Zilka_Solcanska - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Filmovosť v životopisnom románe
Mariana Čengel Solčanská: Generál M. R. Štefánik. (Bratislava, vyd. IKAR 2018. 367 s.)
V súčasnej slovenskej literatúre vznikajú životopisné romány akoby na bežiacom páse. Možno tu uviesť iba tie, ktoré sa oplatí čítať, ktoré majú umeleckú hodnotu: Ľuboš Jurík: Smrť ministra (Noc pred popravou Vladimíra Clementisa) (2011), Alexander Dubček / Rok dlhší ako storočie (2015), Ľubo Olach: Vavro Šrobár. Osudové prevraty 1918 – 1944 – 1948 (2017). Nemožno nespomenúť v tejto súvislosti životopisné romány Antona Baláža: Prehovor Ezechiel. Príbeh Jána Lajčiaka (2012), čiastočne aj dielo o poslednej fáze života Štefana Krčméryho Povedz slovo čisté (2017). Do tohto radu pribudol román Mariany Čengel Solčanskej Generál M. R. Štefánik  so všetkými znakmi kvalitnej životopisnej prózy: je pútavým príbehom o jednom z najväčších postáv slovenských dejín, podávajúci spoločenské, historické pozadie doby, v ktorej sa hlavná postava výrazne presadzovala a zasahovala do priebehu dejín.[1] Román M. Čengel Solčanskej je síce koncentrovaný na život hlavnej postavy, ale dostávame ucelený obraz aj o búrlivých časoch, ktoré nielen determinovali Štefánikov bohatý život, ale aj on sám zasahoval do  diania v politike, vo vojenských kruhoch, ako aj vo vede ako významný astronóm. V teórii sa rozlišujú dva typy životopisného románu:
 
1. Románová biografia, ktorá je podžánrom historického románu;
 
2. Román-dokument, ktorý patrí skôr do literatúry faktu a veľmi sa približuje k životopisnej monografii, ktorá vedecké alebo/aj publicistické fakty zoraďuje a opisuje tak, aby vyvolávali zážitok, aby zážitkovosť zakódovaná do textu ako výrazová kvalita rezonovala u čitateľa (Mocná, Dagmar, Peterka, Josef a kol., 2004, s. 63).
Možno povedať, že román Generál M. R. Štefánik patrí jednoznačne do prvej skupiny, pokiaľ ostatné spomenuté diela – okrem románov Antona Baláža – nesú skôr znaky románu-dokumentu. Z toho vyplýva, že v románe M. Čengel Solčanskej je viac  fikcie, ale navyše sa v ňom kladie väčší dôraz na estetickú a umeleckú kvalitu textu.

Téma, ktorú autorka spracovala, vypovedá veľa aj o nej samotnej. Predovšetkým si zaslúži obdiv jej odvaha, ktorá je na naše pomery raritou. V roku 2017 mal premiéru jej film Únos ako jeden z najúspešnejších snímok slovenskej kinematografie, ktorý poriadne rozvíril hladinu spoločenského a politického života. Následne sa zrušili Mečiarove amnestie, ale ako  takmer nič na Slovensku, ani tento prípad nebol dotiahnutý do konca. Zdá sa, že je tu istý zámer pomaly aj režisérku presunúť na vedľajšiu koľaj, preto treba privítať jej nový román, ktorého vznik súvisí s prípravou scenára pre film o Štefánikovi, hoci jej nebolo súdené podieľať sa na réžii tohto filmu. Takto sa dostáva na knižný trh aspoň jej kniha, ktorá má nesporné kvality! Aj v súvislosti s týmto románom možno povedať, že bola  napísaná s istou dávkou odvahy, niekedy autorkine riešenia aj zámerne provokujú, ale práve vďaka tomu je kniha vzácnym prínosom pre životopisný román v slovenskom literárnom kontexte. Ide pritom o žáner, ktorý má v svetovej literatúre bohatú tradíciu. Stačí tu spomenúť iba niektorých predstaviteľov tohto žánru z literatúry 20. storočia: Nemec Emil Ludwig (Goethe, 1920, Napoleon, 1924, Lincoln, 1930, Roosvelt, 1938), Rakúšan Stefan Zweig (Romain Roland, 1920, Marie Antoinette, 1932, Erasmus, 1934) a Francúz André Maurois, ktorý je autorom mnohých životopisov významných osobností – Shelleyho (1923), Byrona (1930), A. Fleminga (1959), Balzaca (1965). Nemožno tu nespomenúť Bolesława Prusa a jeho román Faraón (1897). Aj z tejto enumerácie vyplýva, že témou pre vznik hodnotného životopisného románu môže byť iba výnimočná osobnosť, značne presahujúca bežný priemer. Kvalitu umeleckého artefaktu tohto typu značne zvyšuje, ak sa v deji prelína spoločenský život hrdinu s jeho súkromím.

Ak berieme do úvahy pestrý život Štefánika, jednoznačne nám vychádza, že je vďačnou témou na literárne spracovanie, veď ide o mnohostrannú osobnosť. Bol uznávaným astronómom, diplomatom, generálom, ba aj ministrom, ktorý sa zapísal do dejín strednej Európy, ba aj Európy vcelku. Samotný román je presýtený veľkou frekvenciou faktov, aj prenikaním do tajov Štefánikovho života. Na jeho tvorbe autorka pracovala od roku 2013, vcelku to vychádza na päť rokov, hoci prvé impulzy a záujem o túto osobnosť získala už v rodinnom kruhu od svojho starého otca. Pričinil sa o to dedo Gašpar Solčanský v Čakajovciach, ktorý ju medzi rečou upozornil na túto osobnosť, keď mala iba 10 rokov. Prvá jej veta v doslove  znie: „Román o Štefánikovi je drzý skutok, viem“ (s. 365).
Ako sa premietla táto „drzosť“  do  životopisného románu M. Čengel Solčanskej? Hlavne v tom, že vytvorila jedinečnú a originálnu umeleckú biografiu s výraznými vlastnosťami fiktívnej prózy. Fakty sú totiž vyselektované tak, aby boli východiskom pre generovanie minipríbehov, vytvárajúcich dramatický dej.  Postupy, ktoré tomu dopomohli, možno aj jednotlivo vymenovať:

1. Fikciu v románe podporuje už samotná výstavba deja, ktorá je založená na mentálnom protiklade dvoch protagonistov – M. R. Štefánika a E. Beneša, pričom základným inovačným zdrojom je to, že rozprávačom je E. Beneš, akoby odchádzajúci zo sveta v Sezimovom Ústí,  majúc pri sebe iba svoju vernú manželku Hanu. Vo sne či v spomienkach na minulosť sem prichádza celá plejáda osobností viažucich sa na hlavnú postavu deja – na Štefánika. Vcelku z tejto fiktívnej situácie vychádza podrobný príbeh, sústredený na činnosť triumvirátu, ktorý sa najviac podieľal na vzniku Československa hlavne v období vojny, hoci aj predchádzajúce roky sú opísané výstižne, vždy s istou dávkou fantázie so zámerom zvýšenia dramatickosti. Napriek tomu, že Beneš je rozprávačom deja, z trojice strojcov nového štátu je najslabším článkom triumvirátu. Ťažisko textu sa však prenáša na dvoch protagonistov, ten tretí (T. G. Masaryk) je akoby v úzadí, hoci jeho zásluhy sú nesporné aj z hľadiska autorského postoja. Masaryk však aj svojím vekom, aj svojou autoritou stál akoby nad nimi, akoby bol doslova a do písmena otcom týchto dvoch spolutvorcov samostatného štátu na troskách Rakúsko-Uhorskej monarchie. Bol starší, rozvážny, ale hlavne aj mentálne zrelý na hlavu štátu – na tú úroveň E. Beneš úplne nedozrel ani vo veku, keď sa stal prezidentom. Sám hovorí o rozdieloch medzi ním a medzi Milanom slúžke Marguerite, ktorá bola tiež milenkou Štefánika: „Ja... Môj otec bol sedliak, Marguerite. Nie ako Milanov. Milanov otec bol evanjelický farár, vedeli ste to? To je veľký rozdiel, sedliak a farár, viete?“ (s. 26).

