Zilka Dobrodruzstvo - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Tibor Žilka: Dobrodružstvo teórie tvorby
Nitra, UKF - Fakulta stredoeurópskych štúdií 2015

Novú knihu prof. Tibora Žilku sme predstavili na klubovom stretnutí v novembri 2014. Odborné reflexie predniesli literárni vedci Igor Hochel a Jana Kuzmíková.


Niekoľko poznámok o pútavej odbornej publikácii

Tibor Žilka je dnes vysokoškolský profesor a riaditeľ Ústavu stredoeurópskych jazykov a kultúr na Fakulte stredoeurópskych štúdií Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Hoci nepôsobil v centre, teda v Bratislave, a jeho meno nebolo také frekventované v literárnych periodikách ako menách iných - povedzme Stanislava Šmatláka či Jána Števčeka - už v druhej polovici 70. rokov minulého storočia sa stal naším popredným literárnym vedcom - teoretikom.

Počiatky jeho odborného účinkovania sú neoddeliteľne späté s tzv. nitrianskou literárnovednou školou. Je zakladajúcom členom Kabinetu literárnej komunikácie a experimentálnych metodík na vtedajšej Pedagogickej fakulte, sídliacej v meste pod Viničným vrchom (to je Jašíkovo označenie Nitry v románe Námestie svätej Alžbety, aby som v intenciách spomenutej školy použil princíp medzitextového nadväzovania). Vznik pracoviska, dnešného Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie, sa datuje rokom 1969. Tibor Žilka sa teda výraznou mierou podieľal na tom, čo pod vedením Františka Mika a Antona Popoviča nitriansku školu preslávilo, totiž na rozpracovaní teórie literárnej komunikácie, ktorá sa stretla s medzinárodným ohlasom, a - čo bolo veľmi dôležité - jej terminológie. Neskôr na túto teóriu nadväzuje koncepcia metatextov, na ktorej ma Tibor Žilka tiež svoj nemalý podiel.

Súbežne sa však Žilka venoval aj tomu, čo by sa dalo označiť ako "praktická teória" a výsledkom jeho takto zameraného intenzívneho bádania bol Poetický slovníka (Tatran, edícia Čítanie študujúcej mládeže, 1984; doplnené vydanie 1987). Od dovtedajších príručiek poetiky sa líši tým, že výrazne zohľadňuje práve komunikačnú teóriu. Neskôr autor dielo opäť rozširuje a vydáva Vademecum poetiky (2006).

Ak to tak smiem povedať, tak v druhej polovici 80. rokov sa závislosť Tibora Žilku od materského pracoviska zoslabuje, hoci nikdy sa nezriekol svojich východísk ani odkazu Františka Mika a Antona Popoviča (čo potvrdzujú minimálne dve štúdie v jeho knihe, o ktorej predovšetkým má byť reč). Toto "oslobodzovanie sa od závislosti" a kolektívneho výskumu smerovalo k veľkému záujmu a teóriu postmoderny, no konkrétne aj o diela svetových a slovenských spisovateľov, uplatňujúcich vo svojej tvorbe postmoderné postupy. Tibor Žilka o postmoderne teoreticky aj interpretačne uvažoval už vtedy, keď ostatní u nás iba začínali koketovať so samotným pojmom postmoderna (ba niektorí z nich boli ešte vo vleku pojmu socialistický realizmus). Stal sa vlastne priekopníkom na tomto poli a je nepochybne najlepším znalcom postmoderny v našom priestore. Nijaký iný literárny vedec o postmoderne nenapísal toľko, čo on. Bol to napokon tiež on, kto korene slovenskej postmoderny situoval do 60. rokov minulého storočia, čo erudovane dokázal analýzou konkrétnych prozaických textov niektorých autorov Generácie 56, resp. Generácie Mladej tvorby, ako sú P. Vilikovský, J. Johanides, R. Sloboda a iní a k nim sa s odstupom radiaci Dušan Mitana. Javí sa mi to tak, že sú to aj jeho obľúbení prozaici, ich mená sú napokon frekventované aj v najnovšej Žilkovej odbornej publikácii.

Kníh o postmoderne z pera Tibora Žilku je niekoľko, ako pars pro toto uvediem dve prvé: Téma a štýl v postmodernizme (1991) a Text a posttext (1995).Uvažovať o postmoderne ho neunavilo, či nezunovalo sa mu to, o čom svedčí aj kniha Dobrodružstvo teórie tvorby.

Práca Dobrodružstvo teórie tvorby, ktorú vydala v tomto roku nitrianska Fakulta stredoeurópskych štúdií, obsahuje štrnásť dosť rôznorodých štúdií. Ich tematický záber je široký - od štúdií rekapitulujúcich prínos už spomenutej nitrianskej školy a výrazovej sústavy Františka Mika cez texty týkajúce sa práve postmoderny, problematiku symboliky v stredoeurópskom umení, tvorbu Milana Rúfusa a Pavla Straussa až po problematiku filmového prepisu literárneho diela či tvorbu maďarského scenáristu a teoretika Bélu Balázsa, autora scenára aj u nás známeho filmu Niekde v Európe, ktorý mal pohnutý životný osud a časť detstva prežil v Levoči. Štúdie dopĺňa zaujímavý rozhovor s autorom, ktorý urobila Magdaléna Barányiová.

Najprv sa pristavím pri názve Dobrodružstvo teórie tvorby, ktorý nie je veľmi typický vo vedeckom či odbornom diskurze, hoci už máme Dobrodružstvo prekladu od Blahoslava Hečka. Myslím si však, že vystihuje osobnosť Tibora Žilku ako toho, kto píše o literatúre, resp. umení. V sémantickom poli slova dobrodružstvo sú nepochybne obsiahnuté aj významy poznávanie a zábava či zábavnosť. Ak sa zúčastňujeme na dajakom dobrodružstve, nepochybne poznávame niečo nové, zaujímavé či pre nás neznáme, a tým sa aj bavíme (a to aj v prípade, že súčasťou dobrodružného prežitku je i strach). Keď čítame dobrodružný román alebo pozeráme dobrodružný film, bavíme sa pri tom. Nuž a Tibor Žilka svoje teoretické úvahy, resp. aj interpretačný výklad rozvíja tak, že nám poskytuje nielen poučenie, ale aj zážitok i možnosť pobaviť sa. Dosahuje to jednak tým, že predmet výkladu príliš nekomplikuje, vyhýba sa priveľmi zložitým formuláciám, vysvetľuje zrozumiteľne, nedodáva za každú cenu svojim textom punc "vedeckej vážnosti" záplavou cudzích slov či nadmerným zaťažením odbornou terminológiou (ako je u nás zvykom, či skôr zlozvykom), ale aj tým že využíva veľké množstvo citácií a príkladov z umeleckej literatúry, zo známych i menej známych diel. Cítime, že má načítané nielen obrovské množstvo odborných textov, ale rovnako aj beletrie. Ak píše napr. o anekdote či o anekdotickom princípe, tak je isté, že sa dajakú anekdotu aj dozvieme, keď píše o komickosti a typoch komiky, tu konkrétne v štúdii Poetika komickosti v umení, tak nám na úryvkoch aj názorne ukáže, ako sa efekt komického dosahuje.

Inak povedané: Keď čítam Františka Mika, tak predovšetkým poznávam, ale k poznaniu sa dopracúvam zložitou cestou, keď čítam Tibora Žilku tak poznávam a ešte sa pri tom aj bavím. Ešte inak povedané: Radšej si prečítam to, čo píše Žilka o Mikovi, než samotného Mika. V štúdii Genéza Mikovej výrazovej sústavy nám autor jednoducho a precízne ukazuje, že to, čo Františka Mika v našich končinách asi najviac preslávilo a čo dodnes najviac rezonuje v literárnovedných kruhoch (výrazová sústava), sa nezrodilo iba tak na zelenej lúke, ale malo to svoj predobraz, aj Miko vychádzal z poznania iných, najmä zahraničných bádateľov, predchodcov. Žilka bez váhania, hoci kulantne dokáže pomenovať aj Mikove slabiny, napríklad to, že keď sa mu niečo nehodilo do jeho štylistickej koncepcie (Text a štýl, 1970), jednoducho to obišiel či vynechal (publicistický štýl). Týmto však Žilka vedeckú osobnosť Františka Mika poľudšťuje a poľudšťuje aj jeho dnes už takmer mýtizovanú výrazovú sústava, pričom naznačuje, čo z nej je stále produktívne či inšpirujúce (najmä v prostredí nitrianskej univerzity).

František Miko a Anton Popovič boli bytostní teoretici, svoje teoretické modely, aby mohli fungovať, občas potvrdzovali prostredníctvom aplikácie na konkrétne umelecké texty. U Žilku je to naopak, on je predovšetkým bytostne zaujatý umeleckou literatúrou, slovenskou i svetovou, je - dovolím si povedať - jej milovníkom (ale aj filmu, divadla a umenia vôbec) a od nej, od literatúry, sa dostáva k teórii. Chvalabohu, nič nezdedil zo suchopárnosti svojich učiteľov a kolegov - Mika a Popoviča.

Názornosť je zrejme dôležitý pojem pre spôsob Žilkovho uvažovania. Ako skutočný bádateľ (ale v nemalej miere aj pedagóg) si uvedomuje, že vedné disciplíny, v ktorých sa pohybujeme, nie sú dokonale exaktné (oveľa menej než je to v prípade prírodných vied), preto je aspoň z času na čas potrebné vracať sa aj k zaužívaným pojmom, nanovo ich definovať či vysvetliť. Nanovo treba hovoriť aj o zdanlivo samozrejmých veciach. Preto napríklad v spomenutej štúdii Poetika komickosti v umení opäť hovorí o pojmoch, ako sú humor, irónia, persifláž, pastiš, travestia, ktoré sa hojne viažu aj na slovenskú postmodernu, vysvetľuje ich podstatu či spôsob komunikovania. Ono je to totiž tak, že pri irónii - ako od dávna známom postupe v umení, najmä v literatúre (kde je vari taký starý ako ona sama), odpozorovanom zo života, z bežnej komunikácie - sa mení či rozširuje spôsob jej využitia, uplatnenia. A tak pojmy aj menia, rozširujú svoj obsah. Ak by sme chceli demonštrovať Žilkovu názornosť, veľmi dobre by sa to dalo aj na štúdii Topografická symbolika v stredoeurópskom umení.

V publikácii som zaregistroval niekoľko chybičiek. Sú tu dva či tri prípady, keď sa cituje dajaký autor, avšak v súpise literatúry za štúdiou jeho dielo absentuje. Napríklad na s. 76 je za citátom uvedené: "(Stendhal, 1958, s. 30)", avšak nijaké Stedhalovo dielo sa neuvádza.

Evidentne je chybná štylizácia na s.103 (v inak veľmi zaujímavej štúdii Epigram v slovenskej literatúre): "Tak či onak, epigram dnes nie je textom na náhrobný kameň, ale má inú funkciu. Tú plní epitaf." Správne to, prirodzene, má byť tak (ako to aj bolo myslené), že tú inú funkciu plní epigram, zatiaľ čo funkciu textu na náhrobný kameň plní epitaf.

Týmito dvomi kritickými poznámkami som však nechcel znevážiť hodnotu tejto knihy, ktorá je cenná pre naše odborné uvažovanie o literatúre a umení, ale nepochybne dokáže zaujať aj širšie publikum (študentov, stredoškolských učiteľov literatúry a estetiky a pod.)

Igor Hochel
Dobrodružstvo uvažovania

Od deväťdesiatych rokov je hlavnou výskumnou témou Tibora Žilku postmoderna, ak hovoríme o časovom období (podľa termínu antika), alebo postmodernizmus, ak máme na mysli sloh, kultúrno-umeleckú etapu či literárnohistorické obdobie (ako napríklad romantizmus, realizmus). Špeciálnu pozornosť venuje autor subverzii a intertextualite postmodernistického umenia. Subverzia súvisí so sémantickou ambivalenciou i paródiou, ktorá otvára významnú tému komickosti v umení. V osobitnej štúdii o poetike komickosti sa základom Žilkových úvah stáva Bachtinova analýza renesančnej smiechovej kultúry, keď smiech nebol v protiklade s tým, čo zosmiešňoval, ale predstavoval len inú podobu nazerania na daný jav.

Príkladom doplňujúcim vyvažovanie z osobnostného pohľadu je široké spektrum otázok a analýz, ktoré si kladie a rieši prof. Žilka. Len v predmetnej knihe po štúdii o komickosti nastoľuje problematiku topografickej symboliky, potom matefikcie, ale prináša aj interpretačné pohľady na dielo Milana Rúfusa, Pavla Straussa alebo Bélu Balázsa. Zasvätene sa vyjadruje aj k vzťahom literatúry a filmu. To všetko na prístupnej, zrozumiteľnej čitateľskej úrovni, nepreťaženej terminológiou a špekuláciami. Dokladom ak tak môžem povedať civilného prejavu autora je aj rozhovor zaradený na koniec knihy, ktorý v skratke sumarizuje autorov život, profesionálne pôsobenie a odborné dielo.

Kniha Dobrodružstvo teórie tvorby je zhrnutím Žilkovej práce z ostatných rokov. Autorove texty sú už tradične bohaté na informácie, analýzy a tvorivé riešenia, ale okrem toho v záplave súčasnej teoretickej produkcie o umení predstavuje táto kniha ako celok aj príťažlivý návod na radostné, zaujaté, v dobrom slova zmysle dobrodružné uvažovania o literatúre, umení a komunikácii.

Jana Kuzmíková
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky