Dobias poviedky - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

PRÍBEHY z PRÍTMIA
Prinášame dva texty z oceneného výberu z poviedkovej tvorby Rudolfa Dobiáša


C E L A

Cela je priestor medzi dverami a oknom. Takmer celý ho dokážem vyplniť vlastným telom. Cesta odo dverí k oknu je najkratšou a zároveň najdlhšou vzdialenosťou, ktorú smiem cez deň aj niekoľkokrát prekonať. Podľa môjho dodatočného prepočtu človek v cele prejde za šestnásť hodín približne šesťdesiat kilometrov. Podlaha cely je rovná a hladká, nepotknete sa na nej a cestou nemôžete ani zablúdiť. Avšak zavše mám pocit, že sa spúšťam nadol, alebo naopak - že stúpam dohora.

Občas sa mi stáva, že som na konci so silami. Totiž, aby ste rozumeli: nesmiem si sadnúť a ani sa nemám kam posadiť. Lôžko, stolík, i doska na sedenie sa dajú sklápať, a tak prvá starosť bacharov po budíčku je ich takpovediac znepoužiteľnenie. Veď čo keby som si po výdatnom nočnom výsluchu chcel pospať? Potom by táto osvedčená vyšetrovacia metóda stratila na význame. A tak mi nezostáva nič iné len chodiť. Spočiatku je to chôdza s hlavou vztýčenou, to keď ma spánok ako-tak osviežil a raňajky, pozostávajúce z kúska chleba a pol ešusu meltovej kávy posilnili, ale ako sa blíži poludnie, ubúda mi síl a môj pohľad sa sústreďuje na nohy a na podlahu, obzerám si chodidlá, schované v čiernych habatkách a členky, či mi neopúchajú. Nemám sa komu posťažovať, s kým poradiť. Som sám. Predpoludním konečne zazriem na cementovej podlahe vlastný tieň. Ten sa nadlho stane mojím jediným priateľom a nie je vylúčené, že v tej chvíli by som iného na celom svete ani nenašiel. Nevidím mu však do tváre. A vtedy si uvedomím, že som sa už dávno nevidel v zrkadle. Keby mi ho niekto teraz nastavil, možno by som nespoznal sám seba. A keby mi vtedy niekto prikázal: "Napľuj do ksichtu tomu indivíduu, tej kreatúre!"asi by som ho poslúchol, opľul by som svoj obraz, svoju zabudnutú podobu.

Napriek smrteľnej únave, ktorá sa ma počas takej nedobrovoľnej prechádzke zmocní, teším sa na iný, takisto očakávaný pocit: zrazu, ani čo by sa pretrhlo nejaké neviditeľné, do nevydržania napäté lanko, pocítim zvláštnu úľavu, ľahkosť. Nielenže som sa zbavil ťarchy, ktorá ma gniavila, ale podarilo sa mi oslobodiť sa od príťažlivosti zemskej, odpútať sa od zeme, vzniesť sa nad ňu. Možno je to pocit, ktorý človek zažije vo chvíli smrti. Žijete, hoci v skutočnosti ste už zomreli. Alebo naopak: ste mŕtvy, ale v skutočnosti žijete. Všetko závisí od poradia slov a možno aj od počtu prejdených kilometrov, od intenzity svetla v zamrežovanom okne s nepriehľadným sklom. A jedného dňa odbudne ešte aj z utlmenej intenzity slnečného svitu. Nie, že by sa vonku zotmelo, alebo hmla sa zdržala nad krajinou, ktorú nevidíte. Cenganie električiek je rovnako prenikavo a ostré vzhľadom k svojej kovovej podstate, ale neznesiteľne provokujúce svojimi významami. Môj pohyb v cele je poletovaním Einsteinovej muchy relativity v idúcom vlaku. Ale v tej električke sa vezú ľudia, ktorí majú niekam namierené, idú za niekým alebo k niekomu, na zastávke vystúpia a ďalej idú pešo, alebo prestúpia na inú električku, ktorá - cengajúc - už zďaleka oznamuje svoj príchod. Tieto trýznivé zvuky a rovnako bolestné predstavy ma donútia zamyslieť sa nad príčinami, prečo je zvonka prichádzajúce svetlo zrazu akési inakšie, belšie, akoby sa vonku rozsvietili milióny neónových žiariviek a mliečnych žiaroviek a trepotajú sa v chladnom povetrí ako motýle. Nie, kdeže, motýle to v nijakom prípade nemôžu byť, ani chrústy, veď je koniec decembra, len nedávno som v duchu slávil Vianoce, ja, Lazar, ktorého Ježiš ešte len vyslobodí z hrobu. Čože sa to teda deje vonku? Sneží! Padá sneh, snehové vločky sa priliepajú na sklenú tabuľu, spevnenú drôteným pletivom, nerozbitnú i nepriehľadnú a azda sa aj pokúšajú nakuknúť dnu, zistiť čo za indivíduum čumí do slepého okna. Čudovali by sa, keby ma videli, ako ten bachar, čo ma sem priviedol. Prevzal ma od vyšetrovateľa s uterákom na očiach, takže mi videl sotva polovicu tváre, a keď mi vzal uterák z očí a zistil, že som celkom mladý chalan, vari dvadsať sekúnd krútil nado mnou hlavou a napokon začudovane poznamenal: "Taký mladý a už taká sviňa."

Čo tam už po tom! Medzičasom sme si už zvykli jeden na druhého, dôležité je, že vonku padá sneh, vločky mi prileteli zatancovať pred okno a ja ich zrazu vidím celkom zblízka a viem, že to nie sú snehové vločky, ale anjeli, obloha je plná ich krídel. A mne už nik a nikto nezabráni pripojiť sa k nim, k tej tichej letke, ktorá namiesto toho, aby sa znášala k zemi, stúpa dohora a ja sa v tej chvíli premieňam na anjela.

Zbohom, pán vyšetrovateľ!


H L A D

Ako desaťročný chlapec som videl na babkinom dvore umierať sovietskeho vojaka, pravdepodobne Rusa. Podarilo sa mu vyskočiť z horiaceho tanku, ale vzápätí ho skosila dávka z nemeckého guľometu. Nemci, a nie je vylúčené, že to boli tí istí, čo ho dostrieľali, na rebríku ho doniesli na babkin dvor. Položili rebrík s chlapcom do trávy a bežali ďalej. Bolo to v apríli a Nemci ustupovali, pokúšali sa dostať k Váhu a odtiaľ na Moravu.

Vojak bol zasiahnutý do nôh a do brucha. Pribehol sused, vojnový veterán, lapiduch, a ten usúdil, že ranenému niet pomoci. Chlapec bol veľmi mladý, hádam ani nie dvadsaťročný. Umieral však dlho, niekoľko hodín a kým bol pri vedomí volal na mamu. V hodine smrti vraj všetci chlapi volajú na matku.
Ja som bol takisto veľmi mladý, ani nie dvadsaťročný, a prežíval som nie hodinu smrti, len chvíle hladu. Na hodinu smrti si azda ešte chvíľu budem musieť počkať. Prvé hodiny hladu sú najťažšie. Hlad sa premení na túžbu, neprestajnú a neodbytnú ako ktorékoľvek iné pokušenie. Jesť! Jesť! Jesť! Povely z mozgu sú ako jedovaté šípy. Zabodávajú sa však nie do mäsa, ale do duše. Človeka vo väzení privádzajú do nepríčetnosti. Má čo robiť, aby ovládol túžbu rozbiť, rozkopať dvere, vylámať mreže, vybúrať otvor v múre. Hlad mi pripomenul, že nie som slobodný. Už som si ani nespomenul na atómy slobody, od šialenstva ma zachránil kúsok chleba, naozaj len kúštik, ktorý som si odložil z raňajšieho prídelu na horšie časy. Podelil som si ho priam na omrvinky, aby mi vydržal až do večera. Tú poslednú mrvu som si vložil do úst pred večernou modlitbou. Ešte nikdy som sa nemodlil za chlieb každodenný s takou vrúcnosťou ako vtedy, v hodine hladu.

O spánok ma, našťastie, neukrátili. Pred desiatou zaštrkotali kľúče, bachár mi prišiel odomknúť lôžko. Konečne som sa mohol natiahnúť. Spánok je priateľom lačných i smädných. Žeravý meč hladu, ktorý ma, napodiv, pálil v hrudi a nie v žalúdku, pomaličky začal chladnúť. To, čo mi predtým v útrobách hlodalo ako nevyliečiteľná choroba, premenilo sa na bolesť hlavy, ale i tá sa o chvíľu prepadla do tichých mrákot. Na štvrtý alebo piaty deň zažijem prvý zázrak. Žeravý neč načisto vychladol a v žalúdku hlodajúce zviera si akiste našlo inú obeť, lebo jeho brloh v mojich útrobách bol prázdny. A to som netušil, že o pár hodín ma čaká ďalšia zázračná udalosť, a to popoludní, v čase siesty, keď referenti vyvádzali vyšetrovancov na vychádzku. Akiste aj slnku sa zachcelo posvietiť si na mňa, preto si na mňa počkalo nad miniatúrnym výbehom pre nenáročných a nehodných väzňov. Môj referent sa na mňa akiste hneval, lebo na vychádzku si ma prišiel vybrať z cely referent - nováčik, nie však nejaký nezrelý mladík, ale približne tridsiatnik, ktorý ma potom chodil štyri či päť popoludní venčiť ako psíka do betónovej ohrady, kde okrem nás dvoch nikdy nebolo ani živej duše. A po celý čas mi prialo počasie, slnko doslova plytvalo energiou, každá moja bunka zvlášť dostávala svoj prídel tepla a svetla, slnečná miazga ma nadúvala do prasknutia. Nedbal by som v tých vyhriatych kójach aj nocovať, voňal by som agáty a zavýjal na mesiac, bolo to koncom mája alebo začiatkom júna, a ja som vtedy nemal ani dvadsať rokov. Zakaždým som sa však musel uspokojiť s predpísanou polhodinkou, potom mi pán referent zaviazal oči uterákom, zľahka ma vzal za predlaktie, tým dotykom ma nasmeroval k východu z výbehu a ja som sa v jeho sprievode poslušne vrátil do svojej podstatne menšej klietky, ochudobnený o vône a zvuky, ktoré ku mne spoza betónovej ohrady doliehali, avšak obohatený o slnečnú energiu, poschovávanú do všetkých čiastočiek mojej zúboženej telesnej schránky.

Jesť! Jesť! Jesť! zase volali na mňa moje vyhladované bunky a muselo to volanie byť počuteľné aj vonku, lebo raz pri odchode z betónovej ohrady mi pán referent potajomky vtisol do dlane dva krajíčky chleba, ktoré akiste pre mňa vzal pri obede v jedálni zamestnancov povereníctva vnútra.
"Schovajte si to," šepol. A keď sa tak stalo, ohľaduplne mi uterákom zaviazal oči a zľahka mi stlačil predlaktie. Nie príliš pevne stiahnutý uterák mi dovoľoval hľadieť pod nohy, a tak som mohol ešte pár sekúnd obdivovať trsy svetlozelenej trávy, ktoré vyrástli v škárach a prasklinách betónového bunkra. Chlieb vo vrecku hnedej a škrabľavej väzenskej uniformy sa premenil na rádioaktívny materiál, termonukleárna reakcia prebehla ešte počas jazdy vo výťahu. Premenil som sa však ja namiesto chleba, v ten deň som bol totiž dvakrát nasýtený, raz chlebom a druhý raz ľudskou účasťou na mojom príbehu. V hodine smrti vraj chlapi volajú na mamu. V hodine hladu vám niekedy pomôže aj cudzí človek.


Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky