PodrackaTimrava2 - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Prejsť cez kalich
(úryvok z doslovu ku knihe Timrava vo výbere Dany Podrackej)

Písaním chcela Timrava dospieť do katarzie – do očistca žitého aj mysleného života, života, aký by mohol byť, ale zisťuje, že katarzia nestačí. „Divosť“ musí byť transformovaná, inak neprejde cez kalich.
Timrava nespájala divosť s tým, s čím sa spájala odjakživa: s divokosťou prírody, so zmyselnosťou tela, nespútanosťou zvieraťa či živlu. Chce ju preniesť do sféry ideí, ktoré v sebe nesú jej postavy. Nesú ich, ale nedokážu ich premieňať v sebe samých. Napriek tomu „divá idea“ je taký duchovný priestor, ktorý vytvárajú skutočne slobodní ľudia.
 
Bazálnou „divou“ myšlienkou o nej samej bola predstava, akú mali o nej nielen v jej rodine, ale aj farníci a dedinčania. Je všeobecne známe, že každá dievka potrebuje ženícha, aby bola „na poriadku“ nielen podľa tela, ale aj podľa zvyklostí. Timrava už ako 17-ročná prehlásila, že sa nevydá. Za ako 23-ročnou má prísť na pytačky prvý nápadník, syn otcovho priateľa, farár zo Závadky Štefan Algöver. Potenciálny mladoženích zapriahne a ide na vohľady. Na polceste ho zastihla prietrž mračien. V silnej búrke tak zmokol, že obrátil záprah a vrátil sa domov. Z pytača sa stal zmok. V Timrave skrsla bazálna „divá“ nedôvera voči všetkým ďalším pytačom. Všetkých svojich pytačov „vyriešila“ cez postavu Viery Javorčíkovej z novely Všetko za národ, aby tak uzavrela oblúk od svojej prvotiny Za koho ísť.
Spolu so svojou kamarátkou idú v prestrojení na svadbu do susednej dediny. Znie to skutočne „divo“, ale Viera alias Božena alias Timrava ide na pomyselnú svadbu s vlastným národom. Nejde medzi „poddaných“ a nemá ani prsteň ako kráľovná Alžbeta, ktorému sa hovorilo „svadobný prsteň Anglicka“. Má iba túžbu spoznať svoj ľud, vypočuť si jeho reč, oboznámiť sa in medias res s jeho ťarchami a radosťami.
 
V európskom kontexte by sme Timravu mohli priradiť k myšlienkovým prúdom reprezentovaným v severskej literatúre švédskou spisovateľkou Selmou Lagerlöfovou, prvou nositeľkou Nobelovej ceny za literatúru (1909) v ženskom písaní. Spája ich nielen približne rovnaký generačný čas, ale najmä humanistická viera v človeka.
V postavách, „kričiacich“ do spoločenstva svoju osudovú rozorvanosť je obsiahnutá túžba po vnútornom zjednotení, po plnosti a celistvosti. Mnohé, najmä ženské postavy, sú zaťažené nemožnosťou zložiť zo seba svoj kríž a vykročiť vlastnou cestou, cestou samostatnosti, ktorá uviazla kdesi v mladosti; k žiarivej vízii tvorivého sebahľadania sa však nedokážu vrátiť. Stratili ju pod vplyvom životných okolností, ocitajúc sa medzi scyllou a charybdou doby, sociálneho statusu a individuálneho osudu.
V Timrave sa pre mňa skrýva niečo samoobnoviteľné, čo nachádza svoj tvar v každej dobe. Jej bytie v jazyku ako nástroji obnovy, sebaočisťovania i povstávania v nových kontextoch hádam najpresnejšie vyjadruje citát ruského literárneho vedca a teoretika kultúry Michaila Michajloviča Bachtina: „Každý obsah, ktorý bol vložený do literatúry, bude raz vzkriesený.“ To, že ju čítame po sto päťdesiatich rokoch od jej narodenia, je jedným z dôkazov takéhoto bytia v jazyku.
 
 
Dana Podracká
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky