Mária Bátorová, literárna vedkyňa: K aktuálnosti filmu Štúr od Mariany Čengel - Solčanskej
alebo Historia magistra vitae est?
Konštituovanie čo len jedného človeka- čiže výchova- je veľkým prínosom pre spoločnosť. Pretože len dobrý človek s rešpektom k druhým dokáže vytvoriť hodnoty aj pre všeobecné blaho. Vedci, vynálezcovia, ale aj úplne „obyčajní“ ľudia poskytujú v rodinách pôdu pre rozvíjanie slobody myslenia, dôstojnosti človeka. Toto nie sú vyprázdnené pojmy a sociológovia by ich presne definovali. Pre kvalitný vývin k hodnotám, ktoré prinášajú svetu život je potrebné porozumenie významov, aby nastala zhoda v rovnakých pozitívnych úsiliach. A porozumenie – komunikácia - sa deje cez jazyk. Je mimoriadne dôležité, aby sa hodnoty sprostredkovávali najskôr v materinskom jazyku. No z histórie vieme, že tento predpoklad patrí k najčastejšie porušovaným. A to kvôli zisku a moci. Rôzne, inak obdivuhodné, krajiny Západu aj Východu majú na svedomí tento „hriech“ proti prirodzenej, kvalitnej a hlbokej komunikácii v materinskom jazyku. Kolonizácie, seba-kolonizácie, okupácie (aj za pomoci vlastných), a hegemónie, krvavé aj nekrvavé - duchovné, alebo častejšie oboje, vytvárajú podstatu dejinného vývinu. Dôvodom býva prírodné bohatstvo, alebo nedostatočná obranná sila okupovanej krajiny, chamtivosť, zisk.
Po krvavej tridsaťročnej vojne, po Vestfálskom mieri, nastáva uvoľnenie a konštituovanie národov. Veľkí mocnári si uvedomujú, že už nedokážu udržať prísnu hierarchiu, osvietenstvo ideovo podporuje myšlienku vzdelanosti a slobody, na našom území Jozef II. Habsburgský Tolerančným patentom (1781) okrem iného zruší nevoľníctvo (1785) a umožní vzdelávanie. Od stavovských konvencií uvoľnená a prepojená Európa poskytuje priestor pre vzdelávanie na univerzitách a šírenie myšlienok slobody. Skoro súčasne s týmto dianím emancipuje katolícky kňaz, pôsobiaci v Trnave, Anton Bernolák, slovenský jazyk kodifikáciou v roku 1787. Ján Hollý do bernoláčtiny preloží Virgília, aby dokázal schopnosť a funkčnosť bernoláčtiny a v nej píše aj svoje vlastné diela s témou Veľkej Moravy. V bernoláčtine vychádza aj prvý slovenský román J. I. Bajzu René mládenca príhody a skúsenosti. Hollého diela síce nesú ideu slobody, ale sú písané časomerným veršom- teda „literárnou rečou“ vzdelancov. Spolu s podložím trnavského nárečia sa tento jazyk ťažko šíri na celé územie vtedy Horného Uhorska. Ľudovít Štúr znova kodifikuje slovenský jazyk, ktorý od roku 1843 platí s obmenami dodnes. Geniálny ťah zjednotenia jazyka spočíva v stredoslovenskom nárečí, zrozumiteľnom na celom území a v žánri, na ktorý sa Štúrovci zamerali, ľudová pieseň. Totiž práve ona to bola, v ktorej ľudia na tomto území vyspievali všetky deje a celý svoj život. Sylabický (podľa niektorých teoretikov už aj moderný sylabotonický) verš, príbuzný prirodzenému jazyku, zvyšoval šancu rozšírenia jazyka. Vychádzali prvé knihy v štúrovčine (Almanach Nitra II, 1844, časopis Slovenské pohľady 1846. Je to druhý časopis svojho druhu v Európe, editorom a aj autorom bol J. M. Hurban, vychádza dodnes). Pod Štúrovým vedením vyšli prvé slovenské politické noviny 1845 Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatranský. Vychádzajú dodnes). Do revolúcie 1848 išli Slováci s nadšením (slovenský Baudelaire Janko Kráľ dokonca opustil právnickú kanceláriu v Budapešti, aby organizoval spolu s Rotaridesom juh Horného Uhorska a nebyť bána Jelačiča skoro na to doplatil životom. V revolúcii 1848 sa Slováci a mnohé iné národy nevládali osamostatniť. „V osamelých sa havranov zmenil kŕdeľ sokolov“, - píše Sládkovič, keď sa rozpŕchli do všetkých kútov Horného Uhorska a Štúr bol pod policajným dozorom, v Modre sa venoval sirotám po bratovi. Ale kultúra, ktorej základy položili spomínané dve kodifikácie, ostala podložím pre existenciu paralelnej kultúry, ktorá sa rozvíjala z vlastných zdrojov a stále z nadšenia slovenských umelcov a vzdelancov. Po desiatich rokoch prenasledovania Alexandrom Bachom, nastalo uvoľnenie a v Martine bola založená v roku 1863 Matica slovenská (málo sa vie o tom, že Štefan Moyzes, jej prvý predseda, ako jeden z troch chorvátskych poslancov uhorského snemu, spoluzakladal Maticu chorvátsku, prvé politické noviny atď.) a tri slovenské gymnáziá (Martin, Kláštor pod Znievom a Revúca). V roku 1875, po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867), po povinnosti, písať si meno po maďarsky alebo po nemecky (zákon z roku 1868), ak chcú Slováci pracovať v štátnej službe, boli slovenské inštitúcie (MS a tri gymnáziá) zrušené. Existencia paralelnej kultúry však pokračuje.
Vo všetkých geografických častiach a spoločenstvách habsburgskej ríše - Rakúskej monarchie, neskôr (od rakúsko- uhorského vyrovnania v roku 1867) Rakúsko - Uhorska, zaznamenávame úsilia o slobodu a svojbytnosť. Čechom umožňujú Rakúšania a Nemci vzdelávanie (školy) vo vlastnom jazyku, kým maďarizácia sa od roku 1868 zostruje až k silno asimilačným tendenciám (Apponyho zákony, 1907). Nebyť spojenia s Čechmi v roku 1918, Slovensko by už neexistovalo. No idey čechoslovakizmu (nezdarené inkludovanie slovenského jazyka do českého) narušili tento, aj sebazáchranný a ušľachtilý čin. Druhá svetová vojna rozdelila Československo a Nemci siahli na oba národy, aby ich okupovali. Slovensko sa stalo tzv. „musterštátom“ a posielalo vlastných občanov na smrť do koncentračných táborov. Hitler chcel ukázať, ako budú štáty existovať, keď všetko ovládne a slovenskí posluhovači mu v tom aktívne pomáhali. Mnohí Slováci sa však aj aktívne postavili proti nacizmu v SNP – nejden práve s cieľom brániť národ a vlasť. Po porážke nacizmu nastala hegemónia sovietska a po revolúcii 1989 sa splnila túžba po demokracii a neskôr v r. 1993 aj túžba mnohých po samostatnosti. AK však úniu štátov netvoria svojbytné kultúry, nemôže sa udržať v kvalitnej jednote. V posledných tridsiatich troch rokoch ide hlavne o to, čo s touto slobodou a samostatnosťou robíme. Slovenská spoločnosť je natoľko nekompatibilná, nesúrodá, nesvoja, že by sa mohla práve táto vlastnosť vyhlásiť za jej charakteristiku.
Pri politických, politologických a aj vedeckých (historických, filozofických, literárnych, antropologických, sociálnych a i.) analýzach a interpretáciách by sa malo dbať na zásadu posudzovať javy z hľadiska obdobia, ktoré analyzujeme (Cambridgská škola a iní, napr. R. Koselleck). Výsledky budú aspoň blízko k pravde. Akonáhle používame vo výskume aspekty súčasnosti, vyrábame ideológiu, zneužívanú len na (prevažne politické) manipulácie.
Historický film Štúr, ktorý práve prichádza do kín, sa nás všetkých dotýka v základoch nášho bytia, pretože v ňom ide o počiatok našej autentickej existencie. Autorka filmu podčiarkla mnohonásobne práve túto dimenziu kvality existencie. No film je od začiatku do konca tragický, presne ako príbeh Krista na kríži. Ouvertúra filmu – rozhovor s Jánom Hollým, ktorý na konci života jasne cíti, že tvoril zbytočne, keďže jeho dielo bude mať komunikačnú bariéru a bude akoby mŕtve, vyznieva nekonečne smutne a beznádejne, a napriek tomu sa obetuje za nadosobný zámer pokračujúcich štúrovcov.
Autorka tu podčiarkla sebaobetu a nadosobný zámer konania ako základný rys Štúrovej existencie a konania – možno aj ako črtu, ktorú si predstavoval, že dokáže sprostredkovať slovenskému spoločenstvu. Nadosobné sa tu spája s absolútnou osobnou askézou v oblasti lásky k žene. Už v básni Rozžehnání sa Štúr lúči s dievčaťom, do ktorého sa zamiloval, kvôli službe národnej kultúre a toto rozhodnutie pokračuje v celom jeho živote a týka sa aj hlavného motívu filmu – lásky Adely Ostrolúckej k Štúrovi. Autorka ukázala s mimoriadnou empatiou a presne ženskú psychiku vzdelanej a emancipovanej mladej ženy, ktorá napriek tomu, že Štúr ju upozorní na jej povýšeneckosť, ba možno práve preto, že jej ukázal hlboké porozumenie pre obyčajného človeka, sa do neho zamiluje navždy a v podstate sa utrápi na smrť. Rovnostárstvo Štúra privedie do bezmajetného položenia, a tým sa vystaví beznádejnej budúcnosti, čo sa týka založenia rodiny, vlastných detí atď. Toto všetko sa deje v čase, keď ľudia mrú na choleru, tuberkulózu (suchoty), nieto kompetentnej lekárskej pomoci... čiže smrť nie je nič výnimočné. A ľudia naplno žijú pre veci, ktoré sú veľké a trvajú navždy, ako je sloboda národa, spoločný jazyk a jeho urputné presadzovanie, pestovanie častí kultúry, akoby žila vo veľkom národnom spoločenstve (Napríklad Jozef Miloslav Hurban, otec Vajanského, zo svojho kňazského platu financoval Slovenské pohľady na literatúru vedy a umenia!), pestovanie idey rovnosti medzi ľuďmi a rovnosti šancí.
Autorka v štruktúre filmu ide od domáceho prostredia, ktoré sa často mení na intímnu sféru podvedomých dotykov cez debaty v salónoch, v Uhorskom sneme až po davové scény povstania.
Škála dôležitých momentov je určovaná výlučne tragickým životom dvoch hlavných protagonistov, ktorých osudom je osamelosť, najmä hlavného protagonistu.
Vynikajúca kamera však ukáže ešte niečo mimoriadne: krásu prírody zeme, v ktorej sa príbeh odohráva. Celkom na začiatku panuje nad touto nádherou veľký drevený kríž – božie muky a kamera zachytáva paralelne s hlavou umučeného Krista tvár Ľudovíta Štúra, na koni prechádzajúceho okolo.
Kamera často sníma tváre zblízka, na ktorých sa bezslovne javí veľká vnútorná dráma jednotlivých osobností. Veľké, ušľachtilé činy vyvažuje konanie menej vzdelaných alebo skorumpovaných postáv. Adelin brat, jej slúžka Katka, „klavíristka“ zo strednej vrstvy... Mnohorakosť charakterov, ich mnohé životné polohy zabezpečuje živý obraz o dobe a odpatetizovanie Štúra ako národného hrdinu. Tým, že nebol šľachtického pôvodu a mal ušľachtilý úmysel, ktorý v ťažkých podmienkach napriek všetkému realizoval, otvoril každému nasledovníkovi cestu. Tá cesta spočíva v zmysle života, v tom, nájsť bod, v ktorom sa veci pre zachovanie života dejú napriek všetkému. Keby boli niekde zakomponované aj problematické aspekty Štúrovho diela súvisiace s dobou – napríklad jeho nekritický obdiv k mýtickému Rusku, ktoré nikdy nenavštívil – tak by to v ničom neoslabovalo silu jeho príbehu. Naopak. Robilo by ho to ešte viac ľudským.
Skromná a veľká, geniálna tvorkyňa Mariana Čengel Solčanská vytvorila svoj 10. film, ktorý musí pohnúť k otázke o zmysle vlastného života všetkých divákov, okrem cynikov, ktorým nič nie je sväté, poživačníkov, ktorí len hľadia, kde a kedy zas môžu konzumovať, hrabivcov, ktorí vidia len zisky pre seba samých a veci neznalých, nevzdelaných „intelektuálov“.
Tak sme sa na konci filmu ocitli v sále plnej tichých, sklonených hláv. Paralelne uvažujeme, čo sme ako národné spoločenstvo urobili s týmto a ostatnými dedičstvami? Či peniaze získané (aj keby poctivou prácou) venujeme na ďalšie vzdelanie, alebo sa motáme po svete, po dovolenkách, bez záujmu o hlbšie poznanie krajín a kultúr? A naše kastovnícke spôsoby, pripomínajúce džentrícku éru, sú len na posmech! Posielame deti do zahraničia a keď nemajú ten správny vzťah k domovu, ostávajú tam kvôli peniazom a naša zem sa pomaly vyprázdňuje... Vlastní k tomu značne prispeli a prispievajú!
Dobrý výsledok, pani režisérka!
Táto recenzia bola zverejnená v Denníku N po premiére filmu.