Leto na
poetickom nádvorí
Môžem sa opäť v duchu ponoriť, a hneď niekoľkokrát do
vôd, ktoré zaplavili atmosféru tohto leta v bratislavskom Starom meste, na
nádvorí knižnice s vchodom priamo pod
schodmi z Kapucínskej na Klariskú.
Ponorenie ako kúpeľ v priestore čistého zážitku, keď je presiahnuté to
časom ohraničené prítomno nadčasovým
jestvovaním. V jednom priestore "od
brány k stromu", ktorý sa javí byť nekonečným.
Takým
sa ukázalo nádvorie Mestskej knižnice v Bratislave na Kapucínskej č. 16 počas
dvoch podvečerov – literárnom a hudobno-poetickom. Vlastne hudobné boli v skutočnosti oba
podvečery - „Štefánik“ 7. augusta a „Romboid“ 21. augusta , a poskytli tak publiku viacrozmerný zážitok na plne
obsadenom nádvorí.
Podujatie
Štefánik zorganizoval Klub nezávislých spisovateľov a pozvanie prijali traja
autori literárnych diel o M. R. Štefánikovi, členovia KNS – Dagmar Inštitorisová, Mariana Čengel
Solčanská a Anton Baláž. Dagmar Inštitorisová,
ktorá podujatie aj moderovala, predstavila M. R. Štefánika cez optiku
teatrologičky tak, ako to čierne na bielom zachytila vo svojej monografii Milan
Rastislav Štefánik v dramatickej tvorbe na Slovensku a v Čechách. Úprimne
vyznela výpoveď Mariany Čengel Solčanskej o tvorbe románu Generál M. R.
Štefánik, keď z príbehu
"dobrého a dokonalého" Štefánika
vytvorila dramatický konflikt v záujme čitateľskej pútavosti. Touto úprimnosťou umožnila preniesť sa cez
podozrenie zo senzáciechtivosti autorky skôr k snahe o prebudenie záujmu o
osobnosť M. R. Š. aj pre širšiu čitateľskú verejnosť. Obe autorky priznali, že nielen pri tvorbe
diel, ale aj v každom momente ich prezentácie sú opäť vtiahnuté do príbehu Štefánika,
ktorý asi nikoho, kto sa ním začne zaoberať, len tak nepustí. V kontexte so
slovami oboch autoriek napokon veľmi zarezonovalo osobné vyznanie Tonka Baláža, sústredeného na
Štefánika v Paríži, keď prehovoril o úcte Štefánikovej aj svojej
generácie slovenských mužov k žene prostredníctvom hlboko zakorenenej úcty k
svojim matkám. V momente, keď dopadli na Štefánika "hviezdy – hvizdy"
hudobného hosťa a básnika Erika Markoviča, synergia bola dokonalá. Vďaka, prvá
voda živá, ktorá trvá.
21.
august – duch mesta sa nenechal oklamať ani prehovoriť, vydal svoje neviditeľné
svedectvo aj po päťdesiatich rokoch. V nezvyčajnom tichu mesta prezidentka
položila kvety k pamätnej tabuli na
Hlavnej pošte, v Slovak pube išla hudba zo šesťdesiatych rokov a nebolo treba
ani veľa slov. O 17. hodine Asociácia
organizácií spisovateľov Slovenska v spolupráci s Klubom nezávislých
spisovateľov začala na nádvorí knižnice krásnu akciu – Romboid – prezentácia
časopisu. Duch mesta sa sem celkom premiestnil, sústredil, a bol nielen v úvodnej spomienke, ale po celý večer.
Igor
Hochel, šéfredaktor Romboidu, si tentokrát vybral aj úlohu moderátora, citlivo
viedol hovorené slovo pomedzi hudobný sprievod. Predstavil Romboid cez jeho históriu, bývalých
šéfredaktorov, bývalých i terajších členov redakčnej rady, bývalých a najmä
súčasných autorov.
Ján Zambor a Marián Milčák pridávali do romboidovskej mozaiky
svoj diel, na ktorý sa sypal trblietajúci piesok z hviezd –
piesní – básní Erika Markoviča.
Aby do zvuku strún harfy Emílie
Nádlerovej nakoniec hlboko
zarezonovali Jankove a Mariánove slová o
prítomnom bytí a o nosení svetla, o
kráse tohto okamžiku, keď môže byť a je
čítaná a vypočutá báseň. Vďaka vám
všetkým – vďaka tebe, druhá voda živá.
Tretia
bola živá voda ticha. Sedeli sme spolu na nádvorí pod tým vysokým krásnym
stromom s Erikom Ondrejičkom a Jurajom Turtevom a načierali so všetkými tvárou
v tvár z vtáčích napájadiel, ukrytých v priehlbinkách kameňov i v listoch
zeleného stromu. Aký bol tento podvečer pre poslucháča či diváka, to necháme na
jeho reflexii, ale pre nás bol 27. august, ten teplý letný večer na jednom z
najkrajších miest tohto mesta, určite nezabudnuteľný a neopakovateľný.
Vďaka všetkým, ktorý nám to umožnili.
Judita Kaššovicová