Feldek_Bojnicanova - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Ramón Gómez de la Serna a Ivan Horváth
Ako ich vidí komparatistka Renáta Bojničanová
Bol som oslovený, aby som 27. septembra 2017 vystúpil v Artotéke na stretnutí členov Klubu nezávislých spisovateľov a predstavil knihu Renáty Bojničanovej Ramonizmus a jeho ohlas v slovenskej literatúre – Ramón Gómez de la Serna a Ivan Horváth (Univerzita Komenského v Bratislave, Bratislava 2015). Iste som bol oslovený aj preto, lebo som prežil kus detstva v Horváthovej Senici. Moji rodičia sa priatelili s Horváthovcami, ja s ich deťmi. Ivan Horváth bol prvý živý spisovateľ, ktorého som stretol. Navyše som ho spoznal z nevšednej stránky – ako zabávača, ktorý – spolu so svojou ženou – hrával pre deti zo spriatelených rodín bábkové divadlo. Navyše môj otec aj Ivan Horváth boli rovesníci, čo v rovnakom čase, ešte za prvej ČSR, vyštudovali právo, za komunizmu boli väznení a na následky väzenia zomreli mladí (obaja iba päťdesiatšesťroční).

Čo však má toto všetko spoločné s ramonizmom a knihou Renáty Bojničanovej? Docentka Renáta Bojničanová (1974), je dnes už nielen doma ale aj medzinárodne úspešná komparatistka. Napísala také pozoruhodné knihy ako Obraz Argentíny, Čile a Francúzska v cestopisnej próze Martina Kukučína (Aspectos interdisciplinarios de los libros de viajes de Martin Kukučín paseo por kla Patagonia e impresiones de Francia) alebo – zatiaľ iba po španielsky vydanú – knihu El bandolerismo en Eslovaquia y en Cataluña : paralelismos históricos, (Zbojníctvo na Slovensku a v Katalánsku). Už z názvov jej kníh je zrejmé, prečo ju zaujal aj Ivan Horváth. Tento náš najeurópskejší spisovateľ (jedna z jeho kníh sa volá Vízum do Európy) sa komparatistického výskumu priam dožadoval.
Renáta Bojničanová preskúmala jeho vzťah k španielskemu spisovateľovi Ramónovi Gómezovo de la Sernovi najmä na základe dvoch diel: de la Sernovho Nepravdepodobného doktora a Horváthovho, síce nezavŕšeného ale na porovnávanie predsa už – na základe jednotlivých noviel –- vhodného cyklu, ktorý mal niesť názov Nepravdepodobný advokát. Obe tie diela zbližujú už ich názvy. No, samozrejme, nejde len o názvy.
Na porovnávanie sa núkali aj životopisy oboch spisovateľov. Ramón Gómez de la Serna (1888 – 1963) bol, podobne ako Ivan Horváth (1904 – 1960), pôvodným povolaním právnik, podobne ako on bol však hlavne spisovateľ. Čosi spoločné s literatúrou mali aj ich manželky – de la Serna sa oženil s argentínskou spisovateľkou ruského pôvodu Luisou Sofovich (1905 – 1970) a manželka Ivana Horvátha, pani Mária Horváthová (1909 – 2000) bola zase dcérou českého právnika a zároveň básnika Maxmiliána Kunerta (1877 – 1960). Už de la Serna, podobne ako neskôr aj Ivan Horváth, inklinoval ku kozmopolitnému a o to bohatšiemu modernizmu, ktorého metropolou bol Paríž. V argentínskom exile zomrel síce o tri roky neskôr ako Ivan Horváth, narodil sa však o šestnásť rokov skôr, a tak otázka, či sa títo dvaja mohli v Paríži aj osobne stretnúť, navráva skôr negatívnu odpoveď (aj keď vylúčené to nie je). Určite však ten starší patril medzi inšpirácie toho mladšieho. Naznačuje to už aj takáto zhoda: de la Sernov román Nepravdepodobný doktor (El Doctor Inverosimil) vyšiel síce už v roku 1914, ale vo francúzskom preklade sa stal parížskou udalosťou až v roku 1924 – teda presne v tom istom roku, keď dvadsaťročný Ivan Horváth prišiel prvý raz do Paríža.
Renáta Bojničanová sa však vo svojej knihe neobmedzila iba na nich dvoch
do jej hľadáčika sa dostali viacerí ďalší umelci,  a ako prekladateľ Apollinaira (1880 – 1918),  som ocenil, že ani zmienka o ňom v mennom registri knihy Renáty Bojničanovej nechýba. Zaslúžil si byť spomenutý, keby pre nič, tak už len pre tú drobnú okolnosť, že to bol on, kto dal meno surrealizmu. Urobil to v roku 1917, v texte napísanom do bulletinu k baletu Paráda (Parade). A použil ho potom ešte raz – jeho hra Tiréziove prsníky (Les Mamelles des Tiresias) mala podtitul surrealistická dráma. A kto to bol, kto surrealizmus poslovenčil a navrhol slovenským básnikom, aby používali slovo  nadrealizmus? Bol to Ivan Horváth.

Ale neodbočujme od témy. Čo je to vlastne ten ramonizmus a čím sa vyznačuje?
Renáta Bojničanová dáva do pozornosti – ako jeho základnú črtu – jeho nadsmerovosť, nevylučujúcu zároveň „voľné kombinovanie rôznych avantgardných estetík“. A dáva si pri tom dobrý pozor, aby túto úvahu nezúžila na nejakú kazajkovitú definíciu. Veď ak je niečo nadsmerové, len ťažko sa to dá definovať ako smer. Nadsmerovosť ramonizmu je synonymom jeho estetickej slobody.
Nielen ja, predo mnou takisto už pani profesorka Mária Bátorová a po nej i samotná autorka knihy použili vo svojich príhovoroch slová oslobodenosť, neviazanosť či sloboda.
Ja však, práve vo chvíli, keď som slovo sloboda po nich zopakoval, som sa pohľadom stretol s pohľadom svojho priateľa, v obecenstve prítomného spisovateľa Ruda Dobiáša (1934), ktorý bol ako devätnásťročný v roku 1953 nevinne odsúdený na osemnásť rokov väzenia, a z nich si takmer sedem aj odsedel... („Stretli sme sa vo väzení,“ poznamenal, keď prišla reč na uväznenie Ivana Horvátha.)
...  A tak som sa musel rozhovoriť aj o odvrátenej strane ramonizmu a o smutnom  osude ramonistov, o tom, ako svoju lásku nielen k estetickej slobode, ale k slobode ako takej, zaplatili fyzickou neslobodou.
Ramón Gómez de la Serna mal aspoň to šťastie, že v roku 1933 sa pred diktatúrou včas uchýlil do Argentíny a ako osamelý exulant tam aj – v Buenos Aires – v roku 1963 zomrel.

Ivan Horváth mal menej šťastia a v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia neunikol hrôzam stalinizmu. V čase, keď bol veľvyslancom v Budapešti, ho (aj spolu s manželkou)  3. decembra 1950 zatkli. Pani Horváthovú po dvoch rokoch vyšetrovacej väzby prepustili bez súdu. Uväznili dokonca aj ich dvanásťročnú dcéru Janu (1938), o ktorú sa prišli do Budapešti „postarať“ deň po zatknutí jej rodičov – a prepustili ju až po pol roku. Ivan Horváth bol vo vyšetrovacej väzbe štyri roky – prifarili ho až v roku 1954  k procesu s buržoáznymi nacionalistami a odsúdili ho na dvadsaťdva rokov väzenia – za údajnú špionáž, ktorej sa mal dopustiť pri svojich kontaktoch s francúzskym konzulom Manachom.

Aké to boli kontakty, to mi porozprával Ivan Horváth mladší (1935). Bolo to v roku 1946, bol vtedy ešte chlapec, keď u nich doma zazvonil raz telefón – to telefonoval jeho otcovi vtedajší minister zahraničných vecí Jan Masaryk: „Ivane, zrovna teď se mi vybrečel do ucha Manach, ten novej francouzskej konsul v Bratislavě, prý je to tam u vás pro něj hrozně těžký, on ani jeho žena neuměj slovensky a s nikým ze Slováků se nedomluvěj. Jděte s nima, prosím tě, ty a tvoje paní, někdy na voběd. Ať ten Manach vidí, že Bratislava je v Evropě a že se Slováky si může popovídat i francouzsky.“  „Spoľahni sa, Honzo,“ odpovedal vraj Ivan Horváth starší. A ten rodinný obed s Manachom a jeho manželkou (alebo možno dva obedy, možno tri) zaplatil životom. Vo väzení bol až do januára 1960 – vtedy ho, chorého, prepustili, aby si ušetrili starosti s jeho pohrebom. V tom istom roku aj zomrel. Nepomýlime sa teda, ak povieme, že ho zabili.

Keď sa tento príbeh už dal publikovať a ja som pôsobil ako redaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ, navštívil som pani Horváthovú a nahováral som ju na jeho napísanie. Odmietla sa však k tomu vracať a rozplakala sa. Aby som priviedol reč na veselšiu tému, zaspomínal som si na bábkové divadlo, čo kedysi hrávali pre nás deti. Vtedy siahla do knižnice a venovala mi knihu, z ktorej som zistil, že Ivan Horváth tie – pôvodne zrejme improvizované – hry dodatočne aj napísal a vydal v roku 1947 pod pseudonymom Ján M. Hort a pod spoločným názvom Počkaj nás Gašparko.

Z návštevy u pani Horváthovej mi utkvela ešte jedna jej veta. „Počas vyšetrovacej väzby sme sa celé dva roky nevideli, a tak som v roku 1952 prosila vyšetrovateľa: ,Už nás konečne súďte!ʻ A on mi povedal: ,Buďte ráda, že se to protahuje a dostanete se možná do některé další skupiny. Ty, co pudou teď v listopadu, čeká...ʻ  A šmykol si rukou popod bradu.“
Vyšetrovateľ sa nemýlil. 27. novembra 1952 boli vynesené rozsudky v tzv. Procese s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánským a spomedzi štrnástich obvinených si jedenásť vypočulo rozsudok smrti, ktorý bol vykonaný 3. decembra 1952. (Teda v rovnaký deň, ako boli dva roky predtým zatknutí Horváthovci – akoby vtedajší režim mal 3. december v akejsi zvláštnej obľube.)

Tzv. „protištátne skupiny“ zostavovali vtedajší mocní od buka do buka – naozaj sa teda ľahko mohlo stať, že Ivan Horváth mohol byť nielen pätnástym popri tých štrnástich súdených, ale aj dvanástym popri tých jedenástich obesených. Veď medzi obesenými bol aj jeho osobný priateľ a nadriadený minister Vladimír Clementis.
Obdobie po Stalinovej smrti (1953) bolo už miernejšie ako obdobie pred ňou a súdy boli už „humánnejšie“, pretože nevinným odsúdencom nehrozila už šibenica, ale „iba“ doživotie. Aj tento krutý optimizmus však bol veľmi neistý – takto to vidíme hlavne ex post, ale vtedy si ani tí, čo čakali na rozsudok už v období, keď bol Stalin mŕtvy, neboli ešte istí
životom. Ešte aj v apríli 1954 vo svojej záverečnej reči advokát Ivana Horvátha Štefan Fenyeš  poukazoval na jeho priznanie ako na poľahčujúcu okolnosť a končil slovami ... a prosím súd, aby mu nedával trest smrti.“

Taký je v kocke ten príbeh Ivana Horvátha, ako som ho mal možnosť sledovať v čase, keď sa dial, od čias, keď Ivan Horváth – ako nadšenec bábkového divadla – vodil na špagátikoch bábku smrti, oveľa ľudskejšiu, než bola tá, čo vešala na špagáty svoje obete v dobe bábkových procesov. Kto si tento príbeh chce prečítať opísaný ešte z iného literárnovedného pohľadu, dávam mu do pozornosti knihu Jany Kuzmíkovej Modernizmus v tvorbe Ivana Horvátha (Veda, Bratislava 2006). A kto si ho chce prečítať precízne opísaný po právnickej stránke, dávam mu do pozornosti knihu Petra Kerecmana Advokát Ivan Horváth a advokáti v jeho diele (Slovenská advokátska komora, Bratislava 2014).

Tým som si azda splnil úlohu, na ktorú som bol pozvaný – čiže úlohu, aby som porozprával o Ivanovi Horváthovi to čosi navyše, čo viem z vlastnej, hlavne detskej skúsenosti – a  z tej dospelej to, čo si viem predstaviť aj preto, lebo podobnú skúsenosť mal v päťdesiatych rokoch môj otec.
Aj pani Renáta Bojničanová ma ubezpečila, že „hovoriť z vlastného poznania o tragédii Horváthovcov, o tom, čo je to proces, obvinenie, súd, nezaslúžený trest“ sa hodí aj k téme ramonizmu.
Napokon – v jej prítomnosti som len ťažko mohol hovoriť o ramonizme zasvätenejšie než ona. K ramonizmu sa však ešte vrátiť musím. Knihu Renáty Bojničanovej som si prečítal s pôžitkom a  považujem ju za skvelý literárnovedný výkon. Stretneme sa v nej aj s pojmami gregéria či gregerizácia, ktoré znejú rovnako tajomne ako slovo ramonizmus, no zároveň
autorka naznačuje, že práve cez pochopenie toho, čo sa skrýva za nimi, zistíme, čo sa skrýva za slovom ramonizmus. Stojí za to aj pripomenúť si, ako chápal svoje obľúbené pojmy sám Ramón Gómez de la Serna. Na str. 81 Renáta Bojničanová cituje jeho esej Novelizmus, kde sú znaky ramonizmu vymenovamé takto: „Sú nimi žánrová rôznorodosť, anekdotickosť, a epizodickosť, fragmentárnosť, gregerizácia a disperznosť. S fragmentárnosťou súvisí voľné radenie epizód (kapitol) a otvorená štruktúra a atemporálnosť.“
No otázku, čo myslel Ramon der la Serna pod slovom gregéria, najlepšie zodpovie zopár gregérií. Náhodou si zo tri pamätám z knižočky Gregerie, ktorá kedysi vyšla v češtine a spomínam si, že to bolo radostné čítanie. Čakal som suché aforizmy – a z knižočly sa na mňa hrnuli šťavnaté básnické metafory, ako napríklad (citujem len tak z hlavy):
Predajňa klavírov –cintorín hudby.“
„Dúha – stužka, ktorú si zaplieta do vlasov nahá obloha, keď sa predtým vysprchovala dažďom.“
„Kniha – záchranné koleso samoty.“
Boli to metafory povýšené na aforizmy? Alebo aforizmy povýšené na metafory?
Nezáleží na tom. Bolo to nadžánrové, bolo to svieže.
A ešte jedna gregéria, tentoraz moja vlastná. „Aj komparatistika je vlastne gregéria. Gregéria svetaskúsená.“
Komparatistika je krátke spojenie medzi slovenskou a svetovou literatúrou.
Komparatistika nás zbavuje zbytočného sebapodceňovania. Buďme vďační komparatistom za ich prácu, vďaka im za také činy, ako je toto dielo Renáty Bojničanovej.
Ľubomír Feldek
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky