Uchopiť veci stratené v poézii, ktorá pretrváva
Novembrové stretnutie členov Klubu nezávislých spisovateľov bolo posledným v roku 2024. Venovali sme ho poézii z diela Laca Novomeského a čítaniu veršov členov KNS.
Mottom nášho popoludňajšieho soiré v kaviarni Lepší príbeh bola alúzia poetickej sentencie „... aký zámer je vo veciach stratených...“.
V ktorýsi deň tohtoročného leta sa v debate predsedníčka KNS JuditaKaššovicová a básnik Ján Zambor zhodli na pripomienke či rozpomienke na Laca Novomeského, a tá sa stala témou aj v našej komornej literárnej spoločnosti. A nielen preto, že čoskoro bude 120. výročie narodenia Laca Novomeského (nar. 27.decembra 1904). Taktiež v októbri 2024 si Slovenská filharmónia slávnostným koncertom pripomenula 75. výročie svojho založenia – o jej vznik sa Laco Novomeský ako vtedajší povereník školstva a kultúry zasadil a doviedol do realizácie, podobne ako Slovenskú národnú galériu, VŠMU, VŠVU.
S Novomeského poéziou sa stretol každý gymnazista – Judita Kaššovicová od študenstkých čias cíti rezonanciu veršov z jeho básne Cesta (mame), a zvolila ich ako základnú sentenciu nášho novembrového stretnutia. V prvej časti, nazvanej „... aký zámer je vo veciach stratených...“odzneli literárno-kritické reflexie na Novomeského básnické dielo od Jána Zambora a Jána Gavuru, v druhej časti stretnutia, s odkazom na ďalší Novomeského verš „...budú sa básne čítať...“ zneli nové básne Dany Podrackej a Mily Haugovej, i skoršie básne v autorskom čítaní Rudolfa Juroleka, Erika Ondrejičku a Miroslava Dudoka. Zneli verše súčasné, s imanentným zámerom uchopiť veci stratené, aspoň v poézii, ktorá pretrváva.
Literárni vedci a básnici Ján Zambor a Ján Gavura sa dotýkali vnútorných, osobných a nadosobných entít Novomeského básní – stvárnených myšlienkových analýz človeka ohrozeného nepriazňou doby v dejinnej bezvýchodiskovosti, v symbolickej poetike, hovorili o lyrických formách básní. Básne, ktorými zakončil svoj referát Ján Zambor a tie, ktorými začínal svoj príspevok Ján Gavura boli v ich výbere zhodné, bez toho, aby citácie či akcent v svojich príspevkoch vopred konzultovali: Triumf zo zbierkyStamotiaľ a iné (1964) a Novomeského pravdepodobne posledná báseň Rozdvojenie z roku 1971.
V krátkej rozprave sa pridal John Minahane, ktorý pred dvadsiatimi rokmi preložil do angličtiny a v Írsku vydal Novomeského poéziu (Slovak Spring, Belfast Historical and Educational Society, 2004): „Ján Zambor povedal, že Ladislav Novomeský je svetový básnik, v našich pomeroch to znamená rezonanciu od Ruska po Írsko, a trochu ďalej do Severnej Ameriky. Ilja Erenburg kedysi povedal, že má pocit, že niektoré Novomeského básne aj sám prežil na vlastnej koži.Ja som sa narodil po druhej svetovej vojne v Írskej republike, žil som v relatívne pokojnom priestore. Nemôžem tvrdiť to isté, ale predsa len môžem povedať, že som čosi prežil – tú melanchóliu. Novomeský bol dieťa prvej svetovej vojny. Ocitol sa vo veľkej kultúrnej katastrofe, pred ktorou varoval Pavol Országh Hviezdoslav v Krvaných sonetoch, akoby tušil, čo sa môže stať po tejto strašnej vojne. Novomeský reagoval na kultúrnu katastrofu, ktorú zažil. Ján Gavura to vyjadril tak, že Novomeský bol veľmi presný v sebapozorovaní, a to je usúvsťažnené v kontexte. Myslím si, že báseň Farby na palete z prvej zbierky Nedeľa (1927) o tom najvýstižnejšie vypovedá. Aj situáciu, keď na básnika naliehajú myšlienky a obrazy samovraždy, stvárnil ako majstrovské umelecké dielo. Poznal som írsku, anglickú a inú básnickú tvorbu, ale nikdy v živote som nečítal také básne, ako máme od Novomeského. Pre mňa sú jedinečné.“
John Minahane potom prečítal Novomeského báseň Aký si? v preklade do angličtiny, a vzápätí zaznela aj v slovenčine, v interpretácii Jána Zambora.
Historik a publicista Ivan Kamenec nám pripomenul, že vzhľadom na životné osudy Laca Novomeského je nutné poznávať jeho poéziu aj s poznaním jeho publicistiky. Historik v nej nachádza neobyčajne veľa podnetov a informácií. Dávnejšie napísal štúdiu Historizmus v diele Ladislava Novomeského (1977), podobne ako ďalší historici – Zdena Holotíková: Ladislav Novomeský,1981, Zdeněk Doskočil: V žaláři a vyhnanství, 2020. Ivan Kamenec zdôraznil, že obaja títo historici v svojich vedeckých monografiách ako rovnocenný prameň bádania používajú ukážky z Novomeského poézie. „Avšak keď sa píše o Novomeskom ako básnikovi, v literárnovedných štúdiách nie je prítomná práca historikov , nezohľadňuje sa Novomeského publicistika. A tá obsahuje také silné podnety, napríklad z posledných rokov života Novomeského, keď už bol nielen chorý, ale bol aj politickou mocou zneužívaný... Isteže, aj z Novomeského poézie – nielen z publicistiky a historizmu – sa dá veľa vyčítať.“ Ivan Kamenec pripomenul verše z Novomeského básne Pošušky zo zbierky Stamotiaľ a iné (1964), v ktorých si kladie otázku: „Zmenil názor po tom, čo sa mu stalo? V básni k tomu pristupuje ako vedec, keď sa pýta, či sme chopní skúmať svoje bacily, ktoré nás zabili.Tie verše sa dajú aplikovať aj dnes, 35 rokov po Novembri, a môžeme sa pýtať, kam sa spoločnosť od novembra 1989 dostala podnes.“ Otázka vyslovená vo veršoch je nielen pre Ivana Kamenca naliehavá aj v súčasnosti:„Sme dnes schopní skúmať svoje bacily, ktoré nás zabili?“
Zo životného príbehu Laca Novomeského mrazí i dnes, vyznala sa moderárka nášho stretnutia – Judita Kaššovicová. Na jeho poézii ju zaujala „tá zvláštna jemnosť vo veršoch, čosi jemné, až tiché“.
Nielen znalci Novomeského poézie, ale azda aj každý gymnazista sa rozpamätá na prvé verše z básne Povzdych: „Až sa zas budú básne čítať / a v ľuďoch ľudí spoznáš zas...“
Nastal čas čítania nových básní našich členov: Mila Haugová mala na stretnutí čítať svoje verše, nemohla však prísť osobne, a tak báseň o zdedených pocitoch – Skryté srdce poslala po Dane Podrackej, ktorá ju predniesla. Prvé verše zneli: „Kde sú hranice miesta, na ktorom sme vyrástli? Niečo mlčí, a niečo hovorí cez najtenšiu membránu...“
A potom zneli v autorskom čítaní ďalšie básne. Dana Podracká v poslednom období píše poéziu v filozofujúcich aj lyrických triádach – zaoberá sa vecami, ktoré majú metafyzickú dimenziu: „Možno to súvisí s dozrievaním samotného mozgu, ktoré sa ustavične premieňa. Aj od skúseností...“ Predniesla tri básne z pripravovanej zbierky, „kde mraky a oblaky vytvárajú akýsi prirodzený hraničný prechod medzi prvým a druhým horizontom, medzi fyzikou a metafyzikou“.
Napokon traja básnici čítali svoje verše z už vydaných básnických zbierok: Rudolf Jurolek vybral verše s jesennou atmosférou, ladiace s témou existenciálnych až ťaživých pocitov napätia či úzkosti. Erik Ondrejička vybral verše, v ktorých sa melanchólia priestoru zapisuje do krajiny duše. Predniesol verše z básnePotichu plynú hlboké rieky: „Kaluže v poliach tmavnú ako v dlaniach/ Rybárik kráča domov s prázdnym vakom / Udicou ťahá ticho ako slákom / nech sa mu ľahšie kráča do stmievania...“ Miroslav Dudok predniesol básne spred desaťročí, z tvorivého obdobia v Novom Sade, jedna z nich sa končila veršami: „...neúprosné a neoblomné chvíle / črepiny trvania / teraz ste v básni“. Do diskurzu o mestkej poézii – kam patrí i tvorba Laca Novomeského – prispel Miroslav Dudok svojimi skoršími veršami z básne O skutočnosti: „Aj toto chcem ešte, aby si vedel / hoci to už zrejme vieš. / Žili sme v dobe ozaj zúfalej / jak si vravel. / Z úzkosti sme vždy robili presne opak / čerstvý večerný karneval. // A ráno sme hľadali cestu z tiesne / v hlbokom prameni / čo čaká ešte / na svoje otvárajúce kliešte.“
Text a fotografie: Ľubica Suballyová
Laco Novomeský
Aký si?
Brat z dráhy svojej vysotenej hviezdy,
emigrant bez vlasti a všade s domovom,
rebrinák bez záprahu na pokraji cesty
alebo jarným bleskom rozčesnutý strom,
tá smutná hruška v poli s nalomenou šijou,
udalosť neschválna, a predsa bez náhod,
cynický svetobežník s tajnou nostalgiou,
večný Žid na pobreží babylonských vôd,
myšlienka z tohto roku, vyslovená vlani,
na humne opustenom krčah rozbitý,
sám svätý za dedinou, v nej však nevítaný,
to si ty,
to si ty.
Brat z dráhy svojej vysotenej hviezdy,
emigrant bez vlasti a všade s domovom,
rebrinák bez záprahu na pokraji cesty
alebo jarným bleskom rozčesnutý strom,
tá smutná hruška v poli s nalomenou šijou,
udalosť neschválna, a predsa bez náhod,
cynický svetobežník s tajnou nostalgiou,
večný Žid na pobreží babylonských vôd,
myšlienka z tohto roku, vyslovená vlani,
na humne opustenom krčah rozbitý,
sám svätý za dedinou, v nej však nevítaný,
to si ty,
to si ty.
(Svätý za dedinou)