Ján Zambor: Stavebnosť básne. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2018, 370 strán.
Stavebnosť básne je aj nie je štandardným dielom Jána Zambora. Svojou skladbou sa v mnohom podobá knihám Báseň a ticho. O poézii slovenských, ruských a španielskych básnikov (1997), Interpretácia a poetika. O poézii slovenských básnikov 20. storočia (2005) či Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu (2010). Podobne ako tieto, prichádzajúce s periodicitou päť až osem rokov, predstavuje syntézu autorových teoretických a literárnovedných štúdií, do ktorých zahrnul aj reflexie umeleckého prekladu. Medzi dvomi poslednými súbormi vydal tiež monografie venované kľúčovým osobnostiam slovenskej lyriky 20. storočia – Niečo ako láska, niečo ako soľ. Miroslav Válek v interpretáciách (2013) a Vzlyky nahej duše. Ivan Krasko v interpretáciách (2016).
Voľne modifikovaným obrazom z básnickej dielne autora by sme mohli Stavebnosť básne označiť ako „pôvab zmesi“ (v zbierke Sťahovavé srdce /2007/má Zambor báseň Nádhera zmesi). Charakterizuje ju mnohorozmernosť, v porovnaní s predchádzajúcimi knihami zvýraznená. Autor svoj záujem rozširuje o reflexie slovenskej prózy (S. Rakús: Telegram, J. Vanovič: Kronika nepriznaného času), ktorej sa doteraz knižne nevenoval, tiež o autointerpretačné pohľady do vlastnej tvorby, o príležitostné i publicistické žánre (laudácio, recenzia, esej, rozhovor). Za pestrosťou možno pozorovať neostentatívne úsilie bilancovať – predstaviť v perióde životného jubilea svoju osobnosť komplexne(jšie), nielen výberovo (cez oblasti, v ktorých sa pohybuje stabilne a suverénne –teoretické aspekty lyriky, reflexia domácej a svetovej poézie, preklad a jeho recepcia). Z koloritu tém a uhlov, z ktorých sú témy sledované, zvlášť vstupuje do pozornosti obraz tvorcu, uvažovanie nad jeho statusom. Zdôrazňuje sa hodnotová integrácia s vlastnou, jasne definovanou postojovou i literárnokritickou normou. Hoci tieto aspekty neboli uňho ani doteraz skrývané, vďaka voľnejšie a subjektívnejšie štylizovaným textom vystupujú do popredia viac, ako mu to rámce vecnejších žánrov a ich lakonická dikcia umožňovali.
Predstavovaná kniha má štyri, aj kompozične vyznačené časti: Reflexia poézie, Autointerpretácie, Reflexia prózy a Reflexia prekladu. Uzlové v nej sú interpretácie slovenskej lyriky. V našej literárnej vede považujem autora za jedného z jej najerudovanejších interpretov, s rozpoznateľným štýlom a metódou. Sám ju označuje ako semiopoetika – „tvarovanie významov a zmyslu“ (Mikšík – Zambor, 2018, s. 11), koncentrujúc sa na utváranie textu ako mnohorozmerného a komplexného útvaru, so zvláštnou pozornosťoupre stavebnosť, obraznú a zvukovú zložku.
Reflexie poézie obsahujú štrnásť textov s prienikmi do tvorby S. B. Hroboňa, P. O. Hviezdoslava, I. Krasku, M. Válka, J. Stacha, J. Mihalkoviča, Š. Strážaya, J. Buzássyho, F. Andraščíka, I. Laučíka, V. Prokešovej, D. Podrackej a kolektívneho diela pätice autorov (R. Biarinec – M. Haugová – R. Jurolek – J. Kudlička – J. Kuniak) Krajina vo mne. Radenie autorov je chronologické, hoci žánrovo nejde o rovnaké útvary. V hroboňovskej štúdii sa autor prejavuje aj ako pozorný a kritický textológ; túto jeho črtu poznáme už z predchádzajúcich výstupov (napr. textácia rôznych verzií Kraskových básní; v aktuálnej knihe nájdeme textologickú pozornosť tiež pre varianty a subvarianty Hviezdoslavovej, Mihalkovičovej či Buzássyho básne). Za vrcholné štúdie tohto oddielu považujem Válkovu Ódu na lásku ako báseň znepokojenia, Interpretáciu básne Jána Stacha Kováč, Skladbu Jána Buzássyho Pláň čiportrétovú štúdiu o živote a básnickej tvorbe Františka Andraščíka Horkosť a ústretovosť poézie. Zaujme ich komplexnosť a hĺbka. V prvých troch menovaných ide o sústredené analýzy singulárnych textov, v ktorých sa stretá zdatnosť pre uchopenie a terminologicky presné pomenovanie textových nuansí s rekonštrukciou silného mimoliterárneho (alebo) aj vnútroliterárneho príbehu, pod ktorým rozumiem schopnosť poukázať na intertextové prepojenia, identifikovať stopy literárnych kánonov či (neo)avantgardných invencií. Buzássyho skladba je tak čítaná nielen v známom eliotovskom kontexte, ale aj cez prizmu Krasku a Válka (s. 151nn); Válkove subverzie ódy zase v kontexte Baudelairovej lyriky či tvorby Andreja Voznesenského (s. 82 – 83). Táto komparatívno-usúvzťažňovacia schopnosť, pozorovateľná naprieč celou Zamborovou knihou i tvorbou, je výsledkom autorovho dlhoročného intenzívneho pôsobenia a pobývania v literatúre, vrátane prekladateľskej a pedagogickej praxe. Ako reflexívny čitateľ oceňuje Zambor tradíciu i podnety avantgardy, nevyhraňuje sa voči žiadnemu konceptu, ak neignoruje stavebnosť, nestráca zo zreteľa integritu tvorcu a aspekt hodnotovosti. Naopak, texty, ktoré od impulzov životnej empírie upúšťajúalebo sú postavené na koncepte bez väčšej pozornosti k tvarovaniu, nevyhľadáva. Zanedbávanie zvukovej stavebnosti v súčasnej tvorbe i v literárnej kritike ho trápi.
Vo výbere autorov zvlášť rezonujú duchovné ašpirácie tvorby (Hroboň, Hviezdoslav, Podracká, Vanovič); špecifická pozornosť sa tiež venuje literarizovaným aktualizáciám žánrov a žánrových foriem: (Hroboňova) ária, (Hviezdoslavov) žalm, (Buzássyho) lament,Válkov príklon k pásmu, Stachova transformácia mýtu, modlitba a elegickosť vo vlastnej lyrike.
Pätica textov, ktorú Zambor súhrnne pomenoval Autointerpretácie, vnáša do knihy osobitú náladu – okrem možnosti nahliadnuť zblízka do procesu tvorby, zažiť báseň v stave zrodu, v symbióze s jej tvorcom, ide o pomerne osobné výpovede. Zambor tu vystupuje tiež ako mysliteľ, zhodnocovateľ prečítaného a nažitého: „V súvislosti s lyrikou sa mi žiada vyzdvihnúť tieto kľúčové slová: zážitok, skúsenosť, ich reflexia, úsilie o pomenovanie tajomného, snenie (fantazijnosť), bytostnosť, autentický jazyk, stavebnosť. Ak uvádzam zážitoka skúsenosť, mám na mysli aj zážitok a skúsenosť z oblasti umenia a kultúry. (...) Som stúpencom poézie výraznej umeleckej stavebnosti, jej nekonvenčnej mnohorakosti, nerezignujúcej ani na zvukové tvarovanie, zakladajúce sa na netradičnej práci s tradíciou. (...) Lyriku naďalej vnímam predovšetkým ako úsilie o obnovu ľudského jednotlivca, o regeneráciu jeho citlivosti.“ (s. 216). Hoci tu ide o rozličné žánre (autointerpretácia, zamyslenie, rozhovor, umelecká esej, genologická reflexia), všetky majú úvahový základ; do teoretickej a literárnohistorickej erudície vstupuje aj životná empíria, vyhranený pohľad na spojité nádoby života a umenia. Tie u Zambora zjednocujú ideály (kresťanského) humanizmu s dôrazom na rešpekt k tradícii a predkom, k vzdelaniu, pracovitosti i k hierarchizácii javov. Je zástancom literárneho kánonu, v ktorom si pozornosť zasluhujú dielanajvyššej kvality, nie festivaloví autori na úrovni zabávačov ani koncepty, ktorých realizácia je povrchná. V Zamborových syntézach zvlášť rezonujú hodnoty domova (legitimitu rurárneho a rodového obhajuje aj v modernej poézii, napr. s. 184, 211) a krajiny, ktorá má uňho aj spirituálne dimenzie (s. 204, 216).
Oddiel Reflexia prekladu je venovaný translatologickej práci a metóde BlahoslavaHečka, Anny Achmatovovej, Jozefa Mihalkoviča, Jána Šimonoviča, Vladimíra Olerínyho, Viery Prokešovej a Libuše Vajdovej. Za kľúčovú štúdiu tohto oddielu považujem autointerpretačné komentáre Zvukové tvarovanie ruskej básne a preklad ku Knihe ruskej poézie (2011). Najväčšiu pozornosť v nej autor venuje verzológii a transformácii veršovýchútvarov, z ktorých viaceré sú v slovenskej poézii neštandardné, no v ruskej kultúry majú svoju živú tradíciu (osobitne amfibrach, anapest, doľnik). Zambor približuje riešenia, ako sa s javmi prenášanej kultúry vyrovnať a zachovať ich stopy v slovenskej verzii prekladu. Táto linka má v poslednom oddiele nielen najväčší priestor, ale poskytuje (aj pre netranslatológa) priam zážitkové čítanie.
Zambor je snímačom a analytikom umenias vytríbenou terminologickou suverenitou. Ak sa kniha číta pozorne, stane sa i vzácnou učebnicouliterárnovedného uvažovania a spresňujúceho bádateľského jazyka. S názorom recenzenta Jána Gavuru, že Ján Zambor je jedným z „nasystematickejších kartografov média poézie“ (Gavura, 2018, s. 340) môžem plne súhlasiť.
JANA JUHÁSOVÁ
Literatúra:
GAVURA, Ján: Zamborova Stavebnosť básne. In: Stavebnosť básne. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2018, s. 338 – 340.
MIKŠÍK, Matúš – ZAMBOR, Ján: Od básne očakávam umeleckú stavebnosť (rozhovor s J. Zamborom). In: Knižná revue, roč. 28, 18. 10. 2018, č. 10, s. 11 – 12.
ZAMBOR, Ján: Stavebnosť básne. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2018.