Za Julom Vanovičom (1935-2020)
Dve stretnutia málokedy postačia na to, aby ste človeka spoznali do tej nezmerateľnej miery, aká postačí pre vznik priateľstva. V mojom prípade to naozaj boli iba dve stretnutia, z ktorých jedno – to prvé – bolo neosobné, a síce cez Vanovičovu esej Cesta samotárova.
V tom čase - bolo to niekedy v deväťdesiatom piatom - som napísal niekoľko rozhlasových hier a ako človek žijúci na vidieku, pokúšal som sa čítaním hier nahradiť nedostatok priamych kontaktov s divadlom a zároveň vyplnil biele miesta v mojej teoretickej výbave. Vtedy som v kníhkupectve naďabil na spomínanú Vanovičovu esej. Tá vo svojej expresívnej a emocionálne vypätej podobe prestala byť iba informáciou o Barčovi-Ivanovi, v skutočnosti bola sondou do jeho hlbinných priestorov. Vanovičova štylistická a znalostná suverenita, s akou sa do objavených hĺbok ponáral, ma doslova fascinovala. Mal som dokonca pocit, že Vanovič vo svojej eseji sa súčasne s otváraním Barčovej ľudskej drámy aj sám čitateľovi otvára.
Moje druhé stretnutie s Julom Vanovičom, už osobné, sa udialo pri príležitosti pripomenutia nedožitej deväťdesiatky Alfonza Bednára v jeho rodnej Neporadzi. Pracovníčky Verejnej knižnice Michala Rešetku v Trenčíne ma oslovili s ponukou zúčastniť sa týchto osláv; Alfonz Bednár v Trenčíne maturoval, okrem toho z Trenčína do Neporadze je to na skok. Váhal som: ísť či nejsť, uvedomoval som si, že nepatrím k znalcom Bednárovej tvorby. Hodiny a minúty, Sklený vrch a zopár ďalších noviel, to bolo všetko, v čom som mohol nájsť zopár myšlienok pre svoje vystúpenie v Neporadzi, a tak aspoň čiastočne ospravedlniť svoju nekompetentnosť. Chvíľu pred mojím vystúpením ukončil svoju excelentnú prednášku o Bednárovej tvorbe a jeho životných peripetiách Julo Vanovič. Môžete si predstaviť, ako som sa popri ňom cítil. Ako šípkový krík popri urastenom dubisku. Moje poklesnuté sebavedomie vzpružila lichotivá Julova pochvala na margo môjho krátkeho príhovoru. Myslím, že tam – v Neporadzi – zapustilo korienky naše budúce priateľstvo. Vtedy som ešte nepoznal Julov životný príbeh, nevedel som, že je synom politického väzňa. S tým podstatným som sa - vďaka jeho románu Kronika nepriznaného času - zoznámil o čosi neskôr. V ňom som našiel toľko dejových pásiem, súbežných s mojimi osudmi, až som mal pocit, že sa poznáme celé desaťročia, hoci osobne sme spolu strávili len niekoľko hodín. Porozumel som Julovým traumám, jeho skepse, jeho nedôverčivosti, jeho nechuti ukazovať sa na verejnosti, jeho samotárčeniu. Navonok neviditeľné zranenia sa ťažko, ak vôbec niekedy, hoja. V tomto sme si boli rovní, v ostatnom som za ním zaostával o niekoľko dĺžok. Uvedomujem si, koľké šťastie ma stretlo v Neporadzi, kam som išiel – obrazne povedané – s malou dušičkou a prvý raz v živote som sa tam stretol s Julom Vanovičom. To stretnutie mi teraz pripadá ani čo by som sa stretol s bratom, ktorého som dovtedy z rôznych dôvodov nepoznal.
Julovi som zostal veľa dlžný. Jeho kniha Listy zo starého dvora je odvážnym preletom ponad duchovnou históriou človečenstva, veľkolepou, hlbinne precítenou spomienkovou elégiou na „prahistóriu“ jeho turčianskej záhradky, na „preletujúci čas“, na „štyridsaťročný močiar“, v ktorom sme sa museli zrieknuť „svojho vlastného vedomia i svedomia a doteraz tento „náklad minulosti“ nosíme stále so sebou...“. Je to kniha nasýtená odkazmi filozofov a básnikov, úvahami o politike aj o literatúre, o vlasti a o „totalitnom ovčinci, plného strachu, desu, podvodov a zločinov...“. Povzbudzuje nás, aby sme sa nebáli „temných síl, ani tých, čo driemu a číhajú na nás samých“. V kapitole nazvanej „Péle-méle zo starého dvora“ vojdeme do jeho ľudskej i spisovateľskej intimity, do izby jeho života, staneme sa svedkami jeho všedných i sviatočných dní. A keďže vie, že ľudia sa s pribúdaním rokov stávajú „... čoraz väčšmi sami sebou, tak ako sa vraj tvár s pribúdaním rokov blíži k svojej najvlastnejšej podstate...“ Priznáva sa v nich aj k trýzni, keď „štyridsaťročné prázdno dáva o sebe vedieť najmä po nociach: v snoch! ... tlačí a ovíja na zadusenie ako mocný, za štyridsať rokov vykŕmený plaz“. Veľakrát takto zaškrípe zubami, veľakrát vzdychne a napokon sa pomodlí: „Bože, zanechať po sebe, po svojom živote, o tejto dobe správu! Ako som v nej žil, čo som zažil, čo som vynútene prežil, premyslel a pretrpel, ako som sa mýlil..“ Vanovičovou dominantnou témou bola „otázka otázok“ – čo je pravda? Naliehavo, sa spytuje: „Aký čas žijeme?“. „Tie naše lži každodenné, drobné, bezvýznamné a podľa nás, pravdaže, neškodné... Situácie, v ktorých nie sme si istí, kde sa končí polopravda a začína sa lož, kde začína polopravda a končí sa celá pravda. Kde si, nevieme po koľký raz, kladieme Pilátovu otázku: ‚Čo je pravda?‘“Vanovič vo svojej knihe hľadá pravdu Štefánikovu, v príbehu Jána Alexandra Sitára pravdu o Povstaní, v príbehu exulanta Ivana Čičmanca pravdu o domove. Cituje Čičmancovu životnú skúsenosť, že „... prílišná pripútanosť k rodisku, náš duchovný horizont a vytvára mentalitu zápecníctva a provinciálnosti“. Pripomenie aj paradox, že domov nie je len darom, ale aj putami.
Július Vanovič, neúnavný budovateľ „etickej budovy sveta“ konštatuje, že „ľudskou vinou sa oná budova nedvíha“. A tento bytostný estét svoje sklamanie a znechutenie z tohto vývoja vloží do šokujúceho konštatovania: „Všetko je mäkkýšovité a klzké, neuchopiteľné ako sliz!“. Nova et vetera je knihou pranierujúcou dobu veľkých zmien a veľkých šancí budovania demokracie s malými ľuďmi v čase, „keď sa nám zdá, že staré už nie je pravda a nové sa ešte nenarodilo“. Tieto pocity Vanovič čiastočne eliminuje priblížením osobností, ktoré svojím životom a dielom prekročili našské pomery.. V eseji Správa o stave sveta Vanovič píše: „Trestuhodne sa zabúda, že literatúra – nie gýčová a bulvárna, lež hodna tohto mena – je duchovná a životná mocnosť; neviditeľná, ale pre úroveň spoločenstva nenahraditeľná...“. A na inom mieste dokladá: „Nijaké duchovné úsilie nie je márne, nič z vynaloženého ľudského zápasu, nič z hustoty duše sa nestratí“.
Vanovičova tvorba je dobrovoľnou misiou človeka, ktorý svoju dušu, svoj život aj svoje „svetlé aj trápne“ spomienky naň, tento duchovný poklad odovzdal ako posolstvo a dar budúcim generáciám.
Odpočívaj v pokoji, Julko.
Rudolf Dobiáš