Rozhodnutie

Rozhodnutie poroty Ceny Klubu nezávislých spisovateľov za rok 2023

Porota Ceny Klubu nezávislých spisovateľov pracovala v zložení Milan Resutík, Jozef Špaček a Igor Hochel. Posudzovala osem titulov, ktoré vyšli v roku 2023 a ktoré ich autori zaslali do súbehu:

Eva Maliti Fraňová: Tajomstvá mladého Bajzu,

Mila Haugová: Dokonalé zviera(nie). Fragmenty reči (lásky),

Ivan Čičmanec: V zajatí zvedavosti. Úvahy, interpretácie, články,

Jozef Puškáš: Vivat, akadémia, zbohom Čechov,

Marián Milčák: Subjekt a paradigma básnického textu,

Jana Juhásová: Belasé Ó. Básnická cesta Rudolfa Juroleka,

Jana Juhásová – Silvia Kaščáková: Slovníček z básničiek,

Petra E. Martinková (Martina Petríková): Ela Z bylinkovej záhrady.

Porota rozhodla takto:

Cenu Klubu nezávislých spisovateľov za rok 2023 získava Ivan Čičmanec za dielo V zajatí zvedavosti s podtitulom Úvahy, interpretácie, články.

Zdôvodnenie:

Ocenené dielo prináša state, ktoré už boli uverejnené v rôznych slovenských literárnych či kultúrnych periodikách, ale vysoká úroveň ich jednoznačne predurčila aj na knižné publikovanie, umožňujúce čitateľovi celistvejšie sledovať spôsob tvorcovho uvažovania, jeho východiská i syntetizujúci pohľad na svet a kultúrnu, duchovnú prítomnosť človeka v ňom (a v nemalej miere aj našu špecifickú – slovenskú). Podstatná časť textov napĺňa kritériá eseje, žánru na pomedzí umeleckého a odborného (vedeckého) uchopovania problematiky a formulovania myšlienok. Radia sa doň jednak nesmierne kultivovaným, esteticky pôsobiacim jazykom a jednak istou mierou voľnosti úvah, pri ktorej autor svoje tvrdenia nemusí neustále opierať o odvolávanie sa na pramene, predchádzajúcich odborníkov, ktorí už o veci písali, a podobne. I. Čičmanec si to môže dovoliť, pretože za jeho písaním sa ukrýva obrovská znalosť a erudícia.

Svoju knihu autor rozčlenil do dvoch častí s jednoslovným pomenovaním – I. Korpus, II. Bonus. State prvej sú venované niektorým osobnostiam svetovej literatúry a filozofie (D. Defoe, F. M. Dostojevskij, S. Beckett, A. Schopenhauer, F. Nietzsche a iní), nórskej (J. Bjørneboe, S. Sæterbakken) a najmä slovenskej (J. Kráľ, A. Škarvan, J. Maliarik, G. Vámoš, D. Tatarka, J. Johanides a iní) umeleckej spisbe. Autorove interpretácie diel jednoznačne ukazujú, že v jeho chápaní nielenže literatúra má blízko k filozofii (a naopak), ale je priam jej súčasťou. Pravda, týka sa to kvalitnej poézie, prózy, dramatických diel. Pre texty I. Čičmanca platí, že nie sú úzko uzavreté do jednej problematiky, ale presahujú k inej, samozrejme, súvisiacej problematike, pričom posolstvá starších umeleckých výtvorov sú v nich neraz aktualizované na našu prítomnosť – a cez tieto presahy smerujú k syntetizujúcemu pohľadu.

Druhá časť publikácie obsahuje šesť osobnejšie ladených statí, autor nám v nich pomerne veľa prezradí o svojom živote – v detstve, mladosti, po odchode do emigrácie, vyjadruje aj svoj vzťah k hudbe. V niektorých zaujíma kritický postoj k negatívnym javom súčasnosti: všíma si napríklad až infantilný postoj aj vzdelaných ľudí k populárnej hudbe, komplex – ako to nazýva – „strateného raja“ (»„U nás už nikdy nebude tak dobre ako kedysi,“ počúval som.« – s. 204), nezmyselné výklady príčin a dôsledkov covidovej epidémie, krízu hodnôt, fatálne dôsledky „nášho vulgárne materialistického sveta“ (s.217) a iné problémové okruhy. Pri hodnotení javov nepodlieha emóciám, občas ich analyzuje s jemným nánosom irónie, neraz je skeptický, ale nemožno ho vnímať ako totálneho pesimistu, hoci – ako to svedčí intelektuálovi dobre sa orientujúcemu v dejinách i v podstatách ľudskej povahy – nesrší ani optimizmom.

Ivan Čičmanec žije v Nórsku od roku 1969. Patrí k početnej vrstve slovenských a českých intelektuálov, ktorých vyhnala z vlasti vojenská intervencia paktu Varšavská zmluva v auguste 1968 a následná okupácia Československa sovietskou armádou. Rozišiel sa vtedy s režimom, no nie so slovenskou literatúrou a kultúrou: naopak, na severe Európy sa jeho vzťah k nim prehlboval. A azda práve vďaka tomu, že sám žil v demokratickom svete, kým u nás vládla totalita, vie sa na veci pozrieť bez predsudkov a z nezvyčajných zorných uhlov. Kniha V zajatí zvedavosti nám v konečnom dôsledku predsa len poskytuje aj istú mieru optimizmu – tým, že to najlepšie, čo v slovenskej literatúre vzniklo, vníma v kontexte svetovej spisby ako rovnocenné.

19. júla 2024 Milan Resutík, Jozef Špaček, Igor Hochel

Prémie na základe hlasovania členov Klubu nezávislých spisovateľov získavajú:

Eva Maliti Fraňová: Tajomstvá mladého Bajzu

Ako prezrádza názov oceneného románu, jeho protagonistom je Jozef Ignác Bajza, tvorca prvého slovenského románu René mládenca príhody a skúsenosti, ktorý dnes už málokto číta. Eva Maliti Fraňová ako literárna vedkyňa a ako prozaička má bohatý a široký záber. Jej odbornému, ale aj umeleckému záujmu ani dosiaľ neunikal slovenský literárny klasicizmus, čiže obdobie prvej fázy národného obrodenia, ktorého čelným predstaviteľom bol práve Bajza. V rokoch 1777 – 1780 Bajza študoval katolícku teológiu na viedenskom Pázmáneu – a práve toto obdobie jeho života umelecký spracováva Eva Maliti Fraňová v tomto románe. Zdôrazňujem, ide o román, a to viac-menej biografický, venovaný konkrétnej historickej postave. Takýto subžáner si na jednej strane vyžaduje pracovať s faktami a na druhej strane uplatňovať postupy fikcie – ak by sa fikcia neuplatňovala, nešlo by o román, ale o odborne spracovaný životopis, resp. o literatúru faktu. Autorka vo svojom diele s týmito dvomi pólmi pracuje vyvážene, i keď v rovine fikcie riadne popustila uzdu svojej fantázii. No práve slobodná predstavivosť – a tú môžeme dokumentovať na Bajzovom pomerne hriešnom živote počas štúdii vo Viedni – je asi tým, čo robí román pútavým, a čo viedlo k tomu, že mu členovia KNS dali svoje hlasy.

Jana Juhásová: Belasé Ó. Básnická cesta Rudolfa Juroleka,

Niet pochýb o tom, že Jana Juhásová je dnes významnou literárnou vedkyňou a vysokoškolskou pedagogičkou – aj jej odborný záber je široký. Vydala už niekoľko vedeckých publikácií, uverejnila desiatky (ak nie už sto) literárnohistorických a interpretačných štúdií. Orientuje sa na poéziu a primárne ju zaujímajú spirituálne aspekty lyriky, pričom ju nevysvetľuje len v jej klasickejších podobách (napr. v katolíckej moderne), ale i v súčasnej tvorbe. (Tu by sme si pravda, mohli položiť otázku, ktorá poézia nie je aspoň trochu spirituálna?) Zákonite si teda musela všimnúť aj poéziu Rudolfa Juroleka. Jej prémiou ocenená kniha je precízne spracovanou monografiou o básnickej tvorbe Rudolfa Juroleka. Jej trochu zvláštny názov pramení v rovnomennej básnikovej básni Belasé Ó. Jana Juhásová v nej mapuje básnický vývin tvorcu od jeho prvotiny až po súčasnosť (čo sú už desaťročia), uskutočňuje hĺbkové analýzy jeho jednotlivých diel, interpretuje jeho tvorivé postupy, pričom nezanedbáva ani literárnohistorický a biografický kontext. Monografiu už priaznivo prijala akademická obec, o čom svedčí napr. recenzia Edity Príhodovej v periodiku Slovenská literatúra (č. 3. 2024). Bola ocenená aj v súbehu Kniha Oravy 2023 – 1. miestom v kategórii odborná literatúra.

Jozef Puškáš: Vivat, akadémia, zbohom Čechov

Dielo predstavím niekoľkými poznámkami, ktoré so vybral z mojej už publikovanej recenzie.

Skúsený prozaik Jozef Puškáš situuje svoj nový, tentoraz satirický román na vysokú školu – Akadémiu krásnych umení, pričom v centre jeho zobrazovania sú pedagógovia, najmä tí, ktorí stoja na jej čele, riadia ju.

Románové dianie má podobu na seba nadväzujúcich epizód, v ktorých sa pomerne rýchlo odhalia charaktery jednotlivých postáv, ich vzájomné vzťahy, ako aj súkromie, intímnejšie väzby.

V románe sú prítomné aj metaliterárne prvky (pripomínam, že „Cyril Slávik , ktorý ledva čosi zosmolil a podľa známeho pravidla učil písanie“ – s. 69) a množstvo literárnych alúzii. Veľmi ma pobavila epizóda, keď sa Slávik prehrabáva pozostalosťou po Petrovi Karvašovi a v jeho knihe spomienok V hniezde nájde venovanie (s. 143): „Karolovi Rosenbaumovi priateľsky Peter Karvaš.“ Položí si otázku (tamže): „Že by Rosenbaum výtlačok s venovaním vrátil?“ Pre tých neskôr narodených azda treba dodať, že na Petra Karvaša bolo v ére normalizácie uvalené publikačné embargo a jeho hry nesmeli divadlá uvádzať, zatiaľ čo literárny historik Karol Rosenbaum sa zapísal do dejín literatúry aj ako jeden z normalizátorov na poli literatúry.

Aktualizačným prvkom prózy je pasáž, v ktorej sa spomína vojna na Ukrajine. Hoci ide len o krátky úsek, autor ho zvládol bravúrne, na malom priestore dokázal povedať veľmi veľa. Slávik počúva debatu v rádiu a zachytí aj toto (s. 143): „Nesmieme si mýliť Putinovo Rusko s Puškinovým Ruskom, povedal známy politik. Aj Puškin rozmýšľal imperiálne, povedal neznámy básnik.“

Puškášom vytvorená či „stvorená“ Akadémia krásnych umení má, podobne ako napríklad psychiatrická liečebňa v slávnom KenaKeseyho románe Prelet nad kukučím hniezdom (v prvom slovenskom vydaní z roku 1981 s názvom Bol som dlho preč), „presah“. Vnímavý čitateľ si ju iste bude vzťahovať aj na naše súčasné spoločenské pomery na „najvyššej úrovni“ a mocensko-politické zápasy.

V čase, keď píšem tieto riadky, je už známe, že román Vivat, akadémia, zbohom Čechov sa ocitol v desiatke kníh nominovaných na cenu Anasoft litera 2024.