Nedožitá deväťdesiatka Jána Johanidesa
Ivan Čičmanec: Empatický vizionár Ján Johanides
18. augusta tohto roku by sa náš významný prozaik Ján Johanides dožil 90 rokov. Keď sa 5.júna 2008 po ťažkej chorobe pobral na večnosť, väčšina slovenskej verejnosti si vari ani neuvedomila, akého vzácneho umelca a človeka v ňom stratila. Johanides už štyri a pol desaťročia obohacoval slovenskú literatúru hlbokými a originálnymi románmi, novelami, poviedkami a esejami, vďaka ktorým sa stal jedným z najbystrejších svedkov a kritikov svojich čias.
Knižne debutoval v roku 1963 poviedkovou zbierkou Súkromie, ktorá priniesla do našej literatúry nové tóny. Na jednej strane síce nadviazala na násilne prerušenú niť modernej slovenskej prózy medzivojnového obdobia, no zároveň obohatila jej estetiku o impulzy z vrcholnej svetovej literatúry, predovšetkým expresívneho realizmu amerických autorov ako Faulkner či Hemingway a existencialisticky orientovaných Francúzov ako Sartre a Camus. V nasledujúcich dvoch krátkych románoch Podstata kameňolomu a Nie Johanides navyše prezrádza inšpirácie francúzskym novým románom, predovšetkým dielami Marguerite Durasovej a Alaina Robbe-Grilleta.
Ján Johanides nikdy neprijal komunistickým režimom diktovanú estetiku takzvaného socialistického realizmu, čo bolo zrejme jednou z príčin, pre ktoré ho po sovietskej invázii roku 1968 na takmer desať rokov postihol zákaz publikovania. Ani po návrate do literatúry komunistickému režimu nijako nenadbiehal, skôr sa dá povedať, že si vyberal témy a uhly pohľadu, ktoré nepriamo odhaľovali jeho represívnu a pokryteckú povahu. Za ďalší dôležitý prelom v jeho tvorbe možno považovať román Najsmutnejšia oravská balada z roku 1988, ktorým autor pokračuje vo svojej modernistickej poetike, pričom však zaostruje pozornosť na previazanosť spoločenských kríz v našej časti sveta s vnútornými traumami jednotlivcov, ktorí sú týmito krízami postihovaní. Ide tu teda znova predovšetkým o ľudské „súkromie“, no teraz už organicky zasadzované do konkrétnych historických súvislostí.
Takáto je aj väčšina Johanidesovej tvorby po páde komunistického režimu. Jeho najtypickejším žánrom sa natrvalo stávajú prózy na rozhraní dlhej novely a krátkeho románu, ktoré aj napriek svojmu komornému formátu neraz dokážu vypovedať o skutočnosti podstatne viac ako mnohé rozsiahle románové kroniky slabších či priemerných autorov. Sila Johanidesovej prózy je v neposlednom rade v jeho tvorivom používaní slovenského jazyka, ktorý sa svojou muzikalitou a sémantickou mnohovrstevnosťou takpovediac zavrtáva až do kostnej drene jeho postáv, ako aj do najvnútornejších pohnútok ich konania.
Prózy posledných dvoch desaťročí Johanidesovej tvorby sa takto stávajú vizionárskymi svedectvami o svojej dobe, pričom autorov historizujúci pohľad neraz mieri aj do dávnejšej minulosti, čo mu umožňuje dopátrať sa koreňov zločinov, ale aj hrdinských revolt našich ľudí. Johanidesov pohľad na svet je neľútostný, autor sa neľaká odhalení ani tých najbolestnejších právd o človeku, no súčasne nachádza v ľuďoch aj schopnosť eticky uvedomeného žitia a odvahu k stoickému odhodlaniu znášať aj to najkrutejšie utrpenie. Náš prozaik sa netajil, že jeho prvoradým vzorom mu v tomto smere bol Dostojevskij, v ktorého dielach nachádzal podobné sprostredkovávanie katarznej sily utrpenia, o aké sa usiloval on sám. Johanides tvrdil, že spisovateľ má poukazovať na spoločenské aj existenciálne krízy, no súčasne naznačovať aj možnosť východiska z nich. Podobne ako Dostojevskij, riešenie videl predovšetkým v empatickom stotožňovaním sa s obeťami násilia a v duchovnom znovuzrodení človeka tak v individuálnej ako aj kolektívnej rovine.
Text Ivana Čičmanca ako pripomenutie nedožitej deväťdesiatky Jána Johanidesa odznel začiatkom augusta vo vysielaní Slovenského rozhlasu. V rozsiahlejšej podobe si ho autor pripomenul aj v spomienkovej eseji Dotyky s Jánom Johanidesom, publikovanej v knihe V zajatí zvedavosti (Fraktál o. z., 2023). O knihe sme diskutovali aj na KNS. Okrem osobných spomienok Čičmanca na stretnutia s Johanidesom v Šali, prináša jeho text aj erudovaný pohľad na literárnu hodnotu jeho diela v kontexte modernej slovenskej literatúry. Napísal o tom: „ Ako spisovateľ bol v estetických a svetonázorových otázkach cieľavedomý, dôsledný a nepodkupný, počas komunistickej totality ani len jedným riadkom neprejavil poslušnosť zhora diktovanej ideológii, nekompromisne ostáva pri programe, ktorý si vytýčil už svojou prvou knižkou. Predmetom jeho umeleckého výskumu ostalo „súkromie“, čím, prirodzene, nemal na mysli závetrie malomeštiackeho pohodlia, ale vnútorný svet ľudského jednotlivca ako jediného autentického subjektu životnej skúsenosti a filozofického poznania“.
Moje osobné stretnutia s Jánom Johanidesom sú spojené s našim tvorivým pobytom v Dome slovenských spisovateľov v roku 1979 ( do knihy Balada o vkladnej knižke mi tam vpísal aj dlhé, priateľské venovanie) a potom o rok neskôr návšteva v jeho byte v Šali, kam sme prišli s Ivanom Habajom, aby sme si od jeho manželky, skvelej výtvarníčky Oľgy Johanidesov kúpili niečo z nej diela, takže sme mali možnosť nazrieť aj do jeho pracovne – a bol to nezabudnuteľný pohľad na „tvorivý chaos“, ktorý v nej panoval. K Johanidesovi ako poprednému slovenskému spisovateľovi som sa potom vrátil v roku 2003, keď som jeho literárny portrét zaradil do Čítanky slovenskej literatúry pre českých stredoškolákov pripravili ako pracovníci LIC spolu s literárnym vedcom Vladimírom Petríkom. Ako vedúci literárneho oddelenia som inicioval aj vznik knižnej publikácie Ján Johanides – prozaik ľudského údelu (LIC 2012). Komponovanú ukážku z Johanidesovej tvorby, prozaickej i publicistickej, rozšírenej o rad autorových rozhovorov a kritické ohlasy na jeho kľúčové diela zostavil Vladimír Petrík. Napísal aj úvodnú štúdiu pod názvom Ján Johanides – realista a vizionár. Konštatoval v nej: „Ak Johanidesovi vrstovníci v próze, a potom stále mladší a mladší autori, sa spoľahli na vlastný zážitok, Johanides sa rozhodol začrieť do ľudského vnútra a vyniesť odtiaľ na povrch to, čo ostávalo predtým skryté a nezbadané. Nebolo to vždy príjemné, ale bolo treba sa s tým vyrovnať...“. Johanidesovu podoba jeho umeleckého vyrovnávania sa so stavmi úzkosti, odcudzenia, strachu i agresivity normalizačný komunistický režim len veľmi ťažko prijímal, preto jeho diela v 70. a 80. rokoch vychádzali s takými veľkými prestávkami. Podobu ich trvalej prítomnosti v tvorivom literárnom procese i ako inšpiráciu nastupujúcich generácii tvorcov sa rozhodlo Literárne informačné centrum podnietiť aj udeľovaním Ceny Jána Johanidesa za najlepšie prozaické diela i súťažou Esej Jána Johanidesa pre stredoškolákov-gymnazistov. Obe tieto literárne iniciatívy sa realizujú od roku 2012 do súčasnosti.
Pri príprave tejto textovej koláže, ako pocte členov nášho klubu k nedožitej deväťdesiatke Jána Johanidesa, som o príspevok požiadal aj kritika Igora Hochela. Má podobu spomienky na osobné stretnutia.
Igor Hochel: Z návštev u Jána Johanidesa
Knihy Jána Johanidesa som spoznal oveľa skôr, ako som sa zoznámil s ich autorom. Začal som ich čítať na strednej škole, teda začiatkom 70. rokov minulého storočia, vtedy ich ešte nebolo veľa. A mojím obľúbeným tvorcom zostal natrvalo, radí sa medzi tých slovenských spisovateľov (nie je ich veľa), ktorých dielo mám prečítané kompletne.
Spoznali sme sa buď koncom roku 1988 alebo začiatkom roku 1989, krátko potom, ako som nastúpil do redakcie Romboidu. V tom čase sa ešte tešil lepšiemu zdraviu, a tak z času na čas pricestoval zo Šale do Bratislavy a zvykol sa zastaviť aj v redakcii, ktorá vtedy sídlila v dosť provizórnych priestoroch v budove Zväzu slovenských spisovateľov na ulici Obrancov mieru, dnes (aj predtým) Štefánikovej. Len čo nás predstavili, hneď mi navrhol tykanie, čo som, prirodzene, pokladal za veľkú poctu. O pár rokov neskôr, keď ho už trápili choroby, sa ciest do Bratislavy vzdal, a tak som ho z času na čas, asi tak raz za štvrťrok, zvykol v Šali navštíviť. Z Nitry som to nemal ďaleko. Každú moju návštevu, ktorú sme si dohovárali telefonicky, odsúhlasil nielen on, ale aj jeho manželka, skvelá výtvarníčka Oľga Johanidesová. Ba neraz sa stalo, že návštevu aj zrušila, resp. posunula, lebo Jano sa necítil dobre, hoci on namietal.
Bývali v neveľkom trojizbovom panelákovom byte. V jednej izbe mali spálňu, v druhej, myslím, že najmenšej, bola Janova pracovňaa najväčšia slúžila ako obývačka a Oľgin ateliér zároveň, o čom svedčil rozložený maliarsky stojan. Žil s nimi aj sympatický, priateľský kocúr. Na tieto návštevy mám množstvo zaujímavých a pekných spomienok. Tu sú niektoré z nich. Keď som raz za Janom prišiel, na obrovskom pracovnom stole, ktorý zaberal takmer celú malú miestnosť, som zbadal dve knihy o plemenách psov.
„Hádam si nechcete kúpiť psa?“ prekvapený som nadhodil.
„Nie, ale píšem jednu novelu, v ktorej sú postavy majiteľmi psov, tak si to musím naštudovať, aby som nenapísal dajakú hlúposť. Obzvlášť ma zaujímajú dalmatínci,“ vysvetlil mi Ján.
Pri inej návšteve som zasa na tom istom stole uzrel hrubý zväzok, z ktorého z obálky na mňa hľadela široká tvár Winstona Churchilla aj s typickým motýlikom pod krkom. Vysvetlenie bolo rovnaké: „nenapísať hlúposť“. A keď potom vyšla nová Johanidesova kniha, naozaj sa v nej objavila postava, ktorá spomenula britského premiéra z čias druhej svetovej vojny. Oba tieto príklady som často používal, keď som študentom vysvetľoval, čo je to poctivá prozaická práca.
A ešte jedna epizóda z ďalšej návštevy, ktorá svedčí o tom, že Ján Johanides bol aj svojrázny človek. Len čo sme sa zvítali, s rozžiarenými očami, rozradostene mi oznámil:
„Petrovi Zajacovi som zakázal o mne písať.“
„To sa nedá,“ namietam, „môžeš sa naňho hnevať, ale nemôžem mu zakázať, aby o tvojej tvorbe písal.“
„Ja viem, že nie, ale mal by ma poslúchnuť.“
Teraz si už, žiaľ, neviem spomenúť, čím ho náš skvelý literárny vedec, tak nazlostil.
Ako ukážku Johanidesovho rukopisu pripájam sken venovania, ktoré mi vpísal do svojej knihy Balada o vkladnej knižke.
Anton Baláž
