Kuzmikova - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Jana Kuzmíková: Štúr a Hurban: romantici v protikladoch?
(Pavol Parenička: Štúr a Hurban, myšlienka a čin. Martin : Matica slovenská, 2017)

Posledné tri roky nás zahŕňajú významnými výročiami, ktoré pobádajú k nebývalému množstvu konferencií, vydávaniu zborníkov i príležitostných publikácií. V práve prebiehajúcom roku stého výročia prvej ČSR a ďalších pamätných udalostí z 20. storočia vznikli mnohé spoločenskohistorické i literárnohistorické diela venované osmičkovým medzníkom slovenských dejín. Neinak to bolo v roku 2015, ktorý bol rokom dvojstého výročia  narodenia jednej z najvýznamnejších osobností moderných slovenských dejín Ľudovíta Štúra. Spomeňme z desiatok kníh a zborníkov aspoň titul Zatykač na Štúra Dany Podrackej, Štúr bedeker Daniela Heviera alebo kolektívnu publikáciu Štúr, štúrovci, romantici, obrodenci. Minuloročné dvojsté výročie narodenia ďalšieho významného slovenského dejateľa Jozefa Miloslava Hurbana už nebolo tak okázalo slávené a bohaté na knižnú produkciu, ale zarezonovala napríklad kniha Barbory Lauckej Všetci moji Hurbanovci (2017) alebo Jozef Miloslav Hurban – Osobnosť v spoločnosti a reflexii z dielne Historického ústavu SAV (2018).
 
K týmto knihám s kladným ohlasom môžeme priradiť aj prácu literárneho historika, biografistu, kulturológa a encyklopedistu Pavla Pareničku Štúr a Hurban, myšlienka a čin, ktorú v roku 2017 vydala Matica slovenská. Mohli by sme opäť hovoriť o príležitostnej publikácii, veď  29. októbra 2015 –  ako som spomenula – uplynulo 200 rokov od narodenia Ľudovíta  Štúra a 12. januára 2016 sme si pripomenuli 160 rokov od jeho tragického úmrtia. V nasledujúcom roku 2017 uplynulo 200 rokov od narodenia Jozefa Miloslava Hurbana (19. marca) a v aktuálnom roku 21. februára 2018 prešlo 130 rokov od jeho smrti. Pavol Parenička teda vydanie svojej knihy o Štúrovi a Hurbanovi načasoval veľmi príhodne. Hneď treba povedať aj to, že nejde len o výročiami motivovaný jednorazový záujem autora o život a dielo Štúra, Hurbana a celkové účinkovanie štúrovskej skupiny. Parenička sa našej romantickej generácii venuje dlhodobo, a to sa prejavuje aj na kvalite predmetnej knihy. Je to fundovaná práca, ale nie striktne vedecky podaná. Od prvých viet zaujme jej biograficko-esejistický štýl, odlišný od odborno-analytických štúdií a hesiel, ktoré podľa zúžených profesionálnych náhľadov nechávajú „živú“ osobnosť  spoločenského činiteľa bokom a sústreďujú sa temer výlučne na jeho výsledky či prínos do národných dejín. Pareničku však zaujíma aj tvorivá myseľ a povaha človeka-politika, revolucionára, spisovateľa.  Dobré poznanie týchto stránok osobností Štúra a Hurbana mu umožnilo stanoviť odvážnu koncepciu charakterizovania oboch týchto projektantov slovenského romantizmu, lebo ich predstavuje v netradične opozičných perspektívach. Za vyhranených rebelov v období literárneho romantizmu sú typicky považovaní Jonáš Záborský či z iného pohľadu Janko Kráľ. Preto od Štúra odlišovať, rozporovať Hurbana v takom rozsahu, ako to urobil P. Parenička, na to treba značné odborné poznanie aj odhodlanie. Hoci zároveň platí, že základné národné a buditeľské úsilia Štúra i Hurbana sa opierali o podobné idey a ideály a smerovali k rovnakým horizontom. Takisto je nepochybné, že oboch národovcov viazalo celoživotné nezištné priateľstvo, hoci Hurban – ako aj na základe dobových citátov viackrát pripomína Parenička – sa mnohým javil skôr ako vykonávateľ Štúrovej vôle a projektov.

Stošesťdesiatpäťstranová kniha má tridsať oddielov, respektíve kapitol s rovnakým rozvrhom. Najprv je v rámci vybranej témy alebo problému opísané stanovisko alebo aktivita Ľudovíta Štúra a následne sa v tom istom ľudskom či národnom priestore, na tom istom bojovom poli – pretože v drvivej väčšine okolností a udalostí naozaj išlo o boj –, prezentuje Hurbanov, väčšinou až prekvapujúco odlišný alebo aspoň paralelne samostatný názor, prístup alebo činnosť.  Vzápätí sa Parenička pokúša prostredníctvom všestrannejších spoločensko-kultúrnych hľadísk o isté zhrňujúce či syntetizujúce vyloženie nastolenej problematiky. Autor priznáva, že táto osnova je inšpirovaná Hegelovským konceptom tézy, antitézy a syntézy. Nie je to však jediná neskrývaná romantická stopa, ktorá tvaruje Pareničkovo písanie. Okrem formálnej a obsahovej „dialektickej“ koncepcie je príznakový aj jeho jazyk. Autor pomerne často preberá výrazy a frázy romantického pôvodu. Čitateľ to zaregistruje hneď na začiatku knihy, už v prvom odseku Prológu s oslavno-tragickým nádychom, kde sa konštatuje, že Slováci nemali „svojich kráľov, kráľovien, princov a princezien, tobôž cisárov ani cárov, cárovné a cisárovné“ (s. 10). Časté genitívne konštrukcie („to bol dievčensky tajomného srdiečka jej vysnený princ“, s. 55) spolu s príznakovým slovníkom (omladina = mládež; sednica = zasadnutie; prímery = prirovnania; sústava = poriadok) dodávajú autorovmu esejistickému štýlu istú patinu: „Historický čas nástupu štúrovského pokolenia bol dobrý, vynikajúci, priam znamenitý“ (s. 11, podč. J. K.). Žáner eseje si však vyžaduje, aby sa v nej okrem svojbytného nasvietenia zvolenej témy prejavil aj svojský rukopis autora.

Z obsahovej stránky čitateľ získa o osobnostiach Štúra a Hurbana a ich vzájomnom vzťahu takpovediac celoplošnú predstavu – aj s pridanou hodnotou, ktorá spočíva vo výstavbovom napätí autorovho esejistického rozprávania, v zdôraznenom kontrastovaní týchto dvoch našich popredných, azda aj najvýznamnejších národovcov. Štúr a Hurban boli rovesníci, podporujúci sa priatelia, filozofujúci národovci, politici a osvetári, novinári a redaktori, vedci i spisovatelia. Napriek ich nepochybne spoločným záujmom a činnostiam sa výrazne prejavovala aj individualita ich osobností. Odlišnosť vyplývala najmä z ich rodového pôvodu, pováh, ale aj intímne osobných hodnôt. Štúr bol najmä zápalistý projektant, Hurban pôsobil v úlohe výbušného realizátora. No z Pareničkových pozorovaní vyplýva aj Hurbanova pevná integrita, podložená samostatným usudzovaním. Štúr bol duchovný, transcendentálny, miloval Platóna; Hurban bol, možno aj uvedomelo musel byť v niečom  aristotelovec. Aj preto nemáme len skupinu štúrovcov, ale tiež dobrovoľníckych hurbanovcov; protichodne k tomu, že intelektuála a elegána Štúra fascinoval vojak Napoleon a nepríťažlivého Hurbana celoživotne inšpiroval protestantský kňaz Martin Luther.
 
Pareničkovo esejistické rozprávanie postupuje chronologicky, čo pomáha udržať prehľadnosť čoraz zložitejších životopisných i spoločensko-kultúrnych sekvencií, ktoré autor vybral do mozaikovitého dvojportrétu uvažovaných osobností.  Začína sa rodovými koreňmi – Štúrovou súdržnou, požehnanou rodinou a rozpadnutou rodinou Hurbanovou. Pokračuje sa povahovou charakteristikou Štúra a Hurbana, ich záľubami a osobnostnými črtami, ktoré na nich vyzdvihovali alebo aj kritizovali ich súčasníci. Poukazuje sa na vzájomné zhody aj protichodnosti v otázkach náboženstva, kňazstva, národnej osvety, výchovy a vzdelávania, politiky, filozofie, filológie, literatúry a histórie. Ani oblasť ľúbostných záležitostí neostáva bokom, a hoci Štúr uvzato odhováral Hurbana, aby sa neženil, nakoniec je na jeho svadbe s Aničkou Jurkovičovou vítaným svedkom.

Sústredená Pareničkova koncepcia neobchádza ani doplňujúce názory a aktivity ostatných štúrovcov, ale občas predsa len ostáva v úzadí čiastkový kontext. Napríklad, v kapitole o prijatí spisovnej slovenčiny sa nespomína Hodžov odpor, respektíve jeho argumenty proti prijatiu nového spisovného jazyka Slovákov. Michal Miloslav Hodža ako oficiálne uznávaný kodifikátor novej slovenčiny napríklad neprispel do druhého ročníka Hurbanovej Nitry (1844), prvej publikácie písanej štúrovčinou. Na druhej strane, Štúr venoval svoju zakladateľskú prácu Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí (1846) rovnako Hurbanovi i Hodžovi. Celkovo by si Hodžovo účinkovanie vo vzťahu k dvojici Štúr – Hurban zaslúžilo väčší priestor.
 
Pavlovi Pareničkovi je romantická generácia štúrovcov nepochybne veľmi sympatická. Úprimne si ctí jej zakladateľský národnopolitický, národnokultúrny a ľudovýchovný výkon, vo všeobecnosti pozitívne vníma charakter jej vodcov aj výsledky ich práce.  Občas sú autorove esejistické formulácie vyslovene oslavné. To však môže podnietiť čitateľa k otázkam, nakoľko sú v dnešnom svete romantické národné koncepcie stále platné a do akej miery určujú rebríček našich spoločenských aj osobných hodnôt. Dá sa napríklad súhlasiť s Pareničkovým tvrdením, že „ideová pointa Štúrovho poslania slovanstva vyznieva prekvapujúco dobovo i aktuálne zároveň: úpadkovú západnú kultúru a civilizačné smerovanie treba nahradiť novou kultúrou Slovanov“ (s. 148)? Pri zvážení politiky a výbojov Putinovho Ruska a vzhľadom na nedemokratické konanie podaktorých mocnárov v slovanských krajinách ostáva uvedená „ideová pointa“ hodne romantická.                                                                                                                                                            
Jana Kuzmíková

Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky