostupnými, keďže ich vtedajšia učebnica výrazne ignorovala. Vždy som našiel nejakú tú hodinu, dve na takúto základnú informáciu, predpokladal som, že to študenti ocenia.
- Ako kritik si začínal skromne: v regionálnom denníku Hlas ľudu, kde bol vtedy redaktorom kultúry Skaličan Pavel Dinka, ale koncom sedemdesiatych rokov začínajú vychádzať tvoje recenzie i väčšie kritické texty v Romboide, kde jeho šéfredaktor Marián Kováčik a redaktori Július Balco a Pavol Vilkovský dokázali udržať vysokú kritickú úroveň reflexie súčasnej literatúry a na jeho stránkach publikovali všetci poprední kritici i literárni vedci. A ty si písal autoroch, ktorí v osemdesiatych rokoch patrili ku kľúčovým prozaických osobnostiam – o Šikulovi, Johanidesovi, Vilikovskom a Slobodovi. Aj v krátkych recenziách dokážeš postihnúť z diela to podstatné, tvoj jazyk nie je príliš zaťažený odbornou terminológiou, kritika je vecná, skôr prajná ako zlostná, u Šikulu napríklad cítiť očarenie textom, u Jaroša oceňuješ jeho bravúrne rozprávačstvo a suverénne ovládanie prozaického remesla, za cenný považuje tvoj pohľad na Slobodove ostatné diela, zdôraznenie jeho filozoficko-reflexívnej a hlbinno-psychologickej obraznosti. Neskôr rozširuješ svoj kritický záber i o dielo Stanislava Rakúsa a knihu otvárajú esejistické texty Energia prvej vety a Typy obraznosti Rudolfa Slobodu a Petra Jaroša. Skrátka: škoda sa do Nepovinného čítania nezačítať. A krátka otázka o tvojich kritických učiteľoch, literárnych školách či smeroch, z ktorých si pri svojej kritickej tvorbe čerpal?
Ešte musím spomenúť aj týždenník Nové slovo, kde bol redaktorom Ľuboš Jurík, ten mi zadával tiež knihy na recenzovanie, v Romboide mi „prísun“ titulov zabezpečoval Julo Balco. Čo sa týka orientácie, voľby interpretačnej metódy (vznešene formulované) pri recenzných či kritických výtvoroch, nemôžem nespomenúť prednášky s prof. Jánom Števčekom, kde plná poslucháreň so zatajeným dychom vnímala jeho interpretácie próz či básní rôznych slovenských autorov, taktiež prednášky Ivana Slimáka o modernej ruskej a sovietskej literatúry vo mne zanechali hlboký dojem. Aj prof. Tomčík bol v mnohom ohľade pre mňa dôležitým pedagógom s jeho pohľadom na našu medzivojnovú literatúru. No a knihy V. Šklovského či M. Bachtina, J. Hrabáka, F. Mika, F. X. Šaldu či E. M. Fostera mi určite pomohli v precizovaní mojich pohľadov na hodnotené literárne výtvory. No niekedy som nebol až taký prajný, ako spomínaš, v Smene boli uverejnené moje dosť tvrdé kritiky na knihy P. Andrušku či P. Štrelingera, no P. Andruška ako tajomník ZSS ma prijímal do Zväzu a P. Štrelinger prijal moje pozvanie na besedu so študentmi tesne predtým, než som odišiel do dôchodku...Čo sa týka teoretických súvislostí, na gymnáziu som pri práci s gymnazistami na literárnom seminári vychádzal najmä z prác F. Všetičku Kompoziciána a D. Hodrovej Na okraji chaosu. Tieto tituly boli, samozrejme, dôležité aj pre mňa ako prozaika.
- Kritik v tebe nepotlačil prozaika. V roku 1980 si sa predstavil románovou novelou Na kobyle, na žrebcovi, na ktorú si aj žánrovo nadviazal knihami Ruže a tŕnie a Sever a iné túžby. Vznikla tak voľná trilógia, v ktorej fiktivneho osvietenca Huga Grefta je reálnym hrdinom aj Skalica druhej polovice 18. storočia a historické postavy s výrazným vzťahom k mestu. Trilógia začína vetou: „Je iste, že hranice sna a skutočnosti nemôžu byť vždy presne určiteľné.“, ktorú Valér Mikula označil za sľubnú a napísal, že sa tu „ohláša literatúra, ktorá ruší samozrejmosť faktu, umenie, ktoré vidí aj tu druhú, neviditeľnú polovicu veci...“. Aby sa ale táto kniha dostala k čitateľom, bolo v čase, keď fakty v našej literatúre dominovali nad fikciou, dosť zložité. Ako to teda bolo? A prečo také veľké prestávky medzi vydaním prvého a tretieho dielu cyklu?
Ešte pred uvedenou prvotinou som dal do vydavateľstva Smena dva rukopisy – najprv išlo o súbor próz s pracovným názvom Modrá noc, ktorý obsahoval aj prózu Déja vu, publikovanú za šéfredaktorovania J. Števčeka v Slovenských pohľadoch, druhý rukopis, to bola novela Láska k malej nadmorskej výške. Obidva pokusy však boli neúspešné, čo trocha potvrdzuje tebou zmienenú zložitosť situácie...V roku 1979 som sa odvážil do vydavateľstva Slovenský spisovateľ ponúknuť rukopis Na kobyle, na žrebcovi, Vinco Šikula ho pochválil, no vrátil s tým, že textu je málo na celú knižku, tak som pridal nejakých tridsať strán a knižka potom vyšla, uvedená tou vetou, ktorú spomínaš, s výdatnou pomocou už spomenutého skvelého rozprávača a tiež zodpovedného redaktora Jozefa Marušiaka. Táto prvá knižka vznikla pomerne spontánne, akoby samozrejme, s tými ostatnými som sa dosť natrápil, čo je u mňa permanentne pretrvávajúci problém. Ale tá moja trilógia je pre mňa veľmi dôležitá, snívam o tom, že by mohla raz vyjsť v jednom zväzku, mohlo by to byť zaujímavé...Pauzy medzi knihami spôsobil určite aj fakt, že práca stredoškolského pedagóga, ktorá ma veľmi bavila a napĺňala pocitom spokojnosti, si vyžadovala dosť energie, ktorá potom chýbala pri písaní. A skutočnosť, že som po odchode na dôchodok publikoval dve knihy rok po roku, na vydanie čaká titul Pascalov tieň a v rukopise je tiež už čosi ďalšie, dokazuje to, že pedagogická práca, pokiaľ ju človek berie ako treba, naozaj nedovoľuje písať viac a dlhšie texty.
- V súčasnosti iné, zväčša už neliterárne fenomény vytvárajú rôzne zložité prekážky pri vydávaní diel vážnej pôvodnej literatúry. Osobitne pokiaľ ide o kritické texty, takže považujem za taký menší zázrak, že pomerne v krátkom čase a u renomovaných vydavateľov, dokonca v graficky príťažlivej podobe vyšla dva výbery tvojich recenzných a úvahových textov, prevažne súčasnej slovenskej literatúre. Sú zaostrené na skutočné literárne hodnoty. Ako by si ich stručne definoval a čo by si z nich mala naša pôvodná tvorba udržať?
V týchto textoch ide o výber pravdepodobne toho najlepšieho, čo sa mi v tejto oblasti podarilo napísať. Možno ešte niektoré vydarené texty som opomenul zahrnúť do týchto kníh, keďže som svojho čase nepremyslene zlikvidoval kópie recenzií, napísaných na písacom stroji. Snažil som sa zamerať na skutočne ťažiskových autorov a ich podstatné tvorivé črty, zjednodušene by som obidve knižky mohol nazvať aj akýmsi bedekrom, sprievodcom naozaj kvalitným čítaním, ktoré môže zaujať a potešiť nielen dejmi, príbehmi, osudmi, ale aj svojskými autorskými postojmi, filozofiou, snahou o prienik do hĺbky nášho žitia a bytia, povedané mierne pateticky. Kniha by mohla pomôcť čitateľom zorientovať sa v čoraz neprehľadnejšej húštine nových kníh, autorov a autoriek, medzi ktorými je už možné dosť ťažko nájsť ozajstných spisovateľov. Mám za to, že som vo viacerých textoch aj naznačil, kam by asi naša pôvodná tvorba mala smerovať – k silnému príbehu, myšlienkovej hĺbke, ako aj k rozvíjaniu zmysluplnej kontinuity tvorivého literárneho procesu.
- Medzi historický významné postavy Skalice možno jednoznačne zaradiť aj básnika Pavla Bunčáka. Patril k tvojim pedagógom na vysokej škole, ako kritik si ho pripomenul vo viacerých kritických textoch, v Nepovinnom čítaní úvahou nad podnetnou publikáciou Pavel Bunčák a poézia nadrealizmu a v Od slova do SLOVA formou vyznania Majstrovi Pavlovi v textoch V sieti pamäti a Nakuť kosu básnikovi. Ktoré osobnosti zo sveta našej literatúry ti podobne uviazli „v sieti pamäti“ a možno sa pozitívne podpísali pod tvoju trvajúcu nenasýtenosť literatúrou?
Už som spomenul svojich vysokoškolských pedagógov, ktorí boli pre mňa nielen pedagogickou, no i ľudskou, umeleckou či vedeckou autoritou. S Majstrom Pavom Bunčákom sa mi podarilo viac zblížiť pri jeho pobyte v Skalici a cením si i to, že sme vtedy viedli rozhovory, v ktorých sme pred sebou nemali žiadne obmedzenia v témach. Výrazne mi pomohol tiež kontakt s takými osobnosťami, akými sú napr. Stano Rakús, Šaňo Halvoník, Jano Zambor, Ladislav Ballek alebo Milan Richter. Moju tvorbu sledoval od študentských čias aj Valér Mikula - a stále jedným okom sleduje - a keď pri svojej rezolútnej až neľútostnej kritičnosti utrúsi pozitívne slovko na moju adresu, tak viem, že sa mi aspoň niečo podarilo. Stretol som však aj celý rad ďalších osobností, ktoré pre mňa znamenali veľa, výpočet by bol možno trocha dlhý, tak by som ich konkrétnym nemenovaním nechcel riskovať, že si na niekoho práve nespomeniem a nechtiac mu ublížim.
- A na záver ešte jedna otázka. Keď som prvýkrát čítal Nepovinné čítanie, zišlo mi na um či v čase, keď si publikoval recenzie o nových knihách R. Slobodu, P. Jaroša, P. Vilkovského, V. Šikulu či J. Johanidesa, boli niektoré z ich diel zaradené do vtedy povinného (po roku 1989 tuším už len odporúčaného) čítania k maturite zo slovenskej literatúry? A ktorí autori tam podľa teba nepatrili, boli skôr výsledkom politickej objednávky režimu, nie svojimi skutočnými umeleckými kvalitami? Sleduješ aj po odchode do pedagogického dôchodku čo zo súčasnej slovenskej literatúry patrí do tohto odporúčaného čítania a ako to hodnotíš – príp. ktorí autori ti tam chýbajú?
S tým povinným, odporúčaným či nepovinným čítaním to bolo trocha zamotané. Pedagóg musel pred novembrom 1989 do istej miery rešpektovať aj autorov, ktorí boli súčasťou maturitných tém, stanovovaných ústredne, ale sám si mohol predsa len zvoliť ďalších autorov a diela, popri obligátnej Mináčovej strednej časti trilógie Generácia Živí a mŕtvi aj dvojnovelu Nikdy nie si sama alebo Šikulových Majstrov, pridal som aj Slobodov Rozum a ako určitý protiklad k Jonášovmu Jedenástemu prikázaniu Jarošovu Tisícročnú včelu, aj keď išlo, pochopiteľne, o stvárnenie iného časového obdobia. V celom tom zozname bolo predsa len značné rozpätie autorov a prevažovala v ňom kvalita, našťastie. Po r. 1989 som nemal problém inovovať – ak je to výstižný termín – zoznam odporúčaného čítania napr. o Mňačkove knihy, bez problémov som dával študentom čítať aj Pišťankovu prvú časť trilógie Rivers of Babylon, tá podľa mňa stačí byť odporúčaným titulom, nebolo treba pridávať Sekerou a nožom. Študenti radi čítali beatnikov vo výbornom titule Nahý anjel, aj Bukowského a tiež Hellera či Kerouca. Zo slovenských autorov napodiv väčšiu pozornosť pútali medzivojnoví prozaici, M. Urban, I. Horváth, F. Švantner, J. C. Hronský či M. Figuli ako tí súčasnejší. Pre mňa však bola vždy tým najdôležitejším momentom skutočnosť, že čítali a nielen tie povinné, odporúčané či nepovinné tituly. Nie som veľkým zastáncom nejakých striktných zoznamov, podstatné je zažať plamienok.
Pripravil Anton Baláž