Podracka Lichnerova - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Verím v lásku, pretože je to nezmyselné
Reflexia románu Rút Lichnerovej Hostina

Od prečítania Lichnerovej románu Hostina si kladiem otázku, prečo bola dcéra Iry Walnerovej, Kornis, zavraždená. A to mytologicky drastickým spôsobom, tak trochu na spôsob Caligulu, ktorý tiež vyrezal z tela svojej tehotnej sestry Drusilly dieťa a zjedol ho, aby sa stal bohom. Koronis zomrela podobne. Hoci jej dieťa, vyrezané z lona, prežilo. Koronis zasiahol luk jej manžela Bela, a keď bola nadobro prebodnutá ako motýľ, istý Gunár vyrezal dieťa, vykonal, čo vykonať mal, a istý Hermessy (nomen omen) zakrútil chlapčeka namiesto povojníčka do dresu streleckého klubu.

Prikláňam sa k výkladu sv. Augustína, ktorý samovraždu chápal ako protizákonný akt, identický s vraždou. Literárnu myšlienku o smrti Koronis by som v súlade s povedaným rozvíjala tým smerom, že ak mohlo dôjsť k takejto vražde, dá sa na celý jej akt pozerať aj ako na akt samovraždy, kde obeť bola zabitá, ale vrah už predtým uskutočnil samovraždu na sebe samom, cez smrť duše. Má smrť duše svoj príbeh? Konzumné príbehy sú v podstate bezpríbehové, podobajú sa na seba ako Kain na Kaina; možno preto Lichnerová siahla po mýte, aby jej vypomohol vytvoriť kostru príbehu. Smrť duše je sivá a nenápadná, opierajúca sa o pocit vlastnej dôležitosti. Smrť duše je samovražda na dlhé trate, ktorá môže ústiť do vraždy.

Podľa Alberta Camusa v eseji Mýtus o Sizyfovi (1942) je samovražda odpoveďou na absurditu sveta: je súhlasom s absurditou. Predpokladajme, že onou absurditou, ktorú všetci žijeme, je konzumný svet, prešpikovaný aj technológiami, ktoré na jednej strane urýchľujú tok informácií, no na druhej strane stierajú hranicu medzi reálnym a virtuálnym. Mýtus patrí do sféry virtus. Má sa v ňom prejaviť zdatnosť, cnosť a statočnosť hrdinu. V Lichnerovej románe Hostina sa virtus prenáša na obeť, na Koronis. V konzumnom svete sa aj smrť môže stať len gestom, ikonou na obrazovke priestoru (napríklad záhrady) či vyprázdňujúcim sa obsahom niekde na pomedzí mať a byť, mať a nebyť. Krehká hranica medzi reálnym a nereálnym je ako tenký ľad, na ktorom sa dá ľahko vhupnúť do inej signatúry hodnôt. Patrí k nej aj nenáležité rozhodovanie o živote tých druhých; akoby právo na život patrilo silnejším, arogantnejším, bohatším či pyšnejším, tým, ktorí si so všetkým poradia ľahko - ako s "tovarom".

Rút Lichnerová nás svojím románom Hostina upozorňuje na to, že sizyfovský mýtus sa v 21. storočí presunul z vonkajšieho sveta aj do vnútorných svetov, do najintímnejších psycho-duchovných priestorov. Omračuje ma skutočnosť, že aj vnútorné svety vymierajú a že súhlas s absurditou, prenesenou dovnútra, je do istej miery súhlasom so samovraždou/vraždou vlastnej duše. Výnimkou by mala byť Koronis, dcéra Iry Walnerovej, ktorá hľadá lásku ako odklínaciu formulku nielen pre seba, ale aj pre rodinu, a v širšom zmysle pre spoločenstvo, v ktorom žije. Ale aj táto snaha sa ukazuje byť utopická. Je absurdné žiadať od toho, kto necíti, aby cítil, len tak, pre šém slova. Je absurdné nádejať sa, že sa tak stane, lebo konzumné spoločenstvo je spoločenstvom postupného vysychania duší jednotlivcov ako šiatra zo šagrénovej kože. Celkom mu postačí vášeň bez zodpovednosti, vzťah bez lásky, sex bez duše. Dôvod, prečo nechceme cítiť, ale chceme radšej konzumovať, spočíva v tom, že živá duša pociťuje tragickosť sveta a temnotu srdca v ňom. Konzumnému človeku sa nechce prechádzať temnou nocou za svetlom, lebo je to absurdné, lebo je to duchovne namáhavé. Vyžaduje si to zaangažovanosť celého človeka. Je ľahšie "obliecť sa" napríklad do mýtu a prijať rolu napríklad Apolóna, trénovať streľbu zo strieborného luku, ako to robí Belo, svalnatý krásavec a manžel Koronis, mať členstvo vo svojom klube.

Moje osobné čítanie Hostiny má trasovanie cez postavu Koronis. V rozhovore s Vladimírom Petríkom Rút Lichnerová napísala: "Aj keď sa to v texte vyjavuje paradoxom a túžba po láske vedie k tragickému koncu, zmysel má každý okamih, ktorý svojím prežívaním presahuje k transcendentnu." Autorka priznáva životu transcendentálnu krásu a ako protipól mu nastavila pravdu. Touto pravdou je aj krutosť ideológie; Lichnerová dáva istý diel viny aj konzumnému materializmu ako nástroju vymývania transcendentna z ľudského vedomia.

Keď Ira Walnerová začína rozprávať svoj príbeh, chce "nechať za sebou nepravdivé". Taká je hneď prvá veta z Hostiny. Už od šiestich rokov Ira šípila, že nie je dobre byť Walnerovou. Učitelia z hudobnej školy sa smiali na "tom" Walnerovi, ktorému na 1. mája, keď mali vypustiť holubice mieru, uleteli papagáje. Čítame: "Námestie bolo plné ľudí a on cez okno vykrikoval: Do kieho psieho zadku letíte, Jekaterina Sergejevna, Igor Vasilievič! Vráťte sa! Papagáje obleteli námestie a sledované očami mohutného davu sa vrátili a pristáli na Walnerovom ramene." (str. 61) Zatvorili ho a vo väzení strávil celých trinásť rokov. Táto udalosť s Iriným otcom ju samu poznačila už v detstve, a len o mnoho rokov neskôr vytvorila vyšší stupeň pravdy: "prenasledovaní sú prenasledovaní nevinne." Zrkadlom pravdivosti tohto poznania je dcéra Iry Walnerovej, Koronis. S Koronis sa oženil Belo, ktorý vždy a vo všetkom uprednostňuje svoju matku Šarlotu. Belo zmenil svojej manželke meno; z Koronis na Koru. V oblasti semiotiky by sme to mohli chápať aj ako "dehonestáciu" latinského významu slova coronis (koruna) na predložku cora (pred). Belo zmenil korunu na niečo, čo je pred korunou. Z Koronis zostalo len "koré", dievča, čo znamená "akékoľvek dievča; jedno z mnohých".

Kora nepociťuje výlučnosť vo vzťahu a to ju prenasleduje. Spoznáva novú pravdu o sebe: s Belom nikdy nebude Koronis. Bude iba Kora, jedna z mnohých, po ktorých Belo túži alebo bude túžiť; "s dlaňou na jej zadku ju tlačí hore drevenými schodmi k spálni, kde Kora blčí chladným plameňom, ktorý nespôsobil Belo, ale chce zistiť, kde sa nabral ten plameň, ktorý vydáva jasavé svetlo, no pri milovaní chladí, preto akt lásky musí Belo opakovať, až po samé dno Koru milovať a počas milovania ju spoznať alebo aspoň rozkúskovať či rozobrať na súčiastky, ako malí chlapci rozoberajú budík, aby videli, čo hýbe ručičkami."(str. 86) Chladný plameň je Kora, nie Koronis. Budík, rozoberaný na súčiastky, pripomína mechanické milovanie, strojček na vášeň, holú pravdu o vzťahu.

Kora sa obáva, že má v sebe niečo rimbaudovské. Bojí sa, že má "Rimbaudovu zlú krv, že jej nič nie je sväté". Dokonca aj keď hrá v hudobnej škole, stráca samu seba, lebo ona v tej hudbe nie je - je v nej to, čo chcú tí druhí. Kora sa bojí, že "nemá Rimbaudovu vytrvalosť vzdorovať", to značí, nemôže ani sama sebe zaručiť, čo sa s ňou stane. Už nemá uzdu svojho života v rukách. A bojí sa, že bez lásky je človek smiešny, odsúdený k mukám ako Rimbaud. Mottom Lichnerovej románu je dvojveršie z básne Arthura Rimbauda Pieseň najvyššej veže: "Kiež príde čas, kiež príde čas / a srdce vzplanie láskou zas." (frontispis) Akou láskou? Tou pozemskou, alebo tou nadpozemskou, do ktorej sa dá preskočiť zo smrti?
Sme bytosti, ktoré sa premieňajú, tak to aspoň platilo po stáročia; premieňame sa cez tajomstvo vzťahov, ktoré spolu vzájomne vytvárame. Toto tajomstvo je aj Božia pozvánka na pochopenie lásky v nás, ale aj pravdy o nás. Lichnerová nám pripomína v podstate jedinú správnu odpoveď: Vnútorný svet sa môže stať absurdným, ak nie je prepojený s vonkajším svetom - tvorivou láskou.
Ak teda Kora nenájde Koronis, ktorou bola kedysi, v predobraze, ocitne sa v ohrození. Sama sa spolieha na umenie - umenie dokáže prepájať svety, dávať im tvár. To, čo nie je láska, môže mať masku. Kora preto "nemá rada eštebákov", ich "iné" mená ako Ochranca a Fyzik, Kazateľ, Historik či Minerál, mená, ktoré našla v Rudej kráve. Prekážajú jej "ksichty, čo nemajú tvár". Kora nemá rada ľudí bez tváre, lebo sa bojí, že stráca vlastnú tvár. Pristihuje sa pri tom čoraz častejšie, keď preberá Belove slová, dokonca opakuje celé jeho vety, preberá aj dikciu a melódiu jeho reči. A nielen to. Kora stále viac času trávi prípravou jedla pre Bela a "vlastná duša jej uniká". Dobre vie, že "mať svoj obraz" je dôležité: "Mať svoju predstavu o sebe. Byť si istá svojím obrazom v istom rámci."(str. 140)V tomto bode považujem Lichnerovej románové myslenie za mimoriadne vydarený obraz toho, ako sa musíme takmer voslep trafiť do svojho predobrazu a stotožniť sa s ním; inak stratíme svoju vnútornú tvár, svoju slobodu. V podivuhodnom oblúku to pripomína román Bratislavský satyr Ivana Čičmanca, ktorý vidí jasnú súvislosť medzi patriarchálnym modelom spoločnosti s jeho kultom biologickej plodnosti a fašizujúcimi tendenciami v politickej oblasti. Začína sa to v malom, tam, kde je všetko iné dôležitejšie ako jednotlivý človek - a to je zaručená cesta do pekla.

V hľadaní tváre Lichnerová nadväzuje na Johanidesovo "zarámované nič", ktoré si všimla v jednej jeho poviedke z knihy Dedičný červotoč. Vražda/samovražda Kory by sa dala chápať aj v línii dedičného hriechu, ako dôsledok neodkomunikovaných problémov rodov, ako hriech nevypovedaného, ktorý sa dedí z generácie na generáciu. Rod Walnerovcov vychoval ušľachtilú Koronis, ale iný rod, iná, t. j. Belova dedičná línia, nepotrebovala Koronis s jej psychickým obrazom. Stačila im Kora, najčastejšie sa opakujúci variant "jednej z mnohých", variant, s ktorým majú najviac skúseností. "Belo dokázal odpustiť všetkým všetko, iba Korino hľadanie lásky nie. Čo má čo hľadať, snoriť, behať, pelešiť sa, azda sa aj pelešila, keď je tu on, lukostrelec so strieborným lukom, s tulcom plným šípov a ostrými hrotmi, jej manžel."(str. 191). V poslednom období Korinho života sa na scéne objavuje Edo Kníška (čítaj aj: knižka), zabávač na hostinách. "Keď išlo o Eda, Kore sa všetko javilo bez poškvrny. Pri Edovi nespájala lásku s hriechom. Pri ňom prichádzala na to, že človek je šťastný, keď je identický s tým, čo robí." (str. 175) Ale keď sa v Kore začne prebúdzať variant úžasu, sľubujúci niečo nové, stačí detail, aby pretrhol krehké puto. Tým detailom je postava inej ženy, prekračujúcej Edov prah.

V závere románu si Kora kladie otázku: "Má zmysel hostina pre jedného hosťa? Môže sa z nej tešiť?" (str. 183) Kora dáva paradoxne - svojou vraždou/samovraždou - kladnú odpoveď na túto otázku. Áno, aj hostina pre jedného hosťa má zmysel. Tak ako smrť, aj láska môže byť "single". Aj vtedy, keď sa dá do pohybu postupnosť: smrť duše, samovražda, vražda. V celom tom podivuhodnom prelínaní sa formy ich do formy er, až do nous.

Život môžeme chápať ako dve krajné možnosti: buď ako zázrak, ktorý sa obnovuje, alebo ako absurditu, pretože všetko sa končí smrťou. V oboch prístupoch zabúdame na to, že napriek všetkému život je dar a existuje, a je na nás, či ho chceme rozvíjať. Ak Kora dala svojím spôsobom súhlas na samovraždu/vraždu, paradoxne prijala vieru v lásku v smrti, aby sa naplnilo: Credo quia absurdum est. Verím, pretože je to nezmyselné. Ale v prípade Koronis by sme mohli povedať aj inak: Verím v lásku, pretože je to nezmyselné.

Dana Podracká

(Príspevok odznel v rámci kritických reflexii tvorby našich členov na klubovom stretnutí 9. marca 2016)



Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky