Ivan Čičmanec: JANKO JESENSKÝ – UMELEC, BURIČ A DEMOKRAT
30. decembra 2024 sme si mohli pripomenúť 150. výročie narodenia Janka Jesenského. Pri tej príležitosti som pre banskobystrické štúdio Slovenského rozhlasu napísal o ňom esej, z ktorej značnú časť redaktorka Ľubica Pliešovská použila vo fíčeri, odvysielanom na Rádio Regina Stred 26. decembra. Keďže si koncom tohto roku pripomenieme 80. výročie Jesenského úmrtia, môžeme vari aj tento rok považovať za Jesenského jubilejný. Aj preto som sa rozhodol uverejniť na našej internetovej stránke mierne aktualizovanú verziu tejto eseje, ktorá v kompletnej podobe doteraz nikde nebola publikovaná.
Prinajmenšom od čias štúrovcov môžeme v slovenskej kultúre, ale aj vo verejnom životevše obecne, pozorovať dve výrazné kultúrno-politické línie. Prvá, ktorú by sme mohli nazvať konzervatívnou a kolektivistickou,zdôrazňuje tradičné elementy nášho národného bytia ako folklór, pripútanosť k pôde, rodovú súdržnosť,konvenčne chápanú kresťanskú vierua rešpekt pred spoločenskými autoritami. Druhú, podstatne užšiu, ale prinajmenšom rovnako dôležitú líniu predstavujú nepokojné, rebelské ľudské typy, ktoré sa na kolektívne tradície pozerajú kriticky a usilujú sa ich svojím tvorivým prínosom a občianskymi postojmi obohatiť, a ak treba, aj prehodnotiť.Prozaik, básnik a publicista Janko Jesenský, ktorého 150. výročie narodenia pripadlo na 30. december minulého roku, patrí bezosporu medzi takéto kritické a novátorské osobnosti.
Ako spisovateľ je tento náš jubilant umelcom dvoch vyhranených tvárí. Prvú z nich, intímnu a introvertnú, nachádzame predovšetkým v jeho raných básňach a poviedkach zo začiatku 20. storočia, kým druhá, spoločensky angažovaná a zväčša satirická tvár sa výraznejšie začína jeho knihou Malomestské rozprávky z roku 1913 a dosahuje najprudšiu intenzitu v satirických básňach 30. a 40. rokov, ktoré možno vari najskôr označiť ako úžitkovú lyriku alebo do veršov usporiadanú publicistiku. Pravda, medzitým Jesenský vydal aj niekoľko kníh, v ktorých sa introvertné a spoločensko-kritické elementy prelínajú. Sem možno zaradiť napríklad básnickú zbierku Zo zajatia, dokumentárnu esej Cestou k slobode a jeho najrozsiahlejšie dielo, dvojzväzkový román Demokrati.
V introvertných básňach a poviedkach zo začiatku storočia Jesenský zaostruje pozornosť na nadčasové konflikty nielen v spoločenských raláciách, ale aj v samotnom ustrojení človeka ako psycho-biologického druhu. Vidí človeka ako tragicky rozštiepenú bytosť, ktorá si bolestne uvedomuje nepreklenuteľnú priepasť medzi ideálom a skutočnosťou a márne túži po naplnení svojich životných túžob. Ako prozaik sa v tomto období zaraďuje predovšetkým do prúdu európskych novoromantikov, akými boli napríklad Knut Hamsun, Joseph Conrad, Anton P. Čechov alebo Ivan Bunin, u nás predovšetkým BoženaSlančíková-Timrava, s ktorou sa aj sám Jesenský cítil byť esteticky spriaznený. V poézii mal svojím subjektivizmom, melancholickými náladami a vybrúsenou poetikou blízko k dobovým symbolistom, hoci nebol takým čistokrvným symbolistom ako napríklad Ivan Krasko alebo Vladimír Roy. Jesenského rané verše, nápadne naplnené skepsou, existenciálnym vzdorom a často aj subtílnym erotizmom, majú vari najbližšie k poézii českého básnika Františka Gellnera, hoci tu sotva možno hovoriť o nejakých vzájomných vplyvoch.
Súčasne sa však Jesenský ako občan angažuje aj v národnýcha etických otázkach a všíma si nielen národnostný útlak Slovákov v Uhorsku, ale aj pokrytectvo, kultúrnu zaostalosť a provinciálne myslenie v radoch samotného slovenského národa. Postupne zrejme prichádza k názoru, že v ľudskom ustrojení sú jednak neliečiteľné, prírodou dané protirečenia a konflikty a jednak liečiteľné problémy, ktoré vytvára nespravodlivý spoločenský poriadok a také ľudské vlastnosti ako lenivosť, predpojatosť, malichernosť alebo hrabivosť. Na tieto vlastnosti a problémy sa Jesenský pozerá z pozície osvieteného racionalistu a eticky uvedomelého humanistu.Keďže vynakladá veľa úsilia na to, aby odhalil antihumánne jadro týchto ľudských zlyhaní, treba predpokladať, že veril v možnosť aspoň čiastočnej mravnej nápravy tak ľudských jednotlivcov, ako aj spoločnosti a ľudstva.
Poznanie vnútorných rozporov ľudskej duše v Jesenského prípade nevyústilo do pesimistickej rezignácie, ale vypestovalo v ňom vnútorný vzdor a revoltu, ktoré sa postupne čoraz výraznejšie premietali do jeho spoločenského kriticizmu. Táto Jesenského revolta si po celý jeho tvorivý život zachovávala vzácny demokratický charakter, čím môže ešte aj dnes slúžiť za vzor mnohým ľuďom na Slovensku aj inde.V časoch Rakúsko-Uhorska sa tento demokratizmus prejavoval jednak v Jesenského nebojácnom idealistickom proteste proti utláčaniu Slovákov a jednak v poukazovaní na mocenské prechmaty v každodennom živote našich ľudí. Neskôr ako účastník 1. svetovej vojny a príslušník česko-slovenských légií Jesenský jasnozrivo postrehol antihumánosť a despotický charakter ruského boľševizmu, čo najvýraznejšie vyjadril v básnickej zbierke Zo zajatia a v stále nedocenenom dokumentárnom diele Cestou k slobode, ktoré vyšlo v roku 1933 azakladalo sa na autorových denníkových zápiskoch počas 1. svetovej vojny.Táto kniha obsahuje množstvo vzácnych historických svedectiev, vrátane opisu Jesenského stretnutia s generálom Štefánikom, ktoré v ňom zanechalo zmiešané dojmy, ale aj rad autorových myšlienok o politických, svetonázorových a umeleckých otázkach. Jesenský verne a otvorene píše o aktivitách česko-slovenských légií, so znepokojením sleduje rastúcu moc boľševikov v Rusku a je priam zhrozený z toho, ako u časti českých legionárov narastajú sympatie voči boľševizmu. Pokladá to jednoznačne za zradu demokratických ideálov. Knihu Cestou k slobode možno považovať za vrchol Jesenského publicistiky, ktorý vo viacerých smeroch presahuje svoje pôvodné žánrové zaradenie a pohybuje sa na rozhraní dokumentaristiky a beletrie. V slovenskej literatúre môžeme za jej žánrových predchodcov považovať Škarvanove Zápisky vojenského lekára, Šoltésovej Moje deti alebo niektoré Kukučínove cestopisy, za jej pokračovateľov autobiografickú esejistiku spisovateľov ako Dominik Tatarka, Hana Ponická, Július Vanovič alebo Ivan Kadlečík.
Počas medzivojnovej Česko-slovenskej republiky Jesenský, napriek tomu, že v nej zastával vysoké administratívne funkcie, nemilosrdne kritizoval snobizmus, pokrytectvo, kariérizmus a bezohľadnosť vplyvných ľudí, ktorí bez škrupúľ zneužívali demokratické pomery na presadzovanie svojich vlastných materiálnych a mocenských cieľov. Najvýraznejšie sa tento kriticizmus prejavil v románe Demokrati, pri čítaní ktorého dnes človeka nevyhnutne prekvapí zistenie, ako žalostne málo sa za posledných 90 rokov zmenilo v politickej mentalite našich ľudí. Hoci tento román obsahuje aj lyricky, eroticky a psychologicky ladené pasáže, jeho primárnou líniou je miestami až absurdistická politická satira, ktorá jeho autora zaraďujedo svetovej satirickej tradície, predstavovanej spisovateľmi ako Jonathan Swift, Nikolaj Gogoľ, Mark Twain,Sinclair Lewis,Jaroslav Hašek alebo Michail Zoščenko, v slovenskej literatúre predovšetkým Jonáš Záborský a spomedzi Jesenského mladších súčasníkov dramatik Ivan Stodola alebo prozaik Gejza Vámoš.
Jesenský bol jednoznačným prívržencom politického spolužitia slovenského a českého národa, ale staval sa kriticky voči ideológii etnicky chápaného čechoslovakizmu a pomerne častej arogancii niektorých českých kruhov voči oprávneným kultúrnym ambíciám slovenského národa. Ešte tvrdšie však vystupoval proti politike slovenského ľudáckeho režimu po rozpade česko-slovenského štátu. Ako občan aj ako básnik sarkasticky a adresne poukazoval na antidemokratické a násilnícke pomery v ľudáckom slovenskom štáte, ako aj na nekritické poklonkovanie jeho predstaviteľov hitlerovskému nacizmu, ktorého zločinnú podstatu demaskoval s podobnou údernosťou, akoto robili jemu osobnostne blízki umelci Voskovec s Werichom alebo Charlie Chaplin.
Janko Jesenský je našou vedou už dávnejšie zaradený medzislovenskú literárnu klasiku, no obnovené pristavenie sa pri charaktere jeho diela nás presviedča, že napriek nevyhnutnej patine nenesú jeho texty pečať akejsi obnosenej, a či nebodaj neškodnej «stariny».V jeho tvorbe stále nachádzame veľa pozitívnych a v najlepšom zmysle slova nadčasových kvalít. Medzi ne nesporne patrí Jesenského kultivovaná slovenčina, od ktorej by sa čomu-tomu mohli priučiť aj mnohí dnešní autori. Na prelome19. a 20. storočia patril Jesenský, podobne ako Božena Slančíková-Timrava v próze, Ivan Krasko aVladimír Roy v poézii, Vladimír HurbanVladimírov v dráme alebo Albert Škarvan či Ján Lajčiakvo vede a esejistike, medzi autorov, ktorí prinášali do slovenskej literatúry moderné estetické postupy a myšlienkové prúdy. Títo autori rúcali rozličné zažité tabu, ako ortodoxne ponímané náboženstvo, naivistickú vieru v dobrotu takzvaného prostého ľudu, nekritický rešpekt pred svetskými autoritami, ako aj po desaťročia úzkostlivo pestované puritánstvo v morálke. Práve Jesenský, ako azda nikto iný u nás, vnášal do svojej poézie aj prózy erotické motívy, pričom však dobre videl, akou dvojsečnou zbraňou môže byť erotická vášeň, ak sa jej človek oddáva bez primeranej vôľovej sebakontroly. Dôležitým poučením z Jesenského literárnej tvorby aj jeho osobnostného vývoja je zistenie, že filozofický pesimizmus, ak vychádza z hlbokého a opravdivého poznania skutočnosti, nemusí viesť k depresívnosti a pasivite, ale naopak, môže sa stať odrazovým mostíkom ku konštruktívnemu činu a v najlepších prípadoch k existenciálnej a politickej revolte. Organickou súčasťou takejto revolty je schopnosť empatie a súcitu strpiacimi, ktorá zase vedie k presvedčeniu, že každý človek, vrátane tých, čo patria k spoločenským menšinám, si zaslúži dôstojný život a občiansku slobodu, ktoré mu má v najvyššej možnej miere zaručiť spravodlivý spoločenský poriadok, založený na rovnakých právach pre všetkých. Jesenský dôrazne a jednoznačne odsudzoval každé flirtovanie nepravých demokratov s politickým extrémizmom, či už pochádzal z pravého alebo ľavého okraja spoločenského spektra. Dnes by určite nesúhlasne krútil hlavou nad názormi tých, ktorí liberálnu demokraciu považujú iba za akýsi neorganický a dekadentný výplod západnej civilizácie. Obzvlášť by ho popudzovalo vystupovanie spoluobčanov, vrátane niektorých dominantných politikov, ktorí svoje tmárske a reakčné postoje ospravedlňujú údajnými národnými a kresťanskými hodnotami. Pripomenul by im, že v spoločenských súvislostiach je práve liberálna demokracia, aká dnes funguje vo väčšine západo-európskych štátov, najlogickejším a najautentickejším naplnením kresťanských, humanistických a osvietenských ideálov, lebo nevychádza z nejakých umelých doktrín a predsudkov, ale z úcty k slobode a autonómii každého ľudského jedinca. .Práve vďaka takýmto liberálnym postojom bol Janko Jesenský po celý svoj dospelý život demokratickou šťukou v spoločenskom rybníku, ktorého príslušníci pričasto koketovali s provinciálnou zatuchnutosťou, bigotným reakčníctvom a neraz aj s otvorene militantným despotizmom. Bolo by pre nás všetkých prospešné, keby tento náš moderný klasik silou svojho myšlienkového odkazu ostal takýmto naším inšpirátorom aj naďalej.