Vilikovsky_balaz - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

2020
Za Pavlom Vilikovským
 
Vo veku 78 rokov zomrel 10. februára 2020 prozaik, prekladateľ a publicista Pavel Vilikovský.  Patril k silnej generácii spisovateľov, ktorej nástup v 60. rokoch 20. storočia zásadným spôsobom zmenil tvár slovenskej prózy. Patril k zakladateľom Klubu nezávislých spisovateľov a našim klubovým kolegom bol takmer dve desaťročia. Väčšina jeho próz, ktoré vydal po roku 1990 sa stali predmetom našich diskusií. Jeho reakciou na zaslúžené slová chvály nad jeho brilantnými prozaickými výkonmi bol zväčša len trocha rozpačitý úsmev a sotva počuteľné, akoby hanblivé poďakovanie, že sme mu opäť a opäť venovali kritickú pozornosť, navyše sme mu udelili i viacero výročných cien či sme ho navrhli na Cenu AOSS.
Keď sa stručne vraciame k jeho životu a dielu, uveďme, že sa narodil 27. Júna 1941 v Palúdzke, ktorá je dnes mestskou časťou Liptovského Mikuláša, ale vyrastal v Bratislave a mesto na Dunaji sa stalo jeho trvalým domovom a celoživotným profesionálnym pôsobiskom. Hoci po páde komunizmu jeho knihy vyšli v mnohých krajinách a v početných jazykoch (najrozšírenejších i tých menej rozšírených), sám za nimi nerád na knižné veľtrhy či univerzitné čítačky nerád cestoval. Po Citovej výchove v marci (1965), súboru poviedok, za ktorú dostal Cenu Ivana Kraska, vydal ďalšiu knihu, Prvá veta spánku až v roku 1983. V tvorbe ale pokračoval aj v sedemdesiatych rokoch, písal nové originálne poviedky, ktoré vyšli až v roku 1989 pod názvom Eskalácia citu a v hrubom zošite, do ktorého „vlastnoručne“ zapisoval svoje nové texty sa ocitla i novela Večne je zelený..., publikovaná tiež až v roku 1989. Časti z nej som si mal možnosť prečítať už skôr (rukopis mi požičal Vladimír Petrík) a bolo mi jasné, prečo bolo treba počkať s jej vydaním: toľko irónie a demýtizovania by predtým nebol normalizačný režim ochotný prijať. V roku 1989 vyšli aj novely Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch a Extrémna osamelosť. Po roku 1990 vychádzali už skôr napísané novely a romány Slovenský Casanova I-III, Peší príbeh a Krutý strojvodca. Po roku 2000 Posledný kôň Pompejí, Čarovný papagáj a iné gýče, Vlastný živtopis zla, Pes na ceste, Prvá a posledná láska, Letmý sneh, Príbeh ozajského človeka, Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa a RAjc je preč – od roku 1913 do roku 1918 päť nových pozoruhodných kníh, diktovaných jeho zrýchleným približovaním sa k večnému odchodu.
Okrem početných cien spisovateľských organizácii získal v roku 1997 Cenu Dominika Tatarku, dvakrát cenu Anasoft litera a v roku 2015 Pribinov kríž od prezidenta republiky. V knižnici slovenskej literatúry ÚSL vyšiel v roku 2005 pod názvom Prózy rozsiahly, takmer 900 stranový výber z jeho diela s doslovom Petra Zajaca Od totálnej citovosti k autobiografickej pamäti, doplnený výberom z Vilikovského esejí, rozhovorov a kritických textov o jeho dielach. Náš kolega prof. Tibor Žilka tu o Vilikovského Slovenskom Casanovovi uviedol: „ Pre súčasné umenie vskutku platí Kunderov princíp tvorby textu: človek rozmýšľa, Boh sa smeje. Z nadhľadu, z istej perspektívy totiž všetky „veľké midey“, vyznačujúce sa znakmi spasiteľstva a mesianizmu sa musia zdať smiešne. Pre umenie dnes vo zvýšenej miere platí: Ecce, homo! A platí to aj o texte Pavla Vilikovského Slovenský Casanova, zosmiešňujúcom falošný patetizmus.“
O „nespasiteľstve“, falošnom národnom vedomí, postupne narastajúcom autobiografizme Vilkovského próz, ich štylistickej brilantnosti, vnútornej zložitosti a tvarovej koncíznosti písali ďalší kluboví kolegovia-kritici, predovšetkým Vladimír Petrík a s rovnakým kritickým porozumením Vilikovského dielo svojimi recenziami a štúdiami sústavne sprevádza Igor Hochel. O jeho ostatnom vydanom diele RAJc je preč v Romboide 3/2019 o.i. napísal, že „ ide o rozprávanie starnúceho muža, ktorý akoby od života už nemal čo očakávať, ale ktorého by už ani nič nemohlo zaskočiť“ a ďalej konštatovanie smerujúce k celkovému chápaniu jeho diela: „ Ten, kto číta diela Pavla Vilikovského, si však už iste všimol, že sú výrazne poznačené skepsou, ktorá je majstrovsky vyjadrovaná ľahkou, rafinovanou iróniou a sebairóniou.“ Áno, sú to základné konštanty Vilikovského prozaického diela.
A ešte niečo osobné z jeho ostatných dní. Obaja sme boli pacienti bratislavskej Nemocnice sv. Michala. Keď sme sa pred vyše rokom náhodou ocitli na rovnakom lôžkovom oddelení, bol Paľo už dosť pochudnutý, trápila ho chrbtica, ale bolo to ešte v podstate značne optimistické pacientske stretnutie. No keď som ho v polovici decembra 2019 opäť v nemocnici stretol, stačil mi jeden pohľad, aby som pochopil, že čas sa mu nachýlil. Nebol som schopný povedať viac ako „Pali...“ A on: „Tak to vidíš...“. Odhodlával som sa potom celý január zavolať mu, ale... Zavolali Ťa už inde, Paľko.

Česť Tvojej pamiatke!
Anton Baláž
    
Posledná rozlúčka s Pavlom Vilikovským bude v pondelok 17. Februára 2020 o 12.30 hod. v bratislavskom krematóriu.
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky