Potokova_zbornik - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Na margo zborníka o židovstve v strednej Európe

Keď zazvonil telefón s požiadavkou referovať o zborníku z medzinárodnej konferencie o židovskom kultúrnom fenoméne v stredoeurópskom kontexte, bez veľkého premýšľania som pritakala. Hovoriť o židovstve, to je pre mňa predsa hračka! Narodila som sa doň, vyrástla a dospela s ním, sprevádza ma celým životom. Moja identita, ktorú som nikdy nevyzliekla ani nezaprela. Ani v časoch, keď nebola veľmi žiaduca, ba kládla mnohým mojim súkmeňovcom  polená pod nohy. Dnes je to inak. O židovstve sa hovorí, píše, diskutuje, polemizuje. Ako by sa vrece roztrhlo so všetkým, čo sa tejto problematiky týka. Vyše štyridsaťročné tabu je prelomené. Židovská kultúra, tak sa vo všeobecnosti pomenúva ten symbolický dáždnik, pod ktorý sa zmestí všetko: počnúc náboženstvom a končiac, povedzme, kuchyňou. Medzi najfrekventovanejšie výrazy predsa patrí holokaust, šoa. Nečudo, pretože tí, čo toto peklo na Zemi prežili a dlhé roky mlčali, sa teraz zrazu, v hodine dvanástej, rozhovorili. Uvedomujúc si, že túto tragickú časť svojho života si nesmú vziať do hrobu. Lebo nepoznaná história sa môže zopakovať. Moje vnútro sa niekedy prieči a hovorí si: už bolo dosť tých hrôz, dosť kníh a filmov a dokumentov a svedectiev...veď židovstvo je predsa aj niečo iné! Je to spomienka na mamu, ako zažína sobotné svetlá, na otca s modlitebnými remienkami na rukách, je to pôvab Chanuky,  pochmúrnosť Dňa zmierenia. Je to aj tá povestná kuchyňa, maces a požehnanie na víno. Sú to zástupy vedcov, umelcov, filozofov, ktorí obohatili naše bytie. Je to Desatoro, ktorým by sa mal riadiť svet... a  mnoho iného, čo je súčasťou dní človeka. Rozmanitosť v pravom slova zmysle.
 
Týmito slovami možno charakterizovať aj iniciatívu Ústavu stredoeurópskych jazykov a kultúr Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre – vzdelávať študentov, ale aj verejnosť v problematike týkajúcej sa židovstva, búrať pomyselné bariéry a zároveň prostredníctvom pripomenutia si hrôz holokaustu ako zlyhania ľudskej humanity, bojovať proti xenofóbii a antisemitizmu, ktoré v posledných rokoch opäť ožívajú, budovať toleranciu a pocit spolupatričnosti rôznych národov. Organizátori si plne uvedomovali, že diskurz o židovskej kultúre na akademickej pôde v medzinárodnom kontexte výrazne absentuje, a tak v roku 2015 zorganizovali v Nitre prvú medzinárodnú konferenciu pod názvom Židovský kultúrny fenomén v stredoeurópskom kontexte. Do bohatého programu podujatia, na ktorom participovali okrem našich aj maďarskí a poľskí odborníci, sa vošla prednáška o histórii, tradíciách i náboženstve, o úspechoch izraelských vedcov v oblasti medicíny, aj prezentácia moderného židovského múzea vo Varšave a plány výstavby múzea holokaustu v Seredi. Skvelou bodkou za celodenným dňom plným zaujímavých informácií, bol koncert a výstava, ba i typické – kóšer – pohostenie v nádherne zrekonštruovanej nitrianskej synagóge, dnes kultúrnom stánku Nitranov. Po úspešnej premiére, ak môžeme použiť divadelnú terminológiu, prišli v nasledujúcich rokoch ďalšie ročníky podujatia. Názov a obsah sa nezmenili, ale diapazón tém sa rozrástol. Úspešné podujatie tak do písmena potvrdilo definíciu slova „konferencia“, ako ju poznáme zo slovníkov cudzích slov. Veď toto slovo latinského pôvodu neznamená len zasadnutie, snem či zlučovanie. Je to jedinečný priestor na tvorivý dialóg a diskusiu, spoznávanie sa navzájom, na napredovanie a odborný aj ľudský rast. Vnímavý účastník konferencie si nájde, čo ho zaujíma a zaujme. Rád si aj po rokoch prelistuje záznam z prednášky, ktorá mu utkvela v pamäti. Siahne do knižnice za odtlačkom konferencie v podobe zborníka, ktorý v skratke pripomenie udalosť, zaujímavých prednášateľov či nové medziľudské kontakty. Zhrnuté poznatky, abstrakty či použitá literatúra ho posunú vpred, ak sa rozhodne študovať danú problematiku viac do hĺbky.
 
Dovoľte tak vziať do rúk dvojjazyčný, slovensko-maďarský zborník z konferencie Židovský kultúrny fenomén v stredoeurópskom kontexte II, konanej v roku 2016. Potlač na obálke znázorňuje siluetu nitrianskej neologickej synagógy, pamätníčku niekdajšej významnej židovskej obce. Nie náhodou bol chrám, dnes už kultúry, aj dejiskom časti konferencie, venovanej problematike holokaustu, ale aj jeho reflexii v umení. Editorka zborníka a zároveň iniciátorka organizovania konferencií na UKF Magdaléna Hrbácsek zaradila do zborníka  príspevky renomovaných vedcov – historikov, literátov, pedagógov.  A keďže ja nie som ani historička, ani literárna vedkyňa, rozhodla som sa  hodnotiť príspevky viac pocitovo, tak, ako som ich vnímala ako účastníčka konferencie, resp. všetkých troch jej doterajších pokračovaní.
 
Úvodná štúdia historika Eduarda Nižňanského sa venuje problematike arizácie ako politického, hospodárskeho a morálneho problému slovenskej spoločnosti. Rozoberá korene antisemitizmu ako ideológie, ktorá bola prvým a rozhodujúcim krokom k reálnej politike Slovenského štátu. Na základe dôkladného štúdia vojnového zákonodarstva približuje priebeh arizácií a spôsoby likvidácie židovského majetku, na ktoré vláda vytvorila dokonca špeciálne inštitúcie. Autor konštatuje, že arizácie a likvidácia židovských firiem a živností nemožno chápať inak ako štátom garantované rozkradnutie majetku židovskej komunity, je to dôkaz porušenia jedného zo základných ľudských práv – práva na vlastníctvo. Autor konštatuje, že arizácie boli prvým krokom k deportáciám a likvidácii židovského obyvateľstva, ktoré sa po pauperizácii stalo ťarchou pre štát.
Kamenec, ktorý sa dlhé roky venuje židovskej problematike v období Slovenského štátu. Reflektuje arizácie, ich priebeh a výsledky, poukazuje na niektoré javy, okolnosti a súvislosti z pohľadu väčšinovej spoločnosti. Približuje ľudské osudy a ich správanie sa v kritickom vojnovom období, ale na záver dodáva, že na arizačný proces sa nestačí pozerať iba cez dobové javy z rokov 1939 – 1945. Ten podľa Ivana Kamenca totiž na celé desaťročia poznamenal právne a morálne zmýšľanie a cítenie väčšinovej spoločnosti, ktorá opäť pasívne, apaticky, niekedy aj so zadosťučinením prijímala také udalosti, ako boli povojnové protižidovské výtržnosti, kolektívne odnímanie politických, hospodárskych a občianskych práv tunajším obyvateľom národnostných menšín (Nemci, Maďari), ako aj „znárodňovanie“ po roku 1948 na základe ideologických triednych pozícií. Aj rozkrádanie štátu po roku 1989 pod rúškom privatizácie svedčí podľa Ivana Kamenca o katastrofálne nízkom právnom, občianskom a morálnom vedomí obyvateľstva. Na záver si kladie otázku, či táto deštrukcia nezačala u nás práve arizačným procesom v období 2. svetovej vojny a či si súčasná spoločnosť dostatočne uvedomuje túto skutočnosť.

Konkrétne príklady poukazujúce na prominentných arizátorov v okrese Banská Bystrica prináša vo svojom príspevku Michala Lônčíková. Aj ona podčiarkuje, že antisemitizmus sa postupne stal hnacím motorom vylučovania Židov z verejného života a vidina možnosti nadobudnúť si ľahko majetok dokázala zaslepiť mnohé oči a privrieť ústa potenciálnych kritikov režimu. Významnú úlohu tu zohrala „štátna reklama na krádež“, ako autorka nazvala masívnu propagandu, ktorá vyzývala obyvateľstvo uchádzať sa o židovský majetok. No nie všetci si boli rovní. Niektorí boli rovnejší, a tak sa vytvárala živná pôda pre korupciu. V spomínanom okrese Banská Bystrica sa vtedajší najväčší záujem arizátorov točil okolo drevárskeho priemyslu. Prakticky od vyhlásenia autonómie Slovenska sa začal boj o „národný“ charakter tohto priemyselného odvetvia. Nemenej atraktívna bola možnosť arizovať židovské domy a byty. Túžba po zlepšení životnej úrovne neboli cudzie ani politickým a režimovým prominentom, pričom ich profil zavážil pri rozhodovaní. Autorka v resumé pripomína, že spolupáchateľstvo na štátnej krádeži sa začínalo čajovými súpravami a vázami, no k tým skutočne prosperujúcim firmám a lepším adresám sa väčšinou dostávala úzka skupina vyvolených, protežantov HSĽS.
Môj dôvetok z dnešných dní: nedávno som pripravovala reprint významnej, a pre nás Nitranov, vzácnej hagady, ktorá pôvodne vyšla v roku 1934. Hebrejské texty do slovenčiny preložil gymnaziálny profesor Vladimír Wetzler, knihu posúdil a predslov k nej napísal neologický rabín Alojz Schweiger. O rabínovi Schweigerovi máme informácie, o Wetzlerovi nie. Hľadala som v archíve, aj na internete: našla som o ňom iba jednu zmienku: kto bol arizátorom jeho papiernictva...

Druhá časť konferencie bola venovaná umeleckému stvárneniu povojnového obdobia. Témou postholokaustu v stredoeurópskom umení zaujala poslucháčov prof. PhDr. Marta Žilková, PhD. Vo svojejprezentácii o osudoch židovského obyvateľstva po 2. svetovej vojne autorka sprostredkovala poznatky o dobovom antisemitizme a jeho rôznych obdobách a vlnách a kládla otázku: „Ako sa mohlo stať, že ľudské trosky, vracajúce sa z koncentračných táborov, vyvolávali v domácom obyvateľstve skôr nenávisť ako ľútosť?“ Antisemitizmus, vybičovaný vojnou a Hitlerovou ideológiou neskončil spolu s podpisom kapitulácie Nemecka, ale žil naďalej v inej podobe. V každej krajine inak. Umenie reflektovalo túto skutočnosť, ktorá sa odrazila v odborných, ale aj prozaických, dramatických a filmových dielach. Autori hľadali odpoveď na otázku, prečo sa za všetko zlo viní židovské obyvateľstvo, už aj tak ťažko skúšané a zdecimované vojnou. Prináša pohľad na diela významného autora rozhlasovej tvorby, literatúry faktu, poézie, no najmä románopisca Antona Baláža a jeho diela Transporty nádeje a Krajina zabudnutia. Píše o stretnutiach so sestrami Pavla-Pesy a Eugénia-Nelly Schreiberové, ktoré boli v prvom transporte tisícky slovenských židovských dievčat do Osvienčimu a podarilo sa im tento najväčší nacistický tábor smrti prežiť. Konanie a vzťahy postáv sa často opierajú o realitu, autor vyjadruje pocity, názory protagonistov, ktoré v mnohých ohľadoch nadobúdajú všeobecnú platnosť: „Viem, že som tu navyše,“ hovorí románová postava Miriam, keď odchádza zo Slovenska. „Stále sme všade navyše. Ani naše utrpenie na tom nič nezmenilo.“ Pôsobivý bol aj autorský náhľad Antona Baláža na osudy hrdinov jeho románu Krajina zabudnutia, ktorý sa zrodil na základe osobného stretnutia s ľuďmi, ktorí prešli táborom smrti Osvienčim.
Môj dôvetok z dneška: z rozprávania rodičov, ktorí prešli Osvienčimom a nútenými prácami a svokrovcov, skrývajúcich sa u sedliakov v Malom Záluží viem, že po návrate „stretávali“ na ulici svoje šatstvo a počúvali poznámku: viacerí ste sa vrátili, ako vás odviezli...

Literárny vedec prof. Tibor Žilka nazval svoju prednášku parafrázou Marquezovho diela Láska v čase (morálnej) cholery, pretože práve toto slovné spojenie vystihuje podľa neho podstatu doby, keď sa nenávisť šírila ako infekcia, ústiaca do masového vraždenia. V čase, keď sa na Slovensku znova šíri xenofóbia, vznikajú diela, ktoré umeleckým alebo dokumentárnym spôsobom zachytávajú hrôzy holokaustu alebo povojnového prenasledovania židov. Tibor Žilka sa pýta, ako táto nebezpečná infekčná choroba nenávisti a netolerancie, vyúsťujúca do masového vraždenia, stála pri vzniku literárneho diela Milana Richtera, próz Antona Baláža či pôsobivého románu Denisy Fulmekovej Konvália – Zakázaná láska Rudolfa Dilonga. Rodinný román, ktorý približuje pohnutý osud „nerovnej“ dvojice, židovského dievčaťa Valérie a františkánskeho kňaza, je dôkazom toho, ako dejiny hýbu životom jednotlivca a aké absurdity vytvára totalita. Nevraviac o morálnej rovine, ktorá sa prelína celým románom.

Téma osobnej identity a jej hľadania je náplňou príspevku Magdalény Hrbácsek, organizačnej garantky konferencie, ktorá ako prekladateľka novely spisovateľky Andrey Coddington Židovka, sa zameriava na hľadanie osobnej identity hrdinky. Núka sa tu predstavenie archetypu židovskej ženy. Hlavná hrdinka rozpráva svoj životný príbeh, stigmatizovaný holokaustom. Dievča sa narodí do povojnového obdobia, kde prežíva traumu predkov, najmä matky, ktorí ho prežili. Deje sa uskutočňujú v troch rovinách, v obraze ženy, súkromnej sféry a verejnosti, pričom sa forma života v domácom prostredí, spoločenské pozadie či predsudky vzájomne prelínajú. Príbeh, popretkávaný starozákonnými citátmi, prináša aj pohľad do tradičnej židovskej domácnosti, ktorý vrcholí príchodom najsvätejšieho dňa židov, soboty, ktorá je pre židovskú ženu ústredným motívom. V diele sa vynára obraz ženy, ktorá svoju identitu hľadá v rámci toho, čo zdedila po predkoch, toho, čo jej ponúka spoločnosť a vlastného rozhodnutia.
Môj dôvetok zo súčasnosti: my, deti rodičov, ktorí prežili šoa, sme tiež hľadali svoju identitu. U niekoho prevládla domáca výchova, a tak sa židovstvo zachovalo, u iného zas pokus zaradiť sa do spoločnosti a neodlišovať sa od väčšiny... a deti a vnúčatá druhej skupiny dnes hľadajú svoje korene...

Zborník je doplnený dvojjazyčnou literárnou prílohou s úryvkami z Fulmekovej Konválie, Coddingtonovej Židovky a úvah Milana Richtera. V tej s názvom Kvark a syndróm nepohladkanej ruky čítam: „Mnohí z nás, ktorých starí rodičia či rodičia už nežijú, mali a majú ten pocit, že niečo opomenuli, niečo nestihli. A vyčítajú to buď sebe, alebo okolnostiam. Čo všetko ešte mali mame či otcovi povedať, na čo sa spýtať? Nestihli povedať, ako majú starkú či starkého radi, nestihli sa mame poďakovať za všetko jej odriekanie... A bolo na to priestoru a času, kým rodičia žili, veru dosť... Áno mnohí z nás.... vychádzajúc z presvedčenia, že to, čo sme nezažili v skutočnosti, môžeme zažiť prostredníctvom umenia, som si zrazu našiel v tom chaose pred nástupom do transportu aj miesto pre seba: stal som sa kvarkom a bolo mi dopriate pohladkať na rozlúčku ruky starých rodičov, ktoré ma nikdy v tom skutočnom živote nepohladkajú.“ Milan Richter to povedal aj za mňa. Verím, že (aj) prostredníctvom podujatí takého druhu, ako sú konferencie Židovský fenomén v stredoeurópskom kontexte na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, bude naša spoločnosť o kúsok bližšie k tolerancii a humánnosti, ktorú tento európsky región, ale nielen on, tak preveľmi potrebuje.   
Katarína Potoková     
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky