Vaross1 - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Marián Váross: Deň za dňom samota
Bratislava, Marenčin PT 2016, editor a prológ Mojmír Váross, epilóg Edward Toran a Albert Marenin st.  
„Napätie z bezmocnosti“                    
 
Motto:
„Nestihol dať na papier všetko, čo celý život zhromažďoval. To sa mi vidí vždy tragické pri predčasnom skone ľudí, ktorí boli povolaní objavovať, tvoriť a odovzdávať poznatky a myšlienky ako celospoločenské hodnoty.“
Z denníka  Mariana Várossa 15. 4. 1955

Tieto slová si zapísal M. Váross v knihe Deň za dňom samota o Vladimírovi Wagnerovi, ktorý zomrel v marci 1955. Platia však rovnako o samotnom Várossovi, ktorý predčasne zomrel na zlyhanie srdca v 65. roku svojho života, teda v čase, keď sa nahromadené skúsenosti a vedomosti u vedca kumulujú do záverov a komplexných syntéz, ktoré sú mimo schém, pretože v tom čase už človeka opúšťa ostražitosť a strach, o ktorom Váross píše, že ho sprevádzal celý život a bol podmienené prenasledovaním (vypočúvania a psychický nátlak) aj počas najlukratívnejšieho obdobia v jeho profesijnom živote. Takto aj tieto denníkové záznamy sú konkrétnym príspevkom (aj s menami) a svedčia o strašnej represii štátu voči slobode ducha jednotlivcov v 20. storočí.
Váross patrí k najvzdelanejším slovenským intelektuálom svojich čias, s trojnásobným vynikajúcim výsledkom štúdia na UK v Bratislave, na Sorbone v Paríži a v Cambridge (na Sorbone obhájil doktorát z filozofie a z cambridgského postgraduálu vznikla dodnes vzácna a neprekonaná kniha z axiológie). Študoval tam v rokoch medzi koncom vojny a začiatkom tvrdého komunizmu. Západné osvietené a slobodné vzdelanie mu však v redukovanom socializme bolo na príťaž. Keďže študoval vedy o človeku a jeho pohľad bol antropologický, trpel v rokoch schematizmu, pretože práve hodnoty potrebné k normálnemu životu človeka boli tupené a on zrazu videl, že jeho slobodné ľavičiarske, protiburžoázne náhľady sa prepadli do priepasti schémy, nivelizovania jedinečnosti a nebývalého núteného „gleichšaltovania“. Sústavne si kladie otázky, najmä po návšteve Sovietskeho Ruska, ktoré malo byť príkladom, a ostáva pred týmto problémom bezradný. Paradoxné je, že Várossa „potrebovali“ 50te roky bez toho, aby jeho slobodu lámali na kolese, no všeobecná ostražitosť toho obdobia sa rozplynula v 60tych rokoch a Várossa zničil jediný článok zo 68. roku publikovaný v Kultúrnom živote, kde hovorí o „triednom rasizme“ (s. 45). Komunistickí pohlavári, aj tí, ktorí ten článok nikdy nečítali, vedeli, že Váross je proti robotníckej triede. Takže obdobie konsolidácie bolo paradoxne pre Várossa neúprosnejšie, ako roky schematizmu.

Denníky, ktoré majú po knihe esejí Úvahy v samote znova v názve slovo samota, dokazujú však veľkú mieru spoločenskosti aj v čase prenasledovania. Sám Váross si to uvedomuje ako svoj prirodzený sklon – túžbu po komunikácii a po blízkom človeku. Na s. 84 píše: „...od ranného detstva som sa vyhýbal samote a túžil po komunikácii s niekým blízkym.“ Napriek tomu si uvedomuje, že sa často nezastavuje s ľuďmi na ulici len tak na kus reči, pretože „nechce rušiť“. Táto zdržanlivosť ho od ľudí oddeľovala. No v spätnom pohľade je aj zrejmé, že Váross ako osobnosť v slovenskej kultúre, ale aj v zahraničí, sa stal známym množstvom odborných publikácií, kníh aj článkov a účasťou v komisiách a redakčných radách, kde mal možnosť konceptuálne určovať smer vo vede, kultúre a vo výtvarnom umení a v 70. rokoch skrátka chýbal, takže sa ho usilovali (často márne) inkludovať znova do procesov ako kurátora výstav, ako prednášajúceho v Čechách atď. Tieto pokusy však maril Ústredný výbor KSS a KSČ (menovite Chňoupek, Hruškovic, Válek a i.) 50te roky a roky 70te sa prepájajú v mysli Várossa dvomi najarogantnejšími a najponižujúcejšími rozhovormi, aké v živote zažil: s L. Hanzelom a J. Gavulom (ktorý bol po 68.roku jedným z jeho riaditeľov v SNG). Napriek tomu z denníkov vidno, že túžba po komunikácii s ľuďmi (aj s tými, ktorí po jeho vylúčení zo strachu prestávali s ním komunikovať), s okruhom odborníkov z rôznych oblastí vedy a umenia ako i so samotnými umelcami, bola väčšia ako smútok z urážok, ktorých sa mu v rozhovoroch dostalo. (Zmeták, Saučin a i.)
 
Ide o situácie, v ktorých Váross nadväzuje rozhovor v dobrom duchu ako vždy pred tým, no dostáva sa mu neohrabanej a najmä neargumentovanej kritiky na nejaký jeho článok. Toto sa mu stáva pravidelne. Súčasníci ho vidia ako „wichtigmachera“ a nechápu, že Várossovo vzdelanie ho opodstatňuje na to, aby videl veci jasnejšie a komplexnejšie, nebývalo a nezvyklo na naše pomery. No jeho tieto poznámky zasahujú opačne, takže v denníkoch nájdeme sebareflexie a pokusy vyjsť z ulity, vysvetľovať,  a zjednodušovať vzhľadom na adresáta, čo si však tiež zaznamenáva, čiže je to vedomá reakcia. Váross nechce funkcie, bojí sa závisti, no nevyhne sa im. Jeho koncepcia vo funkciách, v SAV aj na UK,  je však objektívna a nikdy nie je osobná. Pritom bol ostražitý, čo sám vysvetľuje ako pozostatok päťdesiatych rokov. No to ho neuchránilo. Mal totiž iný, trochu svetácky a príťažlivý imidž, pretože scestoval celý kultúrny svet a všade sa dohovoril – ovládal základné európske jazyky a síce tak, že v nich vedel napísať knihy (viď štyristostranovú dizertačnú prácu vo francúzštine, dodnes v rukopise). No výzor spolu s vyhranenými estetickými a teoretickými názormi, ktoré vedel patrične ako východisko použiť v odborných ale aj laických debatách mu bol takto na príťaž a iritoval funkcionárov socializmu, provokoval a nastavoval zrkadlo ich povrchnosti a nedostatočnému vzdelaniu. Človek, ktorý študoval psychológiu, filozofiu a antropológiu a široko vnímal predmetnú skutočnosť, si vytvoril vynikajúci vzťah so svojou manželkou – filozofkou, pracovníčkou v Ústave filozofie SAV, o ktorej Igor Hrušovský, s ktorým spolupracovala na rôznych projektoch, povedal, že je to „najmúdrejšia žena na Slovensku“, čo neskôr potvrdila aj Herderova cena. Mal takto aj v ťažkých časoch zázemie práve v rodine. Spomína sa v denníkoch, aké je to oživujúce mať taký vzťah. Spolu so vzťahom k deťom: návrat zo Stockholmu, kde bol práve v čase vstupu vojsk Varšavského paktu do Československa v auguste roku 1968, kvôli dvom synom. V celej knihe sú to len dve poznámky zo súkromného života. Ostatné v tomto vydaní denníkov absentujú, boli vynechané a ostali len záznamy, ktoré sa týkajú verejných otázok. K ročnému dátumu od degradácie si zapisuje, že všetko je na niečo dobré, pretože lepšie spoznal sám seba... Inokedy je zúfalejší, nemôže spávať, ničí ho beznádej, dokonca hoci nie v priamej väzbe chuti vziať si život, no predsa sa vyskytne aj slovo samovražda (s. 54). No práca ho vždy zachraňuje, plánuje a ukončuje, ako bol vždy zvyknutý, odkladajúc do zásuvky. Zachraňuje ho niekoľko vecí, ako sám píše na s. 84: okrem roboty je to „pútavý dialóg, čítanie, láska... Radosť z takýchto vecí mám len vtedy, ak mi nehrozí samota.“

Kniha denníkových záznamov Mariana Várossa je mozaikou udalostí, ktoré sa diali po amplitúde od 50.rokov cez uvoľnenie 60.rokov, cez celé konsolidačné obdobie, perestrojku až po august 1988 (v novembri toho roku zomiera na infarkt ), objektívnou interpretáciou. V tom vidím aj dôkazový a analyzujúci  význam pre históriu disidentského hnutia na Slovensku. Je panoptikom (v závere je, čo sa výskytu mien týka, veľmi nápomocný menný register) kľúčových postáv slovenskej politiky, vedy, kultúry, pričom k Várossovi najbližším postavám tohto panoptika patrí A. Matuška (komentár k jeho genialite pri príležitosti jeho smrti má charakter rozsiahleho a prevažne odborného nekrológu), V. Hložník a D. Tatarka.
 
         Mária Bátorová
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky