Svätý Ján z Kríža v inovovanom predstavení
Rozhovor s Jánom Zamborom
V podobe priateľského darčeka doputovala ku mne v tomto predvianočnom čase doplnená a upravená reedícia knihy Svätý Ján z Kríža: Živý prameň lásky v preklade Jána Zambora. Vyšla vo vydavateľstve Modrý Peter (Levoča 2024) a je to v krátkom čase už Zamborova tretia „krásna kniha“ (po Rubénových Daríových Spevoch života a nádeje a Love zázrakov, obe vyšli v Perfekte s ilustráciami Petra Pollága), teraz s pôsobivými ilustráciami brnianskeho výtvarníka a básnika Petra Veselého a s príťažlivým dizajnom a layoutom levočského výtvarníka Jakuba Milčáka. Ján Zambor sa v knižnej podobe vracia k vrcholnému predstaviteľovi španielskej mystickej poézie, „chvejivému, senzitívnemu lyrikovi absolútnej lásky“, ako sv. Jána z Kríža charakterizuje v záverečnej rozsiahlej štúdii Básnik absolútnej lásky. Ale dosť úvodných informácií. Chcem už dať v nasledujúcom rozhovore slovo Jánovi Zamborovi.
Keďže prvé vydanie vyšlo vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Malom rade Kruhu milovníkov poézie roku 1997, teda pred dvadsiatimi siedmimi rokmi, začal som pátrať, aké nové knihy venované autorovi sa odvtedy v Španielsku objavili. Na internete som našiel obsiahle dielo San Juan de la Cruz: Cántico espiritual. Poesía completa z roku 2023 od salamanskej profesorky Maríe Jesús Manchovej Duqueovej, ktoré prináša aj sumarizáciu doterajšieho poznania života a básnickej tvorby tohto španielskeho mystika. Keď som sa s knihou v elektronickej podobe zoznámil, zistil som, že prináša aj Jánovu báseň Verše z Hory dokonalosti, prepísanú z jeho kresby Hora dokonalosti (Monte Carmelo), a tak som preložil aj ju. Súčasne som do nového vydania preložil i strofu z druhej verzie Duchovného spevu, tá v prvej verzii skladby, ktorej preklad som uprednostnil, nie je. V Manchovej štúdii, ale aj v iných novších reflexiách som našiel celý rad poznatkov, s ktorými som sa vyrovnal v rozšírenom doslove i v doplnenej životopisnej skici. Mojou ambíciou bolo predstaviť tohto popredného básnika španielskeho Zlatého veku, ktorý na Slovensku zaznamenáva rezonanciu, na úrovni aktuálneho poznania. Nazdávam sa, že viaceré rozvité myšlienky môžu byť podnetom aj pre básnikov a teoretikov poézie.
Zasahoval si v upravenom vydaní aj do prekladov?
Preklad je aj proces hľadania vhodného riešenia. Postupne som si uvedomil, že Noche oscura je vhodnejšie prekladať ako Temná noc (nie ako Tmavá noc). Utvrdila ma v tom i korešpondencia s jedným, v svätom Jánovi z Kríža dobre zorientovaným rehoľníkom, ktorý argumentoval aj tým, že názov Temná noc uprednostňujú karmelitáni. V knihe, ktorú redigoval, sme zvolili tento názov básne. Nové vydanie knihy v Modrom Petrovi som vnímal aj ako príležitosť preklad v niektorých prípadoch spresniť. Veľmi ojedinelo som knižný výraz nahradil živým pomenovaním.
Milým prekvapením pre mňa bolo zaradenie prekladov dvoch básní svätého Jána z Kríža od Karola Strmeňa, prvého slovenského prekladateľa poézie tohto autora. Považujem to za tvoje ústretové gesto – aj za ocenenie Strmeňových prekladateľských kvalít. Poznáme ho predovšetkým ako prekladateľa Danteho Pekla. Skladby Pieseň duše a Ženícha a Aj keď je temná noc, ktoré si možno v jeho preklade v knihe prečítať, Strmeňove prekladateľské kvality potvrdzujú. Matúš Marcinčin v nedávno vydanej monografii o Karolovi Strmeňovi o ňom píše ako o krištáli na zabudnutom ostrove. Aký je tvoj pohľad na Strmeňove preklady?
Podľa informácií, ktoré mám, zo svätého Jána z Kríža preložil iba tieto dve básne. Ich preklady tiež hodnotím veľmi kladne. Prednosťou Strmeňových prekladov je hlboké poznanie a precítenie textu a básnické zvládnutie náročných lyrických útvarov. Strmeň občas použije starší výraz, ktorý by som nezvolil, ale v zásade mi to neprekáža. Pri preklade básne Prameň, ktorá má uňho názov Aj keď je temná noc, som sa usiloval o väčšiu mieru významovej i veršovej presnosti, ale jeho preklad pokladám za relevantný. Niekedy prekladá trochu voľnejšie ako ja, ale nevzďaľuje sa od základného zmyslu predlohy. Postrehol som, že v preklade Piesne duše a Ženícha v prekladovom verši „bo videli ho jeho oči sväté“ prívlastok „sväté“ pridal, aby zosilnil spirituálny rozmer básne, a v preklade básne Aj keď je temná noc pridal prívlastok „temná“, hoci vo verziách originálu, ktoré som mal k dispozícii, tento atribút nie je. Niektoré rozdiely v našich prekladoch súvisia s tým, že sme vychádzali z iných verzií originálov. Mimochodom, o Strmeňových prekladoch Danteho Pekla, T. S. Eliota, Francisa Jammesa a Tu Fua som písal.
Rovnako si v knihe dal priestor aj Jankovi Silanovi zaradením jeho básne Videnie s obrazom „bolestného svätca Jána z Kríža“ zo zbierky Rebrík do neba a v štúdii píšeš, že „básnickú spiritualitu dovádzal do mystických polôh“...
Zoznámenie sa s poéziou svätého Jána z Kríža ma viedlo k poznaniu, že k niektorým polohám Silanovej spirituálnej lyriky treba pridať charakteristiku mystická. Došiel som k zisteniu, že tvorbu Janka Silana možno v istom zmysle chápať ako modernú paralelu básnického diela svätého Jána z Kríža, zachytávajúcu cestu ľudskej duše k absolútnu a zobrazujúcu i mystické stavy ich zjednotenia. Paralely sa vzťahujú aj na poetiku slovenského básnika, napríklad na paradoxné či oxymorické vyjadrenia, osobitne tam, kde Silanove verše vnímame ako hlas ticha.
Považujem za správne rozhodnutie, že si do knihy zaradil aj svoje dve básne Hrubosť a Tierra de cantos y de santos – tá prvá je protestom proti hrubosti („jemnosť ju dráždi, / zastrája sa jej: / Rozkopem ti bradu!“ – aká dnes aktuálna báseň!), tá druhá je inšpirovaná tvojou návštevou Ávily, kde sa v hovorni kláštora stretne svätý Ján z Kríža so svätou Teréziou Ježišovou („ona za mrežami s extatickou tvárou, / on sa so stoličkou vznáša dohora / k nebešťanom“). Práve tento posledný verš mi vnukol myšlienku, že dnes už tiež nebešťan, náš veľký lyrik Milan Rúfus, ktorého iste oslovovala Silanova duchovná lyrika, by sa s potešením začítal do tvojich prekladov poézie sv. Jána z Kríža. Poznal tvoje predchádzajúce preklady tohto básnika absolútnej lásky?
To neviem, priamo sa k tomu nevyjadril, hoci v jednom rozhovore ho Dana Podracká provokovala. V tomto rozhovore však spomínal architexty, z ktorých vychádzal aj svätý Ján z Kríža. Podracká sa medzičasom stala reprezentantkou našej súčasnej mystickej poézie, ktorá vyrastá aj z impulzov svätého Jána z Kríža.
Preklad priaznivo prijali viacerí slovenskí literárni tvorcovia a iné osobnosti, ktoré mali blízko k poézii. Okrem iných v jednom rozhovore a v samostatnej recenzii naň kladne reagoval Ján Buzássy.
Literárna vedkyňa Jana Juhásová hľadala i nachádzala stopy svätého Jána z Kríža v poézii Erika Jakuba Grocha.
Mne sv. Ján z Kríža umožnil presnejšie interpretovať nielen poéziu Janka Silana, ale aj Sama Bohdana Hroboňa a čiastočne i Janka Kráľa.
Ako si prijal ilustrácie v knihe od Petra Veselého?
Bola to šťastná voľba Petra Milčáka. Veselého výtvarný minimalizmus, ktorý nadobúda polohy krajného výrazového uskromnenia, neprestáva byť obsažný. Je asketický a súčasne významovo bohatý, čo možno chápať aj ako mystické oxymoron. Myslím, že si s grafikom Jakubom Milčákom naozaj „sadli“. Minimalizmus tvorí jeden pól mojej pôvodnej i prekladovej básnickej tvorby a je mi blízky. Je to opak toho, čo predstavuje Peter Pollág, s ktorým sa nám, ako to vnímajú aj kritici (A. Baláž, R. Bojničanová, Z. Belková, D. Hajko, I. Hochel, J. Palaščák, G. Rakúsová, P. Šišmišová), tiež darí dosiahnuť kompatibilitu.
Ako čítame v tvojej reflexii, to, čím nás svätý Ján z Kríža oslovuje, je predovšetkým „živý plameň lásky“. Básnik ho privoláva v mnohých veršoch. Náš rozhovor v tomto predvianočnom čase môžeme zavŕšiť tvojím prekladom jeho básnickej miniatúry Vianočná.
Vianočná
Samým Slovom Božím
obťažkanú Pannu
vidieť pred nárožím:
dokorán máš bránu?
Pripravil Anton Baláž