Kuzma Strom - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Štefan Kuzma: Strom na konci ulice
Žilina, Georg 2015

Nový, už štvrtý román Štefana Kuzmu sa stal predmetom kritickej reflexie na novembrovom stretnutí členov KNS. Referovali o ňom Jozef Špaček a Ján Beňo. Strom na konci ulice vzbudil aj širšiu kritickú pozornosť - v Knižnej revue vyšla recenzia jej šéfredaktora Radoslava Matejova a v Literárnom týždenníku recenzia Pavla Tomašoviča. So súhlasom autorov pripájame aj ich podnetné kritické pohľady na Kuzmov román.

Román s naliehavým etickým posolstvom

Štefan Kuzma poctivo člení svoju kreativitu na poéziu a prózu. Po prózach z roku 2012 Piaty západ slnka, Intimita zla a Stratený boh vydal už svoj štvrtý román Strom na konci ulice. Ak v svojich prvých románoch využil dosť náročné prvky futurológie, dystopie, čiže negatívnej utópie a pod., taktiež vykreslenie konkrétneho prostredia deja - Trnavy v románe Stratený boh, v najnovšej próze sa viac oprel o psychologický realizmus s prvkami budhizmu či opakovaním viacerých symbolisticky vyznievajúcich obrazov alebo metafor, či už ide o samotný strom na konci ulice, ten je zrejme symbolom zakorenenej i rozkošatenej rodiny, skúšaný silnými vetrami a nečasom, alebo tiež sa viackrát spomína škriekajúci bažant za oblokmi ich domu, naznačujúci zrejmé tragické chvíle, ktoré majú viacerí členovia rodiny pred sebou.
V porovnaní s predchádzajúcimi románmi autor o čosi zjednodušil dej a rozsah i obsah problémov, začlenených do dejových a tematických rovín. Tiež výrazne redukoval odkazy na evanjeliá, náboženské traktáty či mystické náuky, ako tomu bolo v románe Piaty západ slnka. Strom na konci ulice sa odohráva v súčasnosti, v bližšie nešpecifikovanom meste, no niet pochýb, že ide o naše Slovensko, hoci sa tu spomína a opisuje i Španielsko. Epickú pozornosť uprel na rodinu už starších manželov Kristíny a Viliama s ich tromi synmi - najstaršieho Ela, v podstate hlavnú postavu románu, prostredného Dana a najmladšieho Rona. Vyrastajú na ulici, ktorú zakončuje majestátny strom s veľkou korunou a hlbokými koreňmi, nemo sledujúci troch bratov od ich detských rokov až po nečakane tragickú dospelosť. V kontraste s touto rodinou je svet mocných, svet politickej mafie a korupcie, ktorú reprezentuje predovšetkým Predseda najvyššieho súdu, Minister a Prokurátor a svoju úlohu tu zohráva i postava pomenovaná Chemik.
Štefan Kuzma nenapísal triller, akoby sa možno v súvislosti s témou mafie u nás dalo čakať, to prenechal iným autorom, ako Karikovi, Murínovi či Hargašovi. Zvolil si komplikovanejšie naračné postupy, čo nebýva však vždy pri spoločensky naliehavých témach jednoznačným prínosom. Strieda pohľady do oboch svetov, podstatne väčšiu pozornosť venuje z prirodzených dôvodov trom bratom, predovšetkým najstaršiemu Elovi. Ten sa spolu s Danom rozhodne založiť firmu, dajú sa na podnikanie v oblasti stavebníctva a IT techniky, v ktorom sa im darí. Lenže ako to je už u nás asi zvykom či až tradíciou, ich úspešnosť si nemôže nevšimnúť vyššie spomenutý politický mafiánsky triumvirát. Bratia si postupne uvedomia, že ich zisky z férovej podnikateľskej činnosti a následná úspešnosť je zneužitá a Elo sa po získaní potrebného množstve informácií o pozadí tejto nečistej cynickej hry rozhodne nepokračovať v nej. Prichádza však ťažký úder - zrejme po rozhodnutí Predsedu a zásahu Chemika (inak by fungovanie práve tejto postavy v príbehu nemalo zmysel) zahynie brat Dan po výbuchu nástražného systému, umiestneného do jeho auta. Elo sa rozhodne pre pomstu, zapojí do tohto neľahkého rozhodnutia aj svojho priateľa z detstva Patrika, ktorý sa pohybuje viac v podsvetí ako medzi bežnými smrteľníkmi a ovláda potrebné techniky na vystopovanie vinníkov, v podstate stojacich v anonymite za všetkým nehoráznym vydieraním rôznych podnikateľov. Vtedy však prichádza ďalší úder - Elo sa dozvie ortieľ o svojej chorobe, nevyliečiteľnej rakovine a sám sa rozhodne odštartovať súboj so zákerným protivníkom, ktorý musí stihnúť za príslovečných trinásť dní - tento časový údaj nemusíme brať doslovne, skôr symbolicky, hoci ho autor v tejto používa niečo ako odpočítavanie pred štartom kozmickej lode. A symbolicky, hoci v konečnom dôsledku tragicky, možno chápať aj Elovo ochorenie - rakovinou nie je postihnutý iba on, ale celá spoločnosť, v ktorej sa môžu beztrestne uplatňovať vyššie spomenuté praktiky, ústiace do Danovej vraždy.
Autor dej ďalej ešte zauzľuje - ich matka Kristína už dlho trpí tým, že sa podľa nej previnila nielen voči svojmu manželovi, ale i proti Bohu, ku ktorému sa utieka až takmer mysticky - a práve vtedy, už po smrti syna Dana, sa priznáva svojmu manželovi, že nie je biologickým otcom najstaršieho syna Ela, ale ide o následok jej jedinej slabej životnej chvíle, keď pred rokmi nedokázala vzdorovať sexuálnemu naliehaniu nikoho iného ako terajšieho Predsedu...Viliam na toto oznámenie reaguje odchodom od nej, ona sa nervovo zrúti a musí ostať v psychiatrickej liečebni. To je aj príčinou následného prerušenia kontaktov Viliama s Elom. Takto tragikou predimenzovaný príbeh nezadržateľne speje ku svojmu tragickému rozuzleniu.
Som si vedomý zjednodušenej interpretácie hlavnej dejovej línie románu, ale som presvedčený, že je tento postoj tu potrebný využiť. Elo je vykreslený ako neobyčajne silná osobnosť, ktorá má v podstate v rodine vedúce miesto, on bol pre svojich bratov nielen najstarším, ale i najsilnejším a najschopnejším, plný presvedčenia, že ich dokáže ochrániť pred všetkými nástrahami sveta. Aj preto sa rozíde so svojou láskou Eňou, nechce, aby ona bola jednak pri jeho umieraní a tiež vo chvíľach, kedy chce realizovať pomstu na vinníkoch nešťastia ich rodiny. Zavolá svojho brata Rona, ktorý prežíva v Španielsku čistý ľúbostný vzťah s Angelou, spoznávajúc spolu s jej rodinou krásy Málagy a Granady. Ron sa s Angelou zoznámil v Afrike, kde sa obaja ako lekári starali o chorých v Keni. Teraz sa Ron stará o brata v jeho posledných chvíľach a zároveň bojuje vo svojom svedomí s úlohou, ktorou ho poverí Elo - zastreliť Predsedu. Práve toho človeka, ktorý bol mozgom celej politickej mafie, pretože v plnej miere využíval nasledovné: "Na každého sa dalo niečo nájsť, každého sa dalo do niečoho namočiť. Ak nie, tak ho držal pod krkom dakto z politikov. Aby sa neskôr bolo z čoho deliť, lebo tých, čo čakali na bilanciu, bolo viac ako dosť. Predseda ich s obľubou prirovnával k tieňovému štátu, ktorému vládne riadne zvolená moc." (s. 300).
Román končí podľa očakávania - smrťou vinných i nevinných, okrem Chemika, Predsedu, Prokurátora a Ministra zomiera aj Elo. Svoju úlohu tu okrem Patrika zohráva aj jeho otec Viliam po rozptýlení zbytočného podozrievania o pravom otcovstve a návrate ku Kristíne, na scéne sa objavujú tajomní Neznámi, ktorí sa zapojili do boja proti politickej mafii s úmyslom ozdravovať svet. V závere románu použil Š. Kuzma proti dystopickým prvkom prvky mierne utopické, objavenie sa oných tajomných Neznámych, ktorí sa prostredníctvom internetu charakterizovali ako ...občania tohto sveta, ktorí nikomu nie sú nič dlžní. Chceme len, aby ľudia mali príležitosť zostať úprimní sa čistí." (s. 317) však vyznieva skôr ako využitie motívu dávno známeho ako deus ex machina, v rámci tohto románu určite, na svetovej scéne sú Anonymus najmä v ostatnom čase naozajstnou reálnou hackerskou silou.
Výrazný a naliehavý etický tón románu však tomuto riešeniu celkovo neprotirečí, ani motívom z neho vyplývajúcim, ako sú - vina a trest, právo odobrať život inému človeku, právo na osobnú pomstu. Čo však je určitou prekážkou na plnohodnotný čitateľský zážitok, to sa mi vidí byť zvolená kompozičná stratégia autora. Podľa mňa predimenzoval v románe tragické motívy. Napr. Kristínino previnenie a jej sebatrýzeň sú už nadbytočné a motív o pochybnostiach o biologickom otcovstve dostáva román nebezpečne blízko k prózam zo sentimentálno-populárnej literatúry. Tiež skutočnosť, že všetky hlavné postavy majú svoje rozprávačské polohy či roviny štylisticky takmer nerozlíšené - až na Kristínu, do značnej miery zneprehľadňuje už i tak zložitú románovú sieť. Mám na mysli okolnosť, že sa postavy staršie či mladšie, z rôznych prostredí, vyjadrujú a myslia takmer totožne, málo rozlíšiteľne. Svoju úlohu zrejme zohráva tiež i fakt, že Štefan Kuzma je i autor básnických kníh, mám pocit, že v ňom pri písaní tohto románu chvíľami zápasil básnik s prozaikom, čo sa prejavilo nepatričným metaforizovaním či patetizovaním románových situácií, v ktorých by bol vhodnejší pokojnejší, reistický výraz. Napr. Pocity kašlú na niť našich myšlienok...pomyslel si Viliam, (s. 46) alebo Zostal slepý a hluchý ako nosič dažďa od svitu bleskov a burácania hromov, aj z neho len odkvapkávala voda, keď sa vpíjal medzi dva stromy, do čoraz drobnejšieho mrholenia. (s. 89) či Vyžaruje bizarný pokoj, akoby miešal meditačný hiphop.(str. 98) atď. Samozrejme, že autor sa spolieha predovšetkým sám na seba, na svoju intuíciu a cítenie textu, možno tieto momenty, ktoré formulujem ako kritickú výhradu či výčitku, súvisia s pocitom, že treba využiť všetky nápady a textové ponuky, ktorými autor disponuje pre tú ktorú epickú situáciu.
Román Strom na konci ulice ma dostatočne znepokojil ako výstraha pred tým, v akom stave sa naša spoločnosť ocitla, keď sa zrejme nemožno opierať o vieru v právny štát, ale znepokojil ma aj ako nie celkom kompozične vyvážený a štylisticky konzistentný. V tomto smere má Štefan Kuzma ako prozaik zrejmé rezervy.

Jozef Špaček
Príbeh bledomodrého vtáka

Kto sa pustí do čítania Kuzmovho románu, môže si všimnúť kratučkú poznámku autora, že on písal "fikcie z paralelnej dimenzie tohto sveta", ktorý predtým označoval ako neurčitý, nepomenovaný a vymyslený. Vysvetlenie poslednej vety: "Ak sa dakomu zdá čosi iné, dôvodom môžu byť (napríklad) nedávno objavené pentakvarky" nechávame na autorovi.
L.N.Tolstoj roku 1855 na konci svojej druhej sevastopolskej poviedky napísal: "Hrdinom mojej povesti..., ktorého som sa snažil vykresliť vo všetkej kráse a ktorý vždy bol, je a bude prekrásny - je pravda." Jeho pravdou boli umelecky prenikavo zobrazené činy a charaktery obrancov Sevastopolu v rusko - francúzskej vojne, krvavé zrážky, ktoré videl a prežíval ako mladý dôstojník cárskej armády.
Môže si autor fiktívnej literatúry myslieť, že tiež nachádza pravdu? Pre literatúru inšpirovanú reálnou skutočnosťou je pravdou to, čo tvrdí a zobrazuje - ak jej ide o poctivú pravdu a nie o povrchné a tendenčné zavádzanie. Fiktívnemu románu nechýbajú postavy, dej, zápletky. Písaním tvrdí, neútočiac na nikoho a nič konkrétne z reality okolo seba. Predkladá svoj akoby vymyslený názor a pravdu, ktorá svojou fiktívnosťou kryje pravdu autorskú.
Fiktívna literatúra nehlásiaca sa k nijakému reálnemu predobrazu nie je niečím visiacim vo vzduchu. Je svojprávnym útvarom a jej autor, najmä ak ide o fikciu z pozemského sveta, ju môže - ak na to má - zvládnuť tak, že vzniká výpoveď aj dosť naliehavo oslovujúca čitateľa a nabádajúca ho k zamysleniu a porovnávaniu toho, čo prečítal, s tým, čo poznal a skúsil.
Kompozícia románu Štefana Kuzmu sa nedrží priamočiarej časovej postupnosti deja. Autor svojimi častými prestrihmi vytvára súbor parciálnych minitextových častí. Kniha si vyžaduje sústredenosť čitateľa a odvďačuje sa za to zvýšenou dynamičnosťou deja. Platí akoby systém preskokov do starších častí ešte nevypovedaného striedaných s návratmi "do čela", do aktuálneho. Hodne neskoro sa napríklad, keď najstarší z troch synov rodiny je už v predsmrtnom ťažení, cez neho dozvedáme o príbehu bledomodrého letáka.
"Môj život zmenil bledomodrý leták" hovorí si Elo. Čerstvý absolvent vysokej školy ho našiel vo svojej poštovej schránke s návodom, ako jednoducho sa dá založiť firma. Darí sa mu potom, je šťastným človekom a milovníkom žien, jeho firmy prosperujú. Prosperuje však, zvyšuje postupne svoj rozmach a výsledky aj mocná mašinéria korupcie. Ak si Elo myslel, že jeho osudom je vždy robiť, čo chce, tak to síce istý čas platilo, ale zároveň rástol tlak na podnikateľa vyjadrený vybafnutiami poslov nepriateľských síl, že "už nikdy nemôžete robiť, čo chcete". Elo prehliadol, že korupciu už niekto povýšil na systém. Podcenil situáciu, keď za ním, hoci tiež nie vždy celkom čistým, ale osobne čestným, človekom, o ktorom má autor najviac čo povedať, už nechodili štátni zamestnanci, iba ľudia z biznisu, ktorí zarábali najmä pre tých, čo ten systém vytvorili.
Kuzma nereflektuje a nerozpitváva konkrétne podnikateľské, hospodárske, justičné či politické kauzy. Z tohto hľadiska je román Strom na konci ulice odspoločenštený. Hodne sa však venuje tomu, ako za chyby a priestupky v korupčnom prostredí, ktorých sa podľa špicľov biznisu dopustilo Elovo podnikanie, doplatil životom jeho brat a spolupracovník Dan. Z tej vraždy vyrastá zúfalá potreba pomsty, čo priam horí v bezmocnom pacientovi Elovi a do ktorej chce zatiahnuť po jeho návrate z Afriky aj brata, lekára Dana.
Románopisec sa sústreďuje hlavne akoby psychológ a psychiater na činy, charaktery, oblasti vnútorného života a profily členov rodiny, do ktorej okrem Ela, Dana a Rona patrí ubitá matka Kristína naplnená a trpiaca pocitom nepravého hriechu a suverénny, z doby profitujúci otec Viliam, predseda vari najvyššieho súdu, tvrdý, prešibaný, dlho bezcitný a vždy víťaziaci, najmocnejší z korupčnej mocenskej trojice, do ktorej patrí prokurátor a minister. Suverenita neohrozeného právnika , ktorý "miloval len stromy, inak nikoho a nič, ženy neľúbil, potreboval sa len zbaviť semena", lpie na rodovej tradícii s jej symbolmi a mystikou, sa prejavuje v jeho výrokoch. Nevie si predstaviť, že by "korupciu globálnych rozmerov niekto mohol vytvárať zneužívaním aparátu štátu, moci, súdov a prokuratúry..." Keď sa vedúca trojica dostáva do podozrenia a problémov, sebaisto vyhlási: "Ja som nič nepokazil. Mne sa nikto nestratil. Všetci sú tam, kde majú byť. Za mrežami alebo vo vilách ďaleko odtiaľto." Autor však ku koncu Viliama poľudští, dovolí mu pochopiť svoje dlhoročné krivdy páchané na manželke a keď ho odborník presvedčí, že Elo nie je bastard, ale jeho právoplatný syn, príde ho tesne pred smrťou prosiť o odpustenie za svoju krutú ignoranciu. Vzápätí v štáte nastane vzbura pod vedením Elovho zaprisahaného priaznivca. Patrika - on stojí aj za vraždami mocnej oligarchickej trojky. Sudca Viliam bol popravený čistým priestrelom srdca. Správa, ktorú vydala skupina Neznámych hovorí, že sú "len občania tohto štátu", prihlásili sa k útokom, ktoré podľa nich začali ozdravovať svet. V autorskej reči sa nezabudne pripomenúť, ako sa všetkého zmocnil chaos.
Treba oceniť umenie autora, do ktorého patrí jeho básnickým fenoménom motivovaná obraznosť a symbolickosť, schopnosť vytvárať premyslenú kompozíciu s vnútorným svetom postáv s ich víziami, snami, spomienkami, pocitmi, motiváciou konania. Tiež štylistika bazírujúca na presných formuláciách a v neposlednej miere zaujatosť, s akou sa pustil do realizácie tematiky potrebnej pre rozmýšľajúcich.

Ján Beňo

Dielo, ktoré prekračuje hodnotový rámec dnešnej slovenskej prózy

Na konci slepej ulice stojí strom. Zdá sa, že tento orech nie je ničím dôležitý, pretože všetko podstatné sa odohráva na ulici, v dome, kde žije, presnejšie: umiera Elo. Odtiaľ vedú rozprávačské nitky ďaleko v priestore i v čase, ale aj hlboko do rodiny, ľudí a spoločnosti. Príbeh zo súčasnosti je príjemne náročným čítaním, vytvára tlak na morálne vedomie čitateľa bez toho, aby čo len chvíľku moralizoval. Zároveň toto dielo prekračuje hodnotový rámec dnešnej slovenskej prózy, v ktorej sú pozitívne hodnotené buď knihy so zložitou úvahovosťou, alebo na druhej strane knihy spontánne odkrývajúce väzbu na región. Štefan Kuzma stavia svoju epiku do priestoru politicko-spoločenského a existenciálneho románu s dôležitým duchovným rozmerom. Nezaujímajú ho parciálne alebo epizódne problémy, jeho rozprávanie smeruje k jadru všeobecnejšieho problému, a tým je stav Slovenska i sveta! Takto to znie trošku hurá, ale autor dokáže byť zarážajúco presvedčivý. Elo zomiera na rakovinu - tento úspešný podnikateľ rozpredal firmy, ktoré žili aj z podvodov na štátnych zákazkách. Tie riadia neviditeľnou mašinériou predseda najvyššieho súdu, prokurátor a minister. Títo ľudia dostanú žlté obálky s výzvou, aby priznali svoje podvody, inak o pár dní zomrú - v románe nemajú mená, lebo kto z nás v bežnom živote im vie prísť na meno? A ak aj vie, tak... Sú však len časťou globálnej politickej hydry (s. 142), ktorá devastuje všetko, čo by sme nazvali spravodlivé, pravdivé a pozitívne. Elo pri jednom z ďalších tendrov odmietne spolupracovať na odlievaní miliónov do súkromných rúk (aj do svojich) - a jeho brat Dan na to doplatí po výbuchu auta. Rodina sa rúca: otec právnik Viliam po rekapitulovaní celoživotných aktivít naráža na ich odvrátenú stranu, na to, že aj on je súčasťou čohosi zlého, matka Kristína sa zblázni - bigotnou kresťanskou mysľou sa odsudzuje za svoj životný hriech. A zostávajúci Elov brat, idealista Ron, ktorý neznáša biznis, akoby sa takisto vzdal dobra, ktoré konal ako lekár v Afrike a dá prednosť svojej láske Angele. Lenže Elo sa rozhodne hľadať, čo je za všetkými podvodmi, ktoré mu vlastne zobrali brata - a stretáva experta na IT Patrika a dôležité informácie sa začínajú množiť. To je zlomový bod, ktorým autor s akupresúrnou istotou zatlačil na bolestivé miesto našej civilizácie. Ako sa píše v románe, svet sa mení, a aj my cítime, že sa niečo deje, že staré praktiky riadenia štátu a ekonomiky neobstoja, nie sú ďalej udržateľné: tej špiny je už jednoducho veľmi veľa. Zlo je také evidentné - a sú v ňom ponorení všetci: Elo, Dan, Viliam, Kristína, minister atď. - že sa v Elovi obracia proti sebe, lenže ten už tesne pred smrťou nedokáže spravodlivo uzavrieť príbeh. V celom tom labyrinte zla a korupcie musí urobiť poriadok niekto dobrý (alebo ak už teda nie, aspoň má k dobru bližšie), inak sa to predsa nedá: a to je Ron. Lenže tým by sa stal takisto zlým... Pointa, akú nachystal Kuzma na záver, je veľmi spektakulárna!
S podobne odvážnym a takto zvládnutým príbehom tragickej dilemy zla a dobra som sa v našej próze nestretol. Zlo tu figuruje ako sám zdroj fungovania spoločnosti a dobro ako cesta k smrti - tá ale nemusí v konečnom dôsledku znamenať prehru. Morálna a politická vrstva prebieha súbežne s motívom osobnej drámy, umierania Ela - umiera počas celého príbehu, jeho úvahy majú psychologickú uveriteľnosť a filozofickú hĺbku. Navyše Kuzmove štýlové podanie príbehu s lyrickými asociačnými prepojeniami je mimoriadne elegantné. Kuzma vie, že dnes nemôže písať o veľkých veciach schematicky, lebo by to vyznelo smiešne a naivne, preto sa dnes zväčša píše o malých a privátnych veciach, ktoré môžu vyznieť ako veľké. Lenže tento autor to zvládol presne opačne: veľkým veciam priznal ich veľkosť bez toho, aby vyzeral ako pripečený romantik. A zrazu mi to pripadá esteticky adekvátne a prirodzené, zároveň jedinečné! Autor, ktorý debutoval v roku 2009 na prahu šesťdesiatky nám ukazuje inú dimenziu literatúry, ktorá by mala byť povšimnutá. Rovnako ako strom na konci ulice, kde sa všetko odohráva, lebo hoci len stojí a nič, človek v ňom môže vidieť oveľa viac...

Radoslav Matejov ( Knižná revue č. 23 z 18. 11. 2015 )


Stratený človek v osídlach moci a korupcie

Štefan Kuzma (1952) vstúpil do literatúry vo vyzretom veku. Skoro šesťdesiat rokov najprv zapisoval všetko nažité do seba a v tichosti hľadal správne slová na vyjadrenie podstatného. Zdá sa, že dlhé mlčanie nielen pomáha zvažovať a brúsiť slová, ale myslením postupne odkryté nalieha na odovzdanie ostatným. Tak dozrel čas a postupne vychádzali básne v zbierkach Mlčanie nepokoja (Perfekt, 2009), Prienik do ticha (Perfekt, 2010), Blázniví anjeli (Trio, 2012), Posúvanie hrany (Trio, 2013), Krehká bublina (Trio, 2013), prelet (Georg, 2015), do zbla (Georg, 2015) či tvár (ne)videného (Trio, 2015). Popri poézii však priniesol pre čitateľov aj romány Piaty západ slnka (Trio, 2012), Stratený boh (Trio, 2012), Intimita zla (Trio, 2012) a Strom na konci ulice (Georg, 2015).
Najnovší román Štefana Kuzmu Strom na konci ulice potvrdzuje, že literatúra má potenciál aj na Slovensku i v dobe elektronickej ponúknuť nielen pútavý príbeh, ale odkryť aj širšie spoločenské a politické pozadie. Odkryť tak, že vyvoláva priestor pre katarziu. Dobre zvládnutý príbeh románu má schopnosť obsiahnuť a naznačiť základný problém spoločnosti, ktorý negatívne ovplyvňuje realitu nielen v domácich pomeroch, ale dotýka sa širšieho európskeho kontextu. Vystavaný pritom nie je na ťažkej filozofii, pričom myslenie podnecuje a nepreferuje ani zdĺhavé vnútorné monológy, no psychológiu a hĺbku postáv dokonale vykresľuje. Dejová línia má spád a až do konca ponecháva nečakané rozuzlenie príbehu. Rozvetvuje sa, čím vytvára priestor pre viac rovín vnímania, no nie do tej miery, aby čitateľ stratil príbehovú niť. S ňou si nesie i balansovanie autora a príbehu medzi dobrom a zlom, bez mentorovania či naznačovania jediného správneho riešenia. Za všetkým je tušenie a hľadanie harmónie ľudského bytia. No niet kam uniknúť pred realitou. Ťažkosti, blúdenia a omyly sa nezakrývajú. Ani hranice o obmedzenia. Postupne sa pred čitateľom odkrýva mapa spoločnosti v jej rôznych vrstvách, až je hmatateľne totožná s tou, v ktorej žijeme. Už po prvých vetách románu sú nám kontúry deja, súvislostí a prostredie akési - až priveľmi - povedomé. Nie, nejde o román, ktorý sme už niekde čítali. Ide o spoločnosť, vzťahy a pomery, v ktorých žijeme. Tie sú však nielen dôsledkom správania tých hore, ale sme v nich zapletení aj my, svojím presvedčením, správaním a konaním. Román je tak nielen zrkadlom politických a spoločenských, ale i myšlienkových a duchovných pomerov. Je o viere doby, nie tej deklarovanej či tej, ktorú by sme chceli mať, ale tej, ktorú praktizujeme v živote. To, čomu sme podriadili svoje myslenie a konanie. Niet jednoznačne dobrých a zlých. Všetci vstúpili do sveta, a každý v určitom okamihu zradil ideál. O to bolestnejšie pociťujeme nespravodlivosť a podvody. Podvedome tušíme svoj nepatrný podiel. A tak hľadáme riešenia. Tie radikálne, ale i tie intelektuálne - no keď si pre "dobro" zdôvodníme nami použité prostriedky, oveľa intenzívnejšie zamotávajú človeka do osídiel neporozumenia a zla. Pomsta, krajná hranica života bez viery, nie je očistná, je rakovinou, na ktorú umiera i hlavný hrdina románu Elo. Rakovinou, ktorá nemá počiatok v rozhodnutí pomstiť sa, ale oveľa skôr. V momente, keď človek prepadol presvedčeniu o vlastnej pravde, o spravodlivosti, ktorú chce presadiť na úkor iných, v okamihu pretrhnutia spojenia s ostatnými sa stráca. Najprv v sebe, potom vo svete a v ošiali rýchleho zbohatnutia. Nakoniec v osídlach moci.
Až prehliadneme, že sme súčasťou systému, kde "korupciu už niekto povýšil na systém, na logicky zdôvodnené podielnictvo na zisku pre najtichších spoločníkov..." (s. 80)
Pri čítaní knihy nám je akosi úplne samozrejmé, že celé je to v réžii podnikateľov, predsedu najvyššieho súdu, prokurátorov a ministrov. Tak samozrejmé, až je to skutočné. Privatizácia, tendre, podvody, vraždy, korupcia, ale aj boj so zákernou chorobou. Na rozdiel od čítania či sledovania v médiách však tieto skutočnosti neprekryje iná správa, iná realita či reklama. Strom na konci ulice je o našej ulici, o našej spoločnosti. A pokiaľ si to nevšimneme, pokiaľ s tým nič neurobíme, zmizne aj ten strom, s ním aj my a domov so stromom spojený. "Byť súčasťou ulice s dušou, znamená navždy vedieť, kam človek patrí. Elo to vedel, stal sa dužinou stromu na konci ulice..." (str. 203). Nejde však len o strom ako taký. Strom je symbol, ktorý našu kultúru sprevádza od počiatkov. Tam, kde sú prvoradé záujmy materiálne, sebecké a iba súkromné, kde ide iba o peniaze, prestáva život hrať svoju rolu. Tam miznú nielen stromy, ale i ľudia do zabudnutia.
Štefan Kuzma vstupuje do vnútra bytia a jeho román tne do živého, otvára oči chápaniu vlastného bytia. Otvára oči, niekedy cez bolesť či tvrdým pomenovaním reality, nie preto aby sme na ňu rezignovali, ale aby sme sa ju každý na vlastnej ulici pokúsili meniť. Na začiatok stačí mať úctu k stromu, ku kultúre, k ľuďom, čo vďaka nej ešte žijú.

Pavol Tomašovič (Literárny týždenník ,dvojčíslo 39 - 40 z 18. novembra 2015)


Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky