Mihalkovic90 - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Prejsť na obsah
Mihalkovičova deväťdesiatka
Básnik, prekladateľ a esejista, zakladajúci člen Klubu nezávislých spisovateľov Jozef Mihalkovič sa 30. januára 2025 dožije požehnanej deväťdesiatky.
Narodil sa vo Veľkých Kostoľanoch, absolvoval vysokoškolské štúdia chémie v Pardubiciach, niekoľko rokov pracoval v stupavskej cementárni a od roku 1964 sa výlučne venoval literárnej práci: začal ako riaditeľ Múzea Ľudovíta Štúra v Modre, bol redaktorom Slovenského spisovateľa, Revue svetovej literatúry a Romboidu a od roku 1994 pôsobil v Národnom literárnom centre v Bratislave. Tam sme sa stali najskôr kolegami, a keď Alexander Halvoník odišiel za riaditeľa vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov, stal som sa po ňom vedúcim literárneho oddelenia – ale Jožkovi Mihalkovičovi (rovnako ako básnikovi Vojtovi Kondrótovi) som nijako nešéfoval: s priateľským rešpektom k uznávanému básnikovi a láskavému človeku som mu počas niekoľkých spoločných rokoch v NLC toleroval jeho značnú pracovnú nedochvíľnosť alebo som ho poveroval ľahko zvládnuteľnými pracovnými úlohami na „vysunutom pracovisku“ v Modre.

Okrem mnohých iných slovenských literátov mal k nemu podobný vzťah aj básnik, literárny vedec a prekladateľ Ján Zambor. Keď som ho ako klubového kolegu požiadal, aby priblížil tvorivú dráhu nášho jubilanta, napísal mi: „Jožko Mihalkovič je môj obľúbený básnik, veľa som o ňom písal, čo si on aj vážil“ – a pripojil aj rozsiahlu štúdiu z knihy Stavebnosť básne (LIC 2018). Píše v nej:
Mihalkovičov vstup do literatury koncom päťdesiatych rokov a v šesťdesiatych rokoch minulého storočí sa spája s Trnavskou skupinou, nazývanou aj konkretisti. K spoločným skupinovým znakom patrili dôraz na empirickosť, zmyslovú konkrétnosť a metaforu a obnova spojenia s medzivojnovou avantgardou. Básnici tým polemicky reagovali na veršovú produkciu obdobia schematizmu. Mihalkovič v neskorších rozhovorech opakovane zdôrazňuje, že základné pre nich bolo to, aby báseň bola básňou, teda estetické hľadisko. V jeho poézii sa však vynárali aj osobnostné črty. Zreteľné sú v pozornosti rozličným „postavám“, fragmentových príbehov a prehovorov, a v pozornosti prostrediu, čo na žánrovej úrovni poukazuje na lyrikovo spojenie s epikou. Výrazne sa to prejavilo najmä v jeho zbierke Zimoviská (1965), jednej z podstatných básnických kníh slovenskej poézie šesťdesiatych rokov minulého storočia, ktorej predchádzal pozoruhodný debut Ľútosť (1962)…Osobité osobnostné črty Mihalkovičovej poézie súviseli aj s jeho štúdiami a s pôvodnou profesiou. Prejavilo sa to na motivickej rovine (napr. motív či obraz cementu v zbierke Ľútosť) a v pozornosti pracovným prostrediam. Při Mihalkovičove osobitnej pozornosti prostrediu sa nám automaticky vybaví najmä malokarpatský región, ktorý spolu s Vincentom Šikulom a LýdiouVadkertiovou umelecky výrazne etabloval v slovenskej literatúre. Svet tradičnej slovenskej kultúry s malokarpatskými znakmi, ako sa predstavuje v autorovej poézii, je svetr hodnôt, zahŕňa vztahy medzi ľuďmi, ktoré majú podobu rodinných i medzigeneračných a priateľských vzťahov, vzťah k práci, k zemi, k prírode, ku krajine, k umeleckoremeselníckej tvorbe a v neposledním rade je rezervoárom reči“.
Zamborova štúdia s jemu prízančnou erudíciou a literárnovednou kompetentnosťou mapuje a sprítomňuje rozsiahlu básnickú prekladateľskú a esejistickú Mihalkovičovu tvorbu: básnické zbierky Kam sa náhlite, Približné položenie, Príležitostné básne, 20 básní, preklady z modernej francúzskej a americkej poézie, eseje Listové tajomstvá I., Listové tajomstvá II., Živé slová, venované Ľudovítovi Štúrovi, až po záverečné konštatovanie: V súčasne jsituácii slovenskej kultury pokladám za důležité, že nás orientuje k podstatnému. Vo svojej poézii reflektuje položenie člověka a sveta, ale súčasne prichádza s neopakovatelným rozmerom vznešenosti bytia a tvorby“.
Toľko Ján Zambor. A ako sa na svoju tvorbu a Modru, ktorá je jeho trvalým domovom, i literárne priateľstvá díva náš jubilant? Po vydaní Listových tajomstiev v roku 2010 v rozhovore s Ľubošom Juríkom pod názvom So svojin snami som kamarát ( v knihe Rozhovory po rokoch, LIC 2012, povedal: Moje začiatky majú pozadie trnavské. Priateľstvá so Stachom, Ondrušom, Šimonovičom a  Feldekom; ponad generačné väzby s  Turčánym, Mihálikom a  Miroslavom Válkom. Potom tu boli bratislavské, banskobystrické a  východniarske vzťahy, presahy na opačnú linku k  Brnu a  Pardubiciam, kde som študoval aj vyštudoval chémiu. Pokračovalo to potom v  Stupave, kde som sa zamestnal ako technik a  pracoval som časom aj ako technológ. No a  naostatok v  Modre. Do Modry som sa dvakrát oženil. Prvá manželka zahynula pri autonehode medzi Modrou a  Stupavou a  ja som sa s  dvoma synmi preniesol do Modry k  mame prvej manželky. Ženina priateľka z  detstva začala chodiť k  nám a  ja som sa jej prihovoril: zostaň tu. Tak som sa druhýkrát priženil do Modry a  medzi kamarátmi trochu s  úsmevom hovorievam, že som Modran „honoris causa“. Ešte niekoľko slov o  tom, na čo je teda báseň a  čo vlastne robí básnik, keď píše. Môj brnenský priateľ Jan Skácel, s  ktorým sme sa zblížili a  spriatelili na spisovateľskej konferencii v  Prahe, proklamuje na jednom mieste: „Jsem pouhý básník, radar pod lipami, není mi odpovídat, ptám se.“ A  František Halas, Moravan, o  čosi starší, ktorého som však už nezastihol, vraj hovorieval s  mladými, ktorým venoval nejednu chvíľu zo svojho času povzbujúco, že majú medzi sebou prechovávať o  poézii vysokú mienku: „Ani tak nebude nikdy dosť vysoká.“
A ešte toto charakteristicky múdre mihalkovičovské.“Ako som naznačil, začiatky sú neodmysliteľne späté s  priateľstvami, no a,  pravdaže, je tu spojivo cez reč. Všetci dvoríme reči. Len aby sa jej uráčilo otvoriť nám svoje sejfy, svoje rezervy a  svoje tajomstvá. Ako raz vtipne poznamenal Štefan Strážay v  jednej zo svojich básní: „Niečo hovorím ja a  niečo reč.“ So Stachom, Feldekom a  Ondrušom sme si toho toľko spolu nažili, že by to bolo na knihu, alebo na román. Cítim sa im povďačný za to, že ma prijali medzi seba a  plnými hrsťami núkali, alebo so samozrejmosťou prijímali“.

A my, členovia Klubu nezávislých spisovateľov s vďačnosťou spomíname, že nás Jožko Mihalkovič poctil svojim členstvom a natrvalo nás obohatil svojou múdrou ľudskosťou a inšpiratívnou tvorivosťou. Patrí mu za to trvalá úcta a vďaka.
Anton Baláž, Ján Zambor a všetci, všetci...
Podujatia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Návrat na obsah