V pásme básne, znel dialóg poézie, obrazov a vzájomnej harmónie
V predvečer prázdninového obdobia sa dňa 25. júna 2025 stretli členovia Klubu nezávislých spisovateľov a ich priaznivci v spriatelenej kaviarni Lepší príbeh vo formáte, ktorý povýšil slávnostnosť stretnutia. Predsedníčka KNS Judita Kaššovicová navrhla, aby sa v svetlej kaviarni inštalovali fotografické obrazy Erika Ondrejičku, a táto výstava priam sama vyzvala aj literárny obsah stretnutia KNS. Odkazujúc na Erikove obrazy z prírody, Judita nazvala naše literárne soiré V pásme básne.
Erik Ondrejička pripravil výber svojich fotografií, a namiesto teoretického príhovoru kurátora, aký vždy býva súčasťou vernisáží, Judita Kaššovicová ponechala priestor individuálnym dojmom prítomných a zvolila len krátke oslovenie autora: „Milý Erik, priestor, ktorý si nám svojimi fotografickými obrazmi definoval, nepotrebuje komentár. Môžeme sa k tebe pripojiť len v rozhovore básne s básňou a s hudobným sprievodom Milky Nádlerovej.“
Ešte skôr, než odzneli verše našich poetiek a poetov, mali sme čas vnímať Erikove obrazy, adjustované v čiernych matných tónoch, spolu s úryvkami jeho básní. (Nižšie v texte uvádzame však aj krátku charakteristiku výstavy a výtvarno-fotografického pricípu tvorby Erika Ondrejičku.)
Tóny poetického pásma podfarbovala Emília Nádlerová improvizáciou hry na harfe, inšpirovanou obrazom Erika Ondrejičku.
V poetickom pásme zneli verše z novej tvorby Dany Podrackej, Mily Haugovej, Rudolfa Juroleka, Igora Hochela, Vlasty Hochelovej, Zvonka Taneskeho, Juraja Kuniaka, aj Ivana Čičmanca, ktorý opäť medzi nás zavítal z Nórska. John Minahane prečítal dve staršie básne Erika Ondrejičku vo svojom preklade do angličtiny, a Erik pohotovo spamäti pridal prednes básne Blue Moon v originálnom slovenskom znení.
V pásme poézie sa na pódiu po dvojiciach striedali poetky a poeti, súznenie medzi nimi, súznenie s publikom v tajomno-magickej atmosfére obrazov nasýtili celý priestor kaviarne.
Mila Haugová otvorila poetické pásmo krátkym príhovorom pred čítaním svojich veršov: „Milí priatelia, mám radosť z každého stretnutia – čím som staršia, tým viac si vážim takúto chvíľu: možnosť rozprávať sa aj cez slová básne, dnes aj cez obrazy krásnych fotografií, v tónoch harfy. Improvizácia bola krásna, Milka Nádlerová počula náš rozhovor s Erikom o obraze s červeným makom, ktorý venoval ženám. Ja som ho nazvala Obrátené srdce, a potom zaznela tá krásna harfová improvizácia...“
Dana Podracká sa podelila o dojem z ďalšiho Erikovho fotografického obrazu, a akoby v jednom nádychu pokračovala čítaním niekoľkých svojich básní z najnovšej zbierky, ktorá vyšla ako dvojkniha spolu s veršami Jána Tazberíka, so spoločným názvom Vec o sebe.
Rudolf Jurolek spoločné čítanie s Igorom Hochelom podporil odkazom na Igorovu poslednú zbierku Vrany na jarmoku dojmom z prečítaného: „Uvedomil som si, že starší autori si viac dovoľujú, keď píšu – akoby skúšali svoje sily.“ A povzbudený týmto poznaním Rudolf prečítal nové básne z rukopisu, z prvopisu ručne písaných veršov. Povedal, že ešte nie sú odskúšané. Verše plynuli ľahko, a zachytiac pár slov z nich našepkáme: „Plynie to, len tak na margo. Ľahšie ako slová.“ Vidiac Jurolekov rukopis, Igor Hochel vzdal hold „papieru“ a prípadnej archívnej hodnote, teda písaniu veršov rukou.
Skôr, než Igor Hochel prečítal zo svojich veršov, stal na interpretom troch básní nášho vzácneho priateľa Ivana Čičmanca, ktorý z Osla opäť zavítal do Bratislavy so svojou pani manželkou. Vzápätí Igor Hochel prečítal svoju báseň O básnikoch a poézii a niekoľko ďalších z novej zbierky.
Pre Vlastu Hochelovú bola prezentácia impulzom na napísanie nových veršov, lebo v poslednom období sa viac venovala prozaickým žánrom a reflexiám. Básnik, prekladateľ a vysokoškolský pedagóg pôsobiaci v Nitre Zvonko Taneski čítal svoje macedónske verše v slovenskom preklade. Juraj Kuniak tiež zavítal na naše stretnutie z väčšej diaľky, z malebných Kordíkov, a osviežil svojimi veršami naše pestré spoločenstvo. Napokon aj Erik Ondrejička pridal ešte verše z novšej tvorby.
Obrazy Erika Ondrejičku zostávajú inštalované v kaviarni Lepší príbeh v nákupnom centre Vivo! počas leta. Nech je pozvánkou na výstavu aj pre širokú verejnosť anotácia k výstave:
„Erik Ondrejička je predovšetkým básnik so zanietením pre lyriku, a toto zanietenie sa prejavuje aj pri mapovaní čistej krajiny, zachytenej prostredníctvom fotografie. Všetky vystavené fotografie vznikli v posledných troch rokoch.
Ondrejička trávi veľa času v prírode, kde hľadá harmóniu pri chôdzi a pri jazde na bicykli. A pri desiatkach tisíc najazdených kilometrov objaví miesta, ktoré by mu bolo ľúto nezachytiť aj na spoľahlivejšie médium než je pamäť. Každé zaujímavé miesto sa snaží odfotiť „krajšie ako skutočnosť“. Jeho obľúbeným mottom je, že ak sa o to aspoň nepokúsi, bolo by zbytočné vytiahnuť fotoaparát.“
Ondrejičkove fotografie sú charakteristické absenciou postáv a vyhýba sa aj foteniu antropogénnych prkov. Veľký dôraz kladie na výber miesta expozície. To spolu s prácou so svetlom považuje pri fotení za kľúčové. Dodatočne formát fotografií nemení. Ak je potrebné záber orezať, robí to takmer vždy v teréne ešte pred expozíciou.
Príroda je jeho miestom pre meditáciu, relax, písanie veršov aj fotografovanie. Je preto prirodzené, že jeho poetické nápady a vizuálne podnety z prírodných scenérií sú prepojené, a tak aj jeho básne sú často geograficky ukotvené ku konkrétnym miestam, a teda aj k fotografiám.
Má rád odrazy na vodnej hladine, ktoré sú prepojené s odrazmi na hladine mysle. A tieto príbehy si môžete priamo prečítať aj na vystavených fotografiách. Autor ich špeciálne pre túto príležitosť vytlačil aj spolu s úryvkami vlastných básní, ktoré spolu s fotografiami tvoria jeden funkčný celok.“
Text a fotografie: Ľubica Suballyová