HidveghyMateria - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Elena Hidvéghyová-Yung: Materia prima
Bratislava, 21 arte, s. r. o. 2014

Elena Hidvéghyová-Yung vyštudovala prekladateľstvo-tlmočníctvo a čínsky jazyk na FFUK v Bratislave. Ako sinologička sa zaoberala modernou čínskou dekadentnou literatúrou a strávila niekoľko rokov v Číne. Pobyt v Číne ju inšpiroval k napísaniu komorného príbehu lásky Dážď slivkových kvetov (2011). Ako poetka sa v roku 2006 predstavila zbierkou básní Prasestra, po nej vydala v roku 2008 zbierku Homme fatal.
Najnovšiu básnickú zbierku Eleny Hidvéghyovej-Yung Materia prima sme predstavili na klubovom stretnutí v januári 2015. O knihe referovali Vladimír Petrík, Anton Uherík a ako hosť literárny kritik a šéfredaktor Knižnej revue Radoslav Matejov, ktorý je i autorom doslovu ku knižnému vydaniu zbierky. V skrátenej podobe prinášame ich pohľad na knihu.

Jej lyrika je odkrývaním samej seba

Takmer na samom začiatku zbierky Materia prima sú dve básne venované poézii. V prvej sa hovorí o tom, že poézia od autorky odišla („Nakrátko si vstúpila/ do môjho života, nečakane/ a náhle ako nepozvaný hosť... ale potom si ma nechala samu...“) V ďalších veršoch a v druhej básni sa hovorí o tom, že po istom čase sa poézia k autorka znova vrátila: „... po dlhých, plazivých rokoch dnes/ opäť prichádzaš do môjho kráľovstva...“ Prvú knihu básní Elena Hidvéghyová-Yung vydala v roku 2006 a dala jej názov Prasestre, druhú Homme fatale vydala v roku 2008. Medzi ňou a Materiou primou je osem rokov. Medzitým sa venovala próze, v roku 2011 jej vyšiel román Dážď slivkových kvetov. Románový príbeh vsadila do čínskeho prostredia, ktoré pozná z autopsie, pretože v Číne žila ako študentka skúmajúca jedno obdobie čínskej literatúry. Je to príbeh o láske medzi starším čínskym umelcom a mladou Európankou. Čínska skúsenosť sa tu pretavila do množstva autentických obrazov a zdá sa mi, aj do filozofie. Vzťah medzi ženou a mužom je osou aj v prvých dvoch básnických zbierkach. Aj v nich je prítomná čínska skúsenosť. Duch čínskej poézie či kultúry a filozofie by sme našli aj v tretej zbierke. V jednom či dvoch prípadoch ide priamo o tematizovanie.

V doslove k zbierka Materia prima Radoslav Matejov hovorí o duchovne lyrike. Ba pokladá ju za Hidvéghyovej „najduchovnejšiu knihu“. Je to presné, hoci duchovnosť Eleny Hidvéghyovej-Yung je špecifická. V románe Dážď slivkových kvetov má aj silný telesný pól. Ide jej o dušu i telo. Telesná láska má tam silnú metafyzickú dimenziu. Je to priamo filozofia lásky (v slovenskej literatúre ojedinelá), vyrastajúca, zdá sa mi, z autorkinho zmyslu pre krásu, teda pre pekné. Pričom ono pekné je tesne prepojené s etickým. Zbierka Materia prima nie je však o láske, hoci ani tá tu nechýba. Duchovnosť tu má skôr náboženskú podobu. Sú to reflexie odkývajúce iné vnútorné priestory a hodnoty v nás. Človek je tu ponorený do seba, ale zároveň má aj spoločenský rozmer. Môže sa správať morálne, ale ja nemorálne. To prvé je vždy ťažké, tomu druhému akoby vychádzal život v ústrety. Ale predsa len, aj tu Hidvéghyová hovorí o slasti tela i ducha, o slasti ducha i tela. A záver? „Vraj telo ide proti duchu,/ telo je hriešne: tak ma to učili/ kedysi dávno.// Dnes viem, že je to inak.“ Autorka verí na „božskú iskru“ v človeku, čo je podľa nej základný materiál duše a v tom je nádej, že sa budeme správať mravne. Aj umenie nás môže zmeniť k lepšiemu. Ak je skutočným umením.
O jej poézii to možno povedať, pretože niet v nej nepresvedčivých tónov. Má dokonca báseň, kde sa chce vyvarovať takýchto tónov, ktoré sa jej predtým nevdojak vlúdili do veršov. Byť umelecky presvedčivý znamená hovoriť pravdu. Teda, hovoriť pravdu o sebe. Ja, môj vnútorný svet, najdôležitejšie je to, z  čoho tvorca čerpá. Tam musí byť pravdivý až na kosť. Vtedy má to, čo hovorí, zmysel a môže zanechať v čitateľovi stopu. Hidvéghyovej poézia zanecháva stopu. Je úprimná a preto silná. Jej lyrika je odkrývaním seba samej, čo je prvý predpoklad, že odkrýva niečo aj z nás ostatných. Hoci tu – obrazne povedané – tečie krv z rán, jazyk je stíšený a kultivovaný, myšlienka plynie hladko, až po pointu, kde sa
zdramatizuje a nadobúda novú kvalitu.

Aký svet sa tu pred nami rozprestiera? Sú to anjeli svetla i démoni tmy, zákony fyzikálne i zákony duchovné, katedrály i obrazy svätcov, drahé kamene, farby a vône, svätá ikona a kríž, diabol i božská podstata človeka. Toto výrazivo dokumentuje, že Hidvéghyovej duchovno má náboženský základ. Napokon, niektoré básne sú adoráciou svätých alebo modlitbou k najvyššiemu. No, hádam neuberiem autorke na náboženskom presvedčení, keď poviem, že výrazová stránka jej básní, čerpajúca z náboženskej skúsenosti, má tu
predovšetkým estetizujúcu funkciu. Dáva všetkému, čo autorka hovorí, barokový odblesk a nádych. To znamená, že na jej inšpirácii má podiel aj kultúrny fenomén, obrusujúci do jemného povlaku ostré hrany zážitku. Takže, možno povedať, že zbierka Materia prima nie je drásavým pitvaním duše, ale skôr jej pohladením. Čo v jej prípade znamená, aj tela.
Vladimír Petrík

Poézia, ktorá obohacuje

Začnem zdanlivo odťažito, ale o chvíľu bude jasné, prečo tak robím. 5. januára 2015 v denníku SME ma upútal nadpis recenzie knižky Skvosty poézie, ktorú vydalo pražské vydavateľstvo Akropolis. Ten nadpis je takýto: Vyšla ďalšia odpoveď na otázku, čo je poézia. A odpoveď? Koľko básnikov, toľko rozdielnych odpovedí. A čo mi úplne zobralo dych, je odpoveď Ivana Diviša, ktorým sa Šulcov výber uzatvára. Citujem: „Poézia nie je nič napísané, je to nanajvyš niečo rozpísané, alebo nedopísané.“ Aj by som súhlasil, keby bol
ešte dodal to základné kritérium poézie, že toto nenapísané, či rozpísané, alebo nedopísané, musí byť citeľne poznačené emóciami a citmi básnika, bez ktorých sa stráca ten nutný lyrický náboj, ktorý jedine osloví čitateľa.
A v tejto súvislosti sa vraciam k tretej zbierky poézie poetky Eleny Hidvéghyovej –Yung, nazvanej Materia prima. Pri jej čítaní spontánne sa ma zasa zmocnila otázka vzťahu  poézie k poznaniu. A v tejto chvíli som si zaspomínal na rok 1952, časy to originálnej krutosti komunistickej totality, kedy ako poslucháč filozofie som sa prvý krát zoznamoval s dejinami filozofie a v nich s takými menami, akými sú Platón, Sokrates, Aristoteles, René Descartes, Fracis Bacon, Voltaire a Jean Jacques Rousseau. Osobitne ma zaujala filozofia
Immanuela Kanta, hlavne pre jeho „vec osebe“, ale aj Schopenhauera a Nietzcheho.

A v súvislosti s umení vrátane poézie, dáva podnet na zamyslenie hlavne Kant svojim tvrdením, že objektívny svet je našim zmyslom nedostupný, nevieme ako vlastne vyzerá.  Konkrétnejšie sa k umeniu už v antickom Grécku vyjadruje Platón, keď hovorí, že krása má pôvod mimo zmyslov a dá sa pochopiť iba rozumom a že umelec a teda aj básnik, zobrazuje nie skutočnosť, ale iba akúsi jeho nepodarenú kópiu. Preto Platón považoval umenie za lož, ktorá s poznaním nemá nič spoločné. Samozrejme boli to odvážne tvrdenia a už Aristoteles mu tvrdo oponoval a kritizoval hlavne jeho záver, že umenie nie je cesta poznania, a tak na
rozdiel od Platóna, pripisoval umeniu gnozeologický význam a považoval ho za jednu z foriem poznania.
Komu teda veriť, čo vníma a poznáva umelec, básnik, je to objektívny svet, alebo iba jeho nepodarená kópia? Ani táto otázka nie je stále zodpovedaná a obávam sa, že ani nikdy nebude. Tomuto problému sa nevyhla ani Elenka Hidvéghyová-Yung vo svojej poézii a nevyhne sa jej žiaden básnik, pretože aj oni tak ako my všetci ľudia majú k dispozícii iba našu ľudskú limitovanú poznávaciu výbavu, s jej možnosťami môže ale básnik vnímať a prežívať okolitý svet, či už je to ten pravý, alebo falošná jeho kópia. A v tomto svete všetci
ľudia a teda aj básnici hľadáme vo svojej existencii podstatu a tú hľadá aj Elenka, ktorá svoju zbierku výstižne pomenovala Materia prima.

A teraz už k vlastnej zbierke. Charakteristickým znakom, špecifikom zbierky je voľný verš a táto skutočnosť z hľadiska psychologického je pre poetku veľkou výhodou. Zbavuje poetku brzdy, ktorou môže byť práve rýmom viazaný verš pre bezprostredné vyjadrenie o prežitom a jeho myšlienkovom uchopení. Týmto voľným veršom sú jej básne viac presvedčivé, úprimné a autentické. Sú aj viac sugestívne a zreteľnejším pokusom o pochopenie nielen jej samotnej, ale pochopenie podstaty ľudskej bytosti vôbec. Poetka dáva do básní nielen svoje intenzívne a často dušu zraňujúce zážitky, ale aj filozoficko - teologickú interpretáciu
prežitého. A pritom čitateľ nemá z čítania jej básní dojem, že sú v nich premietnuté lacné a špekulatívne postoje a názory. V zbierke Materia prima, prezentuje aj vlastnú filozofiu života a to tak normálne a nenásilne, že čitateľ postupne zisťuje, že sú to vlastne aj jeho postoje a úvahy, že je v nej vyjadrená aj jeho životná skúsenosť z reálneho sveta. Napriek tvarovej vyzretosti básní a ich inšpirujúcim podnetom autorka akoby nemala istotu či ozaj píše dobrú poéziu a bojí sa o jej osud. V básní nazvanej Poézia, vyjadruje svoje obavy o ňu takto. „ Po rokoch sa vraciaš k môjmu ostrovu, ale prv než vystúpiš z loďky, opatrne vypúšťaš z ruky holubicu, bojíš sa či sa nevráti k tebe s uschnutou olivovou halúzkou“.Uisťujem
autorku, že holubica sa nielen určite vráti a nie s uschnutou olivovou halúzkou, ale halúzkou živou a presiaknutou vôňou zrelých olív...

Chcel by som ešte oceniť dizajn a grafiku knižky. Dotvárajú nielen prítomnosť umeleckého citu u poetky, ale aj jej ženskú jemnosť a krehkosť.
Anton Uherík

Sugestívna duchovnosť

Názov zbierky Materia prima znamená pralátka, prvotná látka (hmota) a jej význam možno v kontexte jednotlivých basní identifikovať s metaforou pre dušu, látku, ale i slovo. Celá básnická kniha má východisko v intimite lyrického subjektu, ktorá smeruje z osobného priestoru k dotykom so všeobecným ľudským priestorom, s hodnotami a najmä s duchovným svetom. Elena Hidvéghyová-Yung napísala svoju najduchovnejšiu knihu, prerozprávajúc svoju dušu cez rozprávkové, bájne i biblické kontexty, cez čarovné fantazijné obrazy a s mimoriadnou, krehkou citlivosťou. Viaceré básne prinášajú autorkine obľúbené témy,
akými je (erotická) láska medzi mužom a ženou, či tému tvorivosti, písania. Ale do popredia vystupuje aj nový prvok. Vo významovom dianí básní neraz kľúčovú úlohu zohrávajú protiklady svetlo-tma, dobro-zlo, čím táto lyrika získava barokizujúcu patinu...
Radoslav Matejov
Mladý básnik

Už štyridsať dní a štyridsať nocí
sa bez prestania plavíš
so svojimi zvieratami

a dnes ráno v diaľke konečne
vidíš pevninu poézie zahalenú v hmle;
nesmelo kormidluješ smerom k nej,
bojíš sa, či nestroskotáš,
skôr ako vystúpiš na jej breh –

vieš, že písanie je tvrdá rehoľa;
pri vstupe do nej treba zložiť
večný sľub: sľub čistoty,
chudoby a vernosti –

lebo básne sú formou liturgie
pre veci najvyššie.


Kráľovná s havranom v erbe

Hlboká je noc;
všetko ustalo, zvonka
počuť len vzdialené zvuky
nočných tvorov

a ty znovu robíš ten istý rituál:
navraciaš tmu tme, zúfalo
hľadáš svetlo. Vzývaš
svetlo vo všetkých jeho podobách

a pred starodávnym oltárom
vyberáš zo záhrenia podobizeň
muža, čo ťa smrteľne zranil: vzývaš
pravdu a dobro, ale
zo všetkého najviac lásku –

a keď pozdvihneš oči vyššie,
vzácnu ikonu zahaľuje iné svetlo:
dostávaš poznanie, že kráľovstvo lásky

nie je z tohto sveta.

( Zo zbierky Materia prima)
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky