Zilka NR - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Tibor Žilka
Láska v čase (morálnej) cholery

Najprv k názvu: pochádza od spisovateľa G. G. Márqueza a je názvom románu bez slova "morálnej". Vybral som si tento názov preto, lebo práve slovo "cholera" vystihuje podstatu doby - nenávisť sa šíri ako infekčná choroba, až napokon vyústi až do dlhodobého vraždenia, dokonca v prípade holokaustu do masového vraždenia.

V čase, keď sa na Slovensku znovu začína šíriť xenofóbia, vznikajú diela, ktoré umeleckým alebo dokumentárnym spôsobom zachytávajú obdobie holokaustu alebo povojnové obdobie znovuprenasledovania Židov:
Anton Baláž: Krajina zabudnutia, Transporty nádeje
Denisa Fulmeková: Konvália

K tomu ešte pridajme dokumentárnu prózu Rudolfa Vrbu Utekl jsem z Osvětimialebo Jozefa Lánika (Alfréda Wetzlera) Čo Dante nevidel. Obidve knižky síce vznikli skôr, ale patria do tohto radu.

Títo dvaja po úteku v apríli 1944 pripravili aj obsiahle hlásenie o tom, čo sa deje v Osviečime a poslali aj do Budapešti, správa sa dostala do rúk Rudolfa Kastnera (Budapesti Segélyező és Mentőbizottság), ktorý však nič nepodniká. Napriek tomu vieme, že R. Kastner spočiatku zachránil 1684 Židov za 1000 dolárov za osobu: vlak vyviezol Židov do Švajčiarska. Okrem prvého vlaku sa mu ešte podarilo zachrániť 20000 Židov. Je známe, že R. Kastner osobne rokoval aj s A. Eichmannom. Po vojne žil v Izraeli, kde bol obvinený z kolaborantstva, okrem iného aj preto, lebo absolútne negoval správu A. Wetzlera a R. Vrbu, ďalej z toho, že zachraňoval predovšetkým príbuzných, známych, rodinu. V Izraeli napokon bol zavraždený v r. 1957. Rozpoltená osobnosť: jedny ho pokladajú za maďarského Schindlera alebo za Raula Wallenberga, iní jednoznačne za zradcu. V maďarskej memoárovej literatúre je ešte jedna zaujímavá osobnosť: Miklós Nyiszli, ktorý pitval obete po výskumoch dr. Mengeleho, preto mohol prežiť holokaust, ale po vojne bol medzi prvými, ktorý mohol opísal hrôzy výskumov dr. Mengeleho. Medzi preživšími bola aj jeho dcéra a manželka, obidve sa vrátili domov až vtedy, keď spolupracovník či bezprostredný podriadený Mengeleho bol už doma vo svojom byte dlhší čas. Aj on bol obviňovaný z kolaborantstva, tí, ktorí sa vrátili, ale ich rodiny zahynuli, iba ťažko znášali, že M. Nyiszli vďaka svojmu kolaborantstvu prežil holokaust, ba aj bezprostrední rodinní príslušníci - manželka a dcéra - sa vrátili do normálneho života. Niekedy pud sebazáchovy alebo pomoc svojim najbližším preváži nad inými hodnotami. A tu sa dostávame ku koreňu veci. Ako posudzovať isté skutky, akú vinu im pripísať, keď sa rozhoduje o bytí či nebytí jednotlivca, rodiny alebo istej skupiny ľudí.

Karl Jaspers, významný nemecký filozof po vojne napísal štúdiu Otázka viny, kde rozlišuje štyri druhy viny (s. 7-9):
1. kriminálna vina - zločiny spočívajú v objektívne preukázateľných činoch, ktoré porušujú zákony,
2. politická vina - spočívajúca v činoch štátnikov alebo ľudí zastávajúcich významné funkcie, je pritom zaujímavé, že táto vina sa vzťahuje aj na osoby, ktorí sú nositeľmi politickej viny, ale popri tom môžu byť starostlivým otcom v rámci vlastnej rodiny,
3. morálna vina - človek je zodpovedný za činy, aj keď nedosahujú úroveň kriminálnej viny,
4. metafyzická vina - každý človek je spoluzodpovedný za všetky bezprávia,
pokiaľ som neučinil všetko, čo bolo v mojich silách, aby zabránil zločinom, som za to zodpovedný. Poslednou inštanciou je vždy Pán Boh.

Román D. Fulmekovej Konvália je dôkazom, ako dejiny zasiahnu do života jednotlivca a ako sa s nimi musí vysporiadať. Sila románu spočíva v tom, že autorka nič nezatajuje, ani neprikrášľuje. Ide o rodinný román, ktorý v rámci tzv. postkoloniálnej prózy možno umiestniť takto:
1. Umelecko-politický román (A. Baláž: Krajina zabudnutia, Tábor padlých žien, V. Klimáček: Horúce leto 68),
2. Dokumentárno-životopisný román (Ľ. Jurík: Smrť ministra, Rok dlhší ako storočie, Alexander Dubček),
3. Esejisticko-životopisný román (P. Strauss: Človek pre nikoho),
4. Rodinný román (Andrzej Mularczyk: Post mortem, Katyń, D. Fulmeková: Konvália).
5. Román o GULAGU (P. Rankov: Matky, P. Juščák: ... a nezabudni na labute!)

Rodinný román D. Fulmekovej obsiahne svojou faktografickou nasýtenosťou takmer celé minulé storočie, ale iba selektívne. Ustrednou postavou je babička, Valéria Reiszová, nar. 27. nov. 1917. Hlavnou líniou deja je vzťah Židovky Valérie a františkána Rudolfa Dilonga od r. 1936 až do ich smrti, prirodzene menšími-väčšími prestávkami. Samotný príbeh je filmový, napokon od samého začiatku sa vyznačuje zákazmi: najprv je to porušenie celibátu katolíckym kňazom, neskoršie láska árijca-katolíka k Židovke, ale zároveň aj záchrana dieťaťa Dagmar, ktoré sa narodilo v r. 1942 ako položidovka. Na jednej strane láska k matke dieťaťa a zároveň aj otcovská láska k dieťaťu, na druhej strane angažovanosť otca za slovenský štát, ktorý túto situáciu vytvoril. Táto protirečivosť je vskutku vhodná téma pre literatúru, možno ešte viac pre film. Napriek obrovským prekážkam i skúškam možno hovoriť o závere s happy endom, lebo koľko rozličných obmien lásky z tohto obdobia sa skončilo tragicky.

Stačí odbočiť k inej knihe, mám naporúdzi pamäti R. Vrbu. Jeho prvá sexuálna skúsenosť s Češkou Alicou, ktorá o 24 hodín sa ocitla v plynovej komore aj s ďalšími Češkami. Ide o dokument, o fakty, ktoré sa skutočne stali. Alebo román A. Lustiga Colette, tiež o láske dvoch mladých ľudí, pričom Colette v literárnom texte sa stráca, ani číslo po nej nezostane. Celý text je pritom o láske v krutých podmienkach, v neľudskom prostredí v Osvienčime.

V románe D. Fulmekovej sú Valéria a jej dcéra pod ochranou prominenta slovenského štátu, katolíckeho kňaza, ktorý dokázal vybaviť výnimku pre svoju milenku, ba aj pre jej brata Jána. Z dvoch možností si tu autorka vybrala jednu: túto výnimku dostáva Valéria od ministra vnútra A. Macha. Vynára sa otázka, koľko takýchto výnimiek bolo? Ivan Kamenec uvádza, že "možno odhadnúť približné číslo prezidentských výnimiek: bolo ich niečo viac ako 1000 a chránili spolu asi 5 až 6 tisíc osôb. Najdôležitejšie boli výnimky (všetkého druhu) udelené do októbra 1942, lebo znamenali pre svojho nositeľa a jeho rodinu záchranu pred deportáciou." Dôležité bolo aj to, že nemuseli nosiť označenie (šesťcípu hviezdu), ktoré by ich aj v neskoršom období prezradilo.

Po okupácii Slovenska nemeckými jednotkami na jeseň 1944 nacistické orgány nerešpektovali žiadny druh výnimiek. Dôkazom je napr. osud Munkovcov v Ružomberku: celá rodina, otec matka a dvaja synovia sa stali obeťami represálií Nemcov, hoci už v roku 1939 konvertovali na katolícku vieru, dokonca starší syn, Tomáš sa stal jezuitským novicom. Táto rodina sa pričinila o to, aby MUDr. P. Strauss pod ich vplyvom konvertoval a vďaka tomu sa neskoršie stal predstaviteľom katolíckej moderny. Mladšieho syna Juraja a jeho matku Gizelu zo Serede odvliekli do tábora Bergen-Belsen a ich ďalší osud je nejasný, vieme iba to, že sa odtiaľ nevrátili. Otec František a syn Tomáš zomreli neďaleko mesta Neuruppin, kde ich pri presune na sever zastrelili Nemci. Obidvoch katolícka cirkev navrhla na blahorečenie.

Valéria Reiszová sa však zachránila, hoci mnohokrát bola vystavená veľkému nebezpečenstvu, dokonca aj so svojou dcérou, dcérou uznávaného básnika Slovenského štátu - R. Dilonga. Zdá sa, že tu pomohlo jej aj to, že sa presťahovala do Bratislavy, pokiaľ Munkovci to urobili naopak - z Bratislavy sa koncom 30. rokov presťahovali do Ružomberka. Vo veľkom meste sa skôr možno stratiť, v malom meste je väčšie nebezpečenstvo udavačstva.

Dilong aspoň v dvoch oblastiach zjavne prekročil Rubikon. Ide hlavne o tieto zákazy:
1. Porušil celibát ako jeden zo zákazov, ktoré kladie katolícka cirkev na svojich duchovných,
2. Totálne negoval zásadu mať kontakt so Židmi, dokonca mať milenku (priateľku) z tohto okruhu. Dokázal vybaviť výnimku pre Valériu, aj pre rodinných príslušníkov - pre jej brata Jána. Vynára sa otázka: za akú cenu?

Možno tu uviesť názor Petra Gettinga na jeho tvorbu, najmä na zbierku básní pod názvom Gardisti, na stráž! a ktorý tvrdí, že Dilong bol "na poli kolaboračnej tvorby veľmi plodný autor" a pokladá ho za "jedného z najvýznamnejších prorežimových autorov". Doslova píše v súvislosti s uvedenou básnickou zbierkou: "Dilongova kniha je ukážkovým príkladom propagandistickej tvorby, a hoci to zd?aleka nie je jediné dielo svojho druhu ani od tohto autora, ani na slovenskej literárnej scéne, predstavuje Dilong nesporne jedného z najvýznamnejších prorežimových autorov"

Dilong je však skôr príkladom na to, aké komplikované a protirečivé vzťahy dokáže vytvoriť totalita. Celá ideológia slovenského štátu je postavená na národných princípoch, ale podľa vzoru fašistického Nemecka medzi tieto národné princípy patrí aj protižidovský postoj, pestovanie nenávisti voči Židom. R. Dilong je na jednej strane preexponovaný prorežimový autor, ale už v židovskej otázke sa nemôže pridať k predstaviteľom, ktorí zaujímajú vyhranený protižidovský postoj. Dokonca možno hypoteticky predpokladať, že jeho preexponovanosť súvisí aj s tým, že za každú cenu chcel chrániť svoju Valériu a vlastnú dcéru Dagmar. Prípady tohto druhu sú známe nielen z obdobia fašizmu, ale aj socializmus produkoval podobné prípady. V. Mihálik napísal najostrejšiu báseň proti sovietskej okupácii v r. 1968, ale aby sa zbavil obvinení, dal sa plnou energiou do služieb normalizátorov. Od ľudí s istým biľagom vyžaduje nepísaný zákon vyššiu angažovanosť pre totalitnú ideológiu. Na to sú príklady aj z radov židovských intelektuálov: ani R. Slánsky nebol bez viny, dokonca ani ostatní odsúdení v jeho procese. Rudolf Slánsky, muž číslo jeden v Komunistickej strane Československa, kedysi v septembri 1948 povedal na zasadnutí predsedníctva: "Teraz bude prijatý vo vláde zákon na ochranu republiky. To je dobré, ale myslím, že to nestačí a odporúčam, aby sme prijali zákon o pracovných táboroch." A ešte dodal: "Bude to mať veľmi dobrý vplyv medzi robotníctvom." Nevoriac o Mátyásovi Rákosim, ktorý má tiež židovský pôvod, ale jeho totalitné praktiky sú veľmi známe. Určite obidvaja vedeli, že v 50. rokoch J. V. Stalin a jeho úzky okruh hľadá triednych nepriateľov predovšetkým v radoch židovských intelektuálov.

V Gettingovom chápaní medzi kolaborantov teda patrí aj R. Dilong. Treba si položiť otázku, kto je kolaborant. Slovo má pejoratívny význam a znamená:
spolupracovník, za druhej svetovej vojny v krajinách okupovaných fašistami spolupracovník s nepriateľom, zapredanec, zradca. (Ivanová-Šalingová - Maníková, 1979, s. 462).

Podľa môjho názoru na Dilonga možno vzťahovať predovšetkým to, že bol spolupracovníkom takmer všetkých prominentov slovenského štátu - spolupracoval s Machom, neskoršie s F. Ďurčanským, pravdepodobne aj s Tisom, ale aj s ďalšími významnými predstaviteľmi slovenského štátu, no zároveň chránil svoju "neoficionálnu" rodinu. Táto rozpoltenosť zostáva u neho až do smrti. Nesie teda politickú vinu za to, čo sa udialo na Slovensku v rokoch 1939-45, ale na druhej strane napomáhal svojej Valérii a svojej dcére aj v ťažkých pomeroch a v nebezpečenstve prežiť toto obdobie. O jeho vzťahu k dcére svedčí aj kniha, ktorá vyšla pod názvom Ruža Dagmar, ale ešte väčšmi o jeho vzťahu, láske k Valérii, ako aj o výčitkách svedomia, že ju opustil. O láske k Židovke, ktorú miloval, o vzťahu otca k svojej dcére, ktorá bola a je položidovka:
O tebe, Ruža Dagmar, spieval som všetkým priateľom, ktorí ťa nikdy nebudú poznať. O tebe som im dal do úst rozprávku, ale oni ti ju nikdy nepovedia.
Buď pozdravený, môj kvietok záhorských, tých rovín s lesíkmi a jazierkami! Útulok sladkých popoludní, buď pozdravený!

Takto sa začína sa tzv. antiromán Ruža Dagmar, kniha plná priznania o láske k Židovke Konválii, ktorá nosí v názve meno vlastného dieťaťa. Aj samotný útek je opísaný básnickým jazykom v tejto knihe, aj výčitky, ktoré ho zrejme trápili.

Viem Ružu Dagmar pochopiť. Jej zatrpnutosť si lepšie odôvodním ako tvoju. Deťom nie bez príčiny vojde do srdca takáto temná hodina, keď tí, čo majú byť svetlom a radosťou ich jari, v tej chvíli pri nich nejestvujú.

Aj z morálneho hľadiska si možno položiť otázku, či Dilongov odchod bez rozlúčenia od matky jeho dieťaťa, ale aj od samotného dieťaťa možno vôbec ospravedlniť. Ale ich záchrana v čase vojny, v čase surového a neľútostného antisemitizmu si zaslúži uznanie a ťažko tu vyčítať morálne zlyhanie smerom k vlastnej (neoficiálnej) rodine. Pre tisíce Židov, ktorí prežili holokaust, ale ich príbuzní sa nevrátili z Osvienčimu, však tento postoj nie je, nemusí byť náplasťou na rany. Preto na druhej strane pripúšťame, že nesie ťažkú politickú vinu aj on za tú podobu Slovenského štátu, v akej jestvoval a diskriminoval jednu časť svojho obyvateľstva a tú vydával napospas svojmu osudu už aj vtedy, keď sa už aj niečo vedelo o tom, čo sa deje v koncentračných táboroch. O úplnej rozpoltenosti básnika svedčí aj to, že v židovskej otázke sa nevyjadroval v zmysle ľudáckej ideológie ani v miernejšej podobe, ale k národnej ideológii slovenského štátu zostal verní až do smrti. Stačí tu uviesť ako príklad báseň v próze Otčina zo zbierky Milovať do konca (1981), kde trikrát spomína 14. marec ako sviatok, ďalej sa aj Tiso objavuje prostredníctvom perifrázy:
Rastislav otvoril dvere kňazovi z Bánoviec, pre národ s Výlevami.

Kniha, ktorá tieto otázky nastoľuje umeleckým jazykom, má názov Konvália. Príbeh babičky a dedka opísala Denisa Fulmeková umeleckým spôsobom, ale nič nezakrývala, kde bolo treba, kriticky sa dotkla aj svojho osobne nepoznaného starého otca. Hlavnou hrdinkou deja je babička Valéria, zvaná Konvália. Príbeh Židovky a františkánskeho kňaza je natoľko pútavý a zaujímavý, že v mnohých súvislostiach pripomína najlepšiu drámu v slovenskej literatúre v povojnových rokoch - Karvašovu Polnočnú omšu. Rozdiel je hlavne v tom, že Karvašova Polnočná omša obsahuje fiktívny dej, ale príbeh o láske Konválie a Dilonga je nevymyslený, pravdivý, no nanajvýš dramatický, ba aj umelecky dobre zvládnutý. Román Konvália je však pendantom vojnovej drámy Polnočná omša.




Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky