Spacek Buncak - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Jozef Špaček: V sieti pamäti

Je to až s podivom, ako si človek nevie pripustiť, že už sa dostal do takej životnej fázy, kedy má už možno i právo spomínať. Najmä ak sa spomienky viažu na človeka, ktorý nás výrazne ovplyvnil, obohatil či uviedol na tú cestu, o ktorej sme ešte nemali celkom jasnú predstavu.

Takým bol pre mňa básnik, pedagóg, prekladateľ ako i prozaik Pavel Bunčák. Narodil sa v Skalici 4. marca 1915, takže už uplynulo neuveriteľných 100 rokov od tejto udalosti. Po prvý raz som mal možnosť vidieť a počuť ho v Skalici ako študent SVŠ-ky na besede s nami niekedy v r. 1967 a netrvalo dlho a mohol som sa s ním stretávať na chodbách Filozofickej fakulty v Bratislave, hoci som nemal možnosť počúvať jeho prednášky alebo zúčastňovať sa seminárov práve s ním, pretože nám zhodou okolností pridelili iných pedagógov. Ale počas literárno-vednej exkurzie v II. ročníku, ktorá bola povinná, už som nezaváhal a počas jej priebehu som využil každú možnosť nadviazať s ním rozhovor ako s mojím rodákom a priznal som sa mu aj k pokúšaniu múz. On rád pridával k oficiálnym údajom o pamätných miestach slovenskej literatúry aj svojské zasvätené poznámky či komentáre, napr. v Lukovištiach pri hrobe I. Krasku o slečne, o ktorej som nevedel, že pochádzala z Holíča. Po skončení exkurzie mi do indexu pribudol zápis: "Započítané. P. Bunčák".

V III. ročníku dobre fungoval na fakulte literárny krúžok, ktorého členmi vtedy boli o.i. M. Richter, V. Mikula, J. Švantner, B. Hochel a zapojil som sa do jeho činnosti i ja. P. Bunčák sa rád s nami stretával a potom sme nevynechali ani návštevu niektorej z viech či kaviareň Krym. V tejto kaviarni som raz sedel s pánom docentom - až neskôr, po jeho odchode na dôchodok a častom pobývaní v Skalici som ho oslovoval "Majstre", čo s úsmeškom občas použila aj pani Viera - a keď sa vo dverách objavil Janko Blaho a prišiel k nášmu stolíku, tak sa zvítali srdečne ako dvaja skalickí rodáci na moje nemalé prekvapenie v nárečí... J. Blaho išiel natáčať do Reduty či koncertnej sieni rozhlasu neďaleko našej fakulty nejaké ľudové piesne, po jeho odchode nezabudol pán docent okomentovať oblečenie národného umelca, ktoré mu nepripadalo práve najpríhodnejšie vzhľadom na už jeho pokročilý vek. Majster bol dosť prísny na tieto veci, tiež sa pozastavil nad tým pri našich stretnutiach už v Skalici, že ako profesor gymnázia nosím bežne aj do školy namiesto zvrchníka riflovú bundu.

To všetko však boli veci, ktoré som síce registroval, no dychtil som po jeho rozprávaní, ktoré sa týkalo literatúry alebo osudov známych ľudí. To mi pomáhalo dotvárať si obraz o tom-ktorom autorovi - napríklad sa mi vynára ním vypovedaná epizóda o tom, ako išli Lukáč so Smrekom na pytačky, ktorá vyznela skutočne živo a pútavo - alebo si vyjasniť zvyky a tradície, užívané v našom meste v medzivojnovom období. Rád som ho navštevoval aj vo vinohradníckej búde v lokalite, nazvanej Propaste, kde sa staral o vinohrad a pár rokov sa mohol pýšiť vlastným vínom z tejto dobrej oblasti skalického chotára. Tu sme však napodiv viedli rozhovory skôr o víne a starostiach s tým súvisiacimi, o vinohrade a Skalici ako o literatúre, akoby nás to pokojné prostredie pod veľkým orechom upozornilo, že aj iná reč ako básnická či prozaická je dôležitá. Majster mi prezradil aj tajomstvo, späté s jeho fenomenálnou pamäťou, súvisiace s jeho rôznymi životnými obdobiami - tým skalickým, ku ktorému sa viackrát vrátil v básnických zbierkach i podmanivej prozaickej knižke Hriešna mladosť, potom martinským i bratislavským.

Písal si od gymnaziálneho veku veľmi vytrvalo a podrobne denník. Koľko zošitov či notesov to bolo a ako sa zachovali, nemám predstavu, ale určite to vie dcéra Milica, ktorá spravuje jeho literárny archív...Po mojej prvej knižke, ktorú ocenil snáď až príliš vysoko, som nabral viac odvahy a dal som mu na posúdenie rukopis ďalšej knihy, ktorú som dosť rýchlo a horúcou ihlou napísal po tej prvej. Pokračovanie novely Na kobyle, na žrebcovi som vtedy nazval Tŕň jeho jasnosti. Majster rukopis v pomerne krátkom čase prečítal a vyslovil viacero závažných výhrad, z ktorých som akceptoval len niektoré, a bohužiaľ, s takýmto rukopisom som oslovil opäť vydavateľstvo Slovenský spisovateľ. Rukopis mi odmietli, tak som ho sklamaný odložil a vrátil som sa k nemu až začiatkom 90-tych rokov a za dosť krkolomných okolností vyšiel pod názvom Ruže a tŕnie. To už sme sa schádzali nielen v Skalici v jeho jednoizbovom byte na dnešnej Vajanského ulici (do r. 1989 Saratovskej), ale aj v Mestskej knižnici alebo i v Bratislave na spisovateľských podujatiach, napríklad na mimoriadnom zjazde slovenských spisovateľov v decembri r. 1989 ma zoznámil napríklad so Svetloslavonm Veiglom, či v Klube spisovateľov, kde ma predstavoval rôznym ďalším osobám a osobnostiam z tohto sveta. Jeho osoba bola zárukou, že sa na mňa nikto nepozeral zvrchu ako na kohosi, kto sa náhodou ocitol v tejto vyberanej spisovateľskej societe.

Tých chvíľ, strávených s Majstrom Bunčákom, ktoré sa, našťastie, dali rátať na dlhé hodiny, bolo naozaj veľa, no po jeho odchode v r. 2000 som dlho cítil v sebe čudnú prázdnotu a mrzelo ma najmä to, že som sa už s ním nestretol a nemohol sa započúvať do jeho múdreho, no nikdy nie mentorského rozprávania. Tiež ma dodnes mrzí, že sme neuskutočnili dlho zamýšľanú návštevu mojej búdy a lokality Vysoké polia, ktoré si chcel pozrieť, obnoviť si tak spomienky i z týchto častí chotára na mladé roky "hriešnej mladosti". Práve z toho dôvodu som si dal za povinnosť pripomenúť si jeho pamiatku trvalejším spôsobom, a preto už v r. 2001, pri príležitosti vydania jeho prvej básnickej zbierky Neusínaj zažni slnko, mohli na budove Mestskej knižnice na námestí, kde Bunčákovci pár rokov bývali v učiteľskom byte, odhaliť dcéra Milica a syn Ján pamätnú tabuľu, pripomínajúcu tohto človeka, azda najvýznamnejšieho Skaličana-spisovateľa, bez ktorého si ťažko možno predstaviť tvár slovenskej literatúry od medzivojnového obdobia až po rok 2000.



Jozef Špaček: Všetko nielen o skalických búdach

Západoslovenské mesto Skalica je známe či povestné najmä svojimi niekdajšími šibenicami, zeleným hájičkom (Hájkom), rotundou, trdelníkom a červeným vínom - Skalickým rubínom. Práve s vínom je späté špecifikum, ktoré sa podujal zo všetkých možných strán preskúmať Pavol Dinka, publicista a spisovateľ a čo je tiež dôležité - skalický rodák. Výsledkom jeho po trojročného úsilia je už napohľad výnimočná publikácia - vyše päťstostranová kniha Skalické búdy s podtitulom Príbehy o vinohradníkoch a víne (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2015). Ide o graficky mimoriadne vybavenú publikáciu, o čo sa zaslúžil Ateliér EDO s r.o. Eduarda Timka zo Skalice. Nemenej dôležitá však je skutočnosť, že autor odviedol úctyhodný kus práce na jej obsahu. V úvodných pasážach podrobne a zasvätene uvádza čitateľa do sveta vínneho moku, plodonosnej vínnej révy, takpovediac v globálnom chápaní. Využil aj najnovšie výskumy a poznatky z tejto oblasti nielen čo sa týka histórie pestovania viniča, ale aj vplyvu dopestovaných odrôd a vyrobeného vínneho moku na ľudský organizmus po zdravotnej stránke. Hlavnú pozornosť však sústreďuje predovšetkým na históriu skalického vinohradníctva ako osobitej súčasti, patriacej do Malokarpatskej vinohradníckej oblasti pod názvom Skalický vinohradnícky rajón, ktorý sa rozprestiera v prevažnej väčšine na slovenskej časti Bielych Karpát. Práve táto ušľachtilá ľudská činnosť sa podpísala nielen na histórii vinohradníckeho mestečka, ktoré si na Slovensku nezískalo až taký výrazný ohlas ako napríklad Modra, ale aj na zvykoch, tradíciách či mentalite obyvateľov Skalice. Starostlivosť o vinohrad a víno si vyžaduje pracovitosť a trpezlivosť a tá väčšinou Skaličanom nechýba, dôkazom toho je sám autor publikácie s vinohradníckymi rodinnými koreňmi. Vinohradnícka či vinárska aktivita Skaličanov však poznačila aj osobitnú kultúru obyvateľov tohto svojrázneho mestečka zo severozápadného cípu Záhoria, poznačila jeho nárečie, stravovanie, zvyky, folklór a tradície. Aj preto nájdeme v publikácii napr. recepty na trdelník či zázvorník - známe to pochutiny k vínu, alebo viaceré jedlá ako skalické špeciality, v ktorých je jednou z ingrediencií práve skalické červené víno. Autor približuje empatickým reportérskym štýlom aj atmosféru viacerých podujatí, spätých s vínom a vinohradníctvom či vinárstvom. Najtradičnejším a najdôležitejším býva vinobranie, ktoré je pre Skaličanov niečo ako svojrázny sviatok či oslava alebo pocta vinohradníkom a vinohradom ako takým. Podstatnú časť knihy však tvoria kapitoly o 41 skalických vinohradníkoch a vinároch a ich búdach či vinárstvach. Autor sa všetkým venuje rovnakou mierou, poctivo skúma, čo všetko sa skrýva nielen v ich búdach, pivniciach a vinohradoch, ale aj, či predovšetkým, v ich srdciach a dušiach. Pri návšteve búd a pivníc sa snaží vydolovať aj nejaký príbeh, spätý s tou ktorou búdou či jej majiteľom, a väčšinou sa mu to darí. Tak sa čitateľ dozvie napríklad aj to, že jedna zo skalických búd v Hliníkoch sa stala koncom päťdesiatych rokov útočišťom generála Drneca, súdeného v neslávnom procese spolu s generálom Svobodom a po prepustení z väzenia, pozbavení základných občianskych práv určeného do vyhnanstva (!) mimo územia (intravilánu) mesta Skalica. Alebo v búde po národnom umelcovi Jankovi Blahovi sa skrýva aj história zaujímavého a dodnes pôsobiaceho skalického spolku sv. Urbana, v ktorom spomínaný umelec zohral svoju nezabudnuteľnú úlohu. Za zmienku stojí i tvrdenie terajšej majiteľky, profesorky Evy Blahovej, že pôvodcom názvu skalického vína "Skalický rubín" bol jej "stareček" Dr. Pavel Blaho. Na druhej blahovskej búde, ktorú má vo vlastníctve rodina Heleny Jurasovovej, možno obdivovať, aký architektonický skvost nám aj v tejto oblasti zanechal architekt Dušan Jurkovič. V inej búde sa jej majiteľ pochváli pozoruhodnou zbierkou vinohradníckych nožníc, v ďalšej pivnicou v tvare obrátenej bábovky a fľaštičkami rôznych páleniek na každý deň v roku a vo výpočte by sa dalo pokračovať. Podstatné však je to, ako autor plasticky priblíži každú z búd zvonka i zvnútra, tiež ich pivnice, skrývajúc vínne moky rôznych farieb a chutí, spomedzi ktorými dominuje, pochopiteľne, skalické červené typickej rubínovej farby a troška trpkej chuti. Predstavuje búdy staršie i nové, prebudované i zachované v pôvodnom štýle, pôsobiace skromne i prepychovo, no dovedna tvoriace neopakovateľný kolorit tej časti Skalice, kde ju na vŕškoch obopínajú ako originálne kamienky nezvyčajnej mozaiky či súčasti svojrázneho náhrdelníka. Približuje aj kolobeh vinohradníckych prác, ktoré sú pre väčšinu majiteľov búd čímsi samozrejmým, ani jeden z navštívených vinohradníkov či vinárov sa slovkom nesťažoval na to, že by ho táto činnosť unavovala či priveľmi namáhala, aj keď to často môže byť pravda. To však zostáva v hĺbke ich duší, ktoré sa zvyknú pri víne otvárať ako kalichy vzácnych kvetov pri výrazných slnečných lúčoch. Všetky tieto písomné svedectvá o búdach, pivniciach, víne a ľuďoch za týmto všetkým sú veľmi citlivo spojené s fotografiami zo súčasnosti (sú tu použité veľmi pôsobivé zábery, realizované aj pomocou najnovšej technickej vymoženosti - dronu) i tzv. dobovými čierno-bielymi zábermi, ktoré veľmi pútavo podfarbujú celú publikáciu a ešte podčiarkujú či zvyšujú jej neobyčajne vysokú výpovednú hodnotu. Hodno dodať, že ku každej z búd je priložený aj výpis z listov vlastníctva o majiteľoch búd, siahajúcim neraz až do polovice 19. storočia, čiže niečo ako "rodný list", čo je tiež nesporne zaujímavo uplatnený prvok historicko-právnej fakticity. Kniha pôsobí v podstate aj ako encyklopédia nielen o skalických búdach, vinohradoch a pestovateľoch vinnej révy, ale šírkou svojho záberu, dôkladnosťou spracovania a prienikom do hĺbky problematiky je určená všetkým, ktorí nevidia v konzumovaní vína len niečo ako otázku výberu alkoholického nápoja, ale čosi podstatne dôležitejšie, späté so životným štýlom ak nie až s životnou filozofiou. Autorovi sa jeho smelý zámer - Kniha si kladie ambíciu poslúžiť ako inšpirácia a podnet na zapísanie skalických búd do národného kultúrneho dedičstva (s. 10) - rozhodne podaril. Treba vyjadriť nádej, že sa tento jeho úmysel aj naplní.


Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky