Zilka rozhovor - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Rozhovor s Tiborom Žilkom
O podobách postmodernistického románu

V Prahe sa 20.-21. októbra 2016 zišli literárni vedci a teoretici z Česka, Poľska a Slovenska na medzinárodnej konferencii, ktorej jej organizátor Slovanský ústav Akadémie vied Českej republiky dal názor Román západných Slovanov: teoretické, historické a interpretačné kontexty. Medzi pozvanými literárnymi vedcami zo Slovenska bol aj náš klubový kolega Tibor Žilka a vystúpil s prednáškou o slovenskom postkoloniálnom románe. O tomto ojedinelom vedeckom podujatí na tému románu i téme jeho prednášky je aj nasledujúci rozhovor.
  • Ako by si po skončení konferencie, prednesení referátov jej účastníkov a zrejme aj diskusií, ktoré vyvolali, definoval možno trocha neobvykle znejúci termín román západných Slovanov?

Hlavným organizátorom konferencie bol Slovanský ústav Akademie věd České republiky. Konferenciu otvárala a 1. sekciu moderovala p. doc. Helena Ulbrechtová, riditeľka Slovanského ústavu. Iniciátorom a organizačným garantom bol Tomasz Derlatka, ktorý sa pokúsil zabezpečiť účasť všetkých predstaviteľov zápaslovanských literatúr. Takmer sa mu to podarilo: chýbali iba predstavitelia hornolužických a dolnolužických Srbov, ktorí tiež majú svoj literárny jazyk, ba aj literatúru. Zámerom bolo vymedziť sa ako samostatný celok hlavne voči Rusom, ktorí nielen okupovali územia západných Slovanov, ale nanucovali a presadzovali aj kritériá tvorby umeleckých textov. Dobrým príkladom je pojem socialistického realizmu, ktorý sa stal v 50. rokoch a potom znovu v období normalizácie záväznou metódou pre vznik umeleckého diela. Týkalo sa to v literatúre hlavne románu ako reprezentívneho žánru. Ale autori i v týchto neľahkých podmienkach, prípadne v zahraničí dokázali vytvoriť diela, ktoré mali vysokú umeleckú úroveň a vznikli v súlade s trendmi literatúr západnej proveniencie (B. Hrabal, M. Kundera, D. Tatarka, S. Márai). Už prvá prednáška však bola orientovaná na stredoeurópsky román
a sem patrí aj maďarský autor S. Márai. Diskutovalo sa aj o tvorbe L. Grendela, lebo aj on patrí do stredoeurópskej literatúry a jeho tvorba mnohými vlasnosťami úplne zapadá do toho okruhu, ktorý konferencia riešila. Ak si však všimneme celý program, tak je zjavné, že v 1. sekcii vystupovali odborníci na stredoeurópsky román, prípadne na český a slovenský román ako spoločný okruh, v 2. sekcii prevažovali slovenskí odborníci s prednáškami o slovenskej literatúre, v 3. sekcii boli v prevahe poľskí odborníci, to isté platí aj o 4. sekcii. Špecifickou problematikou vynikala 5. sekcia, ktorá bola venovaná výlučne kašubskej literatúre. Čo sa týka preskúmaných textov, treba dodať, že je tu široký záber: prednášalo sa aj o literárnych textoch z 19. storočia, o textoch z obdobia totality, ale aj o románoch, ktoré vznikli v postkoloniálnom období, čiže po roku 1989.

  • Predpokladám, že aj názov tvojej prednášky s literárnovedne "inovatívnym" či pre literárnu teóriu novým termínom postkoloniálneho románu vzbudil na konferencii zvýšený záujem. Iste máš už jeho definíciu (ktorú možno použiješ pri novom vydaní diela Vademecum poetiky), ale môžeš najskôr uviesť ako sa tento termín v tvojej literárnovednej dielni zrodil?

Na úvod musím povedať, že v českom prostredí sa mi vždy dobre prednášalo. Výnimkou nie je ani táto konferencia. Na konferencii sa znovu hovorilo o podobách postmodernistického románu v českej a slovenskej literatúre (L. Machala). Keďže sme štyri roky uskutočňovali výskum na Univerzite Adama Mickiewicza v Poznani pod vedením prof. Boguslawa Bakulu, ktorý bol zameraný na súčasnú literatúru a kultúru stredo-východnej Európy - na literatúru a kultúru Poľska, Maďarska, Slovenska a Ukrajiny - pod názvom "postkoloniálny diskurz", z toho som mohol odvodiť termín postkoloniálny román. Vychádzal som z toho, že celá stredná Európa sa ocitla po vojne pod nadvládou Sovietskeho zväzu a bola raz v akomsi polokoloniálnom stave, inokedy sa uplatnili koloniálne spôsoby na jej totálne podmanenie (1956 v Poľsku a najmä v Maďarsku, 1968 v Československu). S tým súviseli aj zákazy literárne spracúvať isté témy: vyvraždenie 25 000 poľských dôstojníkov v katyńskom lesíku a v blízkom okolí príslušníkmi NKVD na príkaz J. V. Stalina, tému revolúcie v Maďarsku v r. 1956 alebo tému pražskej jari. Týka sa to aj istých osôb, o ktorých nič kladného sa nemohlo povedať v istom období socialistickej epochy (R. Dilong, A. Dubček, I. Nagy). Všetko sa postupne zmenilo po odchode sovietskych vojsk zo strednej Európy: naraz mohli vzniknúť aj diela zamerané na kritiku kolonizátorov. V slovenskej literatúre z týchto diel (románov) je poskladaný celý súbor literárnych textov: vznikol literárny text o tábore nútených prác, kde sa prevychovávali prostitútky (A. Baláž: Tábor padlých žien), o gulagu (P. Juščák: ... a nezabudni na labute!, P. Rankov: Matky), o A. Dubčekovi (Ľ. Jurík: Alexander Dubček / Rok dlhší ako storočie). Tento typ románu som nazval postkoloniálym románom.

  • A teraz: aký bol konkrétny obsah tvojej prednášky na konferencii, ktoré diela si do postkoloniálneho slovenského románu zaradil a akú reakciu či diskusiu prednáška vyvolala? Osobitne mi ma zaujímal názor prof. Lubomíra Machalu z olomouckej uniterzity, ktorého mnohí poznáme ako najlepšieho českého odborníka na súčasnú slovenskú literatúru.

Ako som už vysvetlil, od 50. rokov minulého storočia západní Slovania žili v štátoch, ktoré patrili do sovietskeho bloku a takmer polstoročie sa nachádzali v koloniálnom stave. Následkom tejto spoločenskej situácie niektoré témy v literárnej tvorbe boli tabuizované. V postkoloniálnom období sa v románovej tvorbe prenáša pozornosť autorov na témy, ktoré v predchádzajúcom období mohli byť spracované buď podľa ideologických kritérií alebo boli úplne zakázané. Vďaka tejto skutočnosti sa rozličné typy románu po roku 1989 tematicky inovujú. Ukazuje sa, že postkoloniálny román je najvýstižnejším názvom pre tento typ prózy. Ide však o román, ktorý má viac variantov, rozličné druhy či už z tematického hľadiska alebo z hľadiska spracovania témy. Pracovne sa mi podarilo vytvoriť až päť skupín tohto typu románu:
1. Umelecko-politický román (Anton Baláž: Krajina zabudnutia, Tábor padlých žien, Viliam Klimáček: Horúce leto 68),
2. Dokumentárno-životopisný román (Ľuboš Jurík: Smrť ministra, Ľuboš Jurík: Alexander Dubček / Rok dlhší ako storočie),
3. Esejisticko-životopisný román (Pavol Strauss: Človek pre nikoho),
4. Rodinný román (Michal Viewegh: Báječná léta pod psa, Andrzej Mularczyk: Post mortem, Katyń, Denisa Fulmeková: Konvália).
5. Román o GULAGU (Pavol Rankov: Matky, Peter Juščák: ... a nezabudni na labute!)
Žiaľ, veľa času na diskusiu nebolo, diskutoval hlavne L. Machala a J. Trávníček, pre nich diskusia poskytla nové informácie o slovenskom románe. Vieme, že L. Machala je najlepším znalcom slovenskej literatúry v českom kontexte, napriek tomu mnohé z diel, ktoré som spomínal, ani on nepoznal. Daniel Kalinowski bol zvedavý, či historická téma môže byť súčasťou postmodernej prózy. Odpovedal som: isteže, práve postmodernizmus rehabilituje históriu ako námet pre tvorbu. Iná vec, že postmodernizmus pracuje často s tzv. uchróniou: sú literárne diela či filmy, v ktorých je Hitler zasadený do povojnových rokov, akoby nezomrel v roku 1945. Skrátka: je tu hra s časom, koncentrácia na to, akoby by to mohlo byť, nie na to, ako to v skutočnosti bolo. Ide tu teda o kombináciu historiografie a fikcie.

  • Môžeš aspoň stručne priblížiť vystúpenia ďalších slovenských účastníkov konferencie?

Hoci o slovenskom románe sa veľa hovorilo, účastníkov zo Slovenska bolo málo. Najucelenejšiu prednášku mal prof. Peter Káša z Prešova, ktorý charakterizoval romány P. Jaroša Tisícročná včela a P. Rankova Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) ako historické romány. Jeho prednáška bola zameraná na tieto dva romány, dá sa povedať, že z hľadiska kritérií na historickú prózu ich dôkladne zinterpretoval. Adelaida Mezeiová z Bratislavy sa venovala rozboru diela populárnej literatúry s jánošikovskou tematikou. Detailne analyzovala dielo Gustáva Maršala-Petrovského Jánošík z roku 1894. Miron Pukan z Prešova hovoril o prístupoch inscenátorov k románovému prototextu (pretextu) v súčasnom slovenskom divadle. Spomínal aj Gončarovovho Oblomova, ktorého sa podarilo úspešne preniesť na javisko. A hoci išlo o ruského autora, nikto nespochybnil opodstatnenosť tejto témy na konferencii.

  • Téma románu západných Slovanov zrejme osobitne oslovila poľských literárnych vedcov, ktorí mali na konferencii najväčšie zastúpenie. Témy mnohých ich prednášok by sme si iste radi vypočuli aj na Slovensku - ak by raz niekto aj u nás zorganizoval podobné literárne podujatie. Čo z ich vystúpení pôsobilo podnetne na teba osobne a čo by bolo zaujímavé a podnetne aj pre súčasné literárnovedné bádanie na Slovensku?

Ak mám byť úprimný, najpodnetnejším príspevkom na konferencii vystúpil môj dlhoročný priateľ, Boguslaw Bakula. Otvoril otázku autotematického románu v poľskej literatúre XX. storočia. Ide o typ prózy, ktorý u nás nie je príliš frekventovaný. Čo sa myslí pod týmto pojmom? Myslí sa pod tým tematizácia procesu tvorby textu, tvorby diela. Prvýkrát sa táto autotematizácia objavuje u André Gida v románe Falšovatelia peňazí (1925), v ktorom spisovateľ Edouard hľadá tému pre svoj román a zozbieraný materiál sa pokúša umelecky spracúvať. Podľa môjho názoru samotná autotematizácia sa čiatočne prekrýva s tým postupom, ktorý nazývame aj metafikciou. Hádam u P. Vilikovského možno nájsť silnejšie zatúpenie autotematizmu. Myslím tu predovšetkým na jeho krátku prózu Štvrtá reč, ktorá sa nachádza v knihe Prvá a posledná láska (2013). Isté stopy autotematizmu sa nachádzajú v románe D. Fulmekovej Konvália. Ale na román v slovenskej literatúre, kde sa to výraznejšie prejavuje, si neviem spomenúť. Z ostatných prednášok ma zaujalo vystúpenie Joanny Czaplińskej z Opole, ktorá sa preukázala aj ako znalkyňa niektorých slovenských románov. Pre nás zo Slovenska bola zaujímavá prednáška Tomasza Derlatku na konci konferencie, ktorý zapadoslovanský román rozdelil do troch oblastí: a/ dolnolužická a hornolužiská oblasť, b/ česko-slovenská oblasť, c/ poľsko-kašubská oblasť. Ako aj z toho vyplýva, s Čechmi nás naďalej spája aj románová tvorba.

Otázky Anton Baláž

Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky