Spacek_Pascal - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Jozef Špaček: Pascalov tieň
Spolok slovenských spisovateľov, Bratislava 2017
Od vydania ostatnej prozaickej knihy Jozefa Špačka, románu V ulitách (2008), prešlo už takmer celé desaťročie. Medzitým publikoval dva súbory štúdií a recenzii o súčasnej literatúre Nepovinné čítanie a Od slova do SLOVA a v recenzentskej činnosti ďalej pokračuje, najmä na stránkach internetového časopisu Slovo.

Pascalov tieň je súborom tematicky, štylisticky, obsahovo i rozsahom rôznorodých textov, ktoré autor zaradil do dvoch súborov: I. kentaur.sk a II. Oni a ony a aby čitateľovi, ktorý už v životných zápasoch postrácal kedysi povinné školské vedomosti a priblížil mu názov knihy, hneď v úvode uviedol, že Blaise Pascal bol francúzsky filozof, fyzik a matematik a za dôležité potreboval zdôrazniť, že „vo svojom filozofickom diele vyhrotil spor medzi racionalitou a iracionalitou, chladom rozumu a vrúcnosťou viery. Uznal prevahu viery nad rozumom, v r. 1956 vstúpil do kláštora...“. Fakt o dobrovoľnom bremene rehoľného života treba považovať v tomto poviedkovom súbore za zmysluplný – odkazuje totiž na podobnú dobrovoľnú rehoľu, ktorú musia, tiež často celoživotne podstupovať pedagógovia, osobitne učitelia literatúry sa stredných školách v ustavične sa reformujúcom a hádam naveky na reformáciu odsúdenom slovenskom školstve. Svojich poviedkových hrdinov Špaček navyše pripodobnil k hlavnej postave Updikovho románu Kentaur, stredoškolskému učiteľovi Mr. Caldwellovi, ktorý je celým srdcom i dušou oddaný svojim žiakom, ale rovnako ako antický kentaur Cheiron, je ranený vedomím „nesmrteľnoti“, no i istej márnosti svojho poslania.
Ale dosť už úvodného vciťovania sa do autorových zámerov, poďme k poviedkovým textom, ktorých obsah by sme mohli charakterizovať ako cestu do hlbín duše stredoškolských profesorov-kentaurov, ktorí vystupujú pod rôznymi menami: ako Viktor Murko, gymnaziálny profesor literatúry (Kentaur v pasci čítanie a Kentaur na konci zimy), Gabriel Smolka, znalý dejín, materinského jazyka i latinčiny (Ťažká diagnóza), Ignác Kwicht, slovenčinár a dejepisár (Pascalov tieň), Arnold Krivička, vyučujúci geografiu a chémiu (Kentaur, prestupná stanica), Kazimír Duchna, ktorý má ešte len okúsiť slasti kentaurskej profesie (Dlhá cesta za Pandorou) a spomeňme ešte kentaura v najlepších rokoch Michala Kubánka v poviedke Dlhý venček s bielou stuhou, ktorého krátky príbeh sa neodohráva v škole, ale na druhej najčastejšej častejšej životnej ceste – vo vinohrade. Aj na nej zažije rovnako dobrodružný príbeh, ba až nebezpečný príbeh, akí ostatní kolegovia zažívajú medzi svojimi študentmi.
Špaček dobre vystavanými a zväčša aj prekvapivo pointovanými príbehmi priblížil rôzne podoby útrap, ktoré jeho kentauri prežívajú pri výklade odporúčaných klasických diel. Tie sa svojim obsahom a ešte viac jazykom natoľko vzdialili vnímaniu a svetu ich študentov, že keď Murko zacituje z Chalúpkovej Kráľovohoľskej verše: „ Boh do krivdy hromom/ a junák guľami“, namiesto precítenia hrdinskej básne sú len úškrny a potláčaný chichot a podobnej, ba oveľa – oveľa nevážnejšej odozvy sa dostane Kráľovmu veršu „A tvoj vták ďalej letí“. To v triede „vyvolalo neovládateľnú vravu, vzruch a výbuchy smiechu. Niektoré dievčatá sa ešte dokázali začerveňať, ale najmenej polovica sa už pridala k mladoňom-posmešníkom.“ A takým mladoňom a nespanilým devám prednášajú aj ďalší kentauri. „Ľahký na tvári smiech“ sa postupne u čitateľa mení na smutné poznanie, že generácia dnešných stredoškolákov, ale ide to do nižších i vyšších ročníkov, žije nielen v natoľko odlišnej realite, akú nachádzajú v dielach našich národných klasikov, ale aj v úplne inom jazyku – v inom pocitovom, skúsenostnom i životnom leveli. A kam to môže v budúcnosti posunúť nielen ich, ale rovnako ich pedagógov, sa dočítame v brilantnej scifi poviedke Kentauri 2030.
Väčšina poviedok v knihe sa odohráva v prostredí Špačkovej rodenej Skalice s jej dlhou historickou pamäťou, vinohradníckymi búdami, trdelníkmi i záhoráckym jazykom a niektoré poviedky, osobitne Stevenson na Záhorí prinášajú neveľmi lichotivé obrazy či obrázky zo súčasnej reality tohto regiónu: odľahčený tón autorovho rozprávania môže čitateľovi pripomenúť Malomestské rozprávky Janka Jesenského. Tým chcem aj naznačiť, že Špačkovu knihu možno čítať a vnímať na viac spôsobov a kto dá prednosť dvom záverečným poviedkam Koho kopú múzy a Plachá vášeň, objaví aj jej erotický rozmer.
Môžeme sa tešiť na stretnutie s Pascalovým tieňom aj na niektorom budúcoročnom stretnutí Klubu nezávislých spisovateľov.
Anton Baláž  
          
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky