Juhasova_Zambor - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Kľúčové slová lyriky podľa Jána Zambora
Ján Zambor: Stavebnosť básne. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2018, 370 strán.
 
Stavebnosť básne je aj nie je štandardným dielom Jána Zambora. Svojou skladbou sa v mnohom podobá knihám Báseň a ticho. O poézii slovenských, ruských a španielskych básnikov (1997), Interpretácia a poetika. O poézii slovenských básnikov 20. storočia (2005) či Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu (2010). Podobne ako tieto, prichádzajúce s periodicitou päť až osem rokov, predstavuje syntézu autorových teoretických a literárnovedných štúdií, do ktorých zahrnul aj reflexie umeleckého prekladu. Medzi dvomi poslednými súbormi vydal tiež monografie venované kľúčovým osobnostiam slovenskej lyriky 20. storočia – Niečo ako láska, niečo ako soľ. Miroslav Válek v interpretáciách (2013) a Vzlyky nahej duše. Ivan Krasko v interpretáciách (2016).

Voľne modifikovaným obrazom z básnickej dielne autora by sme mohli Stavebnosť básne označiť ako „pôvab zmesi“ (v zbierke Sťahovavé srdce /2007/ má Zambor báseň Nádhera zmesi). Charakterizuje ju mnohorozmernosť, v porovnaní s predchádzajúcimi knihami zvýraznená. Autor svoj záujem rozširuje o reflexie slovenskej prózy (S. Rakús: Telegram, J. Vanovič: Kronika nepriznaného času), ktorej sa doteraz knižne nevenoval, tiež o autointerpretačné pohľady do vlastnej tvorby, o príležitostné i publicistické žánre (laudácio, recenzia, esej, rozhovor). Za pestrosťou možno pozorovať neostentatívne úsilie bilancovať – predstaviť v perióde životného jubilea svoju osobnosť komplexne(jšie), nielen výberovo (cez oblasti, v ktorých sa pohybuje stabilne a suverénne –  teoretické aspekty lyriky, reflexia domácej a svetovej poézie, preklad a jeho recepcia). Z koloritu tém a uhlov, z ktorých sú témy sledované, zvlášť vstupuje do pozornosti obraz tvorcu, uvažovanie nad jeho statusom. Zdôrazňuje sa hodnotová integrácia s vlastnou, jasne definovanou postojovou i literárnokritickou normou. Hoci tieto aspekty neboli uňho  ani doteraz skrývané, vďaka voľnejšie a subjektívnejšie štylizovaným textom vystupujú do popredia viac, ako mu to rámce vecnejších žánrov a ich lakonická dikcia umožňovali.
 
Predstavovaná kniha má štyri, aj kompozične vyznačené časti: Reflexia poézie, Autointerpretácie, Reflexia prózy a Reflexia prekladu. Uzlové v nej sú interpretácie slovenskej lyriky. V našej literárnej vede považujem autora za jedného z jej najerudovanejších interpretov, s rozpoznateľným štýlom a metódou. Sám ju označuje ako semiopoetika – „tvarovanie významov a zmyslu“ (Mikšík – Zambor, 2018, s. 11), koncentrujúc sa na utváranie textu ako mnohorozmerného a komplexného útvaru, so zvláštnou pozornosťou  pre stavebnosť, obraznú a zvukovú zložku.
 
Reflexie poézie obsahujú štrnásť textov s prienikmi do tvorby S. B. Hroboňa, P. O. Hviezdoslava, I. Krasku, M. Válka, J. Stacha, J. Mihalkoviča, Š. Strážaya, J. Buzássyho, F. Andraščíka, I. Laučíka, V. Prokešovej, D. Podrackej a kolektívneho diela pätice autorov (R. Biarinec – M. Haugová – R. Jurolek – J. Kudlička – J. Kuniak) Krajina vo mne. Radenie autorov je chronologické, hoci žánrovo nejde o rovnaké útvary. V hroboňovskej štúdii sa autor prejavuje aj ako pozorný a kritický textológ; túto jeho črtu poznáme už z predchádzajúcich výstupov (napr. textácia rôznych verzií Kraskových básní; v aktuálnej knihe nájdeme textologickú pozornosť tiež pre varianty a subvarianty Hviezdoslavovej, Mihalkovičovej či Buzássyho básne). Za vrcholné štúdie tohto oddielu považujem Válkovu Ódu na lásku ako báseň znepokojenia, Interpretáciu básne Jána Stacha Kováč, Skladbu Jána Buzássyho Pláň či portrétovú štúdiu o živote a básnickej tvorbe Františka Andraščíka Horkosť a ústretovosť poézie. Zaujme ich komplexnosť a hĺbka. V prvých troch menovaných ide o sústredené analýzy singulárnych textov, v ktorých sa stretá zdatnosť pre uchopenie a terminologicky presné pomenovanie textových nuansí s rekonštrukciou silného mimoliterárneho (alebo) aj vnútroliterárneho príbehu, pod ktorým rozumiem schopnosť poukázať na intertextové prepojenia, identifikovať stopy literárnych kánonov či (neo)avantgardných invencií. Buzássyho skladba je tak čítaná nielen v známom eliotovskom kontexte, ale aj cez prizmu Krasku a Válka (s. 151nn); Válkove subverzie ódy zase v kontexte Baudelairovej lyriky či tvorby Andreja Voznesenského (s. 82 – 83). Táto komparatívno-usúvzťažňovacia schopnosť, pozorovateľná naprieč celou Zamborovou knihou i tvorbou, je výsledkom autorovho dlhoročného intenzívneho pôsobenia a pobývania v literatúre, vrátane  prekladateľskej a pedagogickej praxe. Ako reflexívny čitateľ oceňuje Zambor tradíciu i podnety avantgardy, nevyhraňuje sa voči žiadnemu konceptu, ak neignoruje stavebnosť, nestráca zo zreteľa  integritu tvorcu a aspekt hodnotovosti. Naopak, texty, ktoré od impulzov životnej empírie upúšťajú  alebo sú postavené na koncepte bez väčšej pozornosti k tvarovaniu, nevyhľadáva. Zanedbávanie zvukovej stavebnosti v súčasnej tvorbe i v literárnej kritike ho trápi.

Vo výbere autorov zvlášť rezonujú duchovné ašpirácie tvorby (Hroboň, Hviezdoslav, Podracká, Vanovič); špecifická pozornosť sa tiež venuje literarizovaným aktualizáciám žánrov a žánrových foriem: (Hroboňova) ária, (Hviezdoslavov) žalm, (Buzássyho) lament,  Válkov príklon k pásmu, Stachova transformácia mýtu, modlitba a elegickosť vo vlastnej lyrike.

Pätica textov, ktorú Zambor súhrnne pomenoval Autointerpretácie, vnáša do knihy osobitú náladu – okrem možnosti nahliadnuť zblízka do procesu tvorby, zažiť báseň v stave zrodu, v symbióze s jej tvorcom, ide o pomerne osobné výpovede. Zambor tu vystupuje tiež ako mysliteľ, zhodnocovateľ prečítaného a nažitého: „V súvislosti s lyrikou sa mi žiada vyzdvihnúť tieto kľúčové slová: zážitok, skúsenosť, ich reflexia, úsilie o pomenovanie tajomného, snenie (fantazijnosť), bytostnosť, autentický jazyk, stavebnosť. Ak uvádzam zážitok  a skúsenosť, mám na mysli aj zážitok a skúsenosť z oblasti umenia a kultúry. (...) Som stúpencom poézie výraznej umeleckej stavebnosti, jej nekonvenčnej mnohorakosti, nerezignujúcej ani na zvukové tvarovanie, zakladajúce sa na netradičnej práci s tradíciou. (...) Lyriku naďalej vnímam predovšetkým ako úsilie o obnovu ľudského jednotlivca, o regeneráciu jeho citlivosti.“ (s. 216). Hoci tu ide o rozličné žánre (autointerpretácia, zamyslenie, rozhovor, umelecká esej, genologická reflexia), všetky majú úvahový základ; do teoretickej a literárnohistorickej erudície vstupuje aj životná empíria, vyhranený pohľad na spojité nádoby života a umenia. Tie u Zambora zjednocujú ideály (kresťanského) humanizmu s dôrazom na rešpekt k tradícii a predkom, k vzdelaniu, pracovitosti i k hierarchizácii javov. Je zástancom literárneho kánonu, v ktorom si pozornosť zasluhujú diela  najvyššej kvality, nie festivaloví autori na úrovni zabávačov ani koncepty, ktorých realizácia je povrchná. V Zamborových syntézach zvlášť rezonujú hodnoty domova (legitimitu rurárneho a rodového obhajuje aj v modernej poézii, napr. s. 184, 211) a krajiny, ktorá má uňho aj spirituálne dimenzie (s. 204, 216).

Oddiel Reflexia prekladu je venovaný translatologickej práci a metóde Blahoslava Hečka, Anny Achmatovovej, Jozefa Mihalkoviča, Jána Šimonoviča, Vladimíra Olerínyho, Viery Prokešovej a Libuše Vajdovej. Za kľúčovú štúdiu tohto oddielu považujem autointerpretačné komentáre Zvukové tvarovanie ruskej básne a preklad ku Knihe ruskej poézie (2011). Najväčšiu pozornosť v nej autor venuje verzológii a transformácii veršových  útvarov, z ktorých viaceré sú v slovenskej poézii neštandardné, no v ruskej kultúry majú svoju živú tradíciu (osobitne amfibrach, anapest, doľnik). Zambor približuje riešenia, ako sa s javmi prenášanej kultúry vyrovnať a zachovať ich stopy v slovenskej verzii prekladu. Táto linka má v poslednom oddiele nielen najväčší priestor, ale poskytuje (aj pre netranslatológa) priam zážitkové čítanie.
 
Zambor je snímačom a analytikom umenia  s vytríbenou terminologickou suverenitou. Ak sa kniha číta pozorne, stane sa i vzácnou učebnicou  literárnovedného uvažovania a spresňujúceho bádateľského jazyka. S názorom recenzenta Jána Gavuru, že Ján Zambor je jedným z „nasystematickejších kartografov média poézie“ (Gavura, 2018, s. 340) môžem plne súhlasiť.
 
JANA JUHÁSOVÁ
 
Literatúra:
GAVURA, Ján: Zamborova Stavebnosť básne. In: Stavebnosť básne. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2018, s. 338 – 340.
MIKŠÍK, Matúš – ZAMBOR, Ján: Od básne očakávam umeleckú stavebnosť (rozhovor s J. Zamborom). In: Knižná revue, roč. 28, 18. 10. 2018, č. 10, s. 11 – 12.
ZAMBOR, Ján: Stavebnosť básne. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2018.

Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky