Zambor Spacek - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Knižné potvrdenie relevantnosti kritiky

Kniha Jozefa Špačka s invenčným názvom Nepovinné čítanie (Modrý Peter, edícia Sivá brada: Levoča, 2015) odkazujúcim na jeho celoživotnú profesiu stredoškolského profesora prináša jeho práce o slovenskej a inonárodnej literatúre a reflexii literatúry z rokov 1986 - 2014. Popri úvodnej eseji Energia prvej vety a štúdii Typy obraznosti Rudolfa Slobodu a Petra Jaroša sú to recenzie a minirecenzie. Predmetom jeho pozornosti sa stali knihy slovenských autorov, najmä prozaikov, v menšej miere aj básnikov a literárnych vedcov. Knihám inonárodných autorov sa dostáva samostatnej pozornosti vo viacerých minirecenziách, ale svoj širší literárny, ba kultúrny rozhľad autor permanentne prezentuje aj v recenziách o slovenských autoroch. Špačka možno označiť za znalca - osobitne slovenskej a inonárodnej prózy. Prednosťou jeho písania je vecnosť. Charakterizuje ho aj triezvosť, čo však neznamená, že do jeho textov nepreniká očarenie textom a že sa nevie za dielo zasadiť. Odborná vecnosť ho vedie aj ku kritickosti. Nepodlieha ideologickým a mimoliterárnym tlakom, drží sa názoru, ku ktorému došiel na základe poznania diela. Je nielen dobre zorientovaný v súčasnej próze, ale aj teoreticky vzdelaný. Pomáha mu aj to, že sa zaujíma i o literárnovedné práce. Jeho písanie má solídne odborné parametre.

V pozoruhodnej tropologickej štúdii o Slobodovej a Jarošovej próze sa celkom dostáva na pôdu teórie, predkladá náčrt typológie ich obraznosti. Rovnako to napr. platí aj o jeho vyčlenení dvoch druhov historickej prózy, prvom, založenom na "prísnej historickosti", tradičnejšom a konvenčnejšom (Dumas, Scott, Hugo; Jirásek, Nižnánsky) a druhom s voľnejším zobrazovaním konkrétneho historického času a "antikonvenčnom" (Okudžava, Doctorow, Vančura, Vesiolyj; do istej miery Jaroš, v plnej miere Johanides). Jeho esej o prvej vete prozaického diela má predchodkyňu v štúdii Františka Mika o Hronského Jozefovi Makovi Prediktabilita čiže zákonitosť štýlu (Romboid, 2, 1967, č. 6, s. 34 - 37), v ktorej z hľadiska prediktability skúmal prvých deväť viet románu. Štúdia vyšla aj v zborníku O interpretácii umeleckého textu (Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1968, s. 157 -164), tam spolu s diskusiou, v ktorej poľskí literárni vedci, najmä Lucylla Pszczołowska, predvídateľnosť prvých viet v modernom románe vzhľadom na jeho možnú štruktúrnu nejednoliatosť aj spochybňovali. Mimochodom, o prediktabilite písal aj Jurij Lotman v súvislosti s jednou básňou Borisa Pasternaka - jej výstavba, ako zisťuje tento znalec, sa zakladá na tom, že Pasternak ustavične narúša očakávané (Rozbor dvou básní. In: Sovětská literární věda II. Vybrané texty k dějinám metodologie. Sestavil a přeložil kolektiv katedry ruské a sovětské literatury FF UK v Praze. Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1973, s. 419 - 437). Špaček Mika ani Lotmana nespomína, jeho esej je však tiež prínosná - tým, že skicovito komentuje prvé vety rozličných prozaických diel.

Typy obraznosti, ako ich vymedzuje u Slobodu, sa prestupujú. Cenné je vyčlenenie Slobodovej "filozofujúco-reflexívnej (meditatívno-reflexívnej)" a "hlbinno-psychologickej" obraznosti, na ktoré Špaček prináša veľmi silné príklady. Pri druhom type uvádza obraz čierneho šarkana, ktorý je "hlbinným symbolom akéhosi nekonečného ľudského smútku, skepsy z opakovateľnosti a nenaplnenosti, smútku, ktorý zrejme doviedol R. Slobodu k predčasnému odchodu. Čierny šarkan je polyfónny, mnohoznačný symbol, ale aj bravúrna bodka za obrazným úsilím nášho prozaika" (s. 24). Tento obraz - dodajme - má aj existenciálny, teda filozofický rozmer a súčasne rozmer lyrický. V ďalších textoch o Slobodovi a Jarošovi autor charakteristiky vlastne dopĺňa, v súvislosti so Slobodom napr. píše o asociatívnosti (s. 29), v súvislosti s Jarošom k predtým vyznačenej hedonistickosti v inom kontexte a v inej modifikácii pridáva grotesknosť (s. 25); tá však v skutočnosti bola prítomná aj v predchádzajúcom uvádzanom obraze hedonistického "hodovanie vrahov po masakre" (s. 20), kde sa, ako interpret píše, hedonistické spája s tragickým. Zistenia sú inšpiratívne a možno ich ďalej domýšľať. Produktívne je videnie obraznosti v súradniciach umeleckého sveta autorov.

Špaček je stúpencom literárnokritického písania prístupného širšiemu publiku. V rámci tejto predstavy je niekedy kritický k literárnovedným prácam, v ktorých nachádza priveľmi náročný terminologický aparát a priveľkú komplikovanosť. Jeho kritika je takmer vždy oprávnená. Na druhej strane o Špačkovi nemožno povedať, že pestuje odborne poddimenzovanú žurnalistickú kritiku, predmetom jeho reflexií je aj zložitá problémovosť (napr. v recenziách kníh Pavla Vilikovského) a nachádzame v nich aj odborné termíny, ktoré mnohým čitateľom nebudú známe. Kritik pritom dbá na štylistickú úroveň svojich prác. Niekedy sa pôsobivo a presne vyjadrí obrazom. Iba ojedinele štýl príspevku poznačí to, že zrejme vznikal pod časovým tlakom, ale tomu sa asi kritik celkom nevyhne.

O celom rade literárnych diel prináša podstatné charakteristiky. Jeho literárnokritický obraz slovenskej prózy posledných desaťročí a čiastočne aj poézie a písania o literatúre pomáha čitateľovi v orientácii, možno ho využiť v didaktickej praxi a bude ho treba brať do úvahy pri budúcich literárnohistorických syntézach. Jednotlivé príspevky knihy si zachovali svoju živosť. Knižná sumarizácia Špačkových prác sa ukázala ako opodstatnená a potvrdila relevantnosť jeho literárnokritickej tvorby.

Ján Zambor
(Príspevok odznel v rámci kritických reflexii tvorby našich členov na klubovom stretnutí 13. apríla 2016)




Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky