Trojohlas na filmového Štúra
Po rozhovore s režisérkou Marianou Čengel Solčanskou, ktorý sme pod názvom Štúr je film o láske k jazyku publikovali 12. decembra 2025, prinášame aj náš klubový trojohlas po jeho slávnostnej premiére, ktorá sa uskutočnila 12. januára 2026 v Cinema City Eurovea v Bratislave.
Tibor Žilka, literárny vedec:
Je 12. januára 1856. V ten deň pred 21,00 hod. umiera v Modre Ľudovít Štúr. Stalo sa to pred 170 rokmi.A približne v tom čase odchádzame z premiéry filmu Mariany Čengel Solčanskej o tejto významnej postave slovenských dejín.
Sme pohrúžení do svojich myšlienok, lebo práve záver filmu je zobrazením smrteľných bolestí hlavnej postavy. Až naturalisticky je opísaný skon Ľ. Štúra. Ale veľmi pôsobivo, umelecky účinne a hodnoverne. Mnohí diváci, ale hlavne diváčky odchádzajú z predstavenia so slzami v očiach, emočne dotknutí tým, čo videli. Nie je to film zábavný, ani populisticky ladený. Od prvej chvíle sa nám premietajú osudy ľudí, ktorí prežili málo šťastia v živote. Ľ. Štúr preto, lebo svoje city potláča, aby sa úplne mohol oddať plneniu poslania pre národ. Istým spôsobom je veľmi smutný aj osud Adely Ostrolúckej, o ktorej takmer nič nevieme, ale umenie z nej vytvorilo dobrý pendant pre Ľ. Štúra. Stelesňuje dievča na výdaj v rodine vysokej šľachty, na ktorú sa vzťahovali samé obmedzenia: nuda vo vidieckej samote v Ostrej Lúke alebo v mestskom prostredí vo Viedni. Stále obklopená prísnymi príkazmi a zákazmi, ktoré obmedzovali nielen voľný pohyb, ale aj súkromie. Rodičia, slúžka, ďalší pomocní personál na udržiavanie chodu rodinného majetku i prepychového domu.
A do toho vhupne samotný Štúr, syn učiteľa bez šľachtického titulu, pochádzajúceho z obce Uhrovec. Bojujúci za práva Slovákov, je iniciátor kodifikácie spisovnej slovenčiny. Zoznamujú sa u strýka Gustáva Ostroluckého v Zemianskom Podhradí. Vysoká šľachta pestuje hlavne hudbu, dôkazom je koncert Ferenca Liszta priamo v kaštieli. Navyše Adelu učil hrať na klavíri priamo v Ostrej Lúke Ferenc Erkel, najslávnejší skladateľ maďarskej opery v19. storočí. Popri tom znalosť jazykov je nutný predpoklad aj pre istý rozptyl pri veľkej nude. V rámci konverzácií sa prechádza z jedného jazyka do druhého. Vo filme je výborne zvládnutá atmosféra doby, život šľachtických rodín. A do toho vstupuje Štúr.
Pomocou otca Adely sa stáva z neho poslanec uhorskej snemovne. Dostáva sa tu do rozporu aj Lajosom Kossuthom. Kossuth stelesňuje nesprávny maďarský postoj k národnostiam, už v slovnom súboji zaznieva, že existuje iba jeden národ v Uhorsku. Išlo o politický národ, pod týmto pojmom treba chápať, že ho tvoria okrem Maďarov aj národnosti, čiže aj Slováci sú iba národnosťou, prináležiacou do súhrnného pojmu národ. Je zaujímavé, že Adela sa do Štúra vo filme síce zamiluje, ale s jeho buričstvom nesúhlasí a stále má k tomu kritické pripomienky. Možno režisérka nezámerne, ale vystihla názory vysokej šľachty prostredníctvom postoja Adely, ktorá bola zásadne proti zaťahovaniu ľudu do politiky. Ale ani Štúr, ba ani Kossuth nemali inú možnosť, ako sa oprieť o masy a burcovať ju proti skostnatenému stavu spoločnosti. Ciele a zámery sa však rozchádzali.
Vyvrcholením je povstanie slovenských dobrovoľníkov, ktoré Štúr s Hurbanom a Hodžom nemohli zvládnuť, lebo nemali žiadnu predstavu o vedení bojov. Na jednej strane ušľachtilý cieľ Štúra nielen vytvoriť spisovný jazyk, ale zároveň boj dovŕšiť emancipáciou slovenského národa, na druhej strane úplne sa vzdať citového života. Vo filme ani pokusy zamilovanej Adely nedokážu prelomiť toto predsavzatie. Napriek tomu ústrednou postavou filmu je Adela, ktorá determinuje dejovú líniu filmu, na samom začiatku sa na ňu sústreďuje divák, až neskoršie sa objaví na plátne aj Štúr. Osobitne treba pochváliť kostýmovú výtvarníčku Michaelu Mokrú, ktorá vrchovatou mierou sa podieľala na vytvorení dobovej atmosféry. Zobrazenie života šľachty je veľkým kladom filmu.
Režisérka aj v detailoch je presná a výstižná. Aspoň jeden príklad: Adela sa sama nedokázala obliecť, vždy k tomu potrebovala slúžku. To všeobecne platilo pre dámy vysokej spoločnosti. Osobitne sa treba zmieniť o funkcii maďarčiny vo filme. Je bezchybná, aj keď zväčša je vkomponovaná do prejavu či konverzáciu iba jedna veta. Vďaka aj výberu hercov maďarského pôvodu (Szilvia Kiss, Peter Oszlik, Csongor Kassai) jej výskyt organicky zapadá do celkového diania vo filme.
Štúr je desiaty film Mariany Čengel Solčanskej a možno na záver povedať, že je z hľadiska spracovania témy najdokonalejší. Navyše ide o prvé umelecké spracovanie Štúrovho životopisu umeleckými prostriedkami. A film môže poslúžiť aj na prehĺbenie vlasteneckých citov u mnohých Slovákov.
Ivan Kamenec, historik:
Určite nie som jediný, kto posudzuje kvalitu prijímaného umeleckého diela, v tomto prípade hraného filmu scenáristky a režisérky Mariany Čengel Solčanskej Štúr, podľa toho, ako dlho a hlboko v divákovi pretrváva nielen umelecký a estetický dojem, ale aj myšlienkový ponor, v dobrom zmysle slova isté tvorivé znepokojnie vyvolané daným umeleckým produktom.
Práve to núti recipienta priamo či nepriamo vracať sa k myšlienkovému posolstvu diela. Ak pre seba aplikujem vyššie spomenuté kritériá, tak film Štúr ma citeľne oslovil a preto sa k jeho obsahovému posolstvu i k forme často vraciam.Dobre si však uvedomujem, že nie som filmový kritik, resp. teoretik a preto mi neprináleží film posudzovať z nejakých prísnych odborných profesionálnych aspektov. Na to sú povolaní príslušní znalci, hoci sa priznávam, že nie so všetkými ich závermi a interpretáciami vždy súhlasím. Možno aj preto, že ako laik im niekedy nerozumiem, čo je však moja chyba.
Ja som film vnímal jednak ako bežný divák, jednak ako historik - tým viac, že téma filmu sa týka konkrétnych historických udalostí a osobností. Je zasadená do relatívne krátkeho obdobia slovenských dejín v rokoch 1847-1856. Počas nich sa u nás odohrávali viaceré dôležité, možno povedať, že až medzníkové udalosti. Tie boli rámcované zápasom hlavných historických postáv filmu o uzákonenie spisovnej slovenčiny, resp. úlohou, programom a vojenským vystúpením prvej slovenskej politickej reprezentácie v revolučných „meruôsmych“ rokoch 19. storočia, vrátane ich dezilúzií a tristného zakončenia. Režisérka a scenáristka film nemá ambíciu nahrádzať odborné práce či učebnice dejepisu. Opiera sa však o ich poznatky, v umeleckej podobe ich exploatuje a tvorivo rozvíja. Udalosti v stručnej umeleckej skratke reálne, nepateticky naznačuje a zasadzuje ich do dobových spoločenských a politických súvislostí. Pre tento pohľad využíva druhú dejovú líniu filmu: citový vzťah medzi Ľudovítom Štúrom a Adelou Ostrolúckou. Je sympatické, že M. Čengel Solčanská hrá s divákom otvorenú partiu, lebo ho upozorňuje, že tu ide o vábivú romantickú historickú legendu, ktorú však v rámci prípustnej umeleckej licencie sama rozvíja i dotvára. Na druhej strane práve táto druhá dejová rovina filmového diela umožnila jeho tvorcom vierohodne zobraziť alebo aspoň naznačiť niektoré vonkajšie podoby spoločenského života na Slovensku v polovici 19. storočia.
Ľudovít Štúr svojou mnohorozmernosťou, významom a do istej miery doteraz nie vždy spoľahlivo poznaným či pochopeným osobným charakterom, nikdy nebol, nie je a ani nebude iba objektom odborného výskumu spoločensko-vedných disciplín, ale aj predmetom umeleckej interpretácie. To dokumentuje aj pozoruhodné filmové dielo M. Čengel Solčanskej.
Napokon treba upozorniť, že film, ktorý má snahu dokumentovať alebo naznačiť dobové národno-emancipačné ambície hlavných slovenských historických dejateľov vtedajších udalostí, neskĺzol do ich lacnej idealizácie, glorifikácie, no ani démonizácie. V tom vidím aj jeho umelecké myšlienkové posolstvo pre našu súčasnosť.
Anton Baláž, prozaik, scenárista:
Film scenáristky a režisérky Mariany Čengel Solčanskej, na rozdiel od Žilku a Kamenca, som si bol pozrieť na Myjave, v Kultúrnom dome Samka Dudíka. Jeho súčasťou je aj Kino Primáš – s odkazom na tohto veľkého myjavského muzikanta. Zároveň je to kino, ktoré sa kvalitou svojho technického vybavenia vyrovná bratislavským multiplexom.
Ako určite najstarší návštevník predstavenia som sa v rozľahlej sále, medzi stovkou prevažne mladých ľudí, v čiastočnej diváckej „intimite“ mohol bez akýchkoľvek rušivých zvukov plne sústrediť na vnímanie filmového Štúra. Keď som sa vo vyššie spomenutom rozhovore režisérky filmu opýtal, aké posolstvo by mal jej Štúr priniesť slovenskému divákovi, odpovedala: „ Štúr je film o láske k jazyku“.A túto dejovú líniu, ktoré približuje Štúrov zápas o národný jazyk a jeho kodifikáciu, otvára hneď úvodný obraz filmu: večerné stretnutie s Jánom Hollým na jeho fare v Dobrej Vode. Pôsobí sugestívne, trocha až prízračne – a vystihuje v akej historicky „prízračnej“ podobe sa v roku 1843 nachádzalo úsilie zjednotiť do spoločného jazyka luteránsku biblickú češtinu s bernolákovským západoslovenským nárečím. Táto dejová línia sa vinie, hoci len v epizodických zastaveniach, celým príbehom a vrcholí v scéne, súboji názorov, keď sa prvá jazykovedná komisia nevie dohodnúť na pravidlách slovenského pravopisu: odvtedy slovenskí jazykovedci museli podstúpiť ešte mnoho takýchto súbojov, ale štúrovská slovenčina, jazyk, ktorý nás z „hromádky koží otrockých“ (Hurbanov výrok) sformoval do podoby dnešného moderného národa, vo všetkých týchto súbojoch obstál.
Ten pátos z predchádzajúcich riadkov je len môj, režisérka sa mu vo filme vyhýba, pracuje skôr s obrazovou sugesciou, prostredníctvom nej sa jej darí, bez didaktického nánosu, predstaviť aspoň niektoré vrcholné okamihy nášho revolučného roku 1848: zasadnutie uhorského snemu, teraz historicky správne situovaného do Primaciálneho paláca, kde Štúr prednesie svoju slávnu ikonickú reč, sprevádzanú búrlivým nesúhlasom maďarských poslancov, aj rovnako slávnym vystúpením Lajosa Kossutha, ďalej scénu prijímania mikulášskych Žiadostí slovenského národa, poňatú scenáristicky i režijne veľmi originálne.Cítiť v nej revolučnú výbušnosť, ktorá sa z počiatočnej poddanskej rebélie pod vplyvom Štúra, Hurbana a Hodžu vzápätí premení na začiatok ozbrojeného vystúpenia: titulok filmu ho situuje na Myjavu, kde v septembri 1848 ozbrojené povstanie naozaj začalo. Neprekáža mi, že táto scéna vznikla v skanzene v Pribyline, ale že ten veľký, niekoľko stočlennený komparz nevyužili tvorcovia filmu aspoň na jednu dve ďalšie scény (nemuseli byť priamo bojové), ktoré by aspoň čiastočne divákovi priblížili atmosféru revolučného roku 1848, jeho vzopätie i tragiku. Práve v tejto príbehovej línii Lukáš Pelč v úlohe Ľudovíta Štúra pôsobí herecky najpresvedčivejšie.
Ústredná dejová línia filmu sa odvíja od režisérkinho románu Milenec Adely Ostrolúckej. Fiktívny príbeh Solčanská nepovyšuje na historickú pravdu, ale na pozadí prebiehajúcich Štúrových jubileí (210. výročie narodenia a 170. výročie smrti ) si vytvorila priestor priniesť poľudšťujúci a odpatetizovaný Štúrov príbeh, ktorý má schopnosť vzbudiť divácky záujem aj u mladej generácie (malým svedectvom boli diváci na Myjave). Ako pamätník a komparzový účastník prvého celovečerného hraného filmu o Štúrovi, vznikol v roku 1968 pod názvom Niet inej cesty (réžia Jozef Zachar, scenár Juraj Špitzer), no jeho príbeh bol limitovaný dobovými neslobodnými politickými pomermi, veľmi pozitívne vnímam, že Marína Čengel Solčanská si v roku 2026 mohla už slobodne zvoliť inú, svoju vlastnú cestu k Štúrovi, aj so všetkými tvorivými rizikami, ktorá každá skutočná tvorivá sloboda so sebou prináša.
Keď som si v početných kritických reflexiách, ktorý vyšli po uvedení filmu do kín, prečítal výhradu uznávanej filmovej kritičky, že v Solčanskej filme nie je „ani zmienka o tom, že Štúr odporúčal Slovákom vo svojom poslednom diele Slovanstvo a svet budúcnosti poddať sa veľkému slovanskému bratovi“, uvedomil som si, v akom ideologickom „kostýme“ je Ľudovít Štúr stále uväznený. Vyslobodiť ho z neho prostredníctvom jednej šľachetnej, hoci šľachtickej ženskej duše nepovažujem za prejav režisérkinho feminizmu.
Ľudovít Štúr, nezabudnuteľný Srdečný Ľudevít, ako sám seba nazval v listoch svojim priateľom, bude aj v budúcnosti pútať našu pozornosť. Ale z tichých pracovní historikov sa už dnes presúva pod svetlá filmových reflektorov. Ako v ich lákavom i nemilosrdnom svetle obstojí celovečerný hraný film Maríny Čengel Solčanskej sa ona a jeho ďalší tvorcovia chcú presvedčiť na avizovanom turné po 18 slovenských mestách, ťažiskom ktorých budú besedy a projekcie pre školy. O „ príhodách a skúsenostiach“ z tejto misie sa s klubovou kolegyňou Marínou Čengel Solčanskou porozprávame.