Zuzana Bakošová-Hlavenková: Čas činohry našich čias
Chvála systematickému mapovaniu slovenskej divadelnej kultúry
I.
Popredná slovenská teatrologička Zuzana Bakošová-Hlavenková je autorkou úctyhodného kvanta divadelných štúdií a odborných článkov kontinuálne tvorených v priebehu ostatných rokov. Pritom v našom prípade nejde o mechanické zoradenie autorkiných prác realizovaných v spomínanom období – je to selekcia tej časti odborne inšpiratívneho diela divadelnej vedkyne, ktoré má ambíciu potvrdiť svoju validitu aj mimo vymedzenej periódy svojho vzniku. Predkladaný súbor štúdií dokumentuje, že autorka – divadelná vedkyňa i vysokoškolská pedagogička v jednej osobe – zameriava svoju pozornosť na pestrú varietu aktuálnych tém súčasného činoherného divadelného diania na Slovensku – no pritom nejde iba o aktuálnosť v „publicistickom“ slova zmysle. Bakošová-Hlavenková totiž analyzuje viaceré problémy slovenského divadla, ktoré sú axiologicky aktuálne ex post ako konštantný kultúrny fenomén národnej kultúry, hoci ich vznik mohol byť podmienený aj faktorom mimoumeleckým (výročie narodenia, úmrtia, jubileum a pod.). Potvrdzujú to štúdie o už nežijúcich klasikoch slovenskej divadelnej kultúry (napr. H. Meličková, C. Filčík atď.), ale aj o súčasných žijúcich osobnostiach spomínanej oblasti (prípad výstižnej siluety teatrológa prof. V. Štefka, portrét herečky Z. Kronerovej a pod.).
Publikáciu hodnotovo obohacujú a zároveň prepájajú národné s medzinárodným, tieto štúdie majú ambíciu priblížiť, ozrejmiť, potvrdiť a znova apelovaním zaktualizovať aj svetové veličiny drámy a divadla v domácom kontexte, či už v samostatných štúdiách (Tadeusz Kantor ako magické pole, Robert Wilson – nová vízia, S. Enqistom na dno duše a hlbšie, ale hlavne častým odkazovaním a prepájaním svojich exaktných úvah na medzinárodné súvislosti v rade štúdií o slovenskej divadelnej kultúre.
Pozornejšiemu čítaniu predkladaného súboru štúdií neunikne ďalšia skutočnosť – autorka vo svojom odbornom zábere preferuje témy, ktorým sa už v minulosti vo svojich štúdiách, ale aj monografiách venovala. V komplexe predkladaných štúdií nadobúdajú však ony – v konfrontácii s ostatnými – nový význam a priam vyzývajú autorku k novému, hlbšiemu – monografickému? – spracovaniu (či „znovuspracovaniu“, máme na mysli Uhlárovo Divadlo Stoka, L+S, Astorka a pod.).
Keby sme porovnali mobiliár slovenskej divadelnej vedy kedysi zo 60. rokov minulého storočia, z čias mojich vysokoškolských štúdií, so súčasným exaktným výrazivom Z. Bakošovej-Hlavenkovej, museli by sme konštatovať výrazný rozdiel. Autorka nezapiera svoje „poučenie“ z metodológie štrukturalizmu i postštrukturalizmu (možno z post- i postpostmoderny), určite zo súčasnej estetiky i semiotiky divadla, pričom sa jej darí niekedy scientisticky presne, inokedy esejisticky metaforou výstižne pomenovať efemérny divadelný tvar hereckého, režijného etc. rukopisu divadelného tvorcu.
Prekladaný súbor štúdií si určite nájde svoju recepciu nielen v oblasti slovenskej divadelnej vedy, ale jeho „využiteľnosť“ je aktuálna v celom rade vied, počínajúc estetikou, literárnou vedou, kulturológiou, ale aj v didaktike umení, teda vo výchove umením i vo výchove k umeniu.
II.
Treba otvorene priznať, že doteraz sme vychádzali z mojej štúdie spred rokov k danej problematike a tieto naše súdy by sa žiadalo revitalizovať novými interpretáciami aktuálnymi tu a teraz autorkou Zuzanou Bakošovou-Hlavenkovou: organizujúcim momentom kompozície monografie Čas činohry našich čias (Bratislava : VŠMU, 2017, 368 s. ISBN 978-80-8195-010-0) prvej i druhej časti publikácie je temporálny faktor – autorka zostavila výber svojich odborných štúdií od roku 1992 – 2013 a odborných článkov od r. 1998 – 2013, čím sa pred nami vytvára dvojlomý obraz. Na jednej strane nám Bakošová poskytuje obraz o dynamike svojej teatrologickej metódy, na druhej strane pri podrobnejšom analyzovaní postrehneme autorkino vedomé, koncepčne premyslené prehodnocovanie divadelných fenoménov v temporálnych súvislostiach a v tých oblastiach, ktoré boli pre ňu ako pedagogičku aj profilové i profesijné a ktorým sa vo svojom pôsobení na DF VŠMU venovala. Máme na mysli teóriu herectva, herecké techniky, ale aj rad ďalších disciplín, s ktorými už spomínané súvisia – teda teóriu divadla i dejiny divadla a v užšom slova zmysle dejiny hereckej i režijnej tvorby. K najprínosnejším častiam jej publikácie patria určite nerozsiahle profily hereckých protagonistov slovenského profesionálneho divadla 20. storočia, v ktorých objavne vystihuje vývinový proces konštituovania hereckého typu takých umelcov a umelkýň, akými boli i sú Hana Meličková, Ctibor Filčík, Mikuláš Huba, no následne aj ďalšia generácia „mladších“ herečiek, akými sú Emília Vášáryová, Božidara Turzonovová, Zuzana Kronerová, Marián Zednikovič, ale aj ešte mladšie – Sidy Tobias, Zuzana Fialová, Táňa Pauhofová, Rebeka Poláková. Podobne treba zaevidovať v pozitívnom slova zmysle aj profily silnej režijnej generácie slovenských umeleckých tvorcov na trase Miloš Pietor, Jozef Budský, Magda Husáková – Lokvencová, Vladimír Strnisko, Ľubomír Vajdička, Juraj Nvota, Roman Polák.
Nemali by sme zabudnúť ani na pozoruhodné štúdie z oblasti teórie divadla, v ktorých autorka invenčne prezentuje pomerne exkluzívne koncepcie „body language“, slovo tela, poznámky k intermediálnej problematike divadelného priestoru a pod. Aj silueta poprednej alternatívnej divadelnej scény Stoka, rovnako ako tiež skica divadla Astorka demonštrujú pomerne široký tematický diapazón autorkinho diskurzu s aktuálnymi problémami slovenského divadla minulého storočia i prvého takmer dvadsaťročia nového milénia. Žiada sa dodať, že naznačené vrstvy autorkinej teatrologickej aktivity by v ďalšej fáze výskumu rozšírením a dopracovaním mohli prerásť do monografií v oblasti teórie divadla, dejín hereckej tvorby na Slovensku, histórie réžie slovenského divadla, ako aj samostatných profilov už spomínaných profesionálnych divadelných telies.
Predkladaná publikácia svojou exaktnou úrovňou dokumentuje aj ďalšiu skutočnosť: potvrdzuje úspešnú emancipáciu divadelnej vedy vo vzťahu k literárnej vede a estetike. Hoci tento proces prebehol v Európe už na začiatku 20. storočia, v slovenskom kontexte sa realizoval s príznačným meškaním oveľa neskôr. Odborná úroveň teatrologických štúdií Zuzany Bakošovej-Hlavenkovej dokumentuje osobitosť jej autorského idiolektu a zároveň potvrdzuje „vyrovnávanie“ kroku slovenskej teatrológie s európskym či svetovým výskumom divadla.
Prof. PhDr. Karol Horák, PhD.