2. Ďalším inovačným zdrojom prózy M. Čengel Solčanskej je dramatické podanie deja, ktoré je založené  na skúsenostiach z filmového umenia. Román je budovaný tak, že sa rýchle striedajú zábery na jednotlivé postavy a sekvencie, pripomínajúce filmové umenie, ktoré je budované predovšetkým na strihu a montáži. Krátky minipríbeh má obyčajne výraznú pointu, ktorému predchádza udalosť plná konfliktov a dramatickosti. Dôležitú úlohu pri vypracovaní konfliktov a dramatickosti zohrávajú krátke dialógy, najmä tie, ktoré nie sú rozvinuté do monologickej podoby. Táto skladba minipríbehov dej značne dynamizuje, dodáva mu napätie, ako je to známe z tých najlepších filmov. Možno tu spomenúť aj Únos, hoci, prirodzene, tento úspešný film so svojou témou a samotným obsahom v ničom nekorešponduje so životopisným románom o Štefánikovi. Ale samotná technika tvorby a štrukturovanie témy do umeleckej podoby pripomína postupy, ktoré sú charakteristické pre filmové umenie. Výsledkom aplikácie týchto postupov je zvýšená dynamickosť textu, pestrá paleta výrazových prostriedkov obyčajne aj na malej ploche dejovej štruktúry.

3. Vykreslenie M. R. Štefánika ako hlavného hrdinu deja. Obrazne povedané: autorka ho stiahla z výšin mýtizovanej nedotknuteľnosti a generovala z jeho človeka z mäsa a kostí. Veľkým kladom románu je, že sa v ňom prelína súkromný život so životom spoločenským, politickým, vedeckým. Charakteristickým znakom jeho mentálnych daností je, že vo všetkom chcel vynikať, do čoho sa pustil, všade žal úspech, ale vždy na úkor vlastného zdravia. Nadmerný výkon podložený nevšedným talentom napokon ani nemohol skončiť inak, ako tragickou smrťou. Je priam typické, že v románe všetky významné udalosti zo Štefánikovho života sú opísané podrobne a živo, no pád lietadla je obmedzený skôr na detaily, autorka ani neuvažuje o zostrelení lietadla, ako k tomu pristupovali fabulátori jeho nešťastného konca (Husár, 2000, s. 149 – 155). Aj tu sa autorka zameriava na detaily, ako je priam zákonité vo filmovom umení: na Štefánika čaká jeho mamička, sestra a jej dcérky. Matka, ktorá nevidela svojho syna šesť rokov. Naposledy sa stretli v roku 1913 na pohrebe manžela, Milanovho otca. A naraz tragická smrť! Treba však dodať: ani keby lietadlo nehavarovalo, vzhľadom na zdravotné problémy by Štefánik už asi nemusel dlho žiť. Táto prognóza jednoznačne vyplýva zo samotnej dejovej línie románu.

Bola odvaha napísať knihu v tomto duchu, autorkin zámer vníma a kvituje čitateľ  od samého začiatku. Autorskou odvahou bolo urobiť z Beneša rozprávača, ktorý neustále balansuje na hrane: občas nenávidí svojho konkurenta pre jeho mimoriadne schopnosti pri prenikaní do vyšších kruhov vo Francúzsku, ako aj pri presadzovaní vlastných názorov šikovným diplomatickým manévrovaním, ale na druhej strane narátor si často uvedomuje, že bez Štefánika by nebolo Československa. Beneš bol totiž slabší, menej invenčný, ťažkopádnejší, ale zase dôslednejší, spoľahlivejší, aj oddanejší Masarykovi. Aj Štefánik uznával Masaryka, ale dokázal mu oponovať, najmä vo finálnej fáze zakladania nového štátu.

Autorka na svojské videnie Štefánika kladie veľký dôraz. Vkladá mu do úst mnohé výroky, ktoré vyznievajú ako aforizmy: „Vláda pre ľud nemôže byť vládou ľudu“ (s. 255). Viackrát o ňom Beneš tvrdí, že nebol demokrat: „No Milan bol v srdci aristokrat, a preto nemohol mať demokratické názory“ (s. 254). M. Janinovi, bývalému veliteľovi česko-slovenských légií v Rusku,  hovorí o ňom Beneš: „... so všetkou vážnosťou tvrdí (rozumej: Štefánik), že republika je na rozdiel od monarchie zakuklená tyrania“ (s. 307). Asi nie každý historik by sa stotožnil s názorom, že Štefánik bol odporcom demokracie a že najradšej by uprednostnil monarchiu v nejakej novej podobe. Dokonca v istých prípadoch hovoril i o češtine ako o dominantnom jazyku v Československu, keď bolo treba, hovoril o sebe, že je Francúz, pritom asi nikto toľko neurobil pre vznik novej republiky ako on.  Pravda,  to všetko súvisí s autorskou invenciou, literatúra občas prekračuje hranice reality, načrtáva skôr reálne možný svet, než by rešpektovala otrocký diktát faktov. Platí to aj o životopisnom románe.

Zdá sa, že autorka vkladá do úst hlavnému rozprávačovi aj názory, ktoré vyznáva sama, resp. ku ktorým sa dopracovala ako absolventka politológie vlastnými úvahami. O Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii napr. Beneš-rozprávač hovorí generálovi M. Janinovi toto:
„Viete, generál, som podráždený, keď počujem hovoriť, že revolúcia v Rusku vypukla preto, aby sa chudoba mala dobre. Vypukla preto, lebo pre Prušiakov bolo poslednou nádejou na odvrátenie potupnej prehry vyradiť Rusko z hry. Tá revolúcia nebola pre ruské duše, ale pre Francúzov. Čerta sa Lenin staral o svoj ľud! Staral sa o peniaze, ktoré dostal od Fridricha, aby rozvrátil cárske Rusko“ (s. 277 – 278). K tomuto názoru sa možno dopracovať aj keď si prečítame román Alexandra Solženicyna Lenin v Zürichu (2000). Možno Solženicynov román je menej fikčný, menej dramatický, ale v samej podstate smeruje tam, kde aj román M. Č. Solčanskej pri hodnotení Leninových zásluh.  

Románová biografia Generál M. R. Štefánik má teda svoju jasnú koncepciu, je vytvorená s mimoriadnymi invenčnými danosťami autorky a obsiahne celý život hlavného protagonistu akoby z pohľadu E. Beneša, ale aj ďalších postáv. Prirodzene, Benešove „ja“ je alteregom pre vyjadrenie vlastných predstáv autorky o Štefánikovi, ale neraz z hľadiska ženského princípu, spočívajúcom na obdive úspechov hlavnej postavy u žien rozličného pôvodu a spoločenského postavenia. Začína sa to sexuálnymi radovánkami so slúžkou u uznávaného astronóma J. Janssena, končí sa to zasnúbením s markízou Giuliany Benzoni ako ženského idolu Štefánika v záverečnej fáze jeho života. Medzitým sa striedajú mnohé pôvabné a nežné tvory, krásavice, ale vždy vytipované istým pragmatickým zámerom. Napokon všetko, čo dokázal vybaviť a riešiť, môže ďakovať vlastnému šarmu a prirodzenému citu pre získanie ženskej priazne. O tom nás presviedča každý jeho vzťah, ktorý je opísaný v románe M. Čengel Solčanskej. Už samotné poďakovanie autorky vlastnému manželovi svedčí o tom, ako sa vžívala do svojej roly pochopiť genialitu protagonistu a jeho úspechy v ženskej spoločnosti. Poďakovanie je akýmsi mottom celej knihy a znie takto: „Môjmu mužovi Eduardovi za to, že strpel Štefánika v našej posteli“. Citát načiera do tajov samotného diania, ktoré je v mnohých súvislostiach výplodom autorkinej fantázie. Bola totiž potrebná veľká dávka predstavivosti, aby strojcov nového štátu už na samom začiatku Štefánikových štúdií v Prahe spojil dokopy. Bolo to vraj v podniku na Týnskej ulici, kde Beneš sedel spolu v Masarykom a o múr krčmy sa opierali študenti. Jeden z nich nejedol, nepil, ten by mal byť Štefánik. „Tak som prvýkrát stretol Milana. On si na to nespomenul a po čase som vlastne aj ja sám zapochyboval, či som si tú epizódku nevymyslel. Preto ju teraz rozprávam, aby sa stala skutočnosťou“ – hovorí Beneš o prvom stretnutí so svojím neskorším rivalom (s. 34). Odtiaľ sa odvíja neustále súperenie, ktoré je hlavným ťažiskom celého textu. Aj sa stretávajú, aj sa nenávidia, ale navzájom sa rešpektujú, ich vzťah sa vyznačuje neustálou osciláciou medzi pozitívnym a negatívnym pólom, lebo sú odkázaní jeden na druhého. O tom je podstatná časť knihy, avšak realita bola asi úplne iná. Stačí na to jeden citát z inej publikácie: „Dňa 13. decembra (1915) sa Milan Štefánik v byte maliara Ludvíka Strimpla po prvý raz stretol s Eduardom Benešom, docentom sociológie na Univerzite Karlovej, stúpencom Masarykovho realizmu, ktorý ho medzi krajanmi v Paríži hľadal už koncom septembra“ (Juríček, 1968, s. 105).  Napokon to isté tvrdí aj Dušan Kováč vo svojom krátkom portréte o Štefánikovi (Kováč, 1996, s. 40). Autorská fantázia však nekladie medze pred ničím, ba v rámci románovej štruktúry má svoje opodstatnenie a slúži na rozvíjanie deja s účinným recepčným dosahom na príjemcu. Napokon aj dialógy musia byť v historickom románe, eo ipso v každej kvalitnej umeleckej biografii vymyslené. Vymýšľať rozhovory postáv museli aj klasici životopisného románu, akými boli Stefan Zweig či André Maurois. Ale musí sa to diať s citom a pôsobiť hodnoverne. To sa podarilo dosiahnuť aj M. Čengel Solčanskej. Napokon sotva existujú záznamy či nahrávky o tom, keď sa v spálni oddávali protagonisti sexuálnym radovánkam a šepkali si do ucha samé nežnosti. Štefánik je autorkou vykreslený ako majster komunikácie, ako expert na vzbudenie pozornosti či už v ženskej spoločnosti alebo v mužskom kolektíve, hlavne vo vyšších kruhoch, kde sa riešili spoločenské, politické alebo vedecké problémy. V tomto je román pestrý a pútavý, zdá sa, že aj vďaka skúsenostiam z nakrúcania filmu, lebo režisérka nesporne musí vedieť účinne komunikovať s filmovým štábom, nehoriac o tom, že dialóg vo filme vždy musí byť úsporný, jadrný a stručný.

V románe defiluje celá plejáda významných osobností, s ktorými Štefánik prichádza do styku či v Prahe počas štúdií alebo v Paríži, Ríme, na rozličných miestach zemegule počas svojho pôsobenia v zahraničí. Či už je to Vavro Šrobár, Milan Hodža, Ján Botto (Ivan Krasko) či Štefan Osuský alebo astronóm Jules Janssen, diplomat Anatole de Monzie, generál Maurice Janin či francúzsky premiér Aristide Briand, no v neposlednom rade Claire Boas de Jounevel, jedna z najplyvnejších dám parížskej spoločnosti. Štefánikov vzťah k dámam je vykreslený často veľmi podrobne,  ani nie vždy sa prejavuje ako sympatický dobyvateľ  ženského srdca, občas je až príliš tvrdý, nekompromisný, ale takmer u každej necháva hlboké stopy, preto viaceré napísali aj svoje pamäti v podobe spomienok na neho. Hádam najviac je vykreslený jeho vzťah k emancipovanej novinárke – Louise Weiss. Radikálny rozchod s ňou rieši hlavný hrdina drasticky, neľútostne. Na samom konci románu sa objavuje aj Jozef Tiso, vo fiktívnom rozhovore s Benešom je vyjadrená autorkina nesympatia k tejto rozporuplnej osobnosti slovenských dejín. Popri osobnostiach slovenských a svetových dejín  autorka venuje pozornosť aj činnosti spolku Detvan v Prahe, kde Štefánik tiež necháva svoje stopy. V roku 1903 už bol v rámci spolku uznávanou autoritou, jeden z jeho členov sa vyjadruje o ňom takto: „... všetci slovenskí chlapci pochádzali z lepších rodín a mali už z domu potrebnú výchovu. Neokresaného by sme medzi sebou aj tak nestrpeli. Štefánik bol medzi nami indirektným učiteľom, vo všetkom sme vypočuli v prvom rade jeho mienku“ (Schneider-Trnavský, Mikuláš, 1938, s. 83). Už vtedy bol autoritou, z Prahy prechádza do Paríža a tam sa postupne presadzuje vo vedeckých kruhoch, až sa z neho stáva cestovateľ a svetobežník, ale zároveň je aj prognostikom. Napokon už štyri roky pred vojnou jasne predpovedá, že dôjde k svetovému konfliktu. Keď vojna vypukne, od samého začiatku vie, kde je jeho miesto. Keď mu to situácia, ale hlavne zdravotný stav dovolí, hlási sa na vojnu, využíva svoje poznatky meteorológa a stáva sa pilotom. Aj tu prejavuje značnú odvahu, aj vďaka tomu sa postupne dopracúva až k hodnosti generála. A to všetko vo francúzskej armáde. Z jeho nápadu a organizačných schopností vznikajú československé légie, ktoré zohrávajú významnú úlohu pri presadzovaní vzniku samostatného Československa na troskách Rakúsko-uhorskej monarchie.

M. Čengel Solčanská celý príbeh o Štefánikovi opisuje priam majstrovsky, pútavo, presvedčivo. Román svojím recepčným dosahom môže zaujať čitateľa, lebo dokáže v ňom vyvolať estetický a umelecký zážitok par excellance. Autorka vytvorila dielo, ktoré sa v  súčasnej slovenskej beletrii môže zaradiť medzi najkvalitnejšie umelecké skvosty. Knižka M. Čengel Solčanskej Generál M. R. Štefánik tieto predpoklady nesporne má!
TIBOR ŽILKA
Literatúra
Husár, Jozef: Musel generál M. R. Štefánik zahynúť? (Fakty, svedectvá, dokumenty). Bratislava, Iris 2000.
Juríček, Ján: M. R. Štefánik. Životopisný náčrt. Bratislava, Mladé letá 1968.
Kováč, Dušan: Milan Rastislav Štefánik. Budmerice, vydavateľstvo Rak 1996.
Mocná, Dagmar, Peterka, Josef a kol.: Encyklopedie literárních žánrů. Praha – Litomyšl, 2004.
Schneider-Trnavský, Mikuláš: Milan R. Štefánik. In: Bartůšek, Josef (ed.): Štefánik. Kniha druhá: vzpomínky, dokumenty a jiné příspěvky. Praha – Bratislava, Slovenské nakladateľstvo L. Mazáč 1938.


[1]              Štúdia vznikla na základe riešenia projektu APVV-17-0012 s názvom Literatúra a jej filmová podoba v stredoeurópskom kontexte.
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky