S poéziou možno stretnúť seba samého celkom inak
Rozhovor s Jurajom Kuniakom
Pre Nový život pripravila Slavomíra Očenášová-Štrbová
Plachosť a pokora sú charakteristické pre Juraja Kuniaka. Ako starý duch mladej mysle prežil veľa životných zložitostí, je za ním obrovské množstvo práce, vytvoril originálne dielo. Dá sa obdivovať a žasnúť nad tým, ako vie Juraj Kuniak uchopiť zážitok z prežitého, zážitok napríklad z filmu, z maliarovho obrazu, z priateľovho rozprávania, zo zvukov a vizuálnych vnemov prírody. Ako vie filozofické podstaty, biblické pravdy, matematické a fyzikálne zákony, ako aj „zdanlivo“ bežné zážitky z výletov, poznávania priestorov, slovné i gestické podotknutia či náramný vzťah s manželkou Majkou – pretaviť do textu. Ako sa opiera o myšlienku či počin znamenitej osobnosti... Jeho najnovšia zbierka básní Ako sme sa stali (Skalná ruža 2022) bola nominovaná na Zlatú vlnu, získala prémiu Literárneho fondu a prémiu Klubu nezávislých spisovateľov.
Milý Juraj, vyše polstoročie uplynulo od publikovania Tvojich prvých básní v maturitnom ročníku. Zaujíma ma, čo Ťa k tomuto počinu primklo a s akou víziou, ale aj aké bolo Tvoje pražské vysokoškolské obdobie vo vzťahu k umeniu?
Čas môjho dospievania zvierala v čeľustiach normalizácia, ale mladosť je mladosť v každom čase.Moja mladosť bola krásna, zážitkovo bohatá, horolezecká..., ale aj s prvou láskou a s prvými literárnymi pokusmi. Cestu k poézii mi otvorili Rúfusove Zvony. Jeho Štyri epištoly k ľuďom a Eseje ma oduševňovali. Neboli kontaminované dobovou ideológiou. Rúfus ako jeden z mála básnikov svojej generácie nebol členom komunistickej strany. Zdôrazňoval slobodnú tvorbu a hľadanie pravdy v umení. Poézia bola preňho formou účasti na živote, čo mi veľmi konvenovalo, a vlastne práve takýto vzťah k poézií som prijal za svoj aj ja.
Pražské vysokoškolské obdobie malo pre mňa zásadný vplyv na celý život. Kultúrne to tam vrelo. Mal som pocit, že toto kozmopolitné mesto sa nedá zošraubovať ani Husákom ani Štrougalom. Objavil som prvorepublikového F. X. Šaldu, ale aj základ modernej literatúry, autorov ako R. M. Rilke, James Joyce a T. S. Eliot. Putoval som po stopách tragicky zosnulého básnika Václava Hraběho. Popri štúdiu na elektrotechnickej fakulte, ktoré ma mimochodom zaujímalo, som mal dosť času na návštevu divadiel, kín, knižníc, antikvariátov, koncertov hudobných skupín..., ale aj na cvičné skaly a na výjazdy do Vysokých Tatier s horolezeckým oddielom Slávia FEL ČVUT, kde som získal 1. výkonnostnú triedu a s ňou i športové štipendium.Publikoval som v Tvorbe a v Mladom světe, v básnickej rubrike Místěnka na Pegasa. V pravidelných programoch Zeleného peří Miroslava Kováříka som dva razy v mesiaci nachádzal platformu, kde sa stretávali a prezentovali básnici rôznych poetík a názorových prúdov. Zo žijúcich osobností ma najviac ovplyvnili maliar Jan Zrzavý a básnik Vladimír Holan. Na koleji som mal počas celých štúdií vo svojej blízkosti nádhernú kópiu Zrzavého Kleopatry. Holan, už na lôžku ochrnutý po mŕtvici, mi vlastnou rukou, ktorú viedla jeho žena, podpísal básnickú knihu Na celé ticho.
Som človek z minulého storočia. Ako mladý muž som za podstatné považoval dve veci: postaviť sa na vlastné nohy a nájsť si dobrú ženu. Možno sa niekto pousmeje, ale mne to bolo jasné. Už Charles Baudelaire povedal: „Žena je pozvánkou ku šťastiu“. Po návrate z Prahy na Slovensko som mal 23 rokov. Oženil som sa a zamestnal vo vývoji Závodov výpočtovej techniky v Banskej Bystrici. Na svadbe nás milo prekvapilo „svatební přaní“ od manželov Holanovcov. Túto relikviu mám odloženú dodnes.
Každá kniha má svoj príbeh. Nemáme dosť priestoru, aby sme spomínali príbeh každej z tridsiatky Tvojich kníh. Môžeme sa pristaviť pri Tvojom debute (Premietanie na viečka, 1983), alebo pri inej publikácii, ktorá je pre Teba niečím zvláštna?
Rukopis môjho debutu osobne odniesol do vydavateľstva Smena Milan Rúfus s tým, že mi praje, avšak sám nevie posúdiť, aká je úroveň môjho rukopisu v porovnaní s inými v tom čase – to vie len vydavateľ. Odovzdal ho do rúk šéfredaktora, básnika Jozefa Gerbóca. Cesta k vydaniu nebola priamočiara. Čas plynul, odpoveď neprichádzala, a ja som začínal byť nervózny.Rúfus ma upokojoval, aby som nebol nedočkavý, že Jozef Gerbóc (citujem z Rúfusovho listu) „bol na tvorivej dovolenke, dokončieval svoj vlastný rukopis a nestihol obratom vybaviť to, o čo som ho žiadal. Nechcel som ani naliehať, aby nevznikol dojem, že niečo autoritatívne presadzujem, na to sú iní moji rovesníci. Hovoril mi, že by sa chcel s Vami porozprávať (asi Vás považuje za autora, s ktorým v budúcnosti bude dobre počítať, vie totiž, čo je báseň a má ju rád).“ Rúfus mi tiež naznačil, že tento rukopis sa mi pravdepodobne vráti. Tak sa aj stalo. Rukopis sa mi vrátil s pekným sprievodným listom Jozefa Gerbóca (dve plné klepané strany s vybranými pasážami z posudkov redakčných spolupracovníkov). Podstatná bola záverečná veta: „Sme presvedčení, že tento rukopis je dobrým základom pre Vašu budúcu zbierku. Budeme radi, ak nám ju po čase opäť pošlete.“
Vtedy ma povzbudil môj prvý básnický kamarát v Banskej Bystrici Mikuláš Kováč. Z liečenia vo Vysokých Tatrách mi poslal pozdrav a ako P. S. pripísal: „Napísal som pár riadkov J. Gerbócovi. Knižku trochu vyčisti a pošli. Pre istotu v nej nechaj všetky čísla, nech sa potrápia aj redaktori. Želám úspech! Miki“ Na rukopise som pracoval ešte asi roka poslal som ho znova – tentoraz rovno do redakcie pôvodnej tvorby.
A zrazu prišiel list odJozefa Čertíka, aby som mu poslal ešte nejaké nové básne. „Je celkom možné, že Vám v roku 1983 vydáme debut.“ Podpísal sa ako zodpovedný redaktor. Navštívil som ho v redakcii. Najprv mi ukázal nelichotivý posudok od jedného staršieho literáta a pri záverečnej vete, ktorá rukopis neodporúčala na vydanie, ma zalial studený pot. Čertík sa však usmieval a povedal, že mu napadla prešibaná vec: Čo tak porušiť zavedený okruh posudzovateľov? So žiadosťou o vypracovanie posudku sa obrátil na mladého básnika, môjho vrstovníka, Daniela Heviera. Na rozdiel odo mňa Hevier mal raketový štart, debutoval ako maturant a v tom čase bol už známym a obľúbeným básnikom.No a napísal posudok! Čertík ho vytiahol zo zásuvky. Dobre sa to čítalo. Páčilo sa mi, ako píše o mojich veršoch. V závere odporúčal rukopis na vydanie. V ten deň som sa vracal z Bratislavy domov s pocitom šťastia, aké človek zažíva len pár krát v živote.
Jozefovi Čertíkovi som vďačný aj za prepojenie s výtvarníkom Martinom Kellenbergerom, s ktorým nás môj debut tak spriatelil, že sa potom stal na mnoho rokov mojím dvorným ilustrátorom.
Debut je dôležitý ako dieťa prvorodičky. Ale nemenej dôležitá je druhá kniha, ktorá by mala potvrdiť kvality prvej.Preto som sa s druhou zbierkou neponáhľal. Vyšla až s odstupom jedenástich rokov. Volala sa Kúsok svetového priestoru (1994) a Milan Rúfus mi do nej napísal doslov. Okrem iného aj tieto slová: „oplatilo sa aj takto dlho mlčky čakať na pieseň“.
Vydavateľstvo Skalná ruža je spojené s Tvojím menom. Má aj jedinečnú edíciu, stalo sa miestom zrodu mnohých knižiek vzácnych autorov, získalo viaceré ocenenia. Môžeš priblížiť jeho fungovanie, plány, skvelých spolupracovníkov, radosti i úskalia, ktoré Ti Skalná ruža prináša?
Dostávam veľa rukopisov, vrátane debutových. V pozícii vydavateľa si teraz pri každom mladom básnikovi či poetke pripomínam sám seba, aký som bol nedočkavý, ako som potreboval povzbudenie, aký som bol „rozbehnutý“ a zdalo sa mi, že všetci ma len brzdia. Preto sa v reakciách snažím byť empatický a radšej povzbudiť ako odsúdiť,aj keďvo väčšine prípadov sú rukopisy jednoducho slabé. Stále platí, že na poéziu si treba nažiť. A treba mať načítané. Okrem toho Skalná ruža je výberové vydavateľstvo a do edičného plánu sa možno dostať len cez ucho ihly. Máme edíciu Poézia a edíciu Solitudo. Solitudo robíme s Rudom Jurolekom a výtvarným redaktorom Jánom Kudličkom. Edícia Poézia je dominantná a edičný plán tvoríme v trojici s Erikom Jakubom Grochom a Rudolfom Jurolekom.Grafickú úpravu edície navrhol, rozvíja a knihy zalamuje Erik J. Groch.Našou hlavnou ambíciou je, aby knihy vstupovali do literárneho života – priniesli niečo nové, rozvírili hladinu, boli čítané a recenzované.
Ak spomínaš ocenenia, tie dostávajú hlavne naši autori: Cena Dominika Tatarku, Zlatá vlna, Cena Nadácie Tatrabanky, stredoeurópska Cena Václava Buriana, Cena Literárneho fondu, Cena Jána Hollého za preklad, Cena Ivana Kraska, Cena Klubu nezávislých spisovateľov atď... Najvzácnejšia bola Nobelova cena pre Louise Glückovú v roku 2020. Našou autorkou sa stala, keď sme vydali jej zbierku Vidiecky život (2018) v preklade Jany Bálikovej. Napríklad tento moment bol dôvodom pre radosť, a radosť je jediný a zároveň najväčší dôvod, prečo to robíme.
Skalná ruža je témou na samostatný rozhovor a takých bolo v ostatnom čase veľa. Napríklad na portáli Knihy na dosah je veľký rozhovor Poéziou proti zvlčeniu, ktorý spravila so mnou Jana Juhásová.
Sú ľudia, ktorí naliehavo vstúpia do našich životov, ktorí nám určia smerovanie, nejako nás ovplyvnia, ktorým sa túžime podobať alebo ich v niečom nasledovať. Ktorí sú to pre Teba?
Ja som bol od mladosti človek mnohých záujmov a viedol som mnohorozmerný život.Vzácne mi bolo aj horolezectvo a môj druh na lane Marián Kováč. Liezli sme spolu od pätnástich rokov. Vo Vysokých Tatrách sme vyliezli veľa krásnych ciest. Keď sme liezli niečo veľmi ťažké, napríklad na Galériu Ganku alebo na Jastrabiu vežu, ťahúňom bol Marián, ale zážitok bol spoločný. V knihe Nadmorská výška 23 rokov (2002) som napísal: „Horolezectvo mi poskytlo nádherný priestor nezávislosti a slobody, stalo sa mojím životným štýlom, otvorilo mi dvere do celistvého sveta s osobitou poetikou, takou dôležitou pre chuť žiť.“ Marián je lekár a fotograf, čistý charakterný človek, prototyp kamaráta, na ktorého sa možno vždy stopercentne spoľahnúť. Vydali sme spolu Nepálsky diptych (2018), súbor dvoch exkluzívnych kníh z náročných nepálskych trekov: Dhaulágirí – Biela hora a Makalu – Čierny obor.
V deväťdesiatych rokoch sa začalo spriadať naše priateľstvo s výtvarníkom Jánom Kudličkom.Jeho tvorba začína pozorovaním krajiny, zbieraním vnemov v plenéri.Tak ako niekto zbiera čučoriedky, on vo svojom minimalistickom prístupe zbiera v krajine znaky, hovorí im krajinoznaky. Domov si prináša množstvo skíc a v ateliéri sa potom deje veľká alchýmia. Neustále sa u neho prechyľujú emócia a rácio. Deskriptívne kresby dopĺňa emotívna farebná škvrna alebo emotikon. Takýto tvorivý prístup je blízky aj mne.
Ako jeden z málaanyno vyda alebo emotikon.kvapkou rosy.istej votný príbeh. vežu, tov a tiež svetlom na semafore.danie Rozhoduje sa rýchlo, so spoľahlivou intuíciou, čo ja až tak neviem. Fascinuje ma jeho silná vnútorná integrita pri všetkých polaritách a rozporuplnostiach – on ich premieňa na dynamiku.Rovnako ako tichý pulz krajinnej samoty má rád ruch miest a megalopolis. Tieto polohy strieda a tomu je blízky aj môj životný rytmus.Spolu sme vydali monografiu Mystérium krajiny (2008), do ktorej som ako historickú fresku napísal Kudličkov životný príbeh. Ďalej z našej spolupráce vyšla kniha Nervus vagus (2010), štvorjazyčné výtvarno-básnické knihy Lamium album (2012) a Rosa mystica (2016) a rad ďalších. Spomeniem aspoň knihu, ktorá vznikla ako „výsledok priateľstva piatich ľudí a ich priateľstva s krajinou“. Sú to básnici Mila Haugová, Rudolf Jurolek, Juraj Kuniak, sochár Rastislav Biarinec a výtvarník Ján Kudlička a kniha sa volá Krajina vo mne (2015).
Ale zo všetkých osobností najviac môj život ovplyvnila moja žena, a to až tak, že dnes si hovoríme: Iba spolu sme kompletní.
Bežní smrteľníci si narodeniny zvyčajne pripomínajú raz v roku... Ty si pripomínaš aj svoje druhé narodenie v Pamíre... Ako zázrak, že si prežil, ovplyvnil Tvoj život, Tvoju tvorbu, Tvoje nazeranie na svet?
Pamír bola osudová vec. Rozdelenie môjho osobného letopočtu na „pred pamírskou tragédiou“ a „po nej“ navonok nepoužívam, ale vnútorne ho cítim ako podstatný predel. Marián Kováč bol vedúci medicínsko-horolezeckej expedície a pozval ma do partie, aby som o podujatí napísal knihu. V piatok 13. júla 1990 sa na Piku Lenina následkom zemetrasenia odtrhla obrovská lavína, ktorá zmietla druhý tábor vo výške 5200 m do ľadopádu. Zo 45 horolezcov z celého sveta, ktorí tam stanovali, prežili len dvaja. Leningradský horolezec Alexej Koreň a náš Miro Brozman. Z našej pätnásťčlennej výpravy sme sa domov vrátili len deviati.
Nie je to tak dávno, čo ma na prezentácii zbierky Ako sme sa stali v Literárnom a hudobnom múzeu v Banskej Bystrici oslovila jedna mladá žena: Jej kamarátka je dcérou Miloša Šiveca, ktorý bol v Pamíre s nami a nevrátil sa. Ona bola vtedy ešte veľmi malá a dodnes poriadne nevie, ako prišla o otca. Preto sa zaujíma, či o tom neexistuje nejaká literatúra... To ma pohlo. Viac ako tridsať rokov som bol zablokovaný, ale asi by som tú knihu predsa len mal napísať.
Ja som bol v čase tragédie v prvom tábore, hoci ešte v ten deň som sa pokúšal vystúpiť s mojou skupinou aj do druhého. Vrátili sme sa z výšky 5000 m, a to nás zachránilo. Druhá skupina, tí mladší a zdatnejší, vystúpili až do dvojky... Stále to hovorím a budem to opakovať rovnako: Skutočnosť, že ja som prežil, som vnímal ako milosť. Do špiku kostí som si uvedomil, akou hodnotou je ľudský život.Hneď po návrate domov som založil Skalnú ružu. Rôzni básnici rôznym spôsobom vážia poéziu a život. Ak by mne niekto položil otázku, čo je dôležitejšie – poézia alebo život, odpovedal by som, že život.
Tvoja poézia vyžaduje vzdelaného a cítiaceho čitateľa. Ponúkaš hĺbky i výšavy, mrazenie i ľahkosť krídel, aby sa človek dozvedel i dovidel, dopočul, docítil. Tvoju ostatnú básnickú zbierku Ako sme sa stali (2022) prijala literárna kritika s uznaním. Čo to pre Teba znamená a s ktorým recenzentom sa najviac stotožňuješ?
Sám seba vnímam ako solitéra. Nemám rád okolo seba veľký rozruch. Samozrejme, ak kniha vyvolá odozvu, to nie je rušivý vzruch. Je to prejav existujúceho rezonančného priestoru.Medzi recenzentmi si nerád preberám, každý ohlas je vzácny a každý nech napíše, čo chce. Ale mohli by sme to spraviť inak. Nechajme prehovoriť viacerých. Vybral by som citáty z niektorých recenzií, možno táto mozaika zafunguje ako pozvánka do knihy:
„Juraj Kuniak reflexiami, zážitkami, spomienkami, vedomosťami, reáliami, inšpiráciami, sentenciami, často zaujímavými symbolmi a objavnými metaforami obsiahol v tejto knihe zem i vesmír, prírodu aj človeka, pričom množstvo nápadov ponechal i percipientovi na ďalšie premýšľanie.“(Gabriela Rakúsová, Fraktál 3 – 4/2023)
„Zvieratá, hlavne vtáky, vnášajú dynamiku do jeho prírodného sveta... Prepínajú vonkajší svet s vnútorným a robia ho neopakovateľným, svojským hlasom v súčasnej slovenskej poézii.“ (Anna Valcerová, Romboid 9 – 10/2022)
„Kuniak je predovšetkým básnikom univerzálnej globálnej problémovosti. Nechýba ani v polohách, ktoré sú uchopovaním slovenského domova... Kuniakovu zbierku vnímam ako vážny vklad do súčasnej poézie.“ (Ján Zambor, Romboid 1 – 2/2023)
„Zbierku charakterizuje mimoriadna farebnosť... pozorujeme vzájomné zrkadlenie motívov, tém, ich putovanie z básne do básne, nasvecovanie z rôznych uhlov a časov. Do popredia vystupuje vedomie tajomnosti bytia („život, to tajné, čo nepoznáme“), ku ktorému človek nemá kľúč, hoci je obdarúvaný jeho krásou, ale aj krutosťou.“ (Jana Juhásová, Romboid 1 – 2/2023)
„Kuniak nepátra v človeku po tom, čo je v ňom vysoké alebo nízke, jeho hľadanie identity dospieva skôr k identifikácii smerovania, na ktoré nás navádza to, čo by sme mohli označiť ako stopy.“ (Dalimír Hajko, Slovenské pohľady 9 – 10/2023)
„Subjekt doslova nanovo žasne všetkými zmyslami, afektívna pamäť sa kríži s kritickou recepciou (nielen zážitkov, ale aj umenia). Nielen krajina sa otvára, ale aj subjekt sa otvára krajine a čitateľovi.“ (Eva Urbanová, Knižná revue 7 – 8/2023)
„... živosť, ktorá však nevyplýva výlučne zo zachytenia absolútnosti prírody, ale predovšetkým z postupne sa prehlbujúceho, tematicky-motivického, filozofického a duchovného rozmeru básní.“ (Karolína Runnová, Knižná revue 3/2023)
„Přes veškerý blízký vztah k přírodě není Kuniak bukolický básník... Stejnou měrou cítí také dotyk městské dlažby, po jejíchž kočičích hlavách umí chodit, ví o světe suterénu, v jeho verších jezdí auta zapínající výstražnou světelnou signalizaci... Neboť i toto je pulzující svět se svým vlastným vesmírem.“ (Milena Fucimanová, Tvar 16/2023)
„Je to možná celé vlastně dobré vykročení pro lyriku jako takovou, protože ona sama je dlouhodobě mimo zájem a schopnosti recenzentů i kritiky pojmenovávat její proměny a pohyby.“ (Michal Jareš, Fraktál 3 – 4/2023)
„Tvorba básnika a vydavateľa Juraja Kuniaka... predstavuje v súčasnej básnickej tvorbe nielen slovenskej a stredoeurópskej originálne miesto. [...] Možno je to liek nielen na choroby dnešnej doby, ako sú duševné poruchy, depresia, neurasténia, ale i terapia našej súčasnej poézie.“ (Ivo Pospíšil, Slovenské pohľady 3 – 4/2023)
V cudzích jazykoch Ti vyšlo pätnásť kníh, Tvoje dielo má ohlas aj za hranicami Slovenska, pozývajú Ťa do významných literárnych relácií, získal si mnoho ocenení, stretávaš sa so špičkami literárnej vedy, recenzistiky – a to nielen slovenskej, európskej, ale i svetovej. Ako vnímaš tento rezonančný priestor, povedané slovami Vincenta Šabíka?
Rezonančný priestor je vážna vec.Ale musím to uviesť na pravú mieru. V deväťdesiatych rokoch som si splnil chlapčenský sen, cestu okolo sveta. Cez Austráliu, Nový Zéland, Tahiti atď. Mal som pocit, že svet čaká na mňa. Ja zakričím a on mi odpovie. Moja skúsenosť bola opačná. Uvedomil som si, aký je svet rozmanitý a veľký a ja v ňom bezvýznamný a maličký.
V prvom decéniu nového milénia som sa stal členom World Academy of Arts and Culture so sídlom v Kalifornii. Začal som navštevovať básnické kongresy v rôznych kútoch sveta. Keď som v Los Angeles čítal báseň The Line of the Horizon v auditóriu s asi dvesto poslucháčmi, mal som pocit rezonančného priestoru. Viacerí prítomní básnici si vypýtali túto báseň, a potom sa mi vrátila v preklade do tých najvzdialenejších jazykov, ako je čínsky, hebrejský, arabský, mongolský, japonský, grécky atď...Bol to ojedinelý zážitok, povedal by som šťastná epizóda, ktorá ma však nepriblížila svetu o nič menej, ale ani o nič viac, ako sa stalo. Kongresovú turistiku som po niekoľkých rokoch významne prehodnotil. Uvedomil som si, že jediný skutočný, živý rezonančný priestor, kde niekto sleduje, číta a má rád svojho básnika, kde sa objavia recenzie a štúdie, môže vzniknúť v rámci národnej kultúry, prípadne ešte v rámci blízkej českej kultúry.Tým nechcem povedať, že slovenská literatúra sa nemá prekladať do cudzích jazykov! To je však o inom.
Pokiaľ ide o kontakty a vzťahy s rôznymi svetovými celebritami, či už autormi alebo kritikmi, nepochybne a ešte vo väčšej miere ich rozvíjajúaj iní vydavatelia. Globalizovaný svet je jednoducho taký. U mňa to prišlo prirodzene s prekladaním a vydávaním prekladovej poézie. Ako príklad môžem uviesť nositeľa Pulitzerovej ceny Roberta Hassa, ktorý je nielen vynikajúcim básnikom, ale aj mimoriadne rešpektovaným kritikom. Je to jednoduché: V jednej chvíli nájdeš na internetových stránkach Californian Universty v Berkeleye mailový kontakt na profesora poézie R. Hassa, napíšeš mu, čo chceš, a ak máš šťastie, že si narazila na normálneho človeka bez hviezdnych manierov, za dvadsať minút sa Ti ozve.
Pán profesor Dalimír Hajko o Tvojej ostatnej básnickej zbierke povedal: „Básnik v tejto knihe vystúpil na vrchol všetkého, čo doteraz vytvoril.“ Ty ale nevieš nič nerobiť a pokojne si hovieť v teplúčku... O čom premýšľaš? Na čom pracuješ? Čo plánuješ?
Nadišiel čas uzatvárať veci. Nehovorím, že nemám nové básne a žiadne plány, ale už sa mi žiada spraviť si poriadok vo všetkom, čo sa mi nazbieralo za pomaly sedemdesiat rokov. A pokiaľ sa dá a je príležitosť, pomôcť tomu, čomu sa hovorí „súvislosti a kontúry“. Prichádzajú nové generácie s vlastnou predstavou o živote a o poézii. Ja na „to svoje“ hľadím už z perspektívy završovania a vydania svedectva. Momentálne pracujem na výbere poézie z celoživotnej tvorby pre vydavateľstvo Fraktál. Kniha by mala vyjsť na budúci rok v edičnom rade Poiesis. Som vďačný za túto ponuku, ktorá ma úprimne potešila – prišla ako „na zavolanie“.
Raz mi Miki Kováč v kaviarni Astra v Banskej Bystrici s plnou vážnosťou povedal: „Ľudská pamäť je krátka. Keby v nej zostala aspoň jedna kniha! Alebo aspoň jedna báseň! Či jeden verš! Aj to by stačilo.“ Myslel na svoju tvorbu, ale myšlienku adresoval mne– benjamínovi, aby som nemal veľké oči. S poéziou je to tak. Príde a vyvanie. Akokoľvek, jedno je isté už teraz, že obohatila moju účasť na živote. S poéziou možno stretnúť seba samého celkom inak. Vďaka za každú chvíľu, keď bola.
Nový život, časopis pre literatúru a kultúru Slovákov vo Vojvodine, vstúpil v tomto roku už do svojho 76. ročníka. Je spojený s rozvojom matičného hnutia u dolnozemských Slovákov v polovici 30. rokov 20. storočia a zohral významnú úlohu aj v pestovaní slovenčiny v Juhoslávii – a vysoká úroveň ovládania (slovom i písmom) spisovného slovenského jazyka trvá dodnes, o čom sme sa mohli presvedčiť aj my, ktorí sme do Vojvodiny zavítali ako hostia na rôzne literárne podujatia. Moja osobná skúsenosť s Novým životom trvá od roku 1970, keď som sa stal redaktorom týždenníka Sloboda a zistil som, že do redakcie prichádza Nový život – v tom čase už ako dvojmesačník. Moju generáciu na časopise upútalo predovšetkým to, aký priestor bol venovaný svetovej literatúre, literárnym smerom, dielam a autorom, ktorí sa u nás v období normalizácie nevydávali, ba ani sa o nich nepísalo. Po roku 1990 som sa v LIC osobne zoznámil s dvoma významnými šéfredaktormi Nového života v 70. a 80. rokoch, literárnym vedcom Michalom Harpáňom a básnikom a kritikom Víťazoslavom Hroncom. Po roku 1990 viedol redakciu literárny vedec Miroslav Dudok a V. Hronec sa do funkcie šéfredaktora vrátil v rokoch 1998 – 2004. Práve v tom čase som s ním pre Knižnú revue pripravil aj väčší rozhovor. A prof. Michalovi Harpáňovi sme mali v LIC možnosť vydať aj výber z jeho literárnovedných prác venovaných ťažiskovým autorom vojvodinskej literatúry v knihe Texty a kontexty (2004).
V roku 1915 sa šéfredaktorkou Nového života stala „naša“ Zdenka Valentová-Belićová a úspešne časopis doteraz vedie. Na jeho stránkach sa ako autori svojou tvorbou prezentujú aj mnohí členovia KNS. Takým sa v najnovšom č. 4 – 6/2024 stal aj básnik a prekladateľ Juraj Kuniak. Rozhodli sme sa uverejniť jeho rozhovor so Slavomírou Očenášovou-Štrbovou aj na našej webovej stránke.
(ab)
