Maliti_Ukazka - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

2020
Eva Maliti Fraňová: úryvok z rozpísanej tvorby
 
Milí priatelia, rada využívam možnosť predstaviť na našej webovej stránke krátku ukážku z prózy, ktorú som písala od vlaňajška a ešte stále na nej pracujem. Príbeh muža a ženy, grófa Pavla Pálffyho a francúzskej spisovateľky Louise Vilmorinovej, sa odohráva na pozadí predvojnoých a vojnových dejín Slovenska konca 30. a začiatku 40. rokov minulého storočia.

Bielu vežu kaštieľa uvidela už z diaľky. A potom, keď prešli autom topoľovou alejou, minuli bránu a ocitli sa v parku – pred očami sa jej vynoril kaštieľ, snehobiely, čistý, stál na neveľkej vyvýšenine uprostred. Naozaj jej pripomínal niektorý francúzsky zámoček na Loire – Paul jej to ešte predtým hovoril, vežu kaštieľa vraj odkopírovali z chateu La Signeurie-de Launay. Jeho otec dal kaštieľ postaviť desať rokov pred koncom 19. storočia podľa vzorov francúzskych a talianskych renesančných zámkov, ale išlo mu o voľné napodobňovanie, jeho zámerom bolo vytvoriť čarovné štýlové spletenie. Auto zastalo na nádvorí a oni vystúpili. Spočiatku ju zarazila tíš, čo tu vládla, hoci cítila, že sa v sekunde rozdrobí do zvukov, ktoré asi ešte nevnímala... A náhle akoby sa jej otvoril iný sluch, začula nesmelé zaštebotanie vtáka. A vzápätí ďalšie a ďalšie. Hneď sa ozvali ľudské hlasy, patrili služobníctvu, ktoré na čele so správcom úctivo stálo pred vchodom, pozdĺž balustrád z oboch strán vstupného schodiska. Paul všetkých zdravil a každého zvlášť jej predstavil, chyžné a kuchárky pred ňou strúhali pukerlíky, chlapi sa klaňali po pás. Len správca, ktorý bol Nemec, ju zdravil úklonom hlavy, potom si podali ruky a zoznámili sa. Nepredstieraný, až sakrálny obdiv prejavovaný k Paulovi, ako k veľkému pohanskému idolu, ju prekvapil, bolo to niečo, s čím sa doma nestretávala, vzťahy medzi panstvom a služobníctvom boli vo Francúzsku slobodnejšie a možno pragmatickejšie, stará veľká revolúcia spravila svoje... Vošli do vestibulu, zvrchníky odložili na veľký stôl. Paul sa naklonil k správcovi, ktorý mu niečo vravel, potom sa otočil k nej. Keď sa zložia a naobedujú, sú pozvaní na vystúpenie, Budmeričania pripravili na ich počesť uvítací program. Všetko bolo pre ňu prekvapujúce, kládla si otázku, čo jej prekvapenia prinesú do života? A čo ju asi ešte čaká?   
 
Vystupovala pomaly po mäkkom behúni nahor po zatočenom schodisku, najprv s Paulom, ale ten zrazu odbehol a ona išla sama. V duchu rátala schodík po schodíku, schodíkov bolo veľa, napočítala ich až tridsaťdeväť. Na konci zastala, chytila sa zábradlia, pozrela dolu, v kruhovom priezore bolo vidieť prízemie, kde stál Paul, dával práve inštrukcie správcovi. Zatvorila na chvíľku oči a vzápätí ich otvorila. Obklopila ju nádhera šľachtického sídla s portrétmi predkov, zavesených na stenách. Predkovia na ňu upierali mĺkve pohľady, akoby sa pýtali, čo tu chce? Sama nevedela, čo vlastne chce.
 
Medzitým sa Paul zjavil.
 
Pošepkala mu: „Oni sú nevoľníci?“
 
„Kto?“ pozrel nechápavo na obrazy.
 
„Sluhovia.“
 
Zasmial sa: „Prečo?“
 
„Sú veľmi úslužní...“ povedala.  
 
„Ale nie,“ pokrútil hlavou. Objasnil jej, že nevoľníctvo tu bolo zrušené ešte za Rakúska-Uhorska v 18. storočí, zrušil ho osvietenský reformátor cisár Jozef II., brat Márie Antoinetty, popravenej francúzskej kráľovnej. „Žiadni nevoľníci, oni sú proste takí, robotní a bohabojní, ako vravieval môj otec. Napokon, som ich chlebodarca. Otca mali veľmi radi a mňa tiež. Aj ja ich mám rád, niektorých poznám už od detstva, rástol som pri nich. Pre mňa sú ako rodina.“
 
„Sú to Slováci?“ zaujímala sa.
 
„Tu žijú Slováci, aj kraj je slovenský, je to Slovensko. V Budmericiach bývali Slováci odjakživa, v starých dokumentoch sa píše, že obyvateľstvo používa český jazyk, čím je samozrejme myslená slovenčina, vtedy sa jej tak hovorilo,“ povedal.
 
Neskôr jej porozprával o Slovákoch viac, o ich mentalite... Vravel, že krajina je už takmer dvadsať rokov súčasťou Československa, ktoré vzniklo po rozpade Rakúsko-Uhorska. Ale napriek tomu sú podľa neho Slováci mentálne bližší svojim južným susedom Maďarom, než západným slovanským príbuzným Čechom, tisícročné spolunažívanie zanechalo stopy. Prejavuje sa to vo všeličom, aj v temperamente, aj v pohostinnosti, priam až orientálnej. Avšak na rozdiel od odmeraného a nezhovorčivého maďarského sedliaka má ten slovenský zmysel pre humor, rád sa smeje, v tom je asi blízky Čechovi. Louise si povedala, že je to sympatická črta a vždy, keď sa náhodou dostala do dolných priestorov určených služobníctvu, všímala si, ako sa medzi sebou prekárajú, žartujú, navzájom do seba zapárajú...
 
Spýtala sa ho, či je aj on Slovák?
 
„Ako sa to vezme, v tomto priestore šľachtické rody nemali presne vymedzené hranice, etnické, ani geografické a politické, určovali sa manželskými zväzkami, a tie sa spájali hlavne na základe mocenských záujmov. No určite v sebe mám nejakú slovenskú krv. Moji predkovia pochádzali z Čabradského vrchu, na juhu Stredného Slovenska, je tam starý hrad s osadou, bolo to tradične slovenské územie ešte za čias stredovekého Uhorského kráľovstva. Hrad bol vtedy vo vlastníctve rodu Bakóczovcov.... Pálffyovci sú s Bakóczovcami spojení, cez manželstvá, od nich pochádza aj náš  prídomok – Erdöd, čo znamená z Ardedu, je to mesto v Sedmohradsku. A ja mám v sedmohradských Karpatoch stále krásne poľovnícke revíry. Pôjdeme tam raz na poľovačku,“ dostal nápad.
 
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky