S Ivanom Čičmancom a jeho novou „prorockou“ esejou
Stretli sme sa v trojici: Ivan, ja a Igor Hochel na Českej ulici, kde si Ivan nechal byt po rodičoch a raz-dvakrát do roka do neho prichádza aj s manželkou. Aby si oživil spomienky na svoje šťastné bratislavské roky, postretal sa s priateľmi a svoj príchod na Slovensko si zväčša naplánuje tak, aby sa zúčastnil aj na niektorom našom klubovom stretnutí.
Tento rok sa mu na stretnutie v septembri, keď sa udeľovali Ceny KNS a Ivan Čičmanec sa stal nositeľom Ceny KNS za rok 2023 za knihu esejí V zajatí zvedavosti, nepodarilo prísť, a tak prišiel až na októbrový klub v stredu 23. októbra. Pred jeho začiatkom sme si v spomenutej trojici posedeli v príjemnej reštaurácii neďaleko Ivanovho bytu a okrem spomienok na slávne roky futbalového Slovana Bratislava v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch uplynulého storočia ( podnietila nás k ním slávna krčma slovanistických fandov, ktorá stála na konci Českej ulice, kúsok od štadiónu na Tehelnom poli), sme trocha, ba i viac hovorili o literatúre. Ja som napríklad povedal, že pohľad na názov jeho knihu literárnych a biografických esejí, ktorú mám stále na pracovnom stole a občas si z nej niečo odčítam, ma inšpiroval k tomu, aby som svoje nové denníkove zápisky nazval V zajatí tvorivosti. Myslím, že Ivana to potešilo.
Ale už dosť- dosť o mne, teraz bude mať slovo už len Ivan Čičmanec.
Po návrate do svojho trvalého domova mi 11. 11. napísal:
Sme už vyše dvoch týždňov naspäť v Nórsku,, no prevažne príjemné dojmy z pobytu na Slovensku ostávajú. Som veľmi rád, že som si mal možnosť posedieť s Tebou a Igorom a následne aj zúčastniť sa schôdze KNS, na ktorej sme si všetci dôstojne pripomenuli deväťdesiatiny pána Dobiáša. Je skvelé, že osud doprial takémuto vzácnemu svedkovi našich čias taký dlhý a tvorivý život.
V reštaurácii na Českej ulici sme sa o.i. rozprávali o Jánovi Johanidesovi, ku ktorému máme všetci traja pozitívny a tak trochu špeciálny vzťah. Ja som sa teraz pustil do viac-menej systematického čítania jeho kníh, ktoré som zväčša už dávnejšie čítal. Johanides je prozaik, ktorého texty nikdy nezostarnú, ich čítanie vzbudzuje vždy pocit, ako keby ich človek čítal prvý raz, a to hlavne vďaka jeho rozprávačskému štýlu, ktorý je viac-menej sám sebe cieľom, a to aj v prípadoch, keď autor do neho zašifroval nejaké filozofické či etické posolstvo. Je to niečo ako keď sa človek znova a znova díva na van Goghov obraz alebo počúva niektorú z Bachových orchestrálnych skladieb. Po Najsmutnejšej oravskej balade som sa teraz vrátil k románu Previesť cez most, našou verejnosťou vari nie celkom docenenému, ktorý mi výrečne potvrdzuje to, čo som tu o čítaní Johanidesových próz napísal. V tomto románe o. i. cítim autorovo zreteľné úsilie hľadať estetické korešpondencie medzi literatúrou, výtvarným umením, hudbou a každodennou zmyslovou realitou.
V prílohe Ti prikladám svoju zatiaľ poslednú rozhlasovú glosu Prečo je fatalizmus nebezpečný, ktorú Rádio Devín odvysielalo 5. novembra 2024, teda v deň tých nešťastných amerických prezidentských volieb, ktorých výsledok musel každého slušného človeka šokovať. Je to iba číra zhoda okolností, no mám pocit, že táto moja mini-úvaha je celkom vhodným komentárom k tomu, čo sa toho 5. novembra odohralo na druhej strane Atlantiku.
PREČO JE FATALIZMUS NEBEZPEČNÝ
Občas počujeme aj vzdelaných a zdanlivo osvietených ľudí tvrdiť, že všetko na svete sa stalo tak, ako sa malo stať a že aj zlé a nepríjemné veci boli nevyhnutnou súčasťou osudu, proti ktorému je márne búriť sa. Na jednej strane je iste zdravé „neplakať nad rozliatym mliekom“ a akceptovaťzážitky a udalosti, na ktorých už nič nemôžeme zmeniť, no na strane druhej je prinajmenšom podozrivé nazdávať sa, že to, čo sa stalo, bolo nevyhnutnosťou, s ktorou sa treba zmieriť. Ak veríme v slobodnú vôľu človeka, môžeme sa iba s potlačením vlastného svedomia a s nadpriemernou dávkou cynizmu stotožňovaťs celými dejinami ľudstva, vrátane vlastných mravných pokleskov a vôľových zlyhaní, ako s niečím, čomu saza nijakých okolností nedalo zabrániť. Slobodný a eticky vyspelý človek predsa nemôže privierať oči nad všetkou dejinnou neprávosťou, či už ide o otrokárstvo, kolonializmus, vojnové zločiny, koncentračné tábory, systematické násilie voči celým skupinám obyvateľstva alebo aj privátnu brutalitu takzvaných obyčajných ľudí.
Po psychologickej aj etickej stránke je fatalistický postoj k životu škodlivý nielen preto, že nám bráni pochopiť mechanizmus zločinov a zlyhaní ľudí v minulosti a vidieť, že mnohé z nich boli zbytočné a odsúdeniahodné, ale aj preto, lebo takáto pasivita v nás vytvára stereotyp ľahostajnosti aj voči tomu, čo sa deje dnes a čo sa ľahko môže stať v budúcnosti. Občas sa napríklad historici a psychológovia zamýšľajú nad tým, či hrôzy 2. svetovej vojny boli predovšetkým dielom osobných vlastností Hitlera alebo iba logickým vyústením mocenských rozporov v našej časti sveta. Pravda bude zrejme niekde uprostred. V Európe medzivojnového obdobia naozaj existovali naliehavé politické krízy a rozpory, no ich brutálne, zločinné vyústenie bolo do veľkej miery zafarbené despotickými sklonmi Hitlera a jeho blízkych spolupracovníkov.Určite nebolo dejinnou nevyhnutnosťou, že sa v tom čase na politickej scéne zjavil taký netvor v ľudskej koži ako Hitler, a už vôbec nebolo nevyhnutné, aby mu umiernenejšie sily v Nemecku aj mimo neho prenechali priestor na uskutočňovanie jeho zločinných plánov. Pre nás dnes je celkom legitímne brať to, čo sa stalo počas 2. svetovej vojny na vedomie ako historický fakt, bolo by však sebadeštruktívne nad tým iba myknúť plecom a povedať si: „Čo bolo, to bolo.“ Takouto ľahostajnosťou by sme v sebe oslabili schopnosť hodnotiť dejiny a seba samých a zároveň otupili svoje odhodlanie protestovať proti dnešným nešvárom a zločinom.
Skutočnosť nikdy nie je taká dokonalá, aby nebolo na nej čo vylepšovať, preto je dôležité mať rovnako kritický postoj voči minulosti ako voči prítomnosti.Nemalo by byť ťažké predstaviť si, že pri správnom zmobilizovaní rozumu a dobrej vôle sa politické rozpory v medzivojnovej Európe mohli vyriešiť iným, menej traumatickým spôsobom. Samozrejme, že to isté sa dá povedať aj o dnešných politických krízach tak na Slovensku ako aj inde vo svete.
Mnohým autoritárskym politikom, náboženským fanatikom a ziskuchtivým zločincom vyhovuje fatalizmus a pasivita ich okolia, preto radi presadzujú také riešenia rozporov, aké vyhovujú ich mocenským záujmom. V každom človeku však existuje ajschopnosť a vôľa prekračovať súradnice mapy, ktorú nám pred zrak predkladajú mocibažní manipulátori.Im by vyhovoval jednofarebný svet, v ktorom by platila iba jedna, nimi určovaná hierarchia hodnôt. Takémuto antihumánnemu vývoju môžeme zabrániť iba tak, že budeme neustále v sebe mobilizovať buričského ducha, ktorý sa ozve pri každom necivilizovanom úsilí dominantných ľudí presadzovať jedinú interpretáciu skutočnosti. Takýto rebelský postoj, ktorý predstavuje pravý opak fatalizmu, je nielen jediným prirodzeným vnútorným imperatívom každého osvieteného a slobodného človeka, ale v spoločenských súvislostiach aj základnou zárukou demokratických pomerov a civilizačného pokroku.
Anton Baláž
