Vanovic_Tvorba - KNS

 

Vanoviča som dlho vnímal ako redaktora literárnych časopisov Slovenské pohľady a Mladá tvorba. Jeho rozhovory s osobnosťami slovenského literárneho i širšieho kultúrneho života boli výraznou súčasťou obnoveného kritického diskurzu  v krátkom období politického uvoľnenia v druhej polovici šesťdesiatych rokov uplynulého storočia. Ako pre študenta novinárstva mi slúžili ako príkladný a nasledovania vhodný vzor vtedy populárneho i prestížneho novinárskeho žánru: kultivovali ho i také novinárske a publicistické osobnosti ako Gavryl Gryzlov, Vladimír Ferko či Ján Čomaj. Vanovičove rozhovory stihli vyjsť v roku 1969 i knižke pod názvom Antidialógy, ale rozhovory s Alexandrom Matuškom, ktoré vychádzali v Slovenských pohľadoch, boli prerušené – ich autor už upadol do nemilosti nastupujúce normalizačnej moci a mal dve desaťročia zákaz publikovania.

 

A tak som sa až o mnoho rokov neskôr stretol s Júliusom Vanovičom ako literárnym vedcom. Aj v období, keď nesmel publikovať, sa venoval pramennému a literárnovednému výskumu a po roku 1990 vychádzajú jeho monografie o Júliusovi Barčovi-Ivanovi a Václavovi Černom, súbory štúdií a esejí Nad textom a časom a Znamenia domova, monografia o A. Bednárovi Prozaik proti totalite, postupne nové pamäťové a esejistické diela. A celý čas od roku 1990 aj Tvorba  (najskôr Tvorba T), v ktorej ako jej šéfredaktor obnovuje a prehlbuje evanjelickú duchovnú  tradíciu a sám do nej prispieva početnými článkami i polemicky zahrotenými úvahami. Keď som začal pravidelne čítať Tvorbu prekvapilo ma, že jeho polemický duch sa nezastavuje ani pred „bránami“ toho, čo sa deje v dnešnej evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku.

 

Ako dlhoročný časopisecký redaktor i šéfredaktor som sa presvedčil aké náročné je udržať úroveň nejakého pravidelne vychádzajúceho periodika, naplniť jeho osvedčené rubriky, udržať si renomovaných autorov, zároveň predstavovať nové tváre, prinášať objavné A byť rovnako objavný pri pripamätávaní si osobností, o ktorých akoby sa takmer už nič nové nedá povedať. Julo Vanovič to v Tvorbe dokázal, a bolo to nielen vďaka novej generácii literárnych vedcov, ktorým otvoril stránky časopisu, ale aj vďaka vlastnému bohatému archívu a dielam, ktoré v čase ich vzniku zostali často nepovšimnuté, ale on ich mal vo svojej knižnici: za všetky príklady, ktoré by som tu mohol uviesť, spomeniem len jeden, ten svoj. Keď som sa pripravoval na písanie románu o Štefanovi Krčmérym Povedz slovo čisté, práve Vanovič mi poskytol jeho rôzne „nezbadané“ texty, zorientoval ma v jeho diele i v období života, keď choroba vyradila Krčméryho z literárneho života – no, že nie až tak ako sa všeobecne tradovalo. Bez Jula Vanoviča by neboli vznikli viaceré kapitoly môjho románu.

 

Jubilejný tridsiaty ročník Tvorby priniesol vo svojom štvrtom, pre Vanoviča poslednom čísle aj jeho posledný text Črta k portrétu Alfonza Bednára. Je uvedený ako úryvok z rukopisu z roku 1971 a zaoberal sa (okrem Bednárovým obdivom ku klasickej antickej vzdelanosti) jeho novelou Zrub z kameňa. Bol to text, ktorý cenzúra vyradila z prvého vydania Bednárových noviel Hodiny a minúty, keďže v príliš obnaženej podobe ukázal ako sa spoločnosť spreneverila ideálom Povstania. A kto pozná jeho monumentálny Hromový zub, ktorý komunisti nikdy nedovolili vydať, keďže ukázal brutálnu tvár kolektivizácie a zničenie nielen materiálnej, ale i duchovnej kultúry slovenskej dediny, môže naplno pochopiť, prečo Július Vanovič nazval svoju monografiu o Bednárovi Prozaik proti totalite.

 

Monografia o Vanovičovom celoživotnom vklade do slovenských kultúrnych a literárnych dejín by sa oprávnene mohla nazvať Július Vanovič. Literárny vedec proti totalite. Podnety z obáv jej návratu v nejakej matamorfovanej podobe iste nájde aj v práve uzavretom odbornom a esejistickom diele, ktoré Vanovič zanechal na stránkach troch desiatok ročníkov štvrťročníka Revue pre literatúru a kultúru  TVORBA.