Balaz NR - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Anton Baláž
Osvienčim v mojom románe Krajina zabudnutia a v jeho reálnom predobraze

Osvienčim je súčasťou mojej pamäti od roku 1965, keď som sa v Žiline zoznámil s matkou môjho spolužiaka na filozofickej fakulte pani Pavlou Rodanovou a na jej ľavom predlaktí som uvidel vytetované dobre čitateľné modré číslo 4257. Pavla-Pesy Schreiberová a jej sestra Eugénia-Nelly odišli do Osvienčimu v prvom transporte, ktorý vypravili Slovenské železnice z Popradu 25. marca 1942. Bolo v ňom tisíc slovenských žien a dievčat a prišli do tábora ako vôbec prvý židovský transport. V tom čase v Osvienčime, ktorý sa z bývalých vojenských objektov ešte len začal meniť na koncentračný a potom vyhladzovací tábor, boli len skupiny poľských a ukrajinských väzňov a sovietski vojnoví zajatci. V ženskej časti tábora Brezinka-Birkenau, v ktorom potom nacisti postavili plynové komory a premenili ho na vyhladzovací tábor, našli sestry Schreiberové skupinu politických väzenkýň z okupovaného Poľska, nemecké antifašistky aj členky cirkvi Svedkovia Jehovovi, ktorým dozorkyne pejoratívne hovorili Bibliforšerky. Väčšinu dozorkýň v Birkenau v tom čase tvorili fanatické nacistky a nemecké prostitútky.

Pri našom prvom stretnutí v Žiline pani Rodanová o svojom pobyte v tábore a o tom ako sa im aj so sestrou podarilo prežiť - z tohto prvého transportu sa po skončení vojny vrátilo na Slovensko iba osem dievčat - nechcela hovoriť, ale požičala mi knihu Mancy Schwalbovej Vyhasnuté oči. Vyšla v roku 1947 a jej autorka, nedokončená lekárka z Liptovského Mikuláša Margita Schwalbová, prišla do Osvienčimu ako 27-ročná tiež v prvom transporte a prežila tábor ako zdravotníčka na tzv. revíre, čo bola väzenská nemocnica. Na jeseň 1943 sa stal vedúcim lekárom na revíre doktor Jozef Mengele. Keď som si v Swalbovej knihe prečítal, že (citujem) " hneď v decembri 1943 odsúdil doktor Mengele na smrť plynom 7000 žien" a ďalej, že " tento elegán a krásavec v čase, keď posielal tisíce ľudí na smrť do plynovej komory, s koketne zasunutým palcom pravej ruky medzi gombíkmi svojho vojenského plášťa alebo uniformy, .si nonšalantne pískal áriu z Traviaty", bola to pre mňa šokujúca informácia. V roku 1965 sa na Slovensku, aspoň v okruhu ľudí, s ktorými som dovtedy žil, o Osvienčime nič nevedelo.

Pani Rodanová mi pri ďalších stretnutiach v Žiline a po roku 1968, keď ich syn a môj spolužiak Martin emigroval do Izraela, s veľkou vrúcnosťou a úctou rozprávala, koľko väzenkýň, ktoré sa dostali na revír zachránila Margita-Manca tak, že doktorom Mengelem nadiktované čísla žien určených na Sonderbehandlung (teda splynovanie) vymenila za čísla už nežijúcich pacientok alebo tých, ktoré umreli dovtedy, kým ráno zoznam Mengelemu, už v Osvienčime známemu ako anjel smrti, odovzdala. A ako tým zakaždým riskovala vlastný život. Ako začínajúcemu novinárovi mi pani Rodanová navrhla, že mi sprostredkuje stretnutie s Margitou Schwalbovou, ktorá po návrate z Osvienčimu dokončila štúdium medicíny na Karlovej univerzite v Prahe a pracovala ako lekárka v Detskej fakultnej nemocnici v Bratislave. Nemal som vtedy odvahu stretnúť sa s ňou. Na začiatku sedemdesiatych rokov, po zošrotovaní môjho debutu Bohovia ročných období a kvôli epizóde zo sibírskeho gulagu sledovaný Štátnou bezpečnosťou, som bol dosť zneistený, možno až vystrašený z toho čo sa dialo so mnou a okolo mňa na znormalizovanom Slovensku, kde sa zasa začalo hovoriť a písať o svetovom sionizme ako jednom z úhlavných nepriateľov tábora mieru a socializmu, ktorého pevnou súčasťou sme sa opäť stali. Dnes už ale dobre nechápem, že som neskôr, už v polovici osemdesiatych rokoch, nevyužil možnosť stretnúť sa Alfredom Wetzlerom. Hoci som poznal jeho osvienčimský príbeh Čo Dante nevidel, vedel som aj o správe, ktorú napísal spolu so spoluväzňom Walterom Rosenbergom-Rudolfom Vrbom po ich úspešnom úteku z Osvienčimu v apríli 1944. Do pádu komunizmu nebola táto správa u nás publikovaná. Teraz ju možno nájsť na stránke Ústavu pamäti národa a v novom vydaní knihy Čo Dante nevidel, ktorá vyšla už pod Wetzlerovým menom a správa sa stala jej súčasťou vďaka vydavateľovi knihy Milanovi Richterovi.

Stručne teraz uvediem ako sa vyvíjal osud sestier Pesy a Nelly v tábore. Tým, že prišli do Osvienčimu ešte pred jeho premenou na vyhladzovací tábor a vedeli dobre po nemecky, dostali sa na poľnohospodársku pracovnú farmu Hermense. Tu pracovali práve so spomínanými nežidovskými väzenkyňami. Poľky a Nemky boli skúsené väzenkyne, mali kontakty, poznali umenie ako v tábore prežiť. Sestry mali možnosť prilepšiť si k strave s tým, že kradli stravu zvieratám, o ktoré sa starali a časť z toho, čo ukradli, mali možnosť pašovať i do tábora. Na farmu chodil aj doktor Mengele. Sestry spomínali, že po tábore vždy jazdil na motorke a na farmu prišiel vždy dobre naladený, lebo aj príslušníkom SS v tábore bolo vítané kurča z farmy na prilepšenie stravy. Ani na farme sa sestry nevyhli pravidelným apelom a zdravotným selekciám na barakoch, ktoré sa konali s vedomím, že na nich sa rozhoduje nielen o ich ďalšom táborovom osude ale aj fyzickom prežití.

Keď som sa v roku 2000 pustil do písania románu Krajina zabudnutia, ktorého príbehovým ťažiskom je povojnový osud dvoch mladých židoviek Miriam a Erny, ktoré prežili Osvienčim, zaradil som do príbehu niekoľko táborových epizód. Vychádzal som pri nich aj z rozprávania sestier Pesy a Nelly. V kapitole Nechajte im tu Osvienčim som takto opísal spomienky na priebeh táborových selekcií. Miriam a Erna si na selekcie spomínajú pri prvom povojnovom stretnutí v roku 1949 v Bratislave. Rozpráva Erna.

- Takto sme spolu sedávali na prični pred selekciou. Zabalené do jednej špinavej deky, pohojdávali sme sa, zohrievali sme jedna druhú, jemne sme sa navzájom dotýkali, kým ostatné ženy v baraku si hrýzli pery, štípali sa do líc, drsne si šúchali telo, aby ho aspoň na chvíľu oživili, nech nepôsobí ako telo mŕtvoly, aby im pomohlo prežiť aj túto selekciu. Aj keď už bolo stanovené percento mŕtvych v našom bloku, všetky sme verili, že nás nevyselektujú. Keď bloková skríkla naše čísla, odhodili sme deku, zobrali sme si od nej kartičku, na ktorej bolo meno, vek a národnosť, s kartičkou v ruke sme vyšli do priechodu medzi barakmi, kde stál esesák, a tomu bolo treba podať kartičku. Zobral ju, pozrel na teba, len skĺzol pohľadom po tvojej tvári a tele a už bolo rozhodnuté o tvojom osude. Pri prvej selekcii sme ešte nemali odvahu pozrieť sa, či podal kartičku napravo alebo naľavo, či sme unikli smrti alebo nie. Pri druhej selekcii sme zvládli aj to obzretie - a hneď sme neskameneli od strachu. Nahé, len v bagančiach, znova sme sa vrátili druhými dverami do baraku."

Druhou osvienčimskou témou, ktorú som urobil súčasťou románu, je téma osvienčimskej nahoty. V kapitole Na dva dni od smrti sa im táto nahota spája aj s táborovou špinou.
"- Ten pocit špiny, čo ťa prenasleduje... je to ozaj také zlé? - opýta sa Miriam Erny.
- Áno. Už nemyslím na hlad, vši, nekonečné hodiny na apeli, ani na to, ako nás zabíjali po tisícoch, viem zabudnúť na chvíľu aj na toho psa Mengeleho s jeho paličkou smrti a palcom zastoknutým za gombík uniformy, aj na tváre detí na rampe, práve navždy odtrhnuté od svojich matiek... ale keď vidím špinavý železničný vozeň, špinavé šaty, zavšivavené vojenské deky, zmocní sa ma taký hnus, že sa nedokážem ovládnuť... Pripomenie mi to, že svet je stále strašne zašpinený a že ja tomu zasa nemôžem zabrániť.
Erna sa zhlboka nadýchne, jej telo akoby sa na okamih oddelilo od Miriaminho tela a potom sa k nemu začalo len pomaly vracať. Chvíľu mlčia, potom sa opýta Erna: - A ty?
- Stále akoby som žila v cudzom tele, akoby to bola len schránka na popol, - pomaly povie Miriam. - Strašne ma mučia spomienky na potupnú, vynútenú nahotu, Erna. Ty si ju zažila len pri selekciách, ale ja od prvej chvíle v tábore, keď sme ešte ani nevedeli, kam sme prišli, a trápilo nás, že sme vystúpili z vagóna neumyté a neučesané, aj keď tým vagónom bol smradľavý dobytčiak. Náš transport ešte nečakali na bloku ženskí kostlivci, vystrihané a vyholené karikatúry v handrách, ale nalíčené nemecké prostitútky a esesmani vo vyžehlených uniformách. Pobavene a necudne sa dívali, ako nás blokové nútia vyzliekať sa, ako nás prostitútky pri strihaní a holení zbavujú dôstojnosti. A boli asi sklamaní, že židovky nie sú žiadne príšery, ohavy a všade ochlpené čarodejnice s necudnými telami, ako ich o tom presviedčali nemecké časopisy a filmy. A my, my, Erna...
Miriam cíti, ako jej telo začína reagovať na mučivú spomienku, ako jej tuhne, obaľuje sa do ochranného panciera. Vníma to aj Erna. Začne táborovú družku upokojujúco hladiť. Nepomáha to a tak trocha drsno povie:
- Nesústreďuj sa tak na svoje telo, maličká. Naše telá v tábore fungovali predovšetkým ako nástroje prežitia... a prežili sme. Keď budeš svoje telo potrebovať na rozkoš, na materstvo, prečo by ťa malo zradiť? "

Uvediem v súvislosti s osvienčimskou nahotou aj autentické svedectvo ďalšej osvienčimskej väzenkyne Iboje Lebovičovej. V roku 1955 sa vydala v Prahe za dánskeho diplomata a ako Iboja Wandall - Holm sa z jej stala uznávaná dánska spisovateľka. V antológii slovenskej literatúry o holokauste Božia ulička vyšiel v preklade Milana Richtera úryvok z jej románu Moruša. Po opise cesty zo Slovenska v dobytčom vagóne a príchode do Osvienčimu museli odovzdať všetky osobne veci a (citujem) " o posledné zvyšky identity sme prišli s oblečením. Museli sme sa vyzliecť donaha. Strážcovia a chlapi vo väzenských rovnošatách sa vrázdili dnu a von. Na chvíľu som si pomyslela: Ako dobre, že som taká štíhla. Zažívala som čosi ako rozštiepenie osobnosti. Aby človek vydržal byť nahý v neznámom, studenom hrozivom svete ( nepomohlo, že sme všetci boli nahí), musel oddeliť dušu od tela a nechať hanblivosť za dverami. Telo sa potom stáva objektom, na ktorý môžu zízať, ktorý môžu odstrkovať bokom, postaviť, kam sa im zachce, obchytkávať. Pre strážcov a niektorých väzňov sme neboli ženy. Všimla som si, že sme im boli úplne ľahostajné. Dívali sa na nás, ale nevideli nás..."

Osvienčimská nahota mala často tragickú podobu. Keď som sa v roku 2008 stretol vo Vysokých Tatrách na medzinárodnom literárnom festivale Kafkove Matliare s Arnoštom Lustigom a sedeli sme večer v Domove spisovateľov v Hornom Smokovci, Lustig zahraničným účastníkom festivalu spomenul niektoré svoje zážitky z Osvienčimu. Najsilnejšie na mňa zapôsobilo a natrvalo mi utkvelo v pamäti jeho rozprávanie o poslednom stretnutí s matkou na táborovom apelplaci. Uvidel ju v skupine asi dvadsiatich žien, ktoré esesmani viedli k plynovým komorám. Všetky tie ženy, vrátane jeho matky, kráčali na smrť úplne nahé...

Nerád sa vraciam k Osvienčimu, táboru smrti, v ktorom sa prvýkrát v ľudských dejinách naplno, naozaj v plnej nahote realizovalo to, čo Dostojevského románová postava Ivan Karamazov vyjadrila slovami: " Ak nie je Boh, všetko je dovolené." Chcem ale dopovedať príbeh Pesy a Nelly. V januári 1945 sestry absolvovali pochod smrti. SS-mani vyzvali väzenkyne, aby sa prihlásili, ktoré majú skúsenosti s koňmi, aby viedli vozy. Pesy, aj keď s koňmi nikdy neprišla do styku, sa prihlásila. Nelly bola vtedy už veľmi chorá, mala opuchnuté nohy a nemohla vôbec chodiť. Tak ju sestra naložila na ten voz, ktorý odkočírovala do niektorej poľskej dediny. Prenocovali u sedliakov a po troch rokoch prvýkrát spali v posteli. V ceste pokračovali po železnici v treskúcej zime na vagónoch s otvorenými plošinami. V noci dorazili do tábora Bergen-Belsen. Nahnali ich na apel, kde hodiny stáli a nevedeli čo bude ďalej. Bol tam nejaký šialený nemecký kápo, ktorý si vyberal obete a tie kyjakom umlátil k smrti. Pesy povedala: "Nebudeme čakať, kým nás pozabíja, utečme!" Začali utekať a po chvíli sa ocitli pred skupinou SS-manov na čele s Lagerkomandantom Kramerom, ktorý po Osvienčime prevzal velenie v Bergen-Belsene. Než stihli zareagovať, Kramer s potešením zvolal: " Pesy, kde sa tu beriete? " a ona na to duchaprítomne povedala, že práve prišli transportom a nechcú len tak zbytočne zaháľať a hlásia sa na prácu...

Keď mi túto epizódu opísal Nellyn syn, dnes vysokoškolský profesor na Masarykovej univerzite v Brne a predtým český ústavný sudca Pavol Holländer , pripojil k nej poznámku: " Diabolské absurdity". Jeho matku aj so sestrou Kramer zaradil opäť na táborovú farmu a tak sa im podarilo prežiť peklo Bergen-Belsenu. Oslobodila ich britská armáda 15. apríla 1945. Pre Pavlovu matku to bolo v poslednej chvíli, ležala v baraku s týfom a bez liekov by nebola prežila. Sedemdesiat tisíc slovenských Židov holokaust neprežilo. Časť slovenskej spoločnosti sa stále zdráha priznať náš podiel viny na ich tragédii. Ani pre nás, ktorí sa k tomu priznávame, nie je jednoduché o tom hovoriť a písať.

Anton Baláž


Ako zaznamenania hodný fakt pripájam k tomuto textu niečo ako predwetzlerovskú Správu o Osvienčime. Sestry Pesy a Nelly vo svojich spomienkach na pobyt v tábore uvádzajú: " V roku 1943 dostali možnosť - v rámci nejakej propagandistickej akcie nacistov pre Červený kríž - poslať darčeky pre svojich príbuzných. Darček adresovali do Budapešti. Vyšili výšivku a vložili ju do drevenej krabice, v ktorej vyrezali tajnú schránku. Na výšivku hebrejsky napísali vetu: " Čo je dôležité, je vždy vo vnútri. Do schránky vsunuli dopis, v ktorom popísali čo sa deje v Osvienčime, popísali plynové komory a krematóriá a vyzvali maďarských Židov, aby sa zachránili. Inak ich v prípade deportácií čaká záhuba. Zázrakom sa krabička bez úhony dostala na miesto určenia, tam pochopili jej posolstvo, vypáčili tajnú schránku a list prečítali v hlavnej budapeštianskej synagóge (mal by o tejto skutočnosti existovať archívny záznam).



Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky