Wlachovsky80 - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Prejsť na obsah
Jubilant s dvoma láskami

Karol Wlachovský sa dožíva 80. narodenín. Narodil sa v Košiciach 20. mája 1941. Po maturite síce jeden školský rok (1958-1959) študoval ekonomický odbor na Slovenskej vysokej škole technickej, ale čoskoro sa stal poslucháčom  Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Odvtedy sa systematicky venuje literatúre. A to nielen ako labužník literatúry, ale aj ako jej organizátor či už vo vydavateľstve alebo v kultúrnom inštitúte.

Bol redaktorom Slovenských pohľadov (1963-1968), potom vykonával nesmierne užitočnú prácu v rozličných funkciách vo vydavateľstve Tatran, až napokon zakotvil v Československom kultúrnom a informačnom centre v Budapešti (1990-1992). Musím tu uviesť ako sa Karol dostal po roku 1989 do Maďarska. Do Budapešti ho vybrali v Prahe spolu s Rudom Chmelom, ktorý sa stal veľvyslancom. Do hlavného mesta Maďarska prišiel 18. októbra 1990 (nechceli ho uvoľniť z funkcie riaditeľa v Tatrane, uvoľnenie podpísal Kornel Földvári ako námestník ministra kultúry až vtedy, keď  už bol na Rákócziho ceste v Budapešti) ako Chmelov kultúrny radca a riaditeľ Kultúrneho strediska ČSFR. Po vzniku Slovenskej republiky zastával funkciu riaditeľa Kultúrneho inštitútu Slovenskej republiky (1993-1996). Je známe, že každý človek si zariadi život podľa vlastných predstáv, záľub a podmienok. Karol Wlachovský sa vyznačuje tým, že si z práce urobil záľubu.Keď sa v čase narastajúceho agresívneho mečiarizmu inštitút začal rozpadávať, po voľbách v roku 1998 nový  minister zahraničných vecí  SR Eduard Kukan Wlachovského opäť vymenoval za riaditeľa – hoci predtým Kukan sám podpísal dokument o likvidácii slovenských inštitútov. Toto tretie (druhé slovenské) menovanie bolo na roky 1999-2003. Znova sa podarilo oživiť činnosť inštitútu, čoho som bol sám svedkom. V 20. storočí patrí medzi troch diplomatov vyslaných do Maďarska, ktorí približne rovnaký čas (10 rokov)  úspešne zastupovali slovenskú a českú kultúru v neľahkom prostredí : 1. Košičan Anton  Straka, 2. Brezňan András Zádor a 3. Bratislavčan Karol Wlachovský.
Od roku 1993 naša intenzívna spolupráca trvá až dodnes. Preto môžem vysloviť aj svoju skúsenosť s jubilantom, že má dve lásky:po prvé je to láska k literatúre, po druhé láska k vínu. Tá druhá láska je nezasväteným menej známa, ale keď vás raz pozve Karol do svojho trojizbového bytu v Budíne, môžete sa o tom presvedčiť. Okrem kníh všade vínové fľaše rozličného druhu. Prázdne i plné. Ale podotýkam: pekne usporiadané. Ak ste u neho na návšteve, môžete si vybrať z rozličných druhov ten najlepší. Ak to neovládate, domáci pán vám poskytne výklad, hodný vysokoškolského profesora. Ale ani pivo, ani tvrdý alkohol vám neponúka. Navyše za dlhé roky som nebol svedkom, žeby sa ulakomil na iný nápoj ako na víno. O víne pozná všetky nuansy, je doslova a do písmena odborníkom na víno. Až natoľko, že ho nepozývajú do poroty, lebo svojimi vedomosťami by prevýšil všetkých jej členov. Ak začne hovoriť o víne, ako by ste boli na odbornej prednáške. Pri ochutnávke vína sa oplatí sedieť pri ňom, lebo vás upozorní, že tento druh neochutnaj, nezapadá do celkovej štruktúry vyselektovaných druhov. Ale už v ďalšom kole nemusíte absentovať. Skrátka, naslovovzatý odborník, ktorý pitie vína povýšil na záľubu. Nie kvôli omamujúcemu účinku, ale pre arómu a chuť tohto nápoja. A tie nuansy, drobné odchýlky vie presne aj pomenovať. Absolvoval som s ním aj exkurzie. Spomínam si na Szekszárd, kde mali skutočne vynikajúce víno. A pravidelne dodávali tento úžasný nektár aj do inštitútu v Budapešti. Aj preto sa tam hostia vždy dobre cítili. A keď už nebolo peňazí na recepcie, niekedy Karol sám siahol do vrecka a objednal víno za vlastné. Inštitút pod jeho vedením organizoval podujatia, ktoré boli na vysokej úrovni, ale aj následná recepcia mala vždy veľmi príjemnú atmosféru. Najmä literáti tam radi chodili. Zažil som tam prezidenta Árpáda Göncza, Laca Balleka, Kornela Földváriho, ale aj hercov, historikov, hudobníkov zo Slovenska. Usporiadali sme tam aj semiotickú konferenciu, na ktorej sa zúčastnili predstavitelia nitrianskej školy – František Miko, Peter Zajac, Ľubomír Plesník, Marta Žilková. Ale aj maďarský semiotik VilmosVoigt. O týchto zásluhách by sa dalo ešte dlho písať, pospomínať si na časy, keď tento inštitút fungoval naplno. Aj s pomocou pani Lujziky, ktorá bola pri Karolovi nielen sekretárkou, ale takpovediac dievča pre všetko.

Okľukou sme sa dostali k prvej láske, ktorou je nesporne literatúra. Tá jednoznačne vypĺňa život jubilanta. Nielen v organizačnej sfére, ale hlavne ako prekladateľa maďarskej literatúry do slovenského jazyka. Iba s údivom môžeme sledovať, čo všetko sa mu podarilo preložiť či už v období pôsobenia vo vydavateľstve Tatran alebo počas vyše 30-ročného pobytu v Maďarsku. Môžeme začať od konca: najnovšie mu vyšiel preklad románu D. Kosztolányiho pod názvom Škovránča (Bratislava, Marenčin PT, 2021). Ak by ste si zalistovali v tejto knihe, nájdete tam doslov, poznámky a vysvetlivky (prolegomena), doplnkovú bibliografickú poznámku. Prekladateľ sa tu prejavuje ako skutočný filológ, vo všetkom je dôkladný a presný. Čo sa týka počtu prekladov, narátal som spolu 55 preložených kníh, popritom veľké množstvo prekladov mu povychádzalo v časopisoch, ale aj jeho editorská práca je obdivuhodná. V jeho prekladoch dominuje hlavne Grendel a Mikszáth. V zozname preložených diel figuruje K. Mikszáth 9-krát, L. Grendel 15-krát. Ale ešte nie je koniec: má rozrobené ďalšie štyri knihy prekladu, z nich dva sú od Mikszátha. Na samom vrchole však nesporne tróni Lajos Grendel, ich spolupráca trvala až do posledného dychu maďarského autora. Keď Grendel odišiel do večnosti, Karol mi napísal, že má pocit, akoby stratil svojho brata. Stretávali sa u Karola, ochutnávali spolu kvalitné víno a debatovali zväčša o literatúre. Medzi prekladmi je aj kniha Bélu Hamvasa Filozofia vína (2003), výborný text, ak niekto si myslí, že víno je na to, aby sme sa opíjali, nech si prečíta túto knižku, hneď si zmení názor. V tomto preklade Karol Wlachovský skĺbil dve lásky – lásku k vínu a lásku k literatúre.

Na Katolíckej univerzite Pétera Pázmánya v Pilíšskej Čabe sme spolu učili dlhé roky. Karol hlavne teóriu prekladu, ja hlavne súčasnú slovenskú literatúru. Spomínam si na štátnice, kde sústavne preukazoval svoje vedomosti. Aj jeho pedagogická práca bola na náležitej úrovni a pomáhala vychovať a pripraviť do praxe slovakistov, ktorí počas nášho pôsobenia v Maďarsku aj našli primerané uplatnenie. To je ďalší vklad do celoživotných zásluh jubilanta. Vo vymenúvaní jeho prínosu v rozličných sférach by sme mohli ešte dlho pokračovať, je ich neúrekom. Už iba jeho prekladateľská práca by si zaslúžila osobitné spracovanie v podobe monografie. Ale čo sa ešte nezrodilo, v budúcnosti môže vzniknúť.
Karol, želám ti, aby aj ďalšie roky plynuli vďaka tvojim záľubám úspešne a s radosťou z vykonanej práce. A užívaj si naďalej opojný nektár ako liek proti chorobám v pokročilejšom veku. V duchu ti pripíjam na tvoje zdravie pohárom vína prvotriednej akosti!

text: Tibor Žilka
Foto: Péter Papajcsik/ Magyar Hírlap
Návrat na obsah