Eseje Ivana Čičmanca: druhé čítanie
Výber zo svojej bohatej esejistickej tvorby nazval Ivan Čičmanec Liečivá sila odstupu, vyšiel v jeho už „domovskom“ vydavateľstve Fraktál, o.z., Ivanka pri Dunaji 2026, v edícii Sophia a obsahuje texty z rokov 1991 – 2025, teda od Ivanovho autorského návratu s nórskeho exilu na Slovensko, po koniec predchádzajúceho roku.
Moja profesionálna novinárska zvedavosť mi nedala, aby som v obsahu knihy hneď nezapátral, na akú tému vznikla jeho prvá aj ostatná esej zaradená do knihy. Tou prvou bola Exilový spisovateľ a národná identita, a tou ostatnou Ukrajina – skúška nášho rozumu a našej odvahy. Aké symbolické, uvedomil som si: tak ako ruské augustové tanky v roku 1968 vyhnali na dvadsať rokov z rodného Slovenska nielen jeho, ale tisíce našich ďalších spoluobčanov, možno ešte tie isté, teraz februárové ruské tanky v roku 2022 vyhnali a ďalej vyháňajú z rodnej Ukrajiny už tisíce tisícov jej občanov, medzi nimi aj umelcov, ktorí našli útočisko (veria, a my s nimi), že len dočasné v susedných krajinách. Aj v nich, v Poľsku, Česku, na Slovensku, ale aj vo veľkých metropolách západnej kultúry, v Paríži, Londýne, Ríme, pokračujú vo svojej „domácej“ tvorbe. Či sa stanú exilovými spisovateľmi a nakoľko sa im podarí uchovať národnú identitu (ako sa to na príkladoch iných exilových spisovateľov uvádza v úvodnej eseji knihy Ivan Čičmanec) ukážu najbližšie roky – a veríme, že to nebudú dlhé desaťročia.
Nezaškodí tu pripomenúť, že Ivan Čičmanec si svoju národnú identitu aj v dvadsaťročnom nórskom exile uchoval a v deväťdesiatych rokoch vstúpil do slovenskej literatúry ako zapamätateľný básnik, prozaik a esejista. Boli to práve knihy esejí Krehké čaro disonancií, Život je len chodiaci tieň, Z večerných kontemplácií a V zajatí zvedavosti, ktoré výrazne tematicky a myšlienkovo obohatili slovenskú esejistickú tvorbu. Prvá z nich: Krehké čaro disonancií vyšla v roku 2011 a Čičmanec sa v nej predstavil ako originálny mysliteľ a priniesol v nej mnoho nových podnetov na naše „domáce“ premýšľanie o európskej kultúre i našej vlastnej duchovnej a literárnej tradícii, ktorú objavil a brilantne interpretoval u autorov ako Barč-Ivan, Albert Škarvan či Ján Lajčiak. Napísal som vtedy, že jej autor nám touto knihou opäť priblížil spôsob esejistického myslenia, od ktorého sme si na Slovensku v predchádzajúcich desaťročiach takmer úplne odvykli. A takéto inšpirujúce mysliteľské podnety nachádzame aj v jeho ďalších knihách úvah a esejí, keď píše o Jankovi Kráľovi, B.S. Timrave, Gejzovi Vámošovi, Dominikovi Tatarkovi či osobne mu i ľudsky blízkych autoroch Jánovi Johanidesovi či Ivanovi Kadlečíkovi.
K tomuto „nesporne jednému z najoriginálnejších a najúdernejších slovenských esejistov svojej literárnej generácie," sa Čičmanec v novej knihe vracia aj v texte "Ako som vnímal osobnosť Ivana Kadlečíka." Vznikla v roku 2018 a uvádza v ňom, že s obdivom sledoval nielen Kadlečíkovu samizdatovú tvorbu (vyšla v roku 1988 v exilovom vydavateľstve Index pod názvom Rapsódie a miniatúry), ale aj jeho statočný zápas s normalizačným režimom a „na začiatku milénia som s ním nadviazal aj osobný kontakt, dvakrát som ho navštívil v Pukanci,“ a zistil, že „ obaja sme vyrástli v luteránskej rodine, Kadlečíkov otec bol evanjelickým kňazom, podobne ako môj starý otec z otcovej strany. Ten bol v závere svojho života, v rokoch 1951 – 1964, cirkevným organistom v Pukanci, kde sa neskôr Kadlečík s rodinou usadil a tiež tam pôsobil ako organista. Počas svojho pukanského pôsobenia napísal môj starý otec pre tamojší evanjelický zbor rukopisnú partitúru, ktorú Ivan Kadlečík a jeho manželka, pani Iva, neskôr tiež používali a vysoko si ju cenili. Ja som v rokoch 1951 – 1952 chodil v Pukanci do školy... S Kadlečíkom ma spájala aj spoločná fascinácia hudbou Johana Sebastiana Bacha... obaja sme v rovnakej miere oceňovali Bachovu schopnosť vyjadril tú najhlbšiu duchovnú skúsenosť, ktorá prekračuje súradnice nášho biologického života a je súčasťou nezničiteľnej kozmickej energie."
Dlhší citát zo spomienkovej eseje doplním tým, že rovnako ich spájala „nezničiteľná“ tvorivá energia dvoch esejistov strácajúcich zrak. A myslím pri čítaní tohto textu, že ich dve stretnutia v Pukanci, sa mohli uskutočniť len preto, že Ivan sa mohol vrátiť z dvadsaťročného exilu - a zároveň myslím aj na to, koľkým ukrajinským spisovateľom budú dopriate takého poexilové stretnutia na rodnej Ukrajine...
Ale späť k Čičmancovej Liečivej sile odstupu. Aj druhé čítanie viac ako 250-stranového výberu esejistických, úvahových i aktuálne glosujúcich textov pôsobí stále podnetne. Do prvej časti Paradoxy doby (a kontexty kultúry) zaradil svoje krátke, často kriticky zahrotené úvahy, ktoré pravidelne píše pre Rádio Devín. O ich podnetnosti aj pre naše domáce kultúrne pomery nech svedčí jeho glosa z roku 2014 Pochybné chápanie aktuálnosti, kde píše o dramatizácii Homérovej Odysey v nórskom rozhlase, o ktorej jej režisér povedal, že dnešku sa prihovára tým, že jej hrdina je vojnový veterán, a že sa v nej rozpráva o znovuzjednotení rozdelenej rodiny. Na to Čičmanec reaguje: „ Nuž, neberiem nórskemu režisérovi právo na vlastný názor a vlastné priority. Myslím si však, že takýto prístup k dielu svetovej literárnej klasiky znamená výrazné sploštenie jej mnohoznačného symbolizmu, ktorý sa práve svojou mýtickou komplexnosťou a nadčasovosťou prihovára nielen migrantom a vojnovým veteránom, ale každému z nás“. A s takto chápanou aktualizáciu klasického diela svetovej literatúry práve teraz prichádza aj DPOH, keď sa rozhodlo inscenovať Čechovove Tri sestry v drsných suterénnych priestoroch divadla a ukážky z inscenácie ukazujú, že to bude príbeh „inovovaných“ troch sestier a divákom mojej generácie v nej iste bude chýbať všeličo z toho, čím nás oslovil tento jemne vybudovaný, všeplatný Čechovov príbeh.
Podobne podnetne pôsobia v tejto časti výberu texty, v ktorých sa venuje témam a osobnostiam nórskej i slovenskej kultúry ako O potrebe zbytočnosti, Náš spasiteľný smiech, Davový človek kedysi a dnes ( inšpirovaný poviedkou E.A. Poa Muž davu), Všetci sme hedonisti, Prečo tak radí škatuľkujeme, Vegetovanie v dvojrozmernom svete (o tom ako v Nórsku i na Slovensku chýbajú literárne časopisy), aj väčšia, stále aktuálna úvaha z roku 2019 Ktosi tu naschvál zmeškal vlak. Na základe nového čítania Ibsenovej drámy Strašidlá z roku 1881, „v ktorej tento nórsky prorok s obvyklou psychologickou jasnozrivosťou odhaľuje deštruktívne stereotypy ľudského konania“,ktorými bola poznačená nórska spoločnosť, vyznávajúca skostnatené „národné“ mýty, premieta Čičmanec túto skúsenosť do našej slovenskej reality: „ Ako by sme tu videli dnešné Slovensko, či presnejšie povedané, určitú časť slovenského politického a cirkevného establišmentu, ktoré sa takisto v záujme tzv. tradičných hodnôt pokúša izolovať našu krajinu od progresívnych prúdov medzinárodného vývoja a nanucovať našim ľuďom predpotopné videnie sveta a z neho vyplývajúcu spoločenskú prax“ – dokonca v súvislosti s kolektívnym štvaním proti kandidatúre Zuzany Čaputovej za prezidentku, sa s publicistickou vášňou pýta: „ Dokedy bude osvietenejšia časť nášho obyvateľstva trpieť tieto čierne záclony, čo mu neustále vešajú pred zrak reakční a mocichtiví politici, laickí nevzdelanci, tváriaci sa, že svet sa nevyvíja smerom dopredu, ale, naopak, kamsi do najtemnejšieho stredoveku? Aktuálnom odpoveďou na Čičmancovu otázku môže aj dnes byť len veľký, varovný výkričník!
Do druhej časti výberu Literatúra v pohybe sústredil štúdie inšpirované výročiami osobností európskej i slovenskej literatúry: Franz Kafka – náš večný krajan i blíženec a Lekárska prax v podaní Čechova a Kafku, Niekoľko hamsunovských zamyslení, Janko Jesenský – umelec, burič a demokrat, Jubilejný rok večne mladej spisovateľky – k 150. výročia narodenia B.S. Timravy, aj o Timrave vo výbere Dany Podrackej Novohradský sfinga prehovorila, rovnako aj širšie koncipované esejistické úvahy Básnici smiechu a nádeje o Voskovcovi a Werichovi, ich Osvobozenom divadle a našom privilegovanom postavení, „keďže, okrem Čechov, ako jediní rozumieme Voskovcovi a Werichovi bez problémov“,Devätnáste storočie a my, ako je naša doba priam posadnutá démonom aktuálnosti, ale napríklad aj kratšia štúdia Narcistické trendy v súčasnej literatúre, kde píše o fenoméne takzvanej literatúry skutočnosti v nórskej literatúre, a keď ho charakterizuje ako „istý druh autobiografického románu, v ktorom autor či autorka primárne píše o vlastnom živote vrátane chúlostivých tém ako sexualita, psychické problémy, rodinné nezhody alebo rozličné neresti“, zároveň akoby stanovoval „diagnózu“ aj takto tematicky a obsahovo zameranej súčasnej slovenskej prózy, najmä fenoménu jej ženského písania.
Záverečná časť výberu Za oponou ma spomienkový charakter – v Meste diskrétnych rytmov a List z Homansbyenu približuje Ivan Čičmanec Oslo, kde našiel po emigrácii svoj nový, trvalý a šťastný domov, konkrétne „v rušnej štvrti Homansbyen, kúsok povyše kráľovského paláca“ a „ po ceste k palácu stojí relatívne nová budova Literárneho domu, kde sa pravidelne organizujú verejné literárne podujatia“, píše v prvej, prechádzkovej spomienke. Vznikla v roku 2016, druhá v roku 2023, obe v čase, keď Ivan svoje milované mesto približoval len prostredníctvom svojej pamäti, ale tak presne, s toľkými zaujímavými, čarovnými detailmi, že ani my, jeho vidiaci priatelia, by sme tak presne a sugestívne nevedeli priblížiť mesto-mestá, kde žijeme: možno nám nevnikli tak do sŕdc a nezachovali v našej pamäti takú presnú podobu. A keď Ivan píše o antikvariáte a jeho majiteľovi Ronym, ktorý pri prechádzkach často navštevuje, kde „na neveľkom priestore má nahusto naukladaných asi desaťtisíc kníh, a človek nesmie urobiť ani najmenší chybný krok, lebo inak by sa neho ťarcha tohto literárneho bohatstva mohla zosypať“, evokuje mi to spomienku na náš generačný bratislavský antikvariát na Sedlárskej ulici, keď sme pred ním aj celú noc čakali, aby sa nám ráno ako prvým zákazníkom ušlo vo výklade vyložené Platonovo Sympozium či Obrana Sokratova. My sme ale na rozdiel od Ivana o toto literárne bohatstvo po Nežnej revolúcii prišli – možno si preto radšej budeme o našom meste pamätať menej.
V úvode spomenutom texte o Ukrajine, ktorý vznikol po ruskej invázii v roku 2022 a jeho prepracovaná podoba v roku 2025, Čičmanec popri vyjadrení odsudzujúceho postoja voči zločinom Putinovho režimu, aj zdeseniu z toho, že „po zmene vlády na jeseň 2023 sa Slovensko vydalo na cestu nerozumu a zbabelosti, keď zastavilo vojenskú pomoc Ukrajine“, cítil potrebu zároveň zdôrazniť, že nie je zarytý rusofób, stále má rád ruskú literatúru, ruskú ikonomaľbu, sakrálnu architektúru, ruské kontemplatívne a pútnické tradície, rovnako si stále vysoko váži tie ruské osobnosti, ktoré sa odvážili proti despotizmu vo vlastnej krajine – a uvádza celú galériu mien, A. Radiščevom až po A. Navaľného. Keď som si prečítal tento záverečný text knihy, cítil som potrebu zveriť sa Ivanovi s mojim zápasom s „rusofóbiou“, ktorá sa prejavila tým, že nie som teraz schopný čítať Dostojevského! Na to mi Čičmanec napísal: „Ten vzťah k ruskej literatúre, a to predovšetkým k šovinistovi Dostojevskému, je pre nás v súčasnej dobe problém, ja sa však pokúšam povzniesť nad svoje emócie a čítať ruských spisovateľov ako profesionál. Podobne čítam aj Hamsuna, ktorý bol mimo svojich kníh zúrivým nacistom. Nuž a aj u nás máme kvalitných spisovateľov, ktorí sa politicky skompromitovali, či už ako ľudáci alebo ako stalinisti“.
Po prečítaní Čičmancových textov v tomto novom súbore sa môžem pripojiť k tomu, čo v úvodnom Posolstve múdrych napísala Staňa Chrobáková Repar, že myšlienkový svet tohto rodeného osvietenca „je vskutku impozantný a svedčí o jeho pevnom rozkročení i zakotvení na slovenskej či európskej literárnej scéne, a tiež – v širšom zmysle – tej intelektuálnej a filozofickej“ – a už len za nás jeho klubových kolegov a kolegyne doložiť, že sa tešíme na jeho ďalšie osvietené a našu slovenskú realitu osvecujúce texty.
Anton Baláž