Literatúra ako príležitosť vcítiť sa do života tých, ktorí tu už nie sú
Soiré KNS s Denisou Fulmekovou a Marianou Čengel Solčanskou
Dve dámy blízke si priateľstvom – Denisa Fulmeková a Mariana Čengel Solčanská prezentovali svoje nové knihy na stretnutí Klubu nezávislých spisovateľov, v našom spriaznenom priestore kaviarne Lepší príbeh v bratislavskom obchodnom centre Vivo dňa 6. marca 2025.
Spisovateľka a novinárka Denisa Fulmeková napísala knihu z veľmi osobnej životnej skúsenosti – jedinečnej v prežívaní – a zároveň takej, ktorej sa dotkne každý človek: odchádzanie mamy. Knihe dala smutnojemný názov – My pôjdeme inokedy (Slovart 2024).
Vydavateľská anotácia charakterizuje beletristické dielo ako „Rozprávanie hlavnej hrdinky o vážnych rozhodnutiach, pochybnostiach, výčitkách svedomia, ale i vzácnych okamihoch zblíženia, je pretkané všetkým, čo zažívajú dospelé deti, keď im odchádzajú rodičia.“ V kruhu priateľov KNS odznela analýza prózy od profesorky Marty Žilkovej (publikujeme ju v rubrike Kritické reflexie) a Denisa pridala vyznanie o impulze napísať knihu – napokon opäť veľmi osobnú (ako viaceré jej tituly: Konvália – o babičke a starom otcovi Rudolfovi Dilongovi, o otcovi – Pohyb v uzavretom kruhu. Rozhovory s Jozefom Kotom): „V čase, keď som sa o mamu starala, neplánovala som napísať túto knihu, ale keď už tu nebola, zrazu mi pred vnútorným zrakom naskakovali drobné detaily, zdalo sa mi logické vrátiť sa k tomu obdobiu, a tak vznikla táto kniha. Nie je to klasický román, je to spomienkové rozprávanie, a bola som rada, že som pri písaní mohla ešte raz prežiť kus tej histórie.“
Pani Marta Žilková dodala, že je to potrebná kniha: „Všetkých, čo tu sedíme, nás ten osud čaká, alebo sme priamo v ňom. Buď máme starnúcich rodičov, alebo sami sme už starnúcimi rodičmi. A vzťah medzi deťmi a rodičmi je dnes veľmi rozdielny od toho, čo bolo kedysi. Hovoriť o tom takto citlivo je veľmi dôležité.“
Pre autorku je kniha nielen znovuprecítením definitívneho odchodu rodičov, tiež pripomína, že celú spoločnosť treba scitlivovať v tejto téme-a hovoriť o nej úplne otvorene. Kniha upriamuje pozornosť aj na širšie súvislosti starostlivosti o blízkych, na pochopenie a pomoc, nielen vzájomnú, ale tiež na psychologickú pomoc pre tých, ktorí sa sami starajú o starnúcich a rodičov, i keď aj oni už majú rôzne ťažkosti a cítia sa veľmi osamelí. „Musia robiť rozhodnutia, a tie sú veľmi ťažké. Keď existuje nejaká inštitucionálna pomoc, o ktorej je dobré vedieť, je to veľmi podporné, a aj to ozdravuje vzťah medzi tým, kto odchádza a tým sprevádzajúcim. Napísala som toľko, koľko som sama mohla dať, pochopiteľne. Tému vnímam ako dôležitú, aj sama som sa ponorila do literatúry s touto tematikou, hoci v populárno-publicistických spracovaniach,“ dodáva autorka.
Režisérka a spisovateľka Mariana Čengel Solčanská spracovala historický príbeh iniciovaný postavou Adely Ostrolúckej, priam zmýtizovanej ženy, v životných okolnostiach Ľudovíta Štúra, hoci svedectvá o ich vzťahu sú nepriame a takmer mizivé, vlastne len domnelé. Knihu uviedol profesor Tibor Žilka (tiež jeho referát publikujeme v rubrike Kritické reflexie).
Autorka si opäť vybrala reálne historické osobnosti, a s filmársky príznačnou vysokou mierou autorského dotvárania vzťahových súvislostí dala knihe názov Milenec Adely Ostrolúckej (Ikar, 2024). „Adela Ostrolúcka je pre fabulátora priam dokonalá postava – každý si do nej môže vliať taký obsah, aký chce. Pre mňa sa Adela stala prostriedkom, cez ktorý sa – napriek storočiam – môžem so Štúrom pohádať ja. V istých momentoch bola mojím alter ego. Ak som Štúrovi oponovala, alebo som nesúhlasila s niektorými jeho životnými postojmi, napokon som k nemu získala obdiv. Ten vyvrcholil pri úplnom pochopení toho, čo znamenalo slovenské povstanie (1848), hoci bolo od okamihu vzniku odsúdené na neúspech. O to viac som si uvedomila Štúrovu obrovskú odvahu a vôľu, že riskoval tak strašne veľa – postaviť sa s päťsto puškami a spôsobiť to, čo dnes nazývame povstanie. To je natoľko obdivuhodné, ani nepoznám nikoho iného, kto by bol niečoho takého schopný. On bol učiteľov syn a nemal v rukách nič, nemal žiadny majetok, nikdy nič nevlastnil – okrem koňa. Popri tom všetkom, ako som s ním nesúhlasila, najmä s tým (dnes vnímaným) kontroverzným dielom, začala som mať preňho obrovskú slabosť. A vzťah Adely a Štúra... myslím si, že on bol voči nej imúnny, bol zrelší muž, starší od nej, mal čosi nažité. Ona bola zúfalo osamelá, nemala sestry, nezachovala sa žiadna jej korešpondencia, žiadne dôkazy, že by mala čulé vzťahy s rovesníčkami. Kaštieľ na Ostrej Lúke bol ako ostrov uprostred beznádeje, mizérie, večery pri sviečkach trávila s matkou. Štúra spoznala ako 23-ročná stará dievka, umrela pred tridsiatkou... Bola veľmi vzdelaná, inteligentná a myslím si, že v tej bezmoci, stiahnutá v korzete, v troch spodničkách, v tej zime a samote, jej musel niekto ako Štúr úplne rozbiť srdce. Porozumela som tomu márnemu vzťahu, a napriek tomu, že trpela tuberkulózou, uverila som tušeniu iných, že Adela zomrela na zlomené srdce.“ Takto sa o príbehu rozhovorila autorka, a za jej slovami sa nám priam vynárali zobrazenia postáv, priestoru, doby a dejov, aj prežívania, až by sme mohli očakávať dramatický filmový obraz. V skutočnosti už v tomto čase Mariana Čengel Solčanská ako režisérka adaptuje svoj scenár popri vychádzajúcej knihe, s nakrúcaním filmu začala už v zime.
Predsedníčka KNS Judita Kaššovicová, ktorá naše literárne soiré „od vážneho k veselému“ pripravila a uvádzala, považuje naše stretnutia za dar, za príležitosť stretávať sa a „zaoberať sa literatúrou zo všetkých strán a slobodne“.
Text a fotografie: Ľubica Suballyová