Rudolf Dobiáš v láskavom kruhu Klubu nezávislých spisovateľov
„Jeho životná dráha je veľmi komplikovaná a tŕnistá. Zostal z mnohých väzňov nažive, a môže naďalej odovzdávať svoje skúsenosti, môže referovať a písať o všetkých tých útrapách, ktoré zažil v Jáchymovských baniach. Sotva mal dvadsať rokov, keď 23. decembra 1953 prišli traja eštebáci a odvliekli ho do Bratislavy na Febuárku, a začali výsluch...“ tak zneli úvodné vety prof. Tibora Žilku, aby na októbrovom stretnutí Klubu nezávislých spisovateľov uviedol nášho vzácneho člena, jubilanta Rudolfa Dobiáša.
Rudolf Dobiáš (nar. 29. septembra 1934 v Dobrej) je autorom literatúry faktu, odbornej literatúry, poézie, prózy, kníh pre deti a mládež, rozhlasových hier.
V kontexte vzácneho životného jubilea – 90. výročia narodenia bol úvodný akcent na útrpnú udalosť v krutých päťdesiatych rokoch, plných zlomených ľudských osudov, pochopiteľný. Veď tá neprávosť odsúdenia na 18 rokov vo vykonštruovaných politických procesoch ho priviedla na pokraj hrozby trestu smrti – za pár karitaktúr, ktoré ako študenti kreslili a roznášali – a ovplyvnila jeho život na desaťročia... V krutosti doby a nespravodlivého odsúdenia stretol však podobne vierou posilnených súpútnikov, medzi nimi aj kňazov, sestričky, intelektuálov, v svojej literárnej tvorbe priniesol o nich svedectvá a spomienky, nielen v prozaickom a dokumentačnom stvárnení, ale aj vo veršoch. Zdanlivo prostých, no hĺbka autorovho precítenia života, ľudskosti sa veršami prenáša na pozorných poslucháčov.
Rudko Dobiáš už skôr na stretnutiach Klubu nezávislých spisovateľov prednášal svoje verše, vždy to boli chvíle nesmierne vzácne, jeho hlas je nezameniteľný v interpretácii najhlbšieho ponoru –v autorskom prednese. Aj 23. októbra 2024, v kaviarni Lepší príbeh v Bratislave, znel jeho hlas v troch básňach.
Oslavné slová k jubileu sú úctivé, láskavé a hlboko prajné, žiada sa mi však najskôr uviesť báseň Rudolfa Dobiáša, venovanú jeho odsúdeným priateľom, lopotiacim v uránových baniach, tú, ktorú predniesol aj v kruhu KNS:
Kam odchádzate, jáchymovskí chlapci?
(Za Štefanom Paulínym)
Rudenku hľadať, fárať do bane?
Po toľkých rokoch a po takej pláci
byť zase na dne a zas na rane?
Odviezť sa v klietke, visieť na lane,
potom ako špendlík zatvárací
dve ruky zopnúť k márnej obrane?
Či azda chcete, jáchymovskí chlapci,
znovu vziať ťažký krompáč do dlane,
pod zemou hľadať, hoci nevidiaci,
jas Božej lásky v čiernom uráne?
dobehnúť ešte vlaky zmeškané
a potom ako sťahovaní vtáci
do vetra zvolať svoje volanie?
Rudenku hľadať, fárať do bane,
na novom diele pokračovať v práci,
odznova plniť staré poslanie?
Povedzte, prosím, jáchymovskí chlapci:
Keď odídete, kto nám zostane?
Na oslavy nie je zvyknutý. A na tie časy, a najmä na tých, s ktorými dreli v jáchymovských baniach, si opakovane zaspomínal i teraz: „Prežíval som aj dobré časy, pretože tam bolo mnoho veľmi dobrých ľudí. Vtedy som zbieral poznatky – čo je život... Keď si spomínam, spočiatku sa o mňa aj postarali, boli tam ľudia s dobrými srdciami a priam by som sa k nim chcel vrátiť, ale nie ako väzeň...“
Rudko Dobiáš, jeden z jáchymovských chlapcov, našťastie neodišiel, je tu s nami, prežil svojich súpútníkov a tvoril. Prežil všetko to neprávie, drinu, aj vďaka viere, viere v Boha, aj viere v ľudí. Napokon ho z väzenia prepustili po siedmich rokoch na amnestiu. A potom písal... Jeho poézia je veľmi silná, krehko emotívna, a aj básnicky vynikajúca. A veľmi hlboko pôsobí na tých, ktorí cítia kontext doby a jej vplyvu na prežívanie ľudí, aj tých, ktorí si uchovali pokoru a nádej v nespravodlivých a krutých časoch.
Rudolf Dobiáš je tu s nami – čitateľmi, aj osobne s nami – medzi priateľmi z KNS, ba aj s náznakom úsmevu. Každý z nás chcel s Rudkom na chvíľočku pozhovieť. Je v slovenskej literatúre prítomný svojou tvorbou nielen dokumentárnou, básnickou, ale aj láskavou, keď sa textami prihovára deťom. A na stretnutie KNS prišli vedno s ním – syn, dcéra, vnučka, pravnučky.
Jeho syn Miroslav Dobiáš, vydavateľ, dbá o literárny odkaz otca, priniesol knižnú novinku Rudolfa Dobiáša: Ako sme TO zvládli. Je reflexiou života a diela, v ktorom zaznamenáva životné stopy, stretnutia a priateľstvá z čias uväznenia, aj z rodinného a neskoršieho života v Trenčianskej Teplej a trenčianskom kraji, kde žije dosiaľ, v častom dotyku s výtvarným umením, priateľmi, a v publikácii nechýbajú ani tie básne osudové.
Okrem priateľov z KNS medzi gratulantmi bol aj Peter Juščák, predseda Asociácie spisovateľov Slovenska: „Milý Rudo, obdivuhodné je, ako sa z utrpenia dokáže zrodiť krása – v Tvojom prípade – literárnom, aj v živote, sa to podarilo. Hlboko sa pred Tebou skláňam.“ Profesor Tibor Žilka v svojom príhovore dodal: „Rudko drahý, zostaň ešte dlho medzi nami.“
Októbrové stretnutie s Rudolfom Dobiášom akiste v nás všetkých dlho doznievalo. Byť v jeho blízkosti, v blízkom priateľskom kruhu, je čosi mimoriadne. A vzácne je počúvať jeho hlas, jeho autorský prednes básní o mužoch a ženách, ktoré tiež uviazli v politických procesoch v brutálnych päťdesiatych rokoch a chýbali tam, kde sa mal rozvíjať ich mladý život do krásy. Zostala nám krása slov – vnímajme ich, cíťme ich, stretávajme sa a čítajme naďalej. A píšme... Poetka Ľubomíra Miháliková pri príležitosti jubilea Rudolfa Dobiáša napísala báseň, ktorú aj predniesla, a my ju publikujeme nižšie.
Text a fotografie: Ľubica Suballyová
Spoločné foto s Ľ. S.: Erik Ondrejička
ďalšie foto: Miroslav Dobiaš
Zdravica Rudkovi Dobiášovi k deväťdesiatke
obdaria kvetinami
na rukách by Ťa odniesli
chválili za čas, čo si s nami
čo si ich vezmeš domov
však musíme ešte pobudnúť
ďakovať za život, čo ide ďalej do životov
strašné i dobré dá si ruku
len čas, tá veličina záhadná
nedáva recept na záruku
Ej, vína plné poháre!
na Tvoje zdravie Emotio či Ratio
i dobré veci v Dobrej
slová ostré i ľúbe
i vďaku za čas čo sme pobudli
v nezávislom klube
Veď Tvoje básne nám zvonili
zvonia aj teraz slová
rozkvitajú a znova voňajú
želáme Ti, Rudko k výročiu - nech dobrý vánok vanie
a čo iné dodať? Naďalej nech sprevádza Ťa
Božie požehnanie
Ľubomíra Miháliková, Modra 23. októbra 2024