Mihalkovičova
deväťdesiatka
Básnik, prekladateľ
a esejista, zakladajúci člen Klubu nezávislých spisovateľov Jozef
Mihalkovič sa 30. januára 2025 dožije požehnanej deväťdesiatky.
Narodil sa vo
Veľkých Kostoľanoch, absolvoval vysokoškolské štúdia chémie v Pardubiciach,
niekoľko rokov pracoval v stupavskej cementárni a od roku 1964 sa
výlučne venoval literárnej práci: začal ako riaditeľ Múzea Ľudovíta Štúra
v Modre, bol redaktorom Slovenského spisovateľa, Revue svetovej literatúry
a Romboidu a od roku 1994 pôsobil v Národnom literárnom centre
v Bratislave. Tam sme sa stali najskôr kolegami, a keď Alexander
Halvoník odišiel za riaditeľa vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov, stal
som sa po ňom vedúcim literárneho oddelenia – ale Jožkovi Mihalkovičovi
(rovnako ako básnikovi Vojtovi Kondrótovi) som nijako nešéfoval:
s priateľským rešpektom k uznávanému básnikovi a láskavému
človeku som mu počas niekoľkých
spoločných rokoch v NLC toleroval jeho značnú pracovnú
nedochvíľnosť alebo som ho poveroval ľahko zvládnuteľnými pracovnými úlohami na
„vysunutom pracovisku“ v Modre.
Okrem
mnohých iných slovenských literátov mal k nemu podobný vzťah aj básnik,
literárny vedec a prekladateľ Ján Zambor. Keď som ho ako klubového kolegu
požiadal, aby priblížil tvorivú dráhu nášho jubilanta, napísal mi: „Jožko Mihalkovič je môj obľúbený básnik,
veľa som o ňom písal, čo si on aj vážil“ – a pripojil aj
rozsiahlu štúdiu z knihy Stavebnosť
básne (LIC 2018). Píše v nej:
Mihalkovičov vstup do literatury koncom päťdesiatych
rokov a v šesťdesiatych rokoch minulého storočí sa spája s Trnavskou
skupinou, nazývanou aj konkretisti. K spoločným skupinovým znakom patrili dôraz
na empirickosť, zmyslovú konkrétnosť a metaforu a obnova spojenia
s medzivojnovou avantgardou. Básnici tým polemicky reagovali na veršovú produkciu
obdobia schematizmu. Mihalkovič v neskorších rozhovorech opakovane zdôrazňuje,
že základné pre nich bolo to, aby báseň bola básňou, teda estetické hľadisko.
V jeho poézii sa však vynárali aj osobnostné črty. Zreteľné sú
v pozornosti rozličným „postavám“, fragmentových príbehov a prehovorov, a
v pozornosti prostrediu, čo na žánrovej úrovni poukazuje na lyrikovo spojenie
s epikou. Výrazne sa to prejavilo najmä v jeho zbierke Zimoviská (1965), jednej
z podstatných básnických kníh slovenskej poézie šesťdesiatych rokov
minulého storočia, ktorej predchádzal pozoruhodný debut Ľútosť (1962)…Osobité osobnostné črty Mihalkovičovej poézie súviseli
aj s jeho štúdiami a s pôvodnou profesiou. Prejavilo sa to na
motivickej rovine (napr. motív či obraz cementu v zbierke Ľútosť) a v pozornosti pracovným prostrediam.
Při Mihalkovičove osobitnej pozornosti prostrediu sa nám automaticky vybaví
najmä malokarpatský región, ktorý spolu s Vincentom Šikulom a
LýdiouVadkertiovou umelecky výrazne etabloval v slovenskej literatúre.
Svet tradičnej slovenskej kultúry s malokarpatskými znakmi, ako sa predstavuje
v autorovej poézii, je svetr hodnôt, zahŕňa vztahy medzi ľuďmi, ktoré majú
podobu rodinných i medzigeneračných a priateľských vzťahov, vzťah k práci,
k zemi, k prírode, ku krajine, k umeleckoremeselníckej tvorbe
a v neposledním rade je rezervoárom reči“.

Zamborova štúdia s jemu prízančnou erudíciou a literárnovednou kompetentnosťou mapuje a sprítomňuje rozsiahlu básnickú prekladateľskú a esejistickú Mihalkovičovu tvorbu: básnické zbierky Kam sa náhlite, Približné položenie, Príležitostné básne, 20 básní, preklady z modernej francúzskej a americkej poézie, eseje Listové tajomstvá I., Listové tajomstvá II., Živé slová, venované Ľudovítovi Štúrovi, až po záverečné konštatovanie: V súčasne jsituácii slovenskej kultury pokladám za důležité, že nás orientuje k podstatnému. Vo svojej poézii reflektuje položenie člověka a sveta, ale súčasne prichádza s neopakovatelným rozmerom vznešenosti bytia a tvorby“.
Toľko Ján Zambor. A ako sa na svoju tvorbu a Modru, ktorá je jeho trvalým domovom, i literárne priateľstvá díva náš jubilant? Po vydaní Listových tajomstiev v roku 2010 v rozhovore s Ľubošom Juríkom pod názvom So svojin snami som kamarát ( v knihe Rozhovory po rokoch, LIC 2012, povedal: „Moje začiatky majú pozadie trnavské. Priateľstvá so Stachom, Ondrušom, Šimonovičom a Feldekom; ponad generačné väzby s Turčánym, Mihálikom a Miroslavom Válkom. Potom tu boli bratislavské, banskobystrické a východniarske vzťahy, presahy na opačnú linku k Brnu a Pardubiciam, kde som študoval aj vyštudoval chémiu. Pokračovalo to potom v Stupave, kde som sa zamestnal ako technik a pracoval som časom aj ako technológ. No a naostatok v Modre. Do Modry som sa dvakrát oženil. Prvá manželka zahynula pri autonehode medzi Modrou a Stupavou a ja som sa s dvoma synmi preniesol do Modry k mame prvej manželky. Ženina priateľka z detstva začala chodiť k nám a ja som sa jej prihovoril: zostaň tu. Tak som sa druhýkrát priženil do Modry a medzi kamarátmi trochu s úsmevom hovorievam, že som Modran „honoris causa“. Ešte niekoľko slov o tom, na čo je teda báseň a čo vlastne robí básnik, keď píše. Môj brnenský priateľ Jan Skácel, s ktorým sme sa zblížili a spriatelili na spisovateľskej konferencii v Prahe, proklamuje na jednom mieste: „Jsem pouhý básník, radar pod lipami, není mi odpovídat, ptám se.“ A František Halas, Moravan, o čosi starší, ktorého som však už nezastihol, vraj hovorieval s mladými, ktorým venoval nejednu chvíľu zo svojho času povzbujúco, že majú medzi sebou prechovávať o poézii vysokú mienku: „Ani tak nebude nikdy dosť vysoká.“
A ešte toto charakteristicky múdre mihalkovičovské.“Ako som naznačil, začiatky sú neodmysliteľne späté s priateľstvami, no a, pravdaže, je tu spojivo cez reč. Všetci dvoríme reči. Len aby sa jej uráčilo otvoriť nám svoje sejfy, svoje rezervy a svoje tajomstvá. Ako raz vtipne poznamenal Štefan Strážay v jednej zo svojich básní: „Niečo hovorím ja a niečo reč.“ So Stachom, Feldekom a Ondrušom sme si toho toľko spolu nažili, že by to bolo na knihu, alebo na román. Cítim sa im povďačný za to, že ma prijali medzi seba a plnými hrsťami núkali, alebo so samozrejmosťou prijímali“.
A my, členovia Klubu nezávislých spisovateľov s vďačnosťou spomíname, že nás Jožko Mihalkovič poctil svojim členstvom a natrvalo nás obohatil svojou múdrou ľudskosťou a inšpiratívnou tvorivosťou. Patrí mu za to trvalá úcta a vďaka.
Anton Baláž, Ján Zambor a všetci, všetci